Ladislav „Rodnáš“ Šándor: 80 rokov národnej borby doma i v exile!

Ladislav, horlivý kresťan-katolík, neúnavný slovenský nacionalista, narodil sa 23. februára 1932 v Bratislave v rodine agilného ľudáka. Rodičia sa po niekoľkých rokoch presťahovali za prácou v továrni na celulózu do Žiliny, keďže jeho otec ako súkromný úradník bol preložený z Ústredia účastinárskej spoločnosti.

V rodine bol kresťansky a národne vychovávaný, a to pokračovalo aj na ľudovej škole, ktorú navštevoval, a už v ktorej sa prejavoval ako slovenský nacionalista. Pred blížiacou sa okupačnou sovietskou armádou musel 13. februára 1945 s matkou a so súrodencami Jozefom a Margitkou emigrovať do obce Aurolzmunsteru pri Riede, v Rakúsku. Otec za nimi prišiel až po skončení druhej svetovej vojny.

Tam vznikla početná enkláva slovenských emigrantov. Odtiaľ ich presídlili do blízkej dedinky Eitzing. Ladislav so súrodencami tam navštevoval strednú školu, na ktorej pôsobili vzácni profesori ako Ľ. Bešenovský, A. Mazáň, Z. Lacko, V. Cincík, G. Baláž, L. Silaj, Ľ. Kandra, A. Longauer, rev. A. Záň a ďalší. Zo svojho nevyčerpateľného slovenského národného sebavedomia napojili študentov tou najlepšou možnou výchovou v kresťanskom a národnom duchu, ktorou ich zároveň vypravili do ďalekého sveta za morom.

Po preverení a schválení štatútu „vyhostených osôb“ pre členov Ladislavovej rodiny americkými úradmi, umožnila v októbri 1948 organizácia The Refugee Organization celej rodine cestu do zámoria, konkrétne do tropickej Venezuely.

Tam ako rodina prekonali trápenia domorodého, tvrdého života, ale všetci verili, vydržali a neklesli ani raz na duchu.

Za temer tri roky prekonali veľké ťažkosti, oboznámili sa s miestnymi pomermi i s mentalitou kreolského obyvateľstva, naučili sa hovoriť po španielsky... Do oblasti neprestajne prichádzali ďalší a ďalší utečenci, lacné pracovné sily a medzi nimi aj ďalší Sloveni. A preto, v miestnych pomeroch sa už orientujúci Ladislav, podával neúnavne pomocnú ruku novopríchodzím rodákom, ktorým pomáhal zaistiť si prácu či strechu nad hlavou. Jeho ochota pomôcť svojím krajanom ho priviedla k úprimným priateľstvám, z ktorých sa rýchlo vyformovala skupinka uvedomelých venezuelských Slovenov.

Tí následne začali nový život spoločným zápasom nielen o prežitie a prácu, ale rovnako o zachovanie si svojho národného sebavedomia. Vďaka mladíckej viere v ideály vyrástla v nich rokmi národná trvácnosť a tvrdosť.

Do Caracasu prichádza duchovný otec Štefan Bajan, S. J. z Madridu a pomáha im rozhýbať slovenský národný život mimo svojej vlasti. Otec Bajan tu zoznámil vlastne Ladislava s pravým kresťanským národovectvom aj vďaka predstaveným z kolégia. Tí vlastnili ofsetovú tlačiareň, kde Ladislav dobrovoľne vypomáhal popri svojom zamestnaní. Takýmito a obdobnými činnosťami dopomáhal krajanom dostať sa k tlačenému slovenskému slovu. Založili si dokonca redakčný krúžok a jeho zásluhou tak prakticky vznikli noviny Slovenská ozvena z Venezuely.

Ladislav ich písal, zostavoval, vydával a expedoval do slovenského zahraničia, vždy na svoje trovy a na vlastný úkor. Z jeho osoby dodnes vyviera mimoriadna láska k slovenskému národnému životu.

1. júla 1951 položil spolu s priateľmi základný kameň Združeniu všetkých Slovákov vo Venezuele.

Ich srdcia horeli láskou k drahému Slovensku. Ozvena, stala sa verným hlásateľom a smelým zástancom slovenskej pravdy. Cieľom všetkých bolo bojovať perom i mečom za oslobodenie Slovenska spod čechoslovakistického a boľševického útlaku. Každoročne oslavovali 14. marec 1939, ako dátum vzniku Slovenského štátu. Verejne kládli vence na hlavnom námestí Caracasu pred sochou Bolívara-osloboditeľa. 11. marca 1951 v caracaskej katedrále aj jeho zásluhou po prvý raz odznela slovenská kázeň z príležitosti dvanásteho výročia vzniku Slovenskej republiky a 15. apríla toho roku sa tiež uskutočnila spomienková sv. omša za nebohého prvého prezidenta republiky, mučeníka Jozefa Tisa. Mladí nacionalisti okolo Ladislava usporadúvali tiež nespočetné verejné spomienky na Andreja Hlinku či generála M. R. Štefánika. Konali tak s úmyslom predostrieť cudzej verejnosti svetlé chvíľky z našej histórie, za ktoré sa komunisti a čechoslovakisti doma hanbili.

Keďže Ladislavovi rodičia nie dobre znášali tropické podnebie Venezuely, boli nútení odísť za súrodencami v januári 1955 do USA. Ladislavovi bolo ťažko opustiť svojich priateľov-krajanov, ale i celkom výnosnú prácu, ku ktorej sa postupne svojou húževnatosťou dopracoval.

Ladislav sa usadil napokon v Detroite, kde si z našetrených peňazí kúpil dom v osade slovenského Kostola sv. Cyrila a Metoda. Aj tam prekvital slovenský život a Lacko mal plnú účasť na všetkých podnikoch v americko-slovenských spolkoch. Hneď po príchode sa dal zapísať do odbornej školy na štúdium geometrickej deskripcie plánov.

Krátko pred Vianocami na rady krajana Stanáka, podal si s bratom Jozefom žiadosť do automobilovej firmy Fisher Body G. M., kam oboch prijali ako modelárov.

Na jar roku 1956 bol povolaný do vojenskej služby. Po námorníckom výcviku ho prevelili na vojenskú základňu v San Diegu, California. Odtiaľ bojovou loďou APA-210 U. S. S. Telfair vyplával na Ďaleký východ (Japonsko – Sumatra – Borneo – Singapur – Hong-Kong – Korea – Ceylon a na iné americké vojenské základne...).

Po skončení námornej služby sa zoznámil s Ritou Hricíkovou, Američankou slovenského pôvodu a v júni 1958 sa s ňou oženil. Vychovali spolu štyri dcéry: Marienku, Katku, Betku a Lindu. Všetky ich dcéry sa hlásili k slovenskému pôvodu a vystupovali na slovenských podujatiach. Najmladšia, Linda, je vydatá za Miška Rusnáka, s ktorým spolu tancovali v súboru Devín v San Diegu.

Ladislav sa po 32-ročnom pracovnom nasadení v hore uvedenej firme rozhodol odísť do dôchodku hoci mal len 56 rokov. S manželkou sa presťahovali do San Diega neďaleko Tichého oceánu, kde je večná jar. Ako statočný a hrdý Sloven ihneď sa zapojil do odbočky Svetového kongresu kalifornských Slovákov, v ktorom bol členom od samého začiatku jeho založenia. Pôsobil v ňom v rôznych funkciách. Ladislav ako vlastenec telom i dušou oddaný Sloven, podporoval všetky akcie krajanov za znovu nadobudnutie slovenskej štátnej samostatnosti a to nie len siláckymi rečami, lež skutkami a hlavne financiami. Nieto tých slovenských novín a kníh v zahraničí, ktoré by Ladislav nebol odoberal za finančnú protihodnotu. Jedna z jeho miestností v jeho rodinnom dome a okrem nej aj v garáži má police, na ktorých sú od povaly až po dlážku uložené časopisy, fotokópie novín, niektoré už s rokom vydania 1949 a celé rady slovenských kníh, materiálov, fotokópií správ aj v cudzej reči a od rôznych autorov. Markuš, bývalý predseda Matice slovenskej, pri svojej návšteve zahraničných Slovenov v Amerike, sa o tom mal možnosť presvedčiť na vlastné oči.

Po dobu celých piatich rokov vydával kvôli volaniu svojho srdca periodikum Slovenská samostatnosť na svoje vlastné náklady a rozposielal ho po svete. Spolu s nebohým priateľom, Štefanom Kramárom, dvíhali u krajanov národné sebavedomie priam z popola. Exponovali sa v národnom duchu proti čechoslovakizmu a boľševizmu.

Hoci Lacko Šándor je pre mnohých neznámou osobnosťou, pracovníkom na „roli našej dedičnej“ je každou kvapkou svojej krvi sebavedomým, nebojácnym Slovenom.

Každý jeho krok v živote je popretkávaný jeho vernosťou prvej Slovenskej republike. Vždy a všade slúžil slovenskému národu. On prišiel medzi prvými na Slovensko po tzv. Nežnej revolúcii, aby rozdúchaval nakoniec i doma pahrebu iskier slovenského nacionalizmu, národného patriotizmu. Priniesol domov dielo prof. JUDr. Ferdinanda Ďurčanského: Bielu knihu dopodrobna mapujúcu právo Slovenov na štátnu samostatnosť, za vlastnenie ktorej sa na Slovensku trestalo...

Daroval ju vydavateľstvu národnej literatúry Ivana Štelcera z Trenčína. Tam sa u vydavateľa na mesiac aj ubytoval a pomáhal mu pri vydaní tisícstranového knižného diela, na ktoré finančne prispel, a ktoré dokonca sám rozvážal po Slovensku! Okrem predávania a rozdávania tohto veľdiela občanom i vysokým vládnym funkcionárom ponavštevoval s manželkou všetky pamätné a posvätné miesta slovenskej náboženskej i národnej histórie. V Predmieri, v rodnej obci vydavateľa Bielej knihy, položil kyticu kvietkov k soche generála Štefánika, za ktorej osadenie sa pričinil práve otec pána Štelcera.

Lacko vo vlasti nadviazal kontakty s viacerými vlastencami a nacionalistami. Ďalej podporoval činnosť pani Elenky Kozánkovej za rehabilitáciu prezidenta Dr. J. Tisa. Súčasne prispel na kúpu omšového rúcha a kalicha. Podporoval všetky národne orientované strany. Do dnešného dňa odoberá časopis Svedectvo Zväzu protikomunistického odboja a okrem toho ho finančne podporuje.

Ladislav ešte niekoľko ráz navštívil rodné Slovensko a vždy pritom navštívil naše pamätné i posvätné miesta. Povzbudzoval krajanov k odporu proti organizáciám a jednotlivcom, ktorí škodili národným záujmom a spoločenskej obnove na skutočne kresťanských základoch, vedených protislovenskými živlami.

Napokon, dobrodinec Ladislav pomáhal celý svoj život, bol spoluzakladateľom 110. zboru Slovenskej ligy v San Diegu. Dobrovoľne pracoval v cirkevnej osade St. Gregory the Great. Pomáhal so svojou spoločníčkou sestričkám v sirotinci. Opatroval vyše sto detí v susednom Mexiku. Do veľkej miery sa staral o útočisko Sv. Vincenta, ktoré spravuje samaritánsky kňaz, otec Joe, v chudobnej štvrti San Diega. Tento ústav navštevuje každodenne vyše 500 chudobných a bezdomovcov. Okrem toho je rytierom najvyššieho stupňa Kolumbovho rádu, celosvetovo najväčšieho kresťanského bratstva. Pokiaľ mu dovoľoval čas, vykonával dobrovoľnú službu pomocnej poriadkovej služby v oblasti, kde býval. Keď sa nebohý Štefan Kramár raz spýtal Lacka, čo je najbližšie jeho srdcu, odvetil mu:

„Po rodine je to slovenský národ a všetko, čo s ním a jeho dejinami súvisí. Pevne verím, že pravda – tá naša skutočná pravda – zvíťazí s konečnou platnosťou, lebo ona sa nachádza pod úpätím Kristovho kríža a oživuje sa krvou nespočítateľných slovenských národných mučeníkov.“

K 80. narodeninám Ladislavovi zo srdca blahoprajú a veľa pevného zdravia, dobrého a pokojného života, aby sa splnili všetky jeho priania, želajú roduverní Sloveni a Slovenky spod Tatier!

Ad multos felicissimosque annos!


K blahoželaniu k dnešným narodeninám pána Šándora (*23. 02. 1932) sa úprimne pridáva aj Redakcia Beo.sk!

Zdieľať
Hnaný Joomlou! |
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.