Počiatky územnej správy na Slovensku siahajú ešte do čias Veľkoslovenskej ríše, nazývanej zemepisne Veľká Morava v období rokov 833 až 907. Tento systém sa postupne stal najvýznamnejším pevne organizovaným štátnym útvarom v stredoeurópskom priestore. Zahŕňal však územie nielen súčasného Slovenska, ale aj Čiech, Panónie, častí Poľska, Nemecka (Srbská Lužica) a Rakúska. Opieral sa o systém hradísk, na čele ktorých stáli Vladykovia alebo Župani. Najvýznamnejšie hradiská a teda centrá správy sa na terajšom území SR nachádzali v Nitre, Devíne, Bratislave, Ducovom, Pobedime, Bíni a Zemplíne.

Ani najnedbalejší pozorovateľ nemôže poprieť, že rasová otázka je najdôležitejším vnútorným problémom Ameriky. Bude doktrína rasovej rovnosti a celoštátny program občianskych práv, uvalený vo federálnom zákone na ľudí tejto krajiny vhodným riešením tohto problému? Zmiznú rasové povedomie a „predsudky“ na základe farby v miestach, kde už prebehlo rasové miešanie? Pre odpovede na tieto mimoriadne závažné otázky poďme preskúmať históriu Haiti.

Slovania sú pôvodní obyvatelia Európy, napriek tomu, že ich súdobí historici pod rôznymi menami objavujú až v šiestom, či siedmom storočí po Kristovi. V gréckych prameňoch ako Sklavoi, v latinských ako Sclavi, Slavi, a v nemeckých ako Wenden či Slawen.

Martin Luther (1483 – 1546) je dnes vnímaný najmä ako reformátor kresťanstva a zakladateľ protestantizmu. V období, keď tvoril, ľudia nemohli mať doma Bibliu. Bola čítaná iba v kostoloch, a aj to po latinsky. Prakticky bežní ľudia nemali šajnu o tom, čo sa píše v Biblii, a kresťanstvo bolo tvorené najmä ľudovou tradíciou (často vychádzajúcou z pokresťanštených pohanských zvykov) a toho, čo vyhlásili pápeži. Luther tomuto oponoval, tvrdil že platí len to, čo je napísané v Biblii a že by ju mal mať právo čítať každý vo svojom jazyku. Nedávny vynález kníhtlače mu umožnil rozšíriť jeho výhrady voči katolíckej verzii kresťanstva, a takisto rozšíriť medzi ľudí preklady Biblie. Ešte dlho boli rôzne preklady biblie katolíckou cirkvou zakázané, konfiškované, majitelia prekladov a sami prekladatelia prenasledovaní (v niektorých prípadoch upálení), atď.

V druhej polovici tridsiatych rokov boli stovky černochov žijúcich na juhu USA vyspovedaných žurnalistami. Všetci títo černosi boli poslednými pamätníkmi otroctva, v tom čase už vyše 80 rokov starí. Istý George P. Rawick tieto svedectvá zozbieral do 19-zväzkovej zbierky s názvom The American Slave: A Composite Autobiography („Americkí otroci: súhrnná autobiografia“), ktorá bola publikovaná vydavateľstvom Greenwood Press.

Od 12. storočia tvorilo územie Kosova centrum vznikajúceho srbského štátu a v období stredoveku už bolo centrom srbského kráľovstva. Od roku 1346 sa vtedajšie kosovské stredisko Peč stalo sídlom patriarchu pravoslávnej cirkvi. Osud Kosova a vlastne celého Srbska, Balkánu a Európy ovplyvnila bitka na Kosovom poli, ktorá sa odohrala 15. júna 1389 (podľa srbského pravoslávneho kalendára).

Ak stretneme dospelého človeka, ktorý nie je v stave pohotovo a jasne odpovedať na otázku „Ako sa voláte?“, ale začne bľabotať nesúvislými a nelogickými výrazmi, celkom spontánne a opodstatnene zapochybujeme o jeho zdravom rozume. Meno je totiž prvotným komunikačným prejavom osobnej individuality, prostriedkom identifikácie osoby, ale aj jej genetických väzieb, jej príslušnosti k rodine, rodu alebo kmeňu. Podobne ako jednotlivci, aj národy majú svoje menové označenia, ná rod ne názvy alebo etnonymy.

Rusi, Srbi a Ukrajinci liturgickú reč vždy volali staroslovenčinou a aj ju tak menujú podnes, okrem Ukrajincov, ktorí práve z tohto dôvodu staroslovenskú liturgiu nahradili svojou modernou ukrajinčinou. Juraj Ševelov z celého svojho výskumu dochádza k záveru: „Ľahšie vysvetlíme tak početné zvláštnosti, nachádzajúce sa v Kyjevských listoch, ak vezmeme za základ, že jazyk tých pamiatok je veľkomoravské nárečie s macedónskymi infiltráciami, namiesto doterajšieho predpokladu, že by to bolo macedónske nárečie s veľkomoravskými infiltráciami. A „veľkomoravské nárečie“, ako ho poznáme, je vlastne slovenský jazyk.“ (Škultéty, J.: Sketches from Slovak History, s. 228).

Džingischán, pôvodným menom Temüdžin (žil okolo rokov 1162 – 1227), bol jedným z najvýznamnejších a najlepších vojvodcov v histórii Ázie a jej národov. Dodnes ho v Mongolsku (kde ho nazývajú „otec národa“), Číne a iných štátoch považujú za národného hrdinu, ktorý založil, organizoval a úspešne riadil obrovskú Mongolskú ríšu (svojho času najväčšiu na svete), siahajúcu od Kaspického mora po Kóreu. Washington Post ho označil za „muža tisícročia“. Čo je však zaujímavým a málo známym faktom, tento zakladateľ (v Mongolsku sa objavuje aj na bankovke najvyššej hodnoty, 20 000 tögrög) v skutočnosti nebol ázijského pôvodu. Relevantné záznamy z čias jeho života napovedajú, že nebol čo do rasy mongolského pôvodu, ale mal črty charakteristické a výlučné bielej rase.

Už dlhšiu dobu plánujem napísať príspevok na túto tému. Avšak až posledné vyjadrenia premiéra Róberta Fica ma definitívne volajú k činu. Ten v stredu na 15. výročí vzniku Slovenskej republiky v Martine asi pred tisíckou občanov vyhlásil nasledovné: „26. januára 1688 sa narodil veľký vzor mojej vlády – Juraj Jánošík.“ Fico sa na Jánošíka neodvolával prvý krát. Na výjazdovom zasadnutí vlády v Klenovci pri odovzdávaní ihriska dostal od primátora valašku a povedal, že Jánošík bol prvý slovenský socialista.

V roku 1942 bol Sir Mark Oliphant, vedúci britský fyzik, šokovaný, keď mu posol doručil časť jeho radarovej technológie s výstrahou od bezpečnostného inšpektora MI-5, Viktora Rothschilda, aby „zintenzívnili bezpečnostné opatrenia“.
Pár dní predtým Rothschild navštívil Oliphantove laboratórium na Univerzite v Birminghame, pýtal sa na jeho výskumy a strčil si do vrecka magnetofón o priemere 8 cm.
Tomu sa hovorí „chutzpah!“.

Takmer 90 rokov po vyvraždení rodiny posledného cára si Rusko doložilo ďalší diel skladačky tejto tragédie. Ruskí vyšetrovatelia nedávno predbežne oznámili, že sa im podarilo identifikovať pozostatky posledných dvoch detí posledného ruského cára, Alexeja a Márie. Všetci boli vyvraždení židovskými boľševikmi v roku 1918.

15. apríla 1945 oslobodili britské jednotky koncentračný tábor Bergen-Belsen. Predovšetkým pre okolnosti ohľadom jeho oslobodenia sa relatívne nedôležitý nemecký koncentračný tábor Bergen-Belsen stal – spolu s tábormi Dachau a Buchenwald – medzinárodným symbolom nemeckého barbarstva. Dnešná prezentácia tábora sa stále viac-menej drží tejto línie, a to spôsobom, ktorý, ako ukazuje tento článok, skresľuje skutočnú históriu tábora.

Väčšina slovenského národa považuje „Slovenské národné povstanie“ za dobrú vec a svetlú stránku našich dejín. Ide vraj o hrdinský odboj slovenského národa proti fašizmu a zlému režimu. Je však všetko také jasné? Je povstanie skutočne tým, za čo ho vydáva oficiálna história? Máme byť na čo hrdí? Pomohlo nám v niečom? Pre odpovede na tieto otázky je potrebné opustiť jednostranný výklad a viac pochopiť súvislosti, ktoré obklopujú povstanie.

1. septembra 2007 si pripomenieme 15. výročie prijatia Ústavy SR. V nasledujúcich riadkoch vám prinášam prehľad najdôležitejších zmien v našej slovenskej ústave po 1. septembri 1992.

Slovenská národná rada (SNR) na svojom zasadnutí 31. augusta a 1. septembra 1992 prerokovala vládny návrh Ústavy SR. Zástupcovia maďarskej koalície a KDH oznámili, že majú odmietavý postoj k zneniu ústavy a tesne pred hlasovaním poslanci za Spolužitie a MKDH (dnešná SMK) opustili sálu. Poslanci o návrhu hlasovali verejne. Ústavu SR poslanci schválili požadovanou trojpätinovou väčšinou 1. septembra 1992.

Odpoveď, kto ju začal, je nám známa už viac ako šesťdesiat rokov. Postarala sa o ňu a dodnes o nej svet presvedčuje anglo-americko-sionistická propaganda. Propaganda žonglérov v prekrúcaní a zatajovaní pravdy a dejín. Pri posudzovaní vojen sa ale zabúda na jeden dôležitý aspekt: ekonomický – každá vojna totiž má svojich štedrých mecenášov, ktorí ju financujú a tým umožňujú jej trvanie, pričom z nej spravidla majú zisk. Medzinárodní bankári, ktorí vlastne už po podpísaní Versailleskej zmluvy plánovali ďalšiu vojnu, najprv Nemecko takmer kompletne odzbrojili, aby ho opäť mohli vyzbrojiť (čím si zabezpečili ďalšie astronomické príjmy). Predtým ako USA vstúpili do vojny, General Robert E. Wood priznal, že už v roku 1936 mu Winston Churchill pri súkromnom rozhovore povedal:
„Germany is getting too strong – we must smash Germany“ („Nemecko sa stáva prisilným – musíme ho zničiť.“)

Víťazi olympijského skoku do diaľky na hrách v Berlíne v roku 1936. Vľavo Japonec Naoto Tajima (bronz); v strede víťaz, čierny Američan Jesse Owens; vpravo Nemec Lutz Long, ktorý získal striebro.

Skoro každý pozná príbeh o tom, ako nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler na olympiáde v Berlíne v roku 1936 „odmietol zablahoželať“ čiernemu americkému športovcovi Jamesovi „Jessemu“ Owensovi, ktorý získal v priebehu hier 4 zlaté medaily. Tento výmysel bol dementovaný aj samotným Owensom a dnes sa už ním oháňajú len tí najviac obmedzení, napr. organizácia podporujúca ľudské práva AETNA.

V stredu 18. apríla tomu bude 60 rokov, čo obesením popravili človeka, ktorý zabezpečil svojmu národu blahobyt a prežitie aj v neľahkých rokoch vojny. Pri tejto príležitosti sa bude odhaľovať nový pomník Dr. Jozefovi Tisovi na Martinskom cintoríne o 16:00 hod. Na jeho rekonštrukciu sa zozbieralo 214 000 korún a bude z čiernej žuly.

Pokým sú v Nemecku vojnové zločiny na Nemcoch bagatelizované a obete štátom financovanou antifou zosmiešňované s výzvami bombový holokaust proti nemeckým mestám zopakovať, si jeden britský historik prisvojil objektívny názor na danú vec. Tento historik je renomovaný vojnový vedec Anthony C. Grayling. Vo svojej knihe „Mŕtve mestá. Boli spojenecké bombové útoky vojnovým zločinom?“ opisuje Grayling dosť jasne, aký neľudský, ba až barbarský, bol bombový holokaust: „Od roku 1942 tiahnu britské letecké flotily nad nemeckými mestami. Ich trhavé bomby trhajú strechy, okná a fasády domov. Potom zhadzujú na nechránené domy zápalné bomby. Plamene sa spájajú. Ohnivá búrka strháva všetko v gigantických plameňoch smerom k nebesám. Asi tisíc nemeckých miest sú spojeneckými bombami spopolnené.“

13. marca 1939 dostal zosadený predseda vlády Dr. Jozef Tiso pozvanie na rozhovor od kancelára nemeckej ríše Adolfa Hitlera. Tiso dve posolstvá odmietol, ale keď prišiel tretí posol s pozvaním, overeným nemeckým konzulom v Bratislave E. von Druffelom, Tiso sa pobral do Bratislavy a predložil predsedovi vlády Sidorovi, predsedovi Slovenského snemu Dr. Sokolovi a členom predsedníctva HSĽS – SSNJ (Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty) vec na prediskutovanie. Ústavní a politickí predstavitelia Slovenska rozhodli, že Tiso má pozvanie prijať, vypočuť Hitlera, ale rezervovať rozhodnutie pre Slovenský snem a v žiadnom prípade nevyhlasovať samostatnosť z berlínskeho, alebo viedenského rozhlasu. S týmto poverením odišiel Jozef Tiso, spolu s poslancom Štefanom Danihelom, Karmasinom a Veesenmayerom do Viedne a odtiaľ ho osobitným lietadlom dopravili do Berlína. Hitler dal „súkromnú osobu“ Tisa po pristátí v Berlíne privítať s vojenskými poctami, prináležiacimi šéfom vlád, čím sa dodal návšteve navonok oficiálny charakter a preukazoval postoj ríšskej vlády brať Tisa ešte ako zákonného predsedu vlády.

Názory ľudí na prvý Slovenský štát sú pod vplyvom negatívnej propagandy rôzne. V podstate nikto si však nedovolí poprieť jeho pozitívne pôsobenie na slovenský národ. Nedávno poslanec za SNS Jozef M. Rydlo v rozhovore pre denník SME na otázku, čo bolo na slovenskom štáte pozitívne, odpovedal: „Predovšetkým vzdelanosť. Postavili sa nové školy, železnice, cesty, vybudoval sa určitý sociálny systém. Nezanedbateľná je aj hospodárska stabilita, pevná mena, medzinárodný obchod. Vychádzali zaujímavé knihy, posilnila sa Matica, cirkvi mali väčšiu slobodu. Prezident Tiso založil Slovenskú akadémiu vied a umení, dobudovalo sa vysoké školstvo. A Slováci nadobudli obrovskú dávku národného sebavedomia.“ Tieto skutočnosti si nikto nedovolí poprieť.

Väčšina ľudí si myslí, že nacisti sa obrátili proti dôveryhodnému spojencovi, keď zahájili operáciu Barbarossa, 22. júna 1941. V skutočnosti však Stalin plánoval útok na Hitlera skoro hneď v tom čase, ako uschol atrament na ich Pakte o neútočení.

Operácia Barbarossa predišla útok Sovietov len o „niekoľko týždňov“, hovorí Heinz Magenheimer, jeden z najrešpektovanejších rakúskych vojnových historikov.

„Wehrmacht vrazil priamo do stredu nesmierneho, útočného rozmiestnenia pancierových a motorizovaných jednotiek nahromadených na hraniciach.“ (Hitler's War: Germany's Key Strategic Decisions 1940 – 1945, 1997, str. 63)

Americký nositeľ Nobelovej ceny Ernest Hemingway (1899 – 1961) na love. Vo svojom bestsellery „Zelené kopce Afriky“ (1935) sa priznáva k chuti, ktorú pociťuje pri zabíjaní.

Ernest Hemingway, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1954 („Starec a more“). Miloval vzrušenie z nebezpečenstva a sladkastú vôňu krvi.

Keby ste sa opýtali Džingischána na jeho návod ako dobyť svet, asi by ste dostali odpoveď: „drvivú silu“ alebo „brutálne násilie“. Pravdepodobne by ste neočakávali odpoveď „Presviedčanie“ (MAKE BELIEVE).

A v prvom sedení Protokolov sionských mudrcov autor zdôrazňuje trikrát: našim heslom je „sila a presvedčovanie“. Predpokladám, že slovom „presvedčovanie“ myslí masové klamanie.

V 16. storočí bolo Japonsko, najmä v porovnaní s Európou, zaostalou krajinou, ponorenou do feudálnej anarchie a neprestajných občianskych vojen, vysoké dane zapríčiňovali neustále vzbury roľníkov, banditi a piráti sužovali krajinu, lebo neexistovala silná ústredná vláda, ktorá by ich bola schopná potlačiť. Uprostred tohto všeobecného chaosu do Japonska pricestovali prví Európania.

Hág/Danzig: Poľskí „vedci“ takzvaného Inštitútu pamäti národa (IPN) sa snažia zase oživiť propagandistickú lož, ktorá bola dokonca už aj zo židovskej strany dementovaná, podľa ktorej sa v nemeckých koncentračných táboroch robilo zo zajatcov mydlo. A pritom sa ani len nehanbia siahnuť na inventár sovietskej protihitlerovskej propagandy, tým že odkazujú na kúsok mydla, ktoré už údajne poslúžilo aj ako „dôkazový materiál“ v Norimbergu. Údajný dôkaz bol nájdený v archíve Medzinárodného trestného tribunálu v Hágu.

Definícia nie je jednoduchá. Fašizmus nemá knihu o svojom vzniku, ako ju má napr. Biblia alebo Marxov komunistický „Das Kapital“. Máme Hitlerov „Mein Kampf“, ale to tiež nie je ani tak definícia, ako projekcia, čo chcel Hitler urobiť pre Nemecko.

Mussoliniho „The Doctrine of Fascism“, vydaná v roku 1932, bola napísaná dlho potom, ako bol fašizmus v Taliansku nastolený. Pokiaľ sa fašizmus vyvinul ako ideológia, vznikol ako reakcia na komunizmus a k tomu náležiace sociálne témy, ktoré ohrozovali pohodlný a tradičný spôsob života.

56 rokov udržiavali USA nažive mýtus, že masaker v No Gun Ri z roku 1950 v Južnej Kórei bol nehodou. Toto oficiálne stanovisko bolo niekoľkokrát spochybnené, pretože „nehody“ zvyčajne netrvajú tri dni za sebou.

Prednedávnom sa ale objavil dokument amerického veľvyslanca v Soule Johna J. Muccioa, ktorý bol adresovaný americkým jednotkám deň pred masakrou 25. apríla 1950 a obsahuje nasledujúci zaujímavý textový úryvok: