Ladislav, horlivý kresťan-katolík, neúnavný slovenský nacionalista, narodil sa 23. februára 1932 v Bratislave v rodine agilného ľudáka. Rodičia sa po niekoľkých rokoch presťahovali za prácou v továrni na celulózu do Žiliny, keďže jeho otec ako súkromný úradník bol preložený z Ústredia účastinárskej spoločnosti.
V rodine bol kresťansky a národne vychovávaný, a to pokračovalo aj na ľudovej škole, ktorú navštevoval, a už v ktorej sa prejavoval ako slovenský nacionalista. Pred blížiacou sa okupačnou sovietskou armádou musel 13. februára 1945 s matkou a
so súrodencami Jozefom a Margitkou emigrovať do obce Aurolzmunsteru pri Riede, v Rakúsku. Otec za nimi prišiel až po skončení druhej svetovej vojny.
Andrej Hlinka bol najnadanejším žiakom černovskej školy, jeho rodičia boli chudobní roľníci a tak mohol ísť študovať len teológiu, ktorá bola bezplatná.
V poslednej dobe som sa často stretával s rôznymi reakciami na osobnosť Andreja Hlinku. Posledný rok som sa mu intenzívne venoval a spolu s mojou študentskou odbornou prácou som čelil množstvu slovných útokov zo strán akýchsi „odborníkov“ na túto tému. Dozvedel som sa napríklad, že Hlinka bol výrazne pronemecky orientovaný, hlavne v tých neskorších časoch. Jednoducho bludy z čias komunistickej historiografie, ktoré prežívajú aj v dnešnej dobe.
Osobu Janka Jesenského, pochádzavšiu z rodu Jána Jessenia (Jána z Jesenu), ktorý vykonal v roku 1600 prvú verejnú pitvu ľudského tela v českých krajinách, pozná slovenská mládež z hodín slovenského jazyka najmä ako prozaika a lyrika slovenskej medzivojnovej literatúry, ktorý tvoril hneď pod niekoľkými pseudonymami: Janko Martinský; J. J.; J. J-ský; J. J.-ý; J. k.; J. S. Enský; J-ský; M-ský; Záhorák; Lenský; Baltazár; Nechtík; Panpero; Pauper; Pikulík; Stokráskin; Tenistý; Tudhatod.
Keď poviem meno Emanuel Teodor Böhm, asi len málo ľudí bude vedieť, o koho ide – a napriek tomu je to osobnosť, ktorá si plne zaslúži čestné miesto v panteóne slovenských národných hrdinov.
Som rodený Košičan a žijem tu dvadsaťdva rokov a už dlhší čas sa zaujímam o národovectvo a osobnosti s ním spojené, avšak o osobe E. T. Böhma som až donedávna nevedel vôbec nič. Môjmu „objaveniu“ osobnosti Böhma vďačím až Miestnemu odboru Matice Slovenskej v Košiciach a občianskemu združeniu Nové slobodné Slovensko, ktoré sa snažia spropagovať túto osobnosť súčasnej národne uvedomelej slovenskej mládeži.
Petra Majdičová, narodená 22. decembra 1979 v Ľubľane, bežkyňa na lyžiach, bola trikrát po sebe zvolená za športovkyňu roka, je prvou Slovinkou v dejinách svojeti, ktorá v behu na lyžiach získala všetky tri najprestížnejšie svetové ocenenia jednak v závode svetového poháru, na majstrovstvách sveta a rovnako na olympiáde. So 16 výhrami je Majdičová druhou najúspešnejšou šprintérkou v behu na lyžiach v celej histórii tohto športu.
Za všetky tieto úspechy Petra vďačí svojmu statočnému srdcu a svojej mravnej sile slovanskej ženy, ktoré oboje hrdo ukázala celému svetu na Zimných Olympijských hrách vo Vancouveri.
Narodil sa 29. októbra 1964 v Limburg an der Lahne v Nemecku. V roku 1983 ukončil strednú školu v Remscheide a následne začal študovať chémiu v Bonne. Ako študent podporoval katolícke bratstvá A. V. Tuisconia Königsberg a K. D. St. V. Nordgau Prag. Tieto bratstvá patrili pod Cartellverband Katholischen der deutschen Studentenverbindungen. Taktiež bol dočasným podporovateľom CSU/CDU, ale kvôli väčšej vlasteneckej politike začal podporovať republikánov v strane Die Republikaner (REP).
