„Kto rozhodol spor bez vypočutia druhej strany, nebol spravodlivý, aj keby rozhodol spravodlivo.“
Seneca

V stredu 18. apríla tomu bude 60 rokov, čo obesením popravili človeka, ktorý zabezpečil svojmu národu blahobyt a prežitie aj v neľahkých rokoch vojny. Pri tejto príležitosti sa bude odhaľovať nový pomník Dr. Jozefovi Tisovi na Martinskom cintoríne o 16:00 hod. Na jeho rekonštrukciu sa zozbieralo 214 000 korún a bude z čiernej žuly.

Súd s Dr. Jozefom Tisom začal 2. decembra 1946, trval 138 dní a mal všetky znaky politického procesu: víťazom je ten, kto má v rukách moc; obžalovaný si nesmie vybrať obhajcu; obžalovaný nemá možnosť sa dostať k materiálom, ktoré by dokázali jeho nevinu; svedkov obhajoby súd nepripúšťa; obžaloba narába s falošnými materiálmi a falošnými svedkami, ktorých podpláca alebo zastrašuje atď.

Tiež tu nechýbal základný atribút politického procesu a to, že rozsudok je vopred určený. Edvard Beneš – slobodomurár, ktorého zbabelosť v rozhodujúcej chvíli spôsobila rozbitie Československa, sa pri rôznych príležitostiach viackrát vyjadril: „Tiso musí byť obesený!“, „Nie som krvilačný, ale bezpodmienečne Tiso musí byť popravený!“, „Dvaja prezidenti nemôžu žiť na území jedného štátu. Jeden musí padnúť. Tiso padne!“

Tisova záverečná obhajobná reč trvala deväť hodín. Vyzdvihol v nej národný význam katolíckeho kňažstva a činy amerických Slovákov. Niektoré radikálne počínania ospravedlnil nemeckým tlakom:

„Nemci sa odvolávali obyčajne na tri momenty pri svojich agresiách: 1. Zakročujeme proti tej, alebo onej krajine, lebo sa tam krivdí nemeckej menšine, 2. zakročujeme a musíme tam urobiť poriadok, lebo je tam komunizmus, a 3. musíme tam urobiť poriadok, lebo hlavné slovo tam majú Židia a Žid, to je náš nepriateľ. Preto sme čoskoro po 6. októbri 1938 upokojili svojich Nemcov štátnym sekretariátom a kultúrnou samosprávou, rozpustili sme komunistickú stranu a pokúsili sme sa riešiť židovskú otázku podľa svojho spôsobu.“

15. marca súd vedený sudcom Daxnerom vyniesol rozsudok voči Jozefovi Tisovi a odsúdil ho na trest smrti povrazom.

V piatok ráno 18. apríla 1947 o 3. hodine pred vykonaním trestu Tiso zanecháva svoj politický testament:

„V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: za Boha a za národ a to vždy a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon on stvoril a do duše národa a každého jedného príslušníka vštepil. Tomuto zákonu slúžil som po celý život a preto považujem sa v prvom rade za mučeníka zákona Božieho. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale i v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť.
Ako si prosím od vás, aby ste v modlitbách svojich spomenuli si na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť svetovládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe „za Boha a za národ“ žehnal, aby slovenský národ bol vždy verným synom cirkvi Kristovej.
Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa byť mučeníkom prirodzených práv slovenského národa a protiboľševického stanoviska.“

„Dušu svoju porúčam Bohu, srdce národu“ – povedal Tiso kráčajúc pod šibenicu. Bolo 5 hodín a 30 minúť, Tiso pozrel na nebo a povedal: „Bože, odpusť im, nevedia, čo činia!“ Nato český kat odsunul podporu, dlážka padla, povraz sa natiahol. Len kapucín kľačal na zemi modliac sa pred šibenicou. Po siedmich minútach lekári konštatujú smrť. Po Slovensku dlho zvonili zvony a Tiso ostal v pamäti mnohých ako najlepší slovenský štátnik 20. storočia.

Slovenská ľudová strana pri tejto príležitosti vyzýva ľudí, aby v stredu večer vo svojich oknách zapaľovali kahance („Svetielko pre Slovensko“), ako symbol toho, že nestratili ani vieru, ani nádej. Ja môžem len vyzvať, aby ste pri tom boli opatrní a nespôsobili si tým domáci požiar, ktorý môže vzniknúť, napr. keď budete mať v blízkosti záclonu a nezabezpečíte dokonalé bezvetrie.