Milan S. Ďurica: Ferdinand Ďurčanský a jeho vzťah k Hitlerovmu Nemecku

Ďurica, Milan S.: Ferdinand Ďurčanský a jeho vzťah k Hitlerovmu Nemecku. LÚČ, 2011

© Milan S. Ďurica 2011

K osobe Ferdinanda Ďurčanského sa v súčasných médiách zjavuje toľko protirečivých, neraz až nezmyselných posudzovaní, že som si vzal čas a námahu, aby som opäť prelistoval svoj desaťtisícový archív nemeckých dokumentov a utvoril si fundovaný názor na túto bezpochyby zaujímavú osobnosť slovenských dejín 20. storočia. Výsledok tejto svojej práce tu predkladám slovenskej verejnosti. Pripomínam, že ide hlavne o fakty a posudzovania z nemeckej strany. No nechýbajú v tých dokumentoch ani stanoviská viacerých slovenských politických činiteľov tej doby.

Materiály, na ktorých som pracoval, sa nachádzajú v nemeckých archívoch, ale takmer všetky sprístupnil verejnosti Doc. Ladislav Suško, ktorý ich vydal vo svojom doposiaľ jedinečnom diele Von München bis Salzburg. Dokumente und Essay. Buch 1., ktoré vyšlo tu v Bratislave (Lúč, 2008). Preto ako na pramene budem tu poukazovať na čísla dokumentov v tomto diele.

Ferdinand Ďurčanský, v onom čase asi jediný znalec medzinárodného práva na Slovensku, od študentských čias stál blízko k Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, ktorej podstatným programom bolo dosiahnuť od pražskej vlády územnú autonómiu Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky podľa Clevelandskej a Pittsburskej dohody, ktoré uzavreli Slováci s Čechmi v Spojených štátoch amerických počas prvej svetovej vojny. Preto si ho Hlinkov nástupca Dr. Jozef Tiso pribral za poradcu najmä v kritickom období 1938 – 1939, keď sa HSĽS stala rozhodujúcim politickým faktorom Slovenska v tej kríze medzinárodných rozmerov. Celkom prirodzene sa stal aj členom prvej slovenskej vlády po udelení autonómie Slovenskej krajine 6. októbra 1938 a viedol v nej ministerstvo spravodlivosti, sociálnej starostlivosti a zdravotníctva. Od 1. decembra 1938 sa stal ministrom dopravy a verejných prác, ktoré viedol až do 9. marca 1939, keď prezident Dr. Emil Hácha odvolal celú slovenskú vládu Dr. Jozefa Tisa. Tým sa začala „marcová kríza“, ktorá vyústila do intervencie Nemecka, v rámci ktorej Snem slovenskej krajiny 14. marca 1939 jednohlasne schválil zriadenie samostatného Slovenského štátu. To znamenalo obsadenie Česka nemeckou armádou, zriadenie Protektorátu Čechy a Morava, a tým aj zánik česko-slovenskej štátnosti. V prvej vláde Slovenského štátu Ďurčanský sa stal ministrom vnútra aj ministrom zahraničných vecí a zastával tieto funkcie až do 29. júla 1940.

Po Háchovom odvolaní slovenskej autonómnej vlády, ktoré Ďurčanský pokladal za neústavné, hneď odišiel do Viedne, aby pred svetovou verejnosťou bránil Slovákmi dosiahnutú čiastočnú štátnosť. Vtedy totiž každému už bolo jasné, že Hitlerovo Nemecko sa stalo jediným rozhodujúcim politickým faktorom v strednej Európe, ktorému nemal alebo nechcel odporovať nikto z vtedajších mocností. Aj pražská vláda sa držala v stálom spojení s Berlínom, lebo vedela, že sa bude musieť podrobiť každej vôli Hitlera. (Dok. 111, 112, 113).

Keď Hitler 13. marca 1939 pozval Háchom odvolaného predsedu slovenskej vlády Dr. Jozefa Tisa do Berlína a vedenie HSĽS odsúhlasilo toto pozvanie, Tiso si zobral so sebou Dr. Ďurčanského. Po vyše polhodinovom prejave Hitlera, ktorý vyzval Tisa, že ak chce zachrániť Slovensko pred rozdelením medzi susedné štáty, ktoré na tom pracujú, lebo práve dostal správu, že maďarské vojsko tiahne k slovenským hraniciam, musí „bleskovo“ (blitzschnell) vyhlásiť samostatnosť Slovenska, lebo ináč ho to nebude zaujímať, čo sa so Slovákmi stane. Tiso mu odpovedal, že ďakuje za jeho slová, lebo tak mohol poznať jeho stanovisko voči slovenskému národu. Ľutuje však, že sa v takej vážnej veci nemôže hneď záväzne vyjadriť bez toho, že by sa vopred utiahol a pokojne prediskutoval všetko s Dr. Ďurčanským, ktorý ho sprevádzal do Berlína. (Dok. 146)

Až potom sa dohodli s ministrom zahraničia von Ribbentropom, ktorý im dával do rúk text vyhlásenia slovenskej samostatnosti, aby to prečítali v nemeckom rozhlase. Tiso s Ďurčanským ho však presvedčili, že to musí vyhlásiť jedine oprávnený Snem Slovenskej krajiny. Preto sa telefonicky na mieste spojili s prezidentom Háchom, aby na zajtrajší deň zvolal zasadanie Slovenského snemu. Museli však nemeckému ministrovi prisľúbiť, že do 12. hodiny nasledujúceho dňa snem samostatnosť vyhlási a odošle o tom oficiálne oznámenie do Berlína. Už tam sa Ďurčanský ukázal ako obozretný politik, ktorý nechce kompromitovať pred svetom svoj národ. Snem Slovenskej krajiny vyhlásil 14. marca 1939 samostatný Slovenský štát, ale zásluhou Ďurčanského nebol na to použitý v Berlíne vypracovaný text, ani dohodnutý telegram Hitlerovi do Berlína nebol predložený snemu, ale iba následne večer ho poslal sám Ďurčanský ako minister zahraničných vecí Slovenského štátu. (Dok. 165).

Ešte výraznejšie sa to prejavilo počas rokovaní s Nemcami pri formulovaní „Ochrannej zmluvy“, pri čom bojoval ako lev za výraz „garancia, záruka“ namiesto „ochrana“. A keď sa mu to nepodarilo dosiahnuť, pri formulovaní zmluvy vo Viedni 18. marca v prítomnosti samého Hitlera pomáhal Tisovi vyjednať toľko bodov, koľko sa len dalo, aby Slovenský štát mal všetky atribúty zvrchovanosti: vlastnú vládu, vlastný snem, vlastné diplomatické zastupiteľstva u iných štátov a ich reprezentantov na Slovensku, vlastnú menu, vlastnú armádu 150 tisíc mužov (koľko ich máme dnes?), atď. V určitých momentoch neváhal pohroziť aj svojou demisiou. (Dok. 185 -267).

Preto už koncom apríla 1939 nemeckí tajní agenti a niektorí ich slovenskí prisluhovači špekulovali, ako odsunúť Ďurčanského na ministerstvo dopravy a nahradiť ho prof. Tukom. (Dok. 270)

Podobné návrhy sa opakovali aj 21. augusta, a potom ešte aj 13. januára 1940. (Dok. 338 a 420). V správe, ktorú 6. mája 1939 poslal do Berlína „SS-Oberabschnitt Donau“ z Viedne, priznávali síce Ďurčanskému, že je to „národne uvedomený Slovák“, ale „v ostatnom čase paktuje so Židmi“, lebo pomohol Židovi Imrichovi Faluschovi vycestovať zo Slovenska so všetkým svojím majetkom. (Dok. 276).

V ďalšej správe z toho istého dňa už hlásili, že „minister Ďurčanský sa pomaly prikláňa k protinemeckému krídlu vlády“. (Dok. 279). Nikto menší ako Hitlerov štátny sekretár pre osobitné záležitosti W. Keppler 12. mája hlásil Zahraničnému úradu v Berlíne, že „počas Führerovej reči minister Ďurčanský spolu so chargé d´affaires pre Taliansko Zvrškovcom a s Dr. Kirschbaumom sedeli pri obede v reštaurácii Kern a provokatívne sa tak hlasno zabávali, že ich tam prítomný ríšsky Nemec, ktorý ich nepoznal, chcel napomenúť. A keď sa potom spievala nemecká hymna a všetci prítomní vstali, Ďurčanský a jeho spoločníci zostali sedieť.“ (Dok. 280).

Záhadný dôverník nemeckých bezpečnostných služieb (Sicherheitsdienst-SD) Lorenz Karbus (aj Carbus) vo svojej správe do Berlína z mesiaca júna 1939 už celkom negatívne posudzoval ministra Ďurčanského, že jeho advokátska kancelária intervenuje vo všetkých židovských záležitostiach. Navonok že sa ukazuje ako pronemecký, ale netreba zabúdať, že je neúprimnej povahy a nadhodnocuje pomernú silu Slovenska vo svetovej politike. (Dok. 308).

