|
Domáce udalosti
|
|
26.11.2009 |
|
Napísal LADISLAV SIVÁK
|
 Slota s Rafajom predložili do parlamentu návrh tzv. „vlasteneckého zákona“. Podľa jeho ustanovení sa v školách na začiatku každého týždňa má hrať štátna hymna, vlastenectvo sa má dostať do školských osnov, v triedach škôl má byť štátny znak, zástava, text hymny a preambuly Ústavy SR. Niektorí verejní činitelia a dokonca mladí občania pri prvom preberaní občianskeho preukazu by mali skladať prísahu vernosti Slovenskej republike, kde by sa zaväzovali „na svoju česť“ na „vernosť a oddanosť Slovenskej republike, jej ústavným zásadám a jej demokratickému zriadeniu“ ako aj k tomu, že budú „mať v prirodzenej úcte štátne symboly“. Tento návrh je absurdný, z viacerých dôvodov.
Po prvé, zamieňa vlastenectvo s vernosťou voči štátu. To prvé je pozitívna hodnota, to druhé obvykle nie. Prvé sa viaže na krajinu, to druhé na štát. Štát je umelý konštrukt, ktorý môže, no nemusí byť dobrý. Zatiaľ čo mať rád svoju krajinu a snažiť sa jej pomôcť je dobré vlastne vždy. Nasledovať príkazy štátu za každých podmienok môže byť práve že pre krajinu škodlivé. Za komunizmu človek mohol byť vlastenec, no nemusel byť komunista: bol vlastenec preto, lebo mal rád Slovensko a nie preto, že mal rád Slovenskú socialistickú republiku a jej komunistický režim. Teda skutočné vlastenectvo a „vlastenectvo“ podľa SNS môžu často byť v konflikte.
Po druhé, zavádzanie ďalších „prísah“ je úplne zbytočné a akurát to znižuje ich váhu. Už aj teraz pôsobia smiešne; veď poslanci prisahajú na Ústavu – a tým pádom na rovnaké princípy, s akými počíta aj návrh a v podstate aj na (túto) SR, keďže tá je nerozlučne zviazaná s Ústavou – a nezdá sa, že by túto prísahu brali nejak záväzne a správali sa morálne. Ak by sa prísaha rozšírila, nemožno predpokladať, že poslanci sa stanú poriadnejšími: akurát by prísaha vyzerala ešte viac smiešne.
Po tretie a najdôležitejšie, zákon vytvára mylnú ilúziu, že vlastenectvo je niečo, čo možno nanútiť. Ba dokonca, že nanucovať ho je dobré, a to ešte aj v školách. Skutočné vlastenectvo je nepochybne dobrá vec, pre vlastenca ako aj pre krajinu. Vlastenectvo však spočíva vo vnútornom postoji jedinca ku krajine, v mravných záväzkoch, ktoré na seba z tohto vzťahu berie. Vlastenectvo nespočíva v prázdnom opakovaní slov niekoho iného, ani dvojminútovom státí na začiatku týždňa pri hraní štátnej hymny. Pri takomto nanucovaní skôr môžu – najmä tí uvedomelejší – žiaci získať k „vlastenectvu“ odpor, keď im bude prezentované len ako bezobsažná forma.
Nemenej podstatné je taktiež to, že Slovensko v skutočnosti nepotrebuje nie ani tak viac vlastenectva (i keď by to nebolo na škodu), ale najmä viac nacionalizmu. Tým, že SNS vyzdvihuje viac práve to prvé, robí službu svetoobčanom Európskej únie, OKS či podobným živlom. Takéto subjekty podporujú vlastenectvo, no nacionalizmus odsudzujú. V ére moderného kozmopolitizmu je však nacionalizmus nutnou podmienkou prežitia národa.
Na záver možno dodať, že ak chce SNS, aby u ľudí vzrástlo vlastenectvo, má na to veľmi dobré možnosti: je totiž vo vláde. Nech sa jej vrcholoví predstavitelia sami najprv začnú správať vzorovo, morálne a národne, a tým vytvoria predpoklady na vlastenectvo: aj také, aké chcú oni. To by ale nemohlo ísť o bandu pseudonárodných populistov. |
