„Kto rozhodol spor bez vypočutia druhej strany, nebol spravodlivý, aj keby rozhodol spravodlivo.“
Seneca

Predstavte si, čo by sa stalo, ak by mali v dohľadnom čase zaniknúť pudlíky. Kynologické organizácie po celom svete by bili na poplach. Milovníci zvierat by organizovali demonštrácie a protesty. Vznikali by programy na záchranu pudlov, nadácie presadzujúce ich rozmnožovanie a zbierky na zachovanie pudlov. Radikálne skupiny by sľubovali tvrdú odvetu v prípade zániku pudlov. „Zachráňme najmúdrejšie plemeno psov!“ zneli by titulky novín (pudle sú vraj najučenlivejšie). Tak či onak, fenomén by pripútal celosvetovú pozornosť. Organizovali by sa zbierky, charitatívne akcie, nadácie...

Je úplne bežné, že zvieracie druhy, ktorých prežitie je ohrozené, najmä ak je to vinou človeka, požívajú status špeciálnej ochrany. Medzinárodná únia pre zachovanie prírody (IUCN) stanovuje tri stupne ohrozenia, od zraniteľných až po kriticky ohrozené. Aj Slovenská republika sa podieľa na procese ochrany ohrozených druhov, napríklad prostredníctvom Konvencie o ochrane biologickej diverzity, ku ktorej pristúpila v roku 1994. Aj na Slovensku sú špecificky vymedzené chránené územia pre určité druhy vtákov na účel zaistenia ich prežitia a rozmnožovania.

Teraz prejdime od zvierať k ľuďom. Na svete existuje iba jedna rasa, ktorej čelí hrozba vymiznutia. V minulosti etniká, národy a rasy mohli byť zničené len dvomi spôsobmi: genocídou (fyzickým vyhladením všetkých príslušníkov skupiny) alebo asimiláciou (zmiešaním s inými skupinami). Druhý spôsob bol omnoho častejší. Svedectvom toho sú aj mŕtve jazyky – tocharčina, starý sumerský, chetitský... Ozaj, Chetiti – kedysi vládli nad mocnou ríšou siahajúcou od Turecka po Egypt. A kde sú tí Chetiti teraz? Boli jedným z mnohých desiatok národov, ktoré zmizli zo sveta prostredníctvom miešania, pretože boli pohltené inými skupinami a tak stratili svoju špecifickú identitu. Stalo sa to aj starovekým Egypťanom, starovekým Peržanom, antickým Sumerom, Árijcom v Indii...

Nič nové pod slnkom, poviete si. Ale tentoraz to bude iné. Bude to fatálne. Čína aj Afrika sú masívnymi zásobárňami svojich pôvodných rás, ich obyvateľstva pribúda a miešanie je tam takmer úplne neprítomné. Čo sa nedá povedať o Amerike ani Európe. Vlastne, o žiadnej končine sveta obývanej bielou rasou...

Optimistickejšie odhady predpokladajú absolútny zánik bielej rasy do niekoľkých storočí. Tie realistickejšie hovoria, že na konci tohto storočia už nebude na svete existovať krajina, kde by bola väčšina bielych. Trend vývoja sa zhoršuje a šanca na nápravu stále klesá. Nediskutuje sa o tom či, ale kedy biela rasa zanikne. Zaujímavé, že multikulturalizmus, ktorý tak rád spomína diverzitu, ju v konečnom dôsledku likviduje...

Hovoria v tomto bode „naši“ vodcovia o zachovaní jedinečnosti? Nie, práve naopak – „vedci“ stále dookola omieľajú, že „rasa je farba kože“ alebo „rasy neexistujú“, ukazujúc pritom na výsledky už prebehnutého miešania, následne argumentujúc, že rozdiely sú príliš plynulé. Nepriestrelná argumentácia. Rasy môžu existovať u psov, mačiek, holubov či prasníc, ale u ľudí také niečo možné nie je.

Hoci všetky relevantné demografické prieskumy hovoria o tom, že nad bielou rasou visí Damoklov meč v podobe zániku a ubúdanie európskeho obyvateľstva (aj so zarátaním prírastku menšín) nemusí byť dorovnané ani ďalším prisťahovalectvom, veselo si aj naďalej „dopĺňame stavy“, ba dokonca sa hovorí o tom, že utečencov potrebujeme a že im vlastne môžeme byť vďační, že sa podujmú nasťahovať sa k nám. Pričom, ako vidíme, najväčší dôsledok imigrácie je import biedy z tretieho sveta do našej domoviny. Darmo, humanita nepustí. Keď sa tretí svet nemôže stať vyspelejším, nech sa aspoň Európa zníži na jeho úroveň – takto nejak vyzerá solidarita v podaní dnešných liberálov. Niektorí sa dokonca tešia na to, že o pár desiatok rokov ľudstvo splynie do jednej masy „kávovej farby“ a zaniknú „rasové predsudky“.

Biela rasa ako celok je za súčasných podmienok odsúdená na smrť, no nemá právo združovať sa v homogénnych štátoch alebo inak organizovať svoje zachovanie. Ohrozené živočíchy sú definované ako také, „ktoré pravdepodobne vyhynú, ak neprestanú platiť okolnosti a faktory ohrozujúce ich počty a prežitie“. Ohrozené druhy zvierat sú ochraňované medzinárodným spoločenstvom. Bielej rase toto právo neprislúcha?

Hovoria masmédiá o tom, že by sme mali chrániť naše dedičstvo a našu jedinečnosť? Prečo tí, ktorí súčasnému trendu odporujú, sú zabití v akcii, na stovky rokov zatváraní do väzenia, či inak odstavení? Spomínajú vládcovia bielych krajín vôbec tento problém?

Sú len dve možnosti. Buď si ho neuvedomujú – to znamená, že sú absolútne nekompetentní. Alebo si ho uvedomujú, no neriešia ho, naopak, ešte viac ho prehlbujú. To by znamenalo, že sú to obyčajní odpadlíci a zradcovia svojho ľudu. Ktorá z týchto možností to je, v podstate ani nie je dôležité. Ak biela rasa zmizne zo sveta, nikoho to už nebude zaujímať.