Vo veci slovenskej armády Hitler rozhodol, že Slovenská republika nesmie mať armádu väčšiu než 50 tisíc mužov. Prezident Tiso však naliehal, že vzhľadom na trvalé maďarské nebezpečenstvo Slovensko potrebuje 150-tisícovú armádu. Dlhé mesiace sa o tom diskutovalo a Ďurčanský verne presadzoval Tisovú požiadavku. Nakoniec aj Hitler zmenil svoje „nemeniteľné rozhodnutie“ a odsúhlasil vyžadovaný počet vojakov. (Dok. 331).

Začiatkom novembra 1939 veľmi vplyvný agent SD Edmund Veesenmayer, ktorý bol osobitným poverencom ministra von Ribbentropa, hlásil štátnemu sekretárovi Kepplerovi, že sa zdá, že minister Ďurčanský vedie slovenskú vnútornú politiku smerom, ktorý bezpochyby nie je priateľský voči Nemecku. Preto je nutné včas prikročiť k opatreniam, aby sa pomery nevyvinuli veľmi nepríjemne pre nemecké záujmy. (Dok. 400).

O dva týždne neskôr iný agent hlásil do Berlína, že minister zahraničia Ďurčanský odkúpil od bývalého generálneho riaditeľ Nitrianskeho parného mlyna, Žida Krausa majetok Past-Haban (v skutočnosti išlo o statok Punka Chotar v Nevericiach, okr. Zlaté Moravce). Kúpna cena bola vyplatená v zahraničí v anglickej mene. Navyše Ďurčanský Židovi umožnil, aby vyviezol do cudziny vzácne stroje. (Dok. 411).

V polovici decembra 1939 došla do Berlína správa o plánoch „Slovenského árijského klubu“ z Trnavy, ktorý založil a viedol Jozef Bielik-Záhorský. Klub sa chystal s Tukom a Čatlošom zmocniť sa vlády a uväzniť deväť ministrov a iných popredných osobností, medzi ktorými mali na zozname aj ministra vnútra a zahraničia Ďurčanského. (Dok. 419).

S novým rokom 1940 sa zhusťovali útoky proti Ďurčanskému. Už 23. februára nemecký vyslanec v Bratislave Hans Bernard v oficiálnej správe pre Zahraničný úrad v Berlíne písal: „Ďurčanský ako minister vnútra drží v rukách rozhodujúce páky výkonnej moci a v posledných týždňoch opätovne dokázal policajnými zásahmi alebo vnútornými nariadeniami zrušovať opatrenia, ktoré urobilo vedenie Hlinkovej gardy v boji proti židovskému vplyvu na kultúrny a hospodársky život. Teraz nedávno, keď Hlinkova garda, aby vytvorila hotové skutočnosti, z vlastnej iniciatívy presadila, aby sa tunajšie kaviarne stali Židom neprístupnými vylepením nápisov ‚Židia nevítaní‘, pre ktorých boli rezervované iba štyri na to určené kaviarne, minister Ďurčanský využil túto príležitosť, aby poslal Machovi 20. t. m. list, ktorým ho ako veliteľa HG robí za to osobne zodpovedným a oznamuje mu, že polícia odstráni tie nápisy. Naskutku, následne policajní úradníci, niekde aj proti vôli majiteľov kaviarne, odstránili nápisy ‚Židia nevítaní‘.“ (Dok. 438)

Aj maďarskí diplomati šípili, že Ďurčanský prekáža ich protislovenským plánom u Nemcov. Preto sa ho usilovali očierňovať pred nimi. Nemecký vyslanec Bernard 12. apríla 1940 hlásil do Berlína: „Pred niekoľkými dňami ma navštívil maďarský vyslanec Szabó, aby sa sťažoval na slovenský postoj voči Maďarsku, pri čom hlavnú vinu pripisoval ministrovi Ďurčanskému. Pri tom mi oznámil, že Ďurčanský povedal španielskému chargé d´affaires grófovi Bailénovi, že on sa orientuje pre každý prípad aj na porážku Nemecka. Gróf Bailén, s ktorým som mal včera príležitosť hovoriť, mi však povedal, že Ďurčanský nič takého mu nehovoril. (...) Iba na jeho otázku, aké stanovisko on osobne zaujíma, odpovedal mu, že jeho stanovisko je ‚voči nikomu sa nestavať zle‘. A nemecký vyslanec k tomu dodal: ‚Toto stanovisko zodpovedá všeobecnému postoju Slovákov. Je to pochopiteľné pre národ, ktorý žil tisíc rokov v neslobode, následkom čoho nedôveruje sám sebe, je nedôverčivý a stále sa potkýna na svojom komplexe menejcennosti. Je len málo Slovákov, ktorí pochopili, že voči nikomu sa nestavať zle znamená to isté, ako voči nikomu sa nepostaviť dobre, a ťahať z toho nevyhnutné následky.“ (Dok. 458)

Župan Viedenského kraja Edmund Frauenfeld, ktorý bol aj osobitným poverencom ministra von Ribbentropa a dostal rozkaz preskúmať politickú situáciu v Bratislave, vo svojich obsažných správach z 19. apríla 1940 hlásil, že na Slovensku jestvuje zrejme tajná opozícia proti nemeckému smerovaniu. „Rozhodujúcou osobnosťou vo vnútri tohto protinemeckého hnutia je Ďurčanský, v tom čase minister vnútra aj minister zahraničných vecí a podpredseda vlády. Tento muž nie je iba protinemecký, ale aj sabotuje mimoriadne šikovným spôsobom každý rozvoj a sústredenie pronemeckého smeru, ako aj upevnenie pozícií Nemecku priateľských slovenských osobností. Na základe svojich bezpochybných schopností on je ovládajúcou osobnosťou slovenskej vlády, takže sa mu, žiaľ, darí stále viac priamo či nepriamo ovplyvňovať činnosť vlády, a veľmi často formulovať všetky vládne rozhodnutia podľa svojej vôle. Pri takomto mužovi je samozrejmé, že si nijako neobnaží bok a vždy, keď sa to vyžaduje alebo očakáva, ochotne a hlasito prejaví svoje pronemectvo. Ale v skutočnosti koná práve v najdôležitejších veciach presne v opačnom smere. (...) Tomuto mužovi a jeho kruhu v slovenskej vláde stoja oproti ako opravdiví priatelia Nemeckej ríše iba dve osoby: ministerský predseda Dr. Tuka a šéf propagandy Šaňo Mach.“ (Dok. 461).

V ďalšej správe zo 7. mája ten istý informátor hlásil do Berlína, že Mach deň predtým mu prezradil, že 29. apríla na zasadaní ministerskej rady, na ktorom Tuka nebol prítomný, minister Ďurčanský ho napadol pre gratulačný telegram, ktorý Tiso, Tuka a Mach poslali Hitlerovi k 20. aprílu. Ďurčanský Macha za to vyhrešil a označil to za zradu slovenského národa. A keď mu Mach náležite odpovedal, Ďurčanský sa stal ešte agresívnejším, pri čom aj na Führera použil urážlivé výrazy. (Dok. 470)

S podobnými správami šiel Mach aj k nemeckému vyslancovi Bernardovi, ktorý to 9. mája oficiálne referoval do Berlína a pridal k tomu aj Machovo „ultimatum“, aby bol Ďurčanský do 15. mája definitívne odstránený z ministerstva vnútra, na ktoré si on, Mach, nárokuje. (Dok. 473).

Keď potom prešiel 15. aj 16. máj, a nikto nevyhovel Machovej požiadavke, ba nielen Ďurčanský, ale aj Tuka mu vyčítali, že so svojimi stúpencami chystá protivládny puč, Mach 18. mája telegraficky zvolal do Ružomberka vyšších veliteľov HG. Zišlo sa ich 83 mužov. Zhromaždenie vydalo krátke, ale radikálne vyhlásenie proti politike vlády SR. (Dok. 476)

To nemohlo nevyvolať reakciu zo strany vlády a prezidenta republiky. Preto prezident Tiso využil Machovu demisiu z 21. februára 1940, ktorú predbežne neprijal, a 21. mája mu oznámil, že prijíma jeho odstúpenie z funkcie hlavného veliteľa Hlinkovej gardy, a hneď nasledujúci deň vymenoval do tejto funkcie Dr. Františka Galana z ústredného vedenia HSĽS.

V ten istý deň nemecký vyslanec H. Bernard vo svojej obšírnej správe do Berlína písal: „Teraz sa vynára otázka, či na tieto vnútropolitické rozhodnutia na Slovensku treba zaujať rozhodujúci vplyv až po vojne, alebo už hneď skôr.“ (Dok. 479). Krátko po tom, Mach dostal osobné pozvanie k ministrovi von Ribbentropovi do Berlína.

Ale v Berlíne asi neboli tým veľmi prekvapení, lebo už 23. mája 1940 vedúci Politického oddelenia Zahraničného úradu, štátny podsekretár Ernst von Woermann vydal „veľmi náhly“ dokument (citissime!), v ktorom definuje nemecké stanovisko k udalostiam na Slovensku. Tam čítame: „Že Ďurčanský nie je pronemecký, to je už dávno známe. Obžalobný materiál proti nemu leží tu na rozličných miestach a teraz sa zhromažďuje a bude predložený.“ Medzi súrnymi opatreniami Woermann navrhoval štátnemu sekretárovi a ministrovi zahraničia:
a) rehabilitácia Macha návratom do jeho funkcií, alebo ešte lepšie vymenovaním za ministra vnútra;
b) odstránenie Ďurčanského, ktoré sa nemusí hneď vykonať spolu s rehabilitáciou Macha, ale musí byť zabezpečené ako posledný cieľ;
c) odstránenie ďalších Nemecku nepriateľských, najmä židovských elementov tak vo vnútorných úradoch Slovenska, ako aj v diplomatickej službe.“ (Dok. 482)

Nemecký vyslanec Bernard 25. mája hlásil do Berlína, že predseda slovenskej vlády V. Tuka mu oznámil, že bol u prezidenta Tisu a predložil mu ústne svoju demisiu, ktorú však Tiso neprijal. Tuka ostro kritizoval Ďurčanského, že na jeho ministerstve zahraničných vecí je taký personál, ktorý by v prípade obnovenia Česko-slovenskej republiky mohli kompletne prevziať do Prahy. Doložil ešte aj to, že 24. apríla na zasadaní širšieho predsedníctva Hlinkovej strany v debate o blahoprajnom telegrame Hitlerovi Ďurčanský vyhlásil, že tí, čo voči Führerovi a Nemecku hovoria o vernosti a oddanosti, sú sluhovia a otroci. (Dok. 483)

28. mája 1940 ríšsky minister zahraničia von Ribbentrop pozval vyslanca Bernarda na spravodanie do Berlína. Vyslanec mal ísť ešte k prezidentovi Tisovi a oznámiť mu to a poradiť mu, aby nerozhodoval o žiadnych zmenách vo vláde, kým sa vyslanec nevráti do Bratislavy. (Dok. 491).

Následne v Bratislave rástla nervozita, lebo vyslanec sa z Berlína dlho nevracal. Je pravda, že slovenským záležitostiam v tom čase sa nemeckí štátnici nemohli príliš venovať, lebo práve vtedy Hitler otvoril západný front obsadením Dánska a Nórska (apríl 1940) a postupoval proti Francúzsku, kde 14. júna obsadil Paríž a 22. júna diktoval prímerie. No berlínske ministerstvo zahraničia a jeho spravodajské služby sledovali aj vývoj na Slovensku. Začiatkom júna došiel do Bratislavy bez akejkoľvek akreditácie ministrov splnomocnenec Manfred von Killinger, ktorý sa tam stretával iba s nemeckými agentmi a s Tukom a Machom.

Vrátil sa do Berlína 10. júna a predložil Woermannovi deň predtým datovanú správu, v ktorej tvrdil, že Ďurčanský upadol pod vplyv židovsko-plutokratických, slobodomurárskych, od Ríma závislých, českých a panslavistických kruhov, a stal sa povoľným nástrojom týchto proti Nemecku bojujúcich kruhov. Preto navrhol, aby bol Ďurčanský odstránený z obidvoch ministerstiev, ktoré viedol a aby ministerstvo vnútra zaujal Mach. Ministerstvo zahraničných vecí má prevziať Tuka. Najhorší prívrženci Ďurčanského majú byť odstránení z obidvoch ministerstiev a k slovenskej vláde treba nasadiť nemeckého komisára, ktorý by dohliadal na jej činnosť. Ďalej ešte navrhoval, aby sa odstránili Machove dlžoby, ktoré obnášajú asi 80 tisíc slovenských korún, teda 8 tisíc mariek alebo 3200 dolárov. (Dok. 510). Woermann si správu osvojil a hneď 12. júna ju odovzdal ministrovi von Ribbentropovi. (Dok. 512).

O dva dni neskôr zástupca ešte stále v Bratislave neprítomného vyslanca Bernarda, legačný radca Dr. Max Rindelmann v tajnej správe do Berlína hlásil, že v ostatnom čase sa tam množia divoké správy o prehlbujúcich sa vzťahoch medzi Slovenskou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík. Tak sa tvrdí, že Rusko sa postaví proti každej zmene súčasného stavu na Slovensku. Takéto uistenia mal vraj dať veľvyslanec Škvarcev vyslancovi Černákovi v Berlíne, podľa inej verzie Stalin osobne slovenskému vyslancovi v Moskve Fraňovi Tisovi.

Konkrétne dôkazy o pravosti týchto tvrdení nie sú, ale je zrejmé, že určité slovenské kruhy, znepokojené najmä tým, že nemecké „riešenie tak dlho chýba“, radi by chceli položiť na váhu proti Nemecku ruské závažie.

Predovšetkým od oživenia panslavistických nádejí dúfajú posilnenie svojich pozícií. Ruský tromf by chceli použiť tiež hlavne proti údajným nemecko-maďarským dohodám o tom, že Slovensko bude prepustené Maďarsku. Takéto vyjadrenia podľa vierohodných správ urobil minister dopravy Stano. Obavu, že také dohody medzi Nemeckom a Maďarskom o budúcom osude Slovenska môžu jestvovať, aj voči mne pred niekoľkými dňami naznačil minister zahraničia Dr. Ďurčanský.“ (Dok. 514).

1. júna 1940 došiel do Berlína k štátnemu podsekretárovi Woermannovi vyslanec Štefan Polyak, ktorého tam poslal prezident Tiso spolu s ministrom Ďurčanským a premiérom Tukom. Poverili ho, aby v ich mene informoval nemecké ministerstvo zahraničia o politickej situácii na Slovensku. Woermann ich vypočul a poveril vyslanca Bernarda, aby usporiadal materiály, ktoré mu Polyak predložil. (Dok. 515).

Slovenská vláda 19. júna usporiadala v Bratislave veľkú verejnú manifestáciu na oslavu nemeckého víťazstva vo Francúzsku. Rečnili tam Tuka, Ďurčanský, Čatloš a Kirschbaum. (Dok. 516). No už 20. júna Ringelmann, ktorý priebežne informoval Berlín, vo svojom hlásení písal, že to všetko bolo len preto, aby v širokej slovenskej verejnosti vzbudili dojem, že všetko je v poriadku a že nikto nepochybuje o nemecko-slovenskom priateľstve. (Dok. 517).

O niekoľko dní neskôr vyslanec H. Bernard, ktorý ešte stále ostával v Berlíne, predložil tam svoje stanovisko k slovenskej vládnej kríze: „Keď som bol vyslaný na Slovensko, našiel som tam štát, ktorému na politickom a hospodárskom teréne (odhliadam od Ochrannej zóny) bola ponechaná úplná samostatnosť; štát, s ktorým Nemecko vyjednávalo ako s ktorýmkoľvek iným štátom. Slovensko bolo vizitkou, ktorú sme ukazovali malým stredovýchodným európskym štátom a najmä slovanským národom, že takto môže byť samostatný malý štát, ktorý sa dá pod ochranu Veľkonemeckej ríše. Bolo jasné, že ‚predkladanie vizitky‘ podľa vývoja politickej situácie bude časovo obmedzené. Napriek tomu však musel som svoju ‚činnosť‘ pri všetkých vyjednávaniach so Slovenskou vládou tak triezvo riadiť, a táto vizitka ostávala čistá. To sa mi darilo až do kritickej doby tohoročného apríla. (...) S 9. 4. a 10. 4. sa v nemecko-slovenskom vzťahu začal celkom nový úsek. Nová politická situácia nám dovoľuje, aby sme stiahli už dlho predkladanú a známu vizitku. Teraz prišiel čas, opäť práve vzhľadom na juhovýchodné európske štáty, aby sme jednoznačne vyjasnili, že Slovensko leží v našom životnom priestore, t. j. že iba naše priania sú tu rozhodujúce.“ (Dok. 519

To iste ovplyvnilo ďalší postup na nemeckom Zahraničnom úrade, kde vedeli, že pôjde o vážny zásah do situácie v štáte, v ktorom hlavným záujmom ríše bolo zachovať pokoj a spokojnosť širokých más obyvateľstva.

28. júna Dr. Ringelmann poslal do Berlína správu, ktorá nemohla neznepokojiť tamojších rozhodujúcich činiteľov. Zástupca nemeckého vyslanca v Bratislave totiž hlásil, že proti Nemecku zahrotená komunistická propaganda v posledných týždňoch viditeľne a mohutne zosilnela, najmä na strednom a východnom Slovensku. Ďalej oznamoval, že ruské vyslanectvo rozvíja veľmi intenzívnu činnosť, a že nielen minister Ďurčanský, ale aj kruh jeho spolupracovníkov pestujú živé vzťahy k ruskému vyslanectvu. A podľa hlásení dôstojníka ochrannej služby Ďurčanský bol 12. a 13. júna v Budapešti, kde opätovne navštívil ruské vyslanectvo a viedol rozhovory aj s ruským, juhoslovanským a francúzskym vyslancom. (Dok. 522)

V Berlíne na Zahraničnom úrade 9. júla Woermann urobil zápis o tom, že prijal slovenského vyslanca Matúša Černáka, ktorý sa pýtal, či by nemohlo dôjsť k prijatiu prezidenta Tisa v otázke politickej krízy na Slovensku. Woermann mu odpovedal, že práve dostal z Bratislavy telegram, v ktorom ministerský predseda Tuka vyjadril želanie o prijatie.

V tom istom dokumente, určenom pre štátneho sekretára a pre ministra, Woermann zaznamenal, že má správy o tom, že ríšsky vedúci Bormann sa teraz zaoberá otázkou slovenskej krízy. A rozpracoval vraj projekt, podľa ktorého sa odstráni vyslanectvo v Bratislave a bude tam vyslaný nemecký splnomocnenec, ktorého názov ešte treba definovať (azda generálny rezident) so štábom, ktorý bude viesť gubernátor Wächter. Proti tomuto návrhu Woermann pripomenul, že by to znamenalo vmiešovanie sa do kompetencie a vplyvu Zahraničného úradu. Bolo známe, že von Ribbentrop si veľmi držal na svoje kompetencie e nerád videl, ak sa niekto iný pod akýmkoľvek titulom miešal do jeho úradných záležitostí.

15. júla došiel do Berlína „vodca“ karpatských Nemcov na Slovensku, štátny sekretár Ing. Franz Karmasin. Poslal ho tam premiér Tuka a prijal ho Woermann, ktorému Tuka odkázal, ako si predstavuje zmenu vo vláde SR. Podľa neho mali by vypadnúť z vlády minister vnútra a zahraničných vecí Ďurčanský, minister dopravy Stano, minister školstva Sivák a minister obrany Čatloš. Tuka si chce k funkcii predsedu vlády prevziať aj ministerstvo zahraničných vecí. Ministerstvo vnútra má prevziať Šaňo Mach. Ďalej Tuka navrhoval, nahradiť aj generálneho tajomníka Hlinkovej strany [Dr. J. Kirschbauma] niektorou inou osobnosťou. Za toto sa prihováral aj Karmasin osobne. Potom referoval, že Tuka si želá ešte viac nemeckých poradcov („beráterov“) do Bratislavy. A nezabudol pripomenúť, že Tiso je príliš viazaný na Rím a že Tuka je oveľa viac než on orientovaný na zmenu situácie podľa nemeckých prianí. (Dok. 529).

18. júla nemecké vyslanectvo v Bratislave opätovne potvrdzovalo, teraz aj na základe zistení maďarských kompetentných miest, že minister Ďurčanský bol 12. a 13. júna v Budapešti a opätovne navštevoval ruské vyslanectvo a mal rozhovory s ruským, juhoslovanským a tiež francúzskym vyslancom. (Dok. 531).

V druhej polovici júla v Bratislave kolovali reči, že z Berlína došlo pozvanie pre slovenských štátnikov, lebo sa tam má rozhodnúť o slovenskej vládnej kríze. Podľa hlásenia nemeckého chargé d´affaires Dr. M. Ringelmanna z 19. júla nebolo jasné, či aj Ďurčanský bude pozvaný. V Bratislave sa to predpokladalo ako samozrejmé a šírila sa správa, že prezident Tiso mal vyhlásiť, že ak ríšsky minister neprijme Ďurčanského, on sám pôjde k Hitlerovi. (Dok. 521).

Nemecký vyslanec na Slovensku H. Bernard, ešte stále v Berlíne, 22. júla predložil svojmu ministerstvu dokument, ktorý bol iste rozhodujúcim pre ďalší vývoj slovenskej vládnej krízy. Bernard vychádzal z konštatovania, že „Nemecká ríša v ochrannej zmluve z 18./23. marca 1939 prevzala záruku za politickú nezávislosť Slovenska, a preto nemôže trpieť žiaden vnútorný rozklad, ktorý ohrozuje jeho samostatnosť. Slovensko sa zaviazalo viesť stále svoju zahraničnú politiku v súlade s politikou nemeckej ríšskej vlády. Musí sa konštatovať, že Slovensko nedodržuje túto zmluvne prevzatú povinnosť, poťažne že úplne zanedbáva jej z toho vyplývajúce vnútropolitické povinnosti.

a) Zahraničná politika: Treba konštatovať predovšetkým podstatne nešťastnú, vo vojnových časoch dvojnásobne nebezpečnú osobnú politiku ministra zahraničných vecí Dr. Ďurčanského (velezrada Szathmáryho, Harminca, Viesta, ktorí ušli do Paríža, poťažne do Londýna). Na tej istej línii leží aj porušenie zmluvy, ktorého sa dopustil doterajší slovenský vyslanec Zvrškovec nótou, adresovanou talianskemu Ministerstvu zahraničia, v ktorej tvrdil, že Slovensko je neutrálnou krajinou a súčasne žiadal, aby to ministerstvo oznámilo anglickej vláde, aby Anglicko uznalo neutralitu Slovenska do všetkých dôsledností. Takýto krok vyslanca sa môže uskutočniť iba na príkaz ministra zahraničných vecí.

b) Vnútorná politika: Minister vnútre Ďurčanský úplne zanedbal zamerať Slovensko vnútropoliticky podľa zmluvných záväzkov z 19. júla 1939.

Židovská otázka nepostúpila žiadnym spôsobom k riešeniu, takže títo najzúrivejší nepriatelia Nemecka ešte stále sú na Slovensku pokladaní za hodnotných, nepostrádateľných spoluobčanov: V zmiernom kolégiu Bratislavskej burzy zo 41 členov je 14 Židov (=34%). Z 12 burzových radcov sú 4 Židia. V oddelení Drevo zo 4 členov sú 3 Židia.“ (Dok. 534).

Následne sa vyslanec Bernard musel vrátiť do Bratislavy, lebo už 24. júla odtiaľ telegrafoval citissime do Berlína. Oznamoval, že hneď na druhý deň po jeho návrate do Bratislavy ho vyhľadal ruský vyslanec Puškin, aby sa dozvedel o budúcom osude Slovenska. (Dok. 537).

V ten istý deň na ministerstve zahraničia v Berlíne referent Grote zaznamenal správu z Najvyššieho veliteľstva armády (OKW), že dôstojník rozviedky v Bratislave hlásil, že Ďurčanský zrejme dnes o 14. hodine sa chystá na útek. OKW prosí o prípadné inštrukcie Zahraničného úradu. Štátny podsekretár Woermann odkázal, že ak Ďurčanský ujde do Maďarska, netreba nič robiť. Ak by prišiel na územie Ríše, treba mu zabrániť, aby odtiaľ vyšiel. Odporúča sa v každom prípade ho sledovať a hlásiť. Major Dr. Freund z rozviedky hlásil, že za posledných 14 dní Ďurčanský bol dva razy v Budapešti. (Dok. 538)

A potom už prišiel osudný deň 28. júla 1940, keď Hitler prijal slovenských politických predstaviteľov v Berlíne. Napriek tomu, že prezident Tiso vzal so sebou nepozvaného ministra Ďurčanského, Hitler ho nepripustil do vládnych priestorov (a mal sa vysloviť: „Toho Cigána nechcem viac vidieť!“). Potom prinútil Tisa, aby Ďurčanského úplne odstránil z politického života na Slovensku a dal vládnu moc do rúk Tukovi a Machovi. Pod hrozbou ešte prísnejších nemeckých opatrení mená Hitlerom „exkomunikovaných“ Ďurčanský a Kirschbaum nesmeli sa viac zjaviť v slovenskej tlači. A nemecké tajné služby dostali rozkaz sledovať všetky pohyby a osobné kontakty Ďurčanského.

To bol teda úplný koniec politickej kariéry prof. Ferdinanda Ďurčanského počas prvej Slovenskej republiky.

Z tejto dokumentácie jasne vyplýva, že prof. JUDr. Ferdinand Ďurčanský bol vysoko vzdelaný právnik, hlboko národne uvedomený Slovák, prvoradý spolupracovník na obnovení slovenskej štátnosti a jej nekompromisný obranca aj proti vtedy všemocnej Veľkonemeckej ríši, a to aj v jej zločinnom „riešení židovskej otázky“, za čo ho stihol Hitlerov trest úplného odstránenia z politického života prvej Slovenskej republiky.

Za to, čo z vlastnej iniciatívy alebo z prinútenia konali slovenské vlády po 29. júli 1940, z historického hľadiska nemožno nič pripisovať priamej zodpovednosti Ferdinanda Ďurčanského.

Zdieľať
Hnaný Joomlou! |
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.