29. august hanebným výročím znásilnenia Slovenského štátu boľševikom!

Podrobnosti

História

29. 08. 2010

Napísal: J. L. ŠVEDA

Raz za čas sa ozvú zmierlivé hlasy ľudí, ktorých si vážim, (napr. Štefan Polakovič či Eva Kristínová), že by už bolo načase podať si rozvadené ruky. Aj ja si myslím, že je potrebné vedieť prijať iný názor a taktiež ukázať, že kultivovaný Slovák vie odpúšťať aj svojmu nepriateľovi. No, žiaľ, nie pri súčasnom stave vecí. Nedá sa totiž podávať ruka ponad nezakryté hroby s rozkladajúcimi sa mŕtvolami, okolo ktorých sa dokonca pravidelne usporadúvajú oslavné tance...

Už mi chýbajú len hlavy nepriateľov nabodnuté na kopiji. Tie mŕtvoly treba najsamprv dôstojne pochovať a skončiť s oficiálnym štátnym oslavovaním. Pretože štát, to sme my všetci. To ako prvé. Pretože ani nie tak povstanie – to bola skôr bežná ľudská slabosť vo víre udalostí, ktoré, tak ako v antickej tragédii, boli vysoko nad naše sily – ale hlavne jeho oslavy sú hanbou Slovenska. Navyše, ako to výstižne formuloval historik Ján Bobák, deštruujú historické a štátne povedomie spoločnosti. To by si už konečne mohol uvedomiť aj prezident Gašparovič, ktorý o sebe tvrdí, že je vlastenec a pritom oslavuje to najzákernejšie protislovenské vystúpenie.

A potom – treba sa ospravedlniť. Nielen pozostalým po tisíckach povraždených, ale aj tým, ktorých tu účastníci povstania pomáhali prenasledovať komunistom – teda celému národu. Veď aj v povstaní sa našli naivní dobráci, ktorí si mysleli, že idú bojovať proti nacizmu. Tým by predsa nemalo byť problémom povedať – áno, mýlili sme sa, pochybili sme, veď aj my sme len slabí ľudia či chudáci, čo zacítili šancu a nepredvídali sme, ako to dopadne – odpusťte... Nakoniec, nech si to sformulujú, ako chcú, ide o podstatu. Oni sami nech si z príležitosti tzv. SNP robia hoci aj koncerty, posedenia, nech si zaspomínajú na pre nich určite vzrušujúce chvíle, len nás ostatných – väčšinu národa, ktorá s povstaním nechcela mať nikdy nič spoločné, naopak, iba naň strašne doplatila – nás nech z toho láskavo vynechajú. Vtedy budem medzi prvými, čo podá ruku ponad upravené hroby. Podávať však ruku spupnému zločincovi je len ďalší zločin, pretože pomáha bujnieť zlu. Možno je to naivné, čakať od zboľševizovaných veteránov taký morálny a rozumný nadhľad. No tí vzdelanejší medzi nimi by mohli vidieť aspoň pragmatické výhody z toho, že nebudeme národ nepriateľov, ale len protivníkov. Staviť na to, že práve u nás bude lož vládnuť večne, nie je nijakým mimoriadnym vysvedčením ani pre rozum, ani pre morálku.

ŠVEDA, J. L.: Oko uragánu. Gordion, Bratislava, 2007, s. 36 - 37.