Reklama ako taká je veľmi starý pojem, ktorý je spätý s rozvojom služieb a obchodu, ekonomiky a konkurenčným bojom medzi dodávateľmi tovaru, alebo služieb. Ponúkať tovar sa dá rôznymi spôsobmi a mnoho z nich je známych už zo staroveku, alebo stredoveku. Dochované antické texty podávajú svedectvo o rôznych nápisoch pozdĺž obchodných ciest, na stenách domov oznamujúcich, kde sa predáva chlieb, víno, soľ či ryby.

Všimli ste si? Má to zhruba takýto postup:

1. Najprv zverejnia reportáže prezentujúce cigánske krádeže, násilie, resp. inú delikvenciu ťažšieho, či ľahšieho kalibru. Do toho zakomponujú výpovede miestnych obyvateľov, resp. pracovníkov, ktorí sa s fenoménmi viac, či menej konfrontujú. Ich reakcie sú samozrejme negatívne. Z kontextu príspevkov vycítiť, že autori dávajú filozofickú otázku: je toto spravodlivosť? Teda cítiť, že sú na strane poškodených. U čitateľov nastane zvýšenie adrenalínu.

Projekt Ovce.sk má vznešenú podstatu. Snaží sa veľmi prijateľnou formou informovať ľudí o rizikách internetu. Keď hovorím o prijateľnej forme, myslím tým, že projekt je dostatočne infantilný, aby mu porozumeli malé deti, ale zároveň osloví aj dospelých svojim zaujímavým spracovaním, v ktorom vystupuje Bača s Janom.

Počas banského nešťastia v Handlovej vznikla vlna spontánnej obety. Záchranári nešetrili svojou energiou a nasadzovali životy za záchranu toho, čo sa ešte dalo. Do záchran sa zapojili aj ostatní baníci. Tento týždeň ich vyznamenal a osobne im poďakoval na Úrade vlády aj premiér Róbert Fico. Jeden z ocenených mal na hlave viditeľné tetovanie neonacistickej organizácie Blood & Honour. Spolu s ocenením má teda na krku aj hrozbu trestného stíhania za propagáciu hnutí smerujúcich k potláčaniu ľudských práv a slobôd.

Časopis .týždeň sa tvári ako nekomerčné a pre väčšinu nečitateľné, politicky nekorektné periodikum. Pri poslednej z nedávnych debát priamo sa týkajúcej politickej korektnosti: otázke, či zverejňovať kriminalitu Cigánov, sa však v .týždni zastali tej horšej alternatívy. Michal Kaščák karikoval toto opatrenie, už skôr sa k nemu ešte kritickejšie vyjadril Juraj Kušnierik.

Tomáš Hudák – pracovník SME, skoro rovnako krásny ako Csongor Kassai – vyprodukoval ďalšiu vec zosmiešňujúcu proslovenské cítenie. Na pomoc mu prišiel akýsi šušlavý chlapík, ktorý si vraví Bene.

Volá sa to „Vlastenecká“ a považuje to za „novú hiphopovú hymnu pre národ“.

Známa „ikona demagógie“, Peter Getting z Plus 7 dní sa v najnovšom vydaní tohto časopisu (34/2009) venuje téme povstania a kritizuje nacionalistov, historikov i Maticu slovenskú. V článku „Boj o SNP“ sa okrem iného pohoršuje nad tým, že ešte dnes existujú historici, ktorí majú kritