„Kto kráča energicky a vedomý si cieľa,
ovláda svoj osud takmer úplne.“
Milan Rastislav Štefánik

Dňa 27. januára sa v Bratislave uskutočnil protest Gorila, ktorým chceli organizátori povzbudiť občanov tejto krajiny, u pamätníkov známej aj ako Slovensko, aby vyvíjali tlak na politikov a vyšetrovateľov za účelom dôsledného vyšetrenia kauzy, ktorá v posledných týždňoch hýbe Slovenskom, síce nie silno, ale predsa…

Prvá nepríjemná informácia pre organizátorov bola, keď jedného z nich bratislavskí anarchisti označili za neonacistu. Dotknutá osoba, aby neohrozila celý protest, sa pre istotu od ďalšieho organizovania dištancovala. Anarchisti následne oplakávali svojich židovských príbuzných, ktorí zosnuli počas 2. svetovej vojny.

Na proteste sa malo následne zúčastniť niekoľko tisíc ľudí, preto sa organizátori a niektorí účastníci po akcii pohoršovali nad činnosťou médií, keď tie informovali, že na proteste bolo iba niekoľko stoviek protestujúcich. Znížením počtu účastníkov sa automaticky znižuje aj vážnosť celej udalosti a presne toto sa sleduje vždy pri akciách národovcov. Je preto potešujúce, že už aj bežní občania na vlastnej koži pocítili manipuláciu s číslami a pochopili jej účinok. Avšak po zverejnení niekoľkých polooblačných až oblačných článkov na rôznych blogoch, upravili spravodajské stránky svoje stovky na tisíce.

Samotná akcia bola búrlivá, divoká a pripomínala rok 1989. Ľudia si zakričali, hodili banánom, tí pažravejší iba šupkou, iní hodili zase vajíčkom, no všetci sa dobre zabávali a videli naživo aj ťažkoodencov. Ale ruku na srdce, nikoho, komu boli výzvy protestu adresované, to netrápilo. Dalo by sa skôr povedať, že po akcii prišiel ešte výsmech, keď kancelária NR SR vyčíslila škody (rozbité okno a vajíčka na stene) na 3 až 5 tisíc eur a jej vedúci povedal, že „boli spôsobené škody, za ktoré niekto musí znášať dôsledky“. Prvý vtip je suma za vyčistenie a druhý je o tom, ako niekto musí znášať dôsledky za spôsobené škody. Toto vyjadrenie dáva totiž planú nádej, že by, nedajbože, aj politici mohli znášať negatívne dôsledky svojich činov.

Znovu ešte treba porovnať túto akciu s akciami národovcov. Kým tu sa účastníci dopúšťali hneď niekoľkých priestupkov, ignorovali výzvy a zátarasy polície, pričom sa voči nim nevykonal žiaden zákrok, pokojné národovecké akcie sú bežne rozpúšťané za pomoci obuškov, vodných diel a koní. Zaujímavé by bolo zistiť, koľko terajších demonštrantov tieto zákroky proti národovcom schvaľovalo a čo by tvrdili, keby si to skúsili na vlastnej koži. Ako však uviedla policajná hovorkyňa, „z taktického hľadiska polícia pred parlamentom nepristúpila k vykonaniu služobného zákroku“. To taktické hľadisko znamená, že keby túto udalosť nesledovali médiá, nebola by o takej žhavej udalosti a neboli by medzi demonštrantmi toľké známe osobnosti, dostali by protestujúci takú nakladačku, že by nabudúce dali prednosť radšej nejakej telenovele ako protestu.

Tento opičí protest však nebol posledný, chystajú sa ďalšie, no nevieme, čo prinesú. Možno príde viac ľudí, možno nie. Čo však treba robiť, aby boli požiadavky ľudu vypočuté? Žiadať niečo, no nedodať, čo sa stane, ak sa to nenaplní, je ako schváliť zákon, no nestanoviť trest za jeho nedodržanie – a to, milé dámy a vážení páni, je dôvodom, prečo sa politici a vlastne všetci zločinci smejú čestným ľuďom.

Ísť do ulíc a zakričať si, poprípade hodiť vajíčkom a následne ísť domov a čakať, že sa niečo udeje, je maximálne naivné. Keď Havel v '89 hovoril, že „my“ nie sme ako oni, a preto ich nebudeme prenasledovať, súdiť a právoplatne popravovať, všetci tieto myšlienky zožrali ako vysoko pokrokové a humanistické. Lenže ten ožran to povedal, lebo to musel povedať, inak by ho ŠtB nezvolila za osobu, ktorá viedla (r)evolúciu a zabezpečila ich pokojné uhniezdenie v novom režime. Keby sa občania s nimi vysporiadali tak „tradične“ a „ľudovo“, ako to bežne pri revolúciách býva, nemuseli by sme sa dnes zapodievať nejakými gorilami, lebo tie by už dávno odvisli na stromoch.

Takže ešte raz a po lopate a po motyke, pokiaľ sa politici nebudú občanov báť a pokiaľ nezačnú za kauzy padať hlavy, a to nie iba obrazne, dovtedy sa na Slovensku nič nezmení a zločinci budú naďalej orať na chrbtoch čestných ľudí.