|
Rusi, Srbi a Ukrajinci liturgickú reč vždy volali staroslovenčinou a aj ju tak menujú podnes, okrem Ukrajincov, ktorí práve z tohto dôvodu staroslovenskú liturgiu nahradili svojou modernou ukrajinčinou. Juraj Ševelov z celého svojho výskumu dochádza k záveru: „Ľahšie vysvetlíme tak početné zvláštnosti, nachádzajúce sa v Kyjevských listoch, ak vezmeme za základ, že jazyk tých pamiatok je veľkomoravské nárečie s macedónskymi infiltráciami, namiesto doterajšieho predpokladu, že by to bolo macedónske nárečie s veľkomoravskými infiltráciami. A „veľkomoravské nárečie“, ako ho poznáme, je vlastne slovenský jazyk.“ (Škultéty, J.: Sketches from Slovak History, s. 228).
Jagič vo svojom diele o cirkevnej reči Slovanov r. 1913 zdôraznil: „Nech sú prekrúcané okolnosti akokoľvek na ‚starej Morave‘, aj keby jej hranice siahali len po Dunaj, muselo sa hovoriť v 9. storočí jazykom, ktorý je v základných črtách totožný so súčasnou slovenčinou.“ (Jagič, V.: Entstehungsgeschichte der kirchenslavischen Sprache, Berlin, 1913, s. 19).
Profesor Gilbert L. Oddo, predseda Departmentu sociálnych vied na St. Jozef kolegiu v Emmisburgu píše, že do času príchodu slovenských apoštolov Sv. Cyrila a Sv. Metoda na Slovensko, len tri reči – hebrejská, latinská a grécka – existovali v cirkevnom živote, v Písme svätom a v liturgii, ale dôsledkom úsilia Cyrila a Metoda, reč Slovenov sa použila ako štvrtá v cirkevnej liturgii (Gilbert E. Oddo, Slovakia and Its People, New York, 1960, s. 13).
Americký vedec lingvista prof. Price slovensčinu považuje za kľúč ku všetkým slovanským jazykom, za unikum na dorozumenie sa s ostatnými Slovanmi (John D. Price, The Key to all Slavonic Languages, Colombia Univerzity, New York, Dec. 15, 1943, s. 9).
Na varšavskom kongrese slavistov, poľská delegácia vyšla s návrhom, aby sa schválila definícia prvého slovanského jazyka. Všetky slovanské delegácie – okrem českej – odhlasovali poľský návrh: slovenský jazyk je najstarší, a podľa neho boli potom skonštituované ostatné slovanské jazyky (Kanadský Slovák, Slovenčina najstarší slovanský jazyk, Toronto, 23. 3. 1989).
Výrazy slovenica, sclavica, slavonika, sclavinica, slovienčina, slavica, slavishe, Sclav, Sclavin, Slavus, Slav, Slavic, Slavonicus, Sclavenicus, Slovien, Sloven a pod. od najstarších čias až do začiatku tohto storočia sú väčšinou synonymné s výrazmi slovenčina, Slováci a Slovák.
Pápež Hadrián II. v liste Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi (v septembri 869) píše: „...ut in missa primo legant apostolum et evangelium Romane, dein Slovenice.“ Teda ide o slovenčinu, nie moravčinu, češtinu (bohemicu), ruštinu, bulharčinu, chorvátčinu, poľštinu, ale o starú reč Slovákov. Slovenčina až do polovice minulého storočia bola samými Slovákmi označovaná ako slovančina – jakobeusova poézia (r. 1646) nesie názov Lacrum gentis Slavonicae. Doležalov slovensko-český slovar (1746) má titul Gramatica Slavice-Bohemica. Dokonca aj Bernolákova gramatika z r. 1790 vyšla pod titulom Gramatica Slavica. Sám Bernolák v slovníku Slowar Slovenski-česko-latinsko-nemecko-uherski z r. 1825 meno Slovák definuje nasledovne: Slavus, Slave, Slavack, Slavinus, Slavonius, Slavomier a slovenčinu: lingva slavica, sermo slavicus, die Slavische sprache (Literatúra a jazyk, SAVU, Diel V. sv. 1, Bratislava, 1948).
Nezáleží na tom, koľko čechizmov bolo v spomenutých publikáciách, ale ide o holý fakt, že takmer všetky spomenuté termíny v svetovej historickej literatúre od najstarších čias až dodnes sa týkajú – najmä z obdobia cyrilometodskej misie – jazyka starých Slovákov a ich reči. Pod menom Slovak, Slavus, Slavic, Slav, Slave vystupovali mnohí aj známi Slováci od najstarších čias až do začiatku tohto storočia.
Kardinál Rudnay: „Slavus sum, et si in catedra Petri forem, Slavus ero“ (Slovák som, a keď budem aj na stolci Petrovom, Slovák budem.“
Hrdina americkej revolúcie plukovník Michalotzy ním zorganizovaný batalión amerických Slovákov nazval „Lincoln Riflemen of Slavonic Origin“.
Dokonca aj gen. M. R. Štefánik na vojenskej listine francúzskej armády má svoju národnosť zaznačenú „Hongrie Slave“.
Slovenskí historici, namiesto toho, aby sa podujali na vlastné výskumy, predstavy, rekonštrukcie dávnych udalostí, vytvorených na historických slovenských územiach, skúmanie a vyhodnocovanie nárečí, ústnych podaní, topografických názvov a legiend o sv. Cyrilovi a Metodovi, iba opisujú nespoľahlivé pramene, poznačené nejasnosťami, nepresnosťami a neistotami, zapríčinenými transkripciami textov, z ktorých rôzne mená, názvy lokalít, teritórií, pohorí, riek, hradov a osobných mien z dnes už neexistujúcich pôvodín (originálnych spisov sv. Cyrila a Metoda a ich žiakov) vypadli a boli nahradené alebo skomolené v prepisoch, čo sa uskutočnili o stáročia neskoršie, za iných, dobou poznačených pomerov, a pod vplyvom iných dialektov a pozmenených názvov miest a geografických oblastí, existujúcich v 11. až 16. storočí i neskoršie, kedy prepisy väčšinou vznikli. Preto čím ďalej sledujeme neskoršie transkripcie dejov z 9. storočia zo starších prameňov, tým častejšie sa stretávame s Čechmi vymysleným názvom „Morava“, zaužitým na označenie Slovenska, Zadunajska a moravského Slovenska, teda historických oblastí, obývaných slovenským etnikom, patriacim do rámca Slovenskej veľríše, ktorá je v najstarších prameňoch označená ako Slovenská Zem (Pogorielov, V., Kultúra, č. 7 – 8, 1933).
„Je veľmi príznačné používanie výrazov „Slovenská Zem“, slovenské kniežatá, ktorých letopisec Nestor nikdy nepoužíva pre slovanské kmene, ktoré majú svoje zvláštne mená...“ Z toho je úplne jasné, že tieto letopiscove výrazy: „Slovene, Slovenskaja Zemľa, slovenštii kňazi“ patria práve Slovenom..., t. j. pre Slovákov a Slovensko. Za Karpatami žije slovenský kmeň, ktorý sám seba menuje „Slovene“ a svoju krajinu „Slovenskaja Zemľa“.
Slovenskí dejepisci z 18. storočia najmä Papánek, Fándly a najväčší vtedajší básnik Hollý, neskoršie Štúr, Sasinek, Škultéty a súčasní Stanislav, Rapant, Varsik, Dekan, Miškovič, Bokes a Tibenský a v zahraničí Hrušovský, Polakovič, Mečiar, Bartek, Rekem, Lacko, Ďurica, Fuga, Boleček, Grébert, Hrobák a cudzí ako Salagius, Jagič, Fabiánek, Pogorielov, Oddo, Glaser a iní „Veľkú Moravu“ chápu ako štát slovenskej národnosti – kráľovstvo Slovákov – hoci niektorí z nich cestou nejasností a nepresností pre akési neuvedomenie nesprávne používajú termíny „slovAnské kniežatá, slovAnskí apoštoli, slovAnské územie, veľkoMORAVSKÍ panovníci, slovAnčina, slovIEnčina, SlovIEni, SLAVIÁNI. Moravania, Morava“ a pod., čím vytvorili vákuum, v ktorom lovia Česi a ich čechoslovakizmus.
Pokiaľ ide o názov slovenského kráľovstva, príčiny nepresností v cudzích prameňoch väzia najmä v skutočnosti, že oblasť obývaná slovenskými kmeňmi „Morava“ nikdy neprestala existovať pod svojím topografickým menom, či už ako nemecká, poťažne rakúska korunná zem alebo česká provincia a pod týmto menom funguje až dodnes. Inými slovami, záznam o jestvovaní a funkcii bývalého kráľovstva Slovákov v historickej spisbe prešiel iba na jeho malú, Slovákmi obývanú časť, zvanú Morava, pretože rozvrátením a zánikom Slovenskej veľríše zanikol aj jej starobylý názov Slovenská Zem. |