Vážení priatelia a krajania,
prečítal som si článok o podplukovníkovi Janovi Šmigovskom, veliteľovi nitrianskej posádky. Dobrý článok. Ako človek, ktorý vtedy, v roku 1944, už vnímal svet dosť dobre (mal som 12 rokov), chcem pridať zopár slov k téme.
Dňa 2. 2. 2009 nás navždy opustil Tomáš J. Veteška, historik, spisovateľ, novinár, archeológ, žijúci od roku 1946 v USA. Bol zároveň posledný zo žijúcich, ktorých benešovská mašinéria odsúdila na trest smrti.
Narodil sa 7. marca 1921 v Ipoľskych Šahách, ale svoje korene cítil v Suchej pod Makytou. Rodičom sa narodil ako tretí z 15-tich detí, navštevoval Dubnickú priemyslovú školu. Jeho otec Martin bol železničiarom, v roku 1911 sa vysťahoval do Ameriky do Chicaga, kde sa zapájal do tamojšieho spolkového života.
Rakúsky národovec – líder strany Zväz za budúcnosť Rakúska (BZÖ) Jörg Haider – zahynul v noci nadnes pri automobilovej nehode. Podľa informácií rakúskej polície došlo k nešťastiu v blízkosti Klagenfurtu, hlavného mesta južnej spolkovej krajiny Korutánsko, kde 58-ročný Haider dlhé roky pôsobil ako hajtman.
Haiderovo služobné auto, v ktorom cestoval sám na víkendovú rodinnú oslavu na počesť 90. narodenín svojej matky, zo zatiaľ neznámych príčin zišlo z cesty a prevrátilo sa. Politik zomrel krátko po havárii na následky vážnych zranení hlavy a hrudníka. K nehode došlo dnes okolo 02.00 SELČ.
Ján Šmigovský – toto meno málokomu niečo hovorí, a predsa ide o pozoruhodnú osobnosť slovenských dejín 20. storočia. Prakticky nikto sa s takou vervou nedokázal vzoprieť povstalcom, partizánom i Nemcom ako tento veliteľ nitrianskej posádky. Po vojne bol zastrelený boľševikmi za svoju vernosť prvej Slovenskej republike. Doposiaľ však aj tí, ktorých by tieto skutočnosti zaujali, nemali možnosť zistiť niečo viac o jeho osobe: vo všetkých zdrojoch býva zmieňovaný len úplne okrajovo, prinajväčšom pár vetami. Beo.sk vám teraz exkluzívne prináša doposiaľ najpodrobnejšie a najsúhrnnejšie spracovaný text o Jánovi Šmigovskom, aký sa do tohto času objavil.
Matúš Černák je vskutku málo známa historická postava pre slovenskú verejnosť. Neprávom. Bol kľúčovým hráčom pri kreovaní slovenskej autonómie v r. 1938, počas vojny zastával citlivé vyslanectvo v Berlíne a po vojne ako exilový pracovník vyvíjal aktivity za obnovenie slovenskej štátnosti. Dejiny vôbec neprihliadajú na zaujímavosť ako v bipolárnej vojne tento muž miešal karty. Získal si totiž náklonnosť vtedajšej nemeckej vlády. Bol zavraždený bombou pre zachovanie hraníc a komunistického smerovania Československa a východného socialistického bloku.
V 89 rokoch zomrel v nedeľu (3. 8.) v Moskve slávny ruský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Alexander Solženicyn. Bol najhlasnejším kritikom a disidentom sovietskeho režimu, ale aj odporcom konzumného západu, imperialistického NATO a tiež poukazoval aj na beštiálnu úlohu Židov v ranom boľševizme. Preslávil sa okrem iného najmä knihou Súostrovie Gulag.
Vo svetových dejinách snáď ani niet zidealizovanejšej postavy ako je Ernesto Che Guevara. Jeho podobizeň zdobí milióny tričiek na celom svete a vytetovanú ju má aj európska i americká mládež, ale aj svetové osobnosti. Glorifikácia Che Guevaru ako symbol slobody, revolty a ideálov je však ukážkou neznalosti a ignorácie histórie a nepopierateľných skutočností. Ak má platiť okrídlené krédo „Historia Magistra Vitae – História učiteľka života“, musí človek poznať históriu, aby sa z nej mohol poučiť, a neodškriepiteľné fakty, aby bol schopný si vytvoriť vlastný názor skôr ako príjme za svoj imidž a názor ten cudzí. Iba tak totiž môže spoločnosť napredovať.
Prívržencov pochybnej organizácie „Ľudia proti rasizmu“ často počujeme oháňať sa slovami, ktoré opisujú ako „modifikované posolstvo pastora Niemöllera“:
„Najprv prišli pre čiernych,
ale ja nie som čierny a preto som neurobil nič,
aby som im pomohol.
Potom prišli pre židov,
ale ja nie som žid a preto som neurobil nič,
aby som im pomohol.
Potom prišli pre antifašistov
a ja som neurobil nič,
aby som im pomohol.
Potom prišli pre mňa!
Ale nezostal tu nikto, kto by pomohol mne!“
Ohľadom pôvodu civilizácií existujú dva druhy teórií: izolacionistické, ktoré tvrdia, že civilizácie vznikli nezávisle od seba; a difuzionistické, ktoré sa snažia dokázať, že mnohé civilizácie vznikli nie samostatne, ale príchodom skupiny ľudí z inej civilizácie, ktorí priniesli svoje znalosti. V minulosti sa obe posudzovali približne rovnako objektívne. Najmä po druhej svetovej vojne sa ale tento trend otočil v prospech politickej korektnosti a výskum difuzionistických teórií sa zvykne označovať za „pseudovedecký“ a vedci zastávajúci tieto náhľady bývajú nezriedka častovaní nálepkami ako eurocentrici, rasisti ap. Jasným dokladom opaku je prípad slávneho nórskeho etnológa a dobrodruha Thora Heyerdahla, vytrvalého proponenta difuzionistických teórií a zároveň pacifistu a usilovného spolupracovníka OSN.
28. mája 2007 zomrel David Lane vo väznici, kde si odpykával trest astronomickej výšky. Za svoj život si získal srdcia mnohých. Pre americký systém je to zločinec, pre jeho stúpencov muž vznešeného slova a veľkých činov. O Davidovi Laneovi neostalo veľa informácií. A z toho mála sa vám snažíme priblížiť život a dielo tohto muža.
Neviem, či sa terajšia mladá generácia stále ešte stretáva s výrazom „quisling“, „quislingovština“ a podobne, čo má znamenať „zradu“, označenie pre „zradcu“, teda niečo potupujúceho. Príslušníci staršej generácie si však určite pamätajú na toto slovo, znamenajúce potupu. Málokto však vie, kto bol Vidkun Quisling, ktorého popravu (zavraždili ho 24. októbra 1945), sme si pred pár dňami pripomenuli a že jeho meno bolo sprofanované „spojencami“ v druhej svetovej vojne ako aj falšovateľmi histórie.
Meno Adolf Hitler sa u väčšiny ľudí spája len s masovým vraždením, vojnou, prenasledovaním Židov a inými propagandistickými nánosmi. Málokto však vie, že tento človek bol aj skvelým maliarom v dobe, kedy sa začínali ako „umenie“ vyzdvihovať braky a gýče. Dnes, aj po vyše 60 rokoch, sú jeho obrazy stále žiadané, čo sa ukázalo, keď bola pred pár dňami objavená približne dvadsiatka jeho diel.
Na minulotýždňovom rokovaní staromestských poslancov sa hlasovalo aj o návrhu z dielne samozvaných intelektuálov z OKS pomenovať námestie v Bratislave po bývalom americkom prezidentovi Ronaldovi Reaganovi. Návrh napokon neprešiel, oponenti argumentovali tým, že je nepísaným zvykom pomenúvať ulice a námestia až od piateho výročia smrti osoby. Jednalo sa o polozabudnutý parčík, ktorý sa sotva dá nazvať námestím, nad Námestím slobody, ohraničený ulicami Štefanovičova a Žilinská. Jeho dominantou je mimochodom ešte stále socha zakladateľa Komunistickej strany Mareka Čulena, ktorú by určite bolo na mieste nahradiť. Určite však nie kontroverzným Reaganom!
U väčšiny ľudí sa dnes meno Drakula spája s upírmi, zatiaľ čo meno Vlad Narážač s nejakým šialencom, ktorý bezdôvodne, alebo len pre vlastné potešenie, zabíjal tisíce ľudí. V skutočnosti však Vlad III., nazývaný tiež Vlad Drakula, nebol žiadnym šialencom, ale sebavedomým vládcom Valašska a skúseným vojvodcom, patriotom, ktorý na dlhý čas zaistil nezávislosť svojej krajiny od Osmanskej ríše – roky bol postrachom Turkov a uštedril im početné vážne porážky. Smrť si počas jeho vlády našlo na koloch alebo na bojisku vyše 100 000 Osmanov. Jeho neúnavný protiturecký odboj ukončila až zrada brata.
Dňa 4. mája 2002 v stredu, na výročie vraždy generála Štefánika, Dušan Kováč vystúpil v správach ST v čiernych okuliaroch, aby ľudia nevideli do očí človeku, ktorý šíri demagógiu. Hovoril, vraj bola odtajnená korešpondencia generála Janina, podľa ktorej Štefánik mal samovražedné úmysly a že zrejme havária jeho lietadla bola spôsobená tým, že sa pokúšal vyskočiť z lietadla.
K tomu, aby sme sa dozvedeli Štefánikove úvahy o samovražde, nebolo treba odtajovať žiadne korešpondencie, a už vôbec nie generála Janina, ktorý nikdy nič o Štefánikovi netajil.
Zdá sa, že „poľovačka“ na šachového génia Bobbyho Fischera sa minimálne na nejaký čas skončila. Šesťdesiattriročný Fischer našiel nakoniec po rokoch unikania pred americkou jurisdikciou politický azyl na Islande, kde nedávno získal aj islandský pas. Fischer sa stal tŕňom v oku kvôli porušeniu embarga USA voči Juhoslávii v roku 1992 a kvôli jeho ostrým vyjadreniam na adresu J. W. Busha, Ameriky, Izraela a Židov vôbec.
Týždenník Plus 7 dní uverejnil v súvislosti so zadržaním Davida Irvinga (svetoznámeho autora historických publikácií s revolučným obsahom) v Rakúsku článok pod názvom „Manipulátor“. Požiadali sme nášho prispievateľa – Sitra Ahru, ktorý na rozdiel od autora článku „Manipulátor“ sa s pánom Irvingom aj osobne pozná, či by nenapísal reakciu na tento článok a neuviedol meno Davida Irvinga v reálnejšom svetle. Tu je reakcia pána Sitra Ahru. (Beo.sk)
Berlín: Chilský prezident Salvador Allende je medzi ľavičiarmi všeobecne uznávaný ako kultová osobnosť, pretože v ňom nevidia len prvého slobodne zvoleného marxistického prezidenta krajiny, ale aj martýra v boji proti temným silám reakcie. Medzičasom na túto gloriolu padá pár tieňov.
Docent pre latinoameristiku na slobodnej univerzite v Berlíne, Victor Farias, zistil, že Allende bol „zanieteným antisemitom“, ktorý svoje poznatky uverejnil v marci vo svojej knihe „Salvador Allende, antisemitismo y eutanasia“, v ktorej sa odvoláva na doktorandskú prácu Allendeho z roku 1933, v ktorej propagoval národno-socialistické rasové teórie. Farias túto prácu našiel v archíve univerzity Santiago de Chile. Nesie názov „Psycho hygiéna a zločin“. V štúdii zastáva Allende postoj, že židovský národ je charakterizovaný svojou „všeobecnou zločinnosťou“ a to isté platí aj pre „cigánov“ a „tulákov“.
Opýtajte sa ktoréhokoľvek školáčka otázku: „Kto objavil rádio?“ Keď dostanete vôbec odpoveď, bezpochyby to bude: MARCONI – odpoveď, s ktorou súhlasia všetky učebnice ako aj encyklopédie. Alebo sa opýtajte kohokoľvek: „kto vynašiel váš ‘toaster’, vaše stereo, pouličné svetlá, fluorescenčne svetlá?“ Bez zaváhania: THOMAS EDISON. V obidvoch prípadoch je odpoveď nesprávna.
Správna odpoveď je: NIKOLA TESLA, osoba, o ktorej ste pravdepodobne nikdy nepočuli, alebo len veľmi málo. Ale je toho viac. Objavil „X-rays” (Röntgenové lúče) rok pred W. K. Röntgenom v Nemecku, zostrojil elektrónkový zosilňovač niekoľko rokov pred Lee de Forestom, používal vo svojom laboratóriu neónové svetlá o 40 rokov skôr ako ich „vynašiel” priemysel, a predviedol princípy mikrovlniek a radaru o desaťročia skôr, než sa stali nenahraditeľnými súčasťami našej spoločnosti. Jeho meno však nespojujeme ani s jedným z týchto vynálezov.
Narodil sa 14. marca 1879 v Ulme, Nemecko. Keď sa jeho rodina presťahovala do Talianska, Einstein navštevoval školu v Arrau, vo Švajčiarsku. V roku 1896 vstúpil do Švajčiarskej Federálnej Polytechnickej školy v Zürichu, aby sa stal učiteľom fyziky a matematiky. Zamestnával sa prevažne čítaním prác Ludwika Boltzmanna, James Clarka Maxwella, Hermanna Helmholtza, Heinricha Hertza a Gustáva Kirchhoffa.