|
 Týždenník Plus 7 dní uverejnil v súvislosti so zadržaním Davida Irvinga (svetoznámeho autora historických publikácií s revolučným obsahom) v Rakúsku článok pod názvom „Manipulátor“. Požiadali sme nášho prispievateľa – Sitra Ahru, ktorý na rozdiel od autora článku „Manipulátor“ sa s pánom Irvingom aj osobne pozná, či by nenapísal reakciu na tento článok a neuviedol meno Davida Irvinga v reálnejšom svetle. Tu je reakcia pána Sitra Ahru. (Beo.sk)
V uplynulých dňoch uverejnil časopis Plus 7 článok pána Mariana Repu o Dávidovi Irvingovi, najznámejšom historikovi súčasnej doby. Neviem, kto je pán Marian Repa, nakoľko nefiguruje na stránkach Plus 7 dní ako člen redakčného kruhu, ani ako redaktor. Zato však pán Repa sa pustil odvážne do niečoho, o čom mnoho nevie. Vedome deformuje charakter najuznávanejšieho znalca histórie národno-socialistického Nemecka, druhej svetovej vojny a vôbec, európskeho diania v minulom storočí. Keby však ovládal anglický jazyk, stačilo by mu vyhľadať si na Internete webový odkaz pána D. Irvinga a tam by sa mnoho dozvedel. Vyhol by sa v tom prípade nesprávnostiam, klamstvám a nechutným ohováraniam, ktorými sa v jeho článku zaoberá, klamstvám prebratým od „historikov“ súčasného trendu, teda ‘písalkom’ píšucim na objednávku pre tých, ktorých ruka ich platí. Samozrejme, ako je už zvykom týchto ‘odborníkov’, nepodáva ani jeden dôkaz „manipulácie histórie“, z ktorej Irvinga obviňuje.
V prvom rade musíme objasniť – v Irvingovom prípade – titul „historik“. Irving bol napadnutý, a bola to práve americká Deborah Lipstadt, že on ani vlastne historikom nie je. Podľa pani Lipstadt historikom asi je len ten, kto na to má papier nejakej univerzity. Nech! V podstate ale ide o to, že Irving sa sám nepovažuje za historika, ako sa jasne sám vyjadril. Irving považuje sám seba viac za „disidenta“, ako za revizionistického historika. Prekvapujúce však je, že ho ako historika kvalifikujú všetky svetové média, čo dokážeme neskôr. Irvingovi sa totiž v priebehu jeho kariéry dostalo od sveta toľko uznania, že takí historici ako pani D. Lipstadt, Richard Evans, Hugh Trevor-Rope, Prof. John van Pelt, Daniel Goldhagen a nespočetne mnoho iných, môžu od závisti len blednúť a zatínať zuby. Tam pramení nenávisť voči Irvingovi.
 Deborah Lipstadt je Židovka a preto nad históriou, ako ju interpretuje Irving, sa jej prelieva žlč. „Professor“ Daniel Goldhagen, ktorý je tiež žid, a na prednáške o svojej knihe „Hitler's Willing Execution¬ers“ (vydaniu ktorej samozrejme vydavateľstvo St Martins Press dalo prednosť pred Irvingovou knihou „Goebbels – Mastermind of the Third Reich“), ktorú mal v synagóge na St. Charles Avenue v New Orleans, na ktorej bol Irving prítomný, bol v diskusii Irvingom pritlačený ku stene a Irving mu presne vymenoval pramene, z ktorých čerpal a na ktoré zabudol! Inými slovami bol to pre Goldhagena debakel.
Čo sa týka Richarda Evansa, ktorý je profesorom modernej histórie na univerzite Cambridge, ktorý vystupoval ako svedok na súdnom pojednávaní Irvinga proti Lipstadtovej, musí byť každému jasné, ako bolo jasné aj jemu, že keby Irvinga neokydal, nebol by profesorom na Cambridži ani o minútu dlhšie. Jeho ohováranie Irvinga je až nechutné a nebudem sa o ňom zmieňovať.
Hanbou pre týchto „historikov“ je totiž to, že oni nemohli interpretovať nič ani správne, ani nesprávne, nakoľko oni nikdy neobjavili v žiadnych podzemných a zabudnutých archívoch žiadne dokumenty, ako Irving, ktorý vyniesol z archívov po celom svete na svetlo sveta množstvo dokumentov, písomností a denníkov význačných osobností diania 20-ho storočia.
Irving totiž, ako málokto vie, bol pripustený do všetkých svetových archívov, vrátane Moskvy a Tel Avivu. To však bolo vtedy, keď bol ešte „miláčikom sveta“, inými slovami predtým, než začal písať pravdu.
Tvrdenie pána Repu, že „The Destruction of Dresden“ bola jeho prvá kniha, je nesprávne. Mimo iné, v tejto knihe Irving udáva číslo zabitých 135.000, čo je ďaleko poddimenzované. V Drážďancoch sa v tom februárovom čase 1945 nazhromaždilo viac ako 2 milióny utečencov z východných častí Európy utekajúcich pred postupujúcimi sovietskymi hordami. Podľa vtedajších odhadov tam zahynulo, resp. bolo doslovne upálených viac ako 500.000 nešťastníkov, väčšinou žien a detí. Pravda je taká, že sa vlastne ani nedal zistiť presný počet obetí. Samozrejme, anglo-americké pramene sa snažia tieto počty (ako aj Hirošimu, kde zahynulo vraj tiež okolo pol milióna ľudí) znížiť na čísla, ktoré by ich nerobili v očiach sveta najväčšími barbarmi v dejinách ľudstva, akými, ako už dnes vie celý svet, sú.
Irvingov otec, Commander John Irving, R. N. (Royal Navy) bol autor, výskumník Arktídy a námorný dôstojník, ktorý slúžil v bitke o Jutland v roku 1916 a v nervy trhajúcich severných ruských konvojoch v druhej svetovej vojne. Jeho mnohé knihy obsahujú histórie kráľovskej jachty „The King’s Britannia“ a histórie veľkých námorných akcií, ako „Coronel“ a „Falklands“. Tieto a slovník námorného slangu „Royal Navalese“ sú štandardné práce v námorných knižniciach.
David spolu s otcom napísali „The Smokescreen of Jutland“, čo bola posledná práca jeho otca.
(Neviem, odkiaľ má pán Repa informáciu o židovskom pôvode Irvinga po matke, zrejme od „historikov“ podobného „kalibru“ ako tí, ktorí s takouto piruetou prišli v súvislosti s Hitlerom).
Taktiež súdne pojednávanie s Lipstadtovou nebolo ani jediné, ani prvé, ktoré Irving prehral.
V roku 1970 mu bol predložený účet na 70.000 libier za chybu (?), ktorej sa dopustil vo svojej knihe „The Destruction of Convoy PQ I7“. Nesprávne vraj obvinil veliteľa konvoja, kapitána John Brooma za zničenie konvoja nemeckými lietadlami a ponorkami (U-boats). Tak či onak, konvoj bol zničený a nemyslím, že tu došlo k nejakému „prekrúcaniu“ histórie Irvingom. Jeho odvolanie pred Lordom Denningom (Master of the Rolls), a Lordom spravodlivosti Phillimorom v roku 1971 bolo neúspešné a Irving bol opísaný ako „umienený, namyslený a nerozumný mladý muž“.
Že už tam začínala „kampaň“ proti Irvingovi, vieme podľa toho, keď si uvedomíme, aký nádych začal naberať už tento súd.
Rampton (právnik), ktorý čítal knihu „The Destruction of Dresden“ v príprave na obranu svojho klienta sa vyjadril, že Irving zveličuje množstvo zabitých v Drážďancoch desaťnásobne – 250.000 obetí namiesto ‘oficiálneho’ odhadu 25.000 – aby vraj položil „falošné rovná sa“ medzi obeťami a počtom Židov zabitých v Osvienčime! Neslýchané tvrdenie! Vidíme teda jasne korektnosť tohto súdu a jeho podriadenosť „neviditeľným“ silám. Pritom v knihe je jasne uvedené, ako je spomenuté vyššie, číslo 135.000. Aká odporná manipulácia, nad ktorou sa, samozrejme, nikto z mainstreamových médií nepozastavil.
Profesorka Deborah Lipstadt, pekná 52-ročná červenovláska, je držiteľkou tzv. Dorot Chair pre Moderné židovské a holokaustové štúdiá na Emory Univerzite v Atlante, v Georgii. Je dcérou Erwina Lipstadta, nemeckého Žida, ktorý emigroval do Spojených štátov v roku 1928 a stal sa (samozrejme) úspešným businesmanom a jeho ženy Miriam, Kanaďanky, ktorej rodičia prekročili hranice, keď ona bola ešte dieťa. Z toho vyplýva, že v národno-socialistickom Nemecku nikdy nežila nielen ona, ale ani jej rodičia a že o ňom nevie nič, len to, čo jej povedala sionistická a boľševická propaganda.
Ako občianka New Yorku, je vedúcim ‘svetlom’ v židovských kultúrnych štúdiách. V dobe nedávnej bola menovaná Bielym domom do administratívneho komitétu US Holocaust Memorial Koncilu, telesa, ktoré je poverené kongresom zodpovednosťou riadenia Holocaust Múzea vo Washingtone.
Paul Findley, americký Kongresman po dobu 22 rokov poznamenal: „Izrael je schopný zadusiť slobodu prejavu, kontrolovať náš Kongres a dokonca diktovať našu zahraničnú politiku.“
 Irving je radikálny historik, ktorý nevidí v Hitlerovi „o nič väčšie stelesnenie diabla“, ako spojeneckí ‘lídri’. Bol obžalovaný, že je vraj rasistický fanatik, ktorý popiera holokaust a manipuluje históriu. Irving chcel, samozrejme, svoje meno očistiť súdnou cestou, koniec koncom išlo o jeho kariéru a živobytie, a preto zahájil na Najvyššom súde súdne pokračovanie proti Lipstadtovej a jej vydavateľstvu Penguin, za ohováranie. Táto akcia sa týkala prehlásenia Lipstadtovej v jej knihe „Denying the Holo¬caust: the Growing Assault on Truth and Memory“, že Irving je najprominentnejší a najnebezpečnejší „popierač holokaustu“ na svete.
Pre každého súdneho a hlavne slušného človeka tieto sionistické spôsoby sú neúnosné. Lipstadtová si však bola dobre vedomá, že si to môže dovoliť i keby Irving bol hneď trebárs americkým prezidentom. (Len v prípade iránskeho prezidenta, ako určite v poslednej dobe zbadala, si to nemôže dovoliť).
Predseda súdu Mr. Justice Gray, samozrejme, poslušný svojim chlebodarcom, sa ihneď oddal na stranu Lipstadtovej i keď o konečnom výsledku súdu, v prospech Irvinga, nemalo byť ani najmenších pochybností. Irving prehral. Výsmech americkej justície, na ktorej si Amerika tak zakladá. Samozrejme, prehra ho stojí moc, ale to je taktika sionistov. Zničiť svojich odporcov finančne. Presne to sa stalo Dr. Wilhelmovi Stäglichovi, ktorý bol v Osvienčime ako mladý vojak (Luftwaffe), ktorý teda vedel o Osvienčime z vlastnej skúsenosti a ktorý dvadsať rokov sedel na sudcovskej lavici v Hamburgu, keď mu jednoducho znížili penziu za napísanie knihy „The Auschwitz Myth“.
V roku 1982 dokonca tzv. nemecké „autority“ v mene určitej ‘svetovej’ skupiny vtrhli do nakladateľstva Grabert Verlag, kde skonfiškovali a roztopili (!) tlačiarenské štočky tejto 470 stranovej knihy! To nám hovorí snáď za všetko.
O nič lepšie nepochodili ani iní autori „nevhodných“ kníh, Dietlieb Felderer, Ties Christphersen (v roku 1944 bol ako dôstojník v Rajsku, pobočný tábor Osvienčimu), Ernst Zündel, prof. Dr. Robert Faurisson, ktorého pán Repa vo svojom článku jednoducho označuje ako ‘Robert Faurisson’.
Toto sú spôsoby ich boja proti pravde. Dr. Faurissona zbili na ulici do krvi, keď bol na prechádzke so svojím psíkom. Zündelovi zapálili dom a poslali mu balík s výbušninami, ktorý neprijal. Úrady IHR v Los Angeles zapálili dokonca až dvakrát. Spôsoby boja banditov za „ich“ pravdu. A „demokratické“ úrady nepohli ani prstom!
 Či Irvinga jeho prvá žena opustila aj so štyrmi dcérami, by pána Repu nemalo vôbec zaujímať. To je čiste privátna záležitosť Irvinga a nie materiál na zlomyseľné okydávanie jeho osoby pánom Repom. Čo pán Repa nevie, je to, že Irving sa rozviedol so svojou prvou španielskou ženou Pilar ešte v roku 1981, čo teda nemá absolútne žiadnu súvislosť s jeho neúspešným súdom „kontra Lipstadtová“.
Keď tieto detaily pán Repa nevie, mal by mlčať.
Irving žije s jeho priateľkou dánskeho pôvodu Bente, 35, a ich 6-ročnou dcérkou Jessikou.
Je pravdou, že jeho luxusný byt na Mayfair, kde býval 32 rokov, musel asi predať, aby zaplatil prehratý súd, ale humorne dodáva, že už bol ním aj tak presýtený.
 Za jeho charakter však hovorí skutočnosť, že on nesúdil Lipstadtovú kvôli peniazom, ako to naopak, robila „historička“ Lipstadtová. Irving bol totiž ochotný sa s Lipstadtovou dohodnúť na začiatku súdneho pojednávania, v tom zmysle, že obžalovaní, Lipstadtová a Penguin, zaplatia 500 libier na charitu na pamiatku jeho dcéry Jozefíny, jednej z jeho štyroch dcér, ktorá zomrela vo veku 34 rokov. Teda ani nie jemu, ale na charitatívny účel! Pánu Repovi aj toto akosi ušlo a „slovenská historička“ slečna/pani Marína Závacká mu to tiež nepovedala.
Lipstadtová a Penguin však nemuseli prijať žiadne „prímerie“, lebo im nešlo o uzatvorenie sporu mierumilovnou a slušnou cestou. Im išlo doslovne o zničenie Irvinga, ako „popierača“ holokaustu, alebo kohokoľvek, kto by sa ocitol na jeho mieste. Irving za účelom ušetriť, sám si viedol svoju obhajobu. Nie tak Lipstadtová, ktorej výdavky, snáď v miliónoch platilo židovské vydavateľstvo Penguin.
 Irving, autor 30-tich kníh potvrdil, že stratil asi 200.000 libier ročne, za posledné tri roky, keď nenapísal ani riadok, kvôli príprave na toto súdne pokračovanie. Ale všeobecne sa verí, že jeho podporovatelia prostredníctvom jeho webu, v ktorom nazýva Lipstadtovú „zlatoprstý predvoj nepriateľov pravdy“, okolo 500.000 libier. Jeho priaznivci v Amerike, Nemecku a v Škandinávii prispievali privátnymi donáškami medzi 5 až 50.000 dolárov!
Nenávisť Lipstadtovej a jej kohorty azda najviac zapríčinilo vyhlásenie Irvinga v kanadskom Calgary, v Septembri 1991, v ktorom prehlásil, že „viac žien zahynulo na zadnom sedadle auta Edwarda Kennedyho v Chappaquiddick, ako zahynulo v plynových komorách Osvienčimu“. (Predpokladám, že čitateľom je známa automobilová nehoda Edwarda Kennedyho v Chappaquiddick, kde jeho auto vletelo do rieky, pričom zahynula jeho sekretárka Mary-Jo Kopechne, dievčina vraj slovenského pôvodu).
Naivná snaha Rakúska vymazať historickú pravdu z dejín Rakúska, že Anschluss nebol žiadnym násilným činom Hitlera na Rakúsku, sa ťažko podarí. Rakúsko je totiž ojedinelý prípad v dejinách Európy. V marci 1938 Hitler predostrel svoj plán uskutočniť v Nemecku a v Rakúsku 10. apríla 1938 hlasovanie, ktorým by sa potvrdila vôľa Rakúska pripojiť sa k Nemecku. Otázka na volebných lístkoch znela: „Prijímate Adolfa Hitlera za svojho vodcu, a teda prijímate zjednotenie Rakúska s nemeckou ríšou, efektívne odo dňa 13. marca 1938?“ Boli to úplne tajné voľby na rozdiel od predstieraných „slobodných“ volieb predtým pripravovaných kancelárom Schusniggom. Výsledky dokonca ohromili aj samého Hitlera. Zo 49.493.028 oprávnených voličov, 49.279.104 vhodilo volebné lístky, a z týchto 99,08% volili „JAWOHL“, celkove teda 48.751.587 voličov prejavilo svoju podporu Hitlerovi. To bol súhlas, v politickom dianí, až zahanbujúcich rozmerov!
Rakúsko si to teda chce žehliť a preto zaviedlo v svojej krajine najtvrdšie zákony pre revizionistických historikov. Na Irvingovi sa chystajú si „zgustnúť“ obzvlášť, pretože Irving už s nimi mal potýčku, na ktorej si viedenskí „panáci“ vylámali zuby.
26. júna 1984 Irving bol zatknutý príslušníkmi Staatspolizei v civilnom oblečení na tlačovej konferencii vo Viedni. Mal tam prednášať nezávislému a slobodnému akademickému obecenstvu o lete Rudolfa Hessa do Anglicka (v máji 1941), podľa údajov v oficiálnych dokumentoch držaných v britských archívoch.
Irving bol častým návštevníkom Rakúska a hosťom ich vrcholného „TV talk show Club 2“, kde sa dostal ‘pod kožu’ prestížnej „tiež historičke“ Erike Weinzierl. Táto sa postarala o to, aby ľavičiar, v tej dobe minister Blecha (správne rakúske meno), nariadil Irvingovo zatknutie pri jeho návšteve Rakúska.
Príslušníci polície povedali súkromne Irvingovi, ako sa za toto sami hanbia. Podľa viedenskej „Die Presse“, Blechova akcia vyvolala krízu v Kabinete. Minister spravodlivosti Harald Ofner protestoval, že Blecha zatknutím Irvinga „skorumpoval spravodlivosť“, pretože v policajných záznamoch neboli proti Irvingovi žiadne materiály. V rakúskom parlamente boli položené otázky profesorom Felixom Eramcorom a inými, ktorí poukázali na to, že Irving v Rakúsku často prednášal a bez zábran pracoval na výskumoch v Moskve a ďalších východoeurópskych krajinách. Nazvali to znásilnenie princípov slobodného prejavu a škvrny na mene Rakúska.
Blechove ministerstvo vydalo defamujúce komuniké a fotografie Irvingovho zatknutia, ktoré, samozrejme, boli hneď uverejnené po celom svete, počnúc „San Francisco Chronicle“ po „South China Post“. Toto, ako tvrdí Irving, bolo nastrojené jeho protivníkmi.
Vo februári 1986 viedenský najvyšší súd nariadil, že rakúska vláda zatknutím Irvinga jednala nelegálne a prikázal, aby mu bola zaplatená plná kompenzácia.
A teraz sa naskytla ďalšia zlovôľa Rakúska proti Irvingovi. Neviem si však dosť dobre predstaviť, ako si môže rakúska vláda myslieť, že môže súdiť príslušníka inej krajiny, na ktorého – nota bene – nie je vydaný žiadny medzinárodný zatykač.
Irving však nie je sám, ktorý bol určený na „likvidáciu“. Prípad ďalšieho renomovaného anglického historika grófa Nikolaja Tolstoja, potomka slávneho ruského Leva Nikolajeviča Tolstoja je ďalšou ukážkou dnešného totálne skorumpovaného západného súdnictva, a la Amerika.
V knihe „The Cost of a Reputation“, sa dočítate historku o súdnom procese Lorda Aldingtona proti N. Tolstojovi, anglickému historikovi, bojujúcemu za pravdivú históriu (ako Irving), keď ho Tolstoj nazval vojnovým zločincom (i keď je ‘veľmi dobre’ známe, že na strane spojencov ‘neboli predsa žiadni vojnoví zločinci’). Spôsob, akým zmizli určité dokumenty britskej armády a britského ministerstva zahraničia z „Public Record Office“ (Verejný dokumentačný úrad) presne po dobu trvania procesu (s Tolstojom), je škandalózny a javí sa ako totálna perverzita spravodlivosti. (Jedná sa o príbeh zvaný „Operácia Keelhaul“, keď v apríli a v máji 1945 britské velenie v Rakúsku vrátilo juhoslovanských utečencov a kozácke jednotky (v počte 40.000, ich ženy a deti), rátajúcich na desiatky tisíc, na istú smrť pred guľomety Titovských banditov). Harold Macmillan a brigadier „Toby“ Low (brigadier general staff to Fifth Corps, neskoršie Lord Aldington) jednali bez najmenšieho súcitu.
Ministerstvo zahraničia jednoducho odstránilo tieto dokumenty z PRO, aby zabránili Tolstému použiť ich na svoju obranu a potom o pár dní neskoršie, keď bolo po súde, boli vrátené.
Irving napísal do The Times list:
„Historici sú už napospas vládnych oddelení, ktoré arbitrárne rozhodujú, ktoré dokumenty budú sprístupnené a ktoré budú zadržané ‘ad infinitum’ (sem patria napr. celé vojnové zväzky Antony Edena o Japonsku, zápisky z konverzácií s Rudolfom Hessom, a vojnové telefónne rozhovory Winstona Churchilla s Franklinom D. Rooseveltom).“
Samozrejme, Tolstoj súd prehral a v roku 1990 mu bolo nariadené zaplatiť „škody“ 3 milióny dolárov (oni nie sú lacní) a bolo mu odopreté právo sa odvolať (!). Keď sa obrátil na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, britská vláda bojovala proti tomuto jeho odvolaniu – a prehrala.
Čiže dá sa predpokladať, že po súde v Rakúsku (ktorý zrejme prehrá) Irving sa odvolá na medzinárodný súd, na ktorom to môže byť pre zástancov „správnej histórie“ trochu komplikovanejšie.
Zbabelosť, tak typická pre „nepriateľov pravdy“ je ďalšou znepokojujúcou črtou. Profesorka Lipstadtová, napr. ani nezaujala svoje miesto pri súde, aby ju Irving mohol konfrontovať! Neslýchané súdnictvo. Repríza Norimbergu.
„Pýtal som sa ohľadne rasizmu“, hovorí Irving, „I keď som si bol istý, že sudca ma preruší. Ona napísala niekoľko článkov, ako je dôležité, aby sa Židia ženili a vydávali len so Židmi, medzi sebou. To je rasizmus a je to hypokritické.“
„Je známe jej vyhlásenie, že ona by nikdy nedebatovala s revizionistami, ale bolo prekvapením, že nepredložila žiadne dôkazy. Obviňujem ju z nedostatku odvahy.“
Opýtajte sa Irvinga, či prijíma obvinenie, že je rasista a on vám odpovie: „Tí darebáci vám povedia, že som, ale ja som mal množstvo čiernych, Pakistáncov a iných, ktorí pre mňa pracovali, ale nevidel som na súdnom procese ani jedného z týchto sedieť na ľavici Lipstadtovej skupiny.“
Ale najväčšia závisť proti Irvingovi pravdepodobne plynie z jeho schopnosti vyhrabať zdanlivo stratené dokumenty, vo všetkých dôležitých archívoch sveta, vedieť vylúštiť mnohokrát nečitateľné rukopisy v cudzej reči (Irving ovláda plynulo nemčinu), atď., s čím sa zrejme vie vyrovnať len málo historikov.
V afére tzv. „Hitler’s Diaries“, ktoré sa v Nemecku objavili (1983), a boli predané časopisu Stern za milióny, ktoré Stern začal hneď publikovať, nasledovaný Newsweekom v New Yorku a Sunday Times v Londýne. Svetové média a „historici establišmentu“ ich, samozrejme, hneď považovali za autentické. Irving im však pokazil náladu a vrcholne ich zosmiešnil, keď dokázal, že sú to falzifikáty a švindleri. Gerd Heidemann (žurnalistická hviezda Sternu), Klaus Harpprecht (televízny žurnalista najatý ako komentátor na tlačovej konferencii), ako aj falšovateľ Conrad Kujau, ktorý to celé falzifikoval. Heidemann a Kujau išli v roku 1985 do väzenia, ani nie tak kvôli tomuto švindľu, ale kvôli miliónom, ktoré sa nenašli.
Irving, napríklad, zistil, že dokumenty vzťahujúce sa na Pearl Harbour a na atentát francúzskeho admirála Darlana v roku 1942 boli odstránené z archívov. Zamestnanci nemohli nájsť jeden z Churchillových súborov o Japonsku, o ktorý Irving žiadal desať rokov, súbor, ktorý bol pôvodne zapečatený na 50 rokov – a v roku 1997 stále tvrdili, že chýba. Neoficiálne a súkromne mu dali na vedomie, že boli úplne odstránené. Boli to dokumenty o dodávke oleja Japonsku v septembri 1941, veľmi významná záležitosť.
Pracujúc na Histórii bakteriologickej vojny, jemu neznámej – dozvedel sa o britských pokusoch (za vojny), vyvinúť bomby obsahujúce N (antraxové spóry) a X (botulismus), najsmrteľnejšie jedy, aké ľudstvo poznalo. Číry barbarizmus.
Irving dosiahol svetovú publicitu za odhalenie Göbbelsových denníkov v Moskovských archívoch.
A mnohé iné denníky a dokumenty, čo „nepriatelia pravdy“ nemôžu dostatočne stráviť od niekoho, kto podľa nich ani nie je „historik“, lebo na to nemá papiere ako oni.
Niektoré Irvingove práce sú (boli) tak vysoko cenené, že sú (boli) používané ako texty na mnohých univerzitách západného sveta a vojenských akadémiách.
Irving spomína: „Keď v roku 1991 Allan Clark, minister národnej obrany vo vláde John Majora si sadol v jeho pracovni, ukázal na knihu „Hitler’s War“, ktorá ležala pred nim na stole a povedal: „Viete, David, my potrebujeme práve teraz v Británii niekoho ako on.“
Mimo iné, profesor Dr. Robert Faurisson (University of Lyon), vydal nasledovnú výzvu:
„Sprístupnite verejnosti dokumenty, ktoré stále držíte v tajnosti, hlavne dokumenty Dr. Jozefa Mengeleho.“ (Vie sa totiž o existencii asi 15 kg Mengeleho papierov, vrátane jeho memoárov „Fiat Lux“ (“Nech je Svetlo”) – o ktorých sa predpokladá, že opisujú realitu v Osvienčime).
 Irving nerobí žiadne tajnosti ohľadom jeho výskumu; venoval svoj celý archív Mníchovskému Inštitútu súčasnej histórie, kde sú k dispozícii bez akéhokoľvek obmedzenia komukoľvek; kópie mikrofilmov sú taktiež voľne dosiahnuteľné od spoločnosti West Yorkshire, Microform Ltd of East Ardsley. Žiadny iný historik nebol nikdy taký veľkodušný s tak draho získanými zbierkami dokumentov.
Toľko teda k tej manipulácii.
Irvingove články boli pravidelne publikované v šesťdesiatich britských a mimobritských novinách od Yorkshire Post a Basler Zeitung po Mainichi Shimbun v Tókiu. Jeho knihy boli uverejňované ako seriály v Der Spiegel, Sunday Express, Sunday Telegraph, a Neue Illustrierte. Jeho diela dostali rôzne ocenenia, vrátane Sir Arthur Acland English Essay Prize na Londýnskej Univerzite ako aj Hungarian Freedom Fighter's Pro Libertate Hungariae v roku 1981 a European Freedom Prize of the German People's Union v roku 1982.
Na zaver pár príkladov zo svetovej tlače o Irvingovi ako manipulátorovi histórie:
- „Pomôžem vám, pretože verím, že ste obyčajne, a na historika až neobyčajne zaangažovaný v hľadaní pravdy a nie nepresností a predpokladov za účelom vyvolať senzáciu.“ (Dopis Irvingovi od maršala Kráľovského letectva, Sira Arthura Harrisa, dva mesiace po vydaní knihy „The Destruction of Dresden“.)
- „David Irving je trpezlivý výskumník bezpríkladnej usilovnosti a úspechu.“ (A. J. P. Taylor v „Observer“; citát uvedený v Irvingovej knihe „Goebbels – Mastermind of the Third Reich“.)
- „Žiadna cena nie je dosť vysoká pre Irvingovu nevyčerpateľnú výskumnú usilovnosť” (Hugh Trevor Rope v „Sunday Times“.)
- „David Irving, pozoruhodný výskumník, brilantný objaviteľ dokumentov a nadaný spisovateľ, opisuje príbehy veľmi dobre.“ (Hugh Trevor Rope v „Sunday Telegraph“; citát uvedený v knihe „Goebbels – Mastermind of the Third Reich“.)
- „…zmysel pre bezprostrednosť a dosah na detaily chýbajúce v mnohých doterajších autobiografiách Führera…“ (Profesor Donald Watt, „Daily Telegraph“.)
- „Britský historik, David Irving, možno najväčšia žijúca autorita na nacistické obdobie”. (Steve Spender „The New York Time“ hodnotnie kníh, Marec 1977.)
- „DAVID IRVING zaberá svoje miesto v prvom rade historických kronikárov.“ („The Times“ v Londýne 14. marca 1971.)
- „Irving vie viac o nemeckej strane z druhej svetovej vojny ako ktokoľvek iný.“ (Vojenský historik John Keegan.)
- Gordon Craig, vedúci výskumník nemeckej histórie na univerzite Stanford, taktiež hodnotí Irvingovu prácu ako nenahraditeľnú a dodáva: „Ja sa vždy od neho niečo naučím.“
- „Goebbels – Mastermind of the Third Reich“... je Rolls-Royce plný cenných farebných fotografií.“ (Tina Rosenberg, „New York Times“; citát uvedený v knihe „Nuremberg – The Last Battle“.)
- „Irving má vynikajúci talent na odhaľovanie ináč obskúrnych nacistických prameňov. Vie sa skutočne hlboko ponoriť do „mysle nacizmu“. (Profesor Norman Stone v „New Statesman“; citát uvedený v knihe „Goebbels – Mastermind of the Third Reich“.)
- „Irvingova usilovnosť pre výskum, je úžasná.“ (Profesor Larry Thompson v „Chicago Tribune“; citát uvedený v knihe „Goebbels – Mastermind of the Third Reich“.)
- Liberálny ľavičiar Rolf Hochhuth, známy nemecký autor divadelných hier a blízky priateľ Irvinga od roku 1965, napísal: „Nemusíme súhlasiť s tým, čo píše, ale historici o sto rokov zistia, že je nemožné ignorovať práce Davida Irvinga“.
- „David Irving je v prvej rade britských historických kronikárov.“ („The Times“, citát uvedený v knihe „Goebbels – Mastermind of the Third Reich“ ako aj v knihe „Nuremberg – The Last Battle“. )
- „Čo sa týka originálnych prameňov“, píše austrálsky „National Times“ po rozhovore s Irvingom, „Irving nie je len presný, ale aj neúnavný.“
- „Som nesmierne fascinovaný... Štúdia nadpriemerného štýlu a výborná práca.“ (Matthew B. Ridgway, General, U.S. Army o Irvingovej knihe „The Trail of the Fox“.)
- „Takí ľudia, ako David Irving, majú integrálnu časť v historickej literatúre a my sa neodvážime znevažovať ich náhľady.“ (Professor Gordon C Craig, „The New York Review of Books“, September 19, 1996.)
„Ľavičiarske a liberálne noviny sa nevzdali pokusov ho zničiť. Keď novinár Alan Rusbriger z „The Guardian“ spojoval klamlivo Irvingovho politického sekretára s menom „hľadaného talianskeho teroristu“, noviny boli nútené ponížene uverejniť zahanbujúce ospravedlnenie.
Neschopní ho zničiť objektívnymi spôsobmi, „The Guardian“ poslal anonymne Irvingov rukopis grafologičke Glorii Hargreavesovej a dostali takúto odpoveď:
„Perfekcionista, ťažko pre neho pracovať, veľmi chytrý.“
Nebolo to presne to, čo chceli, ale predsa to uverejnili. |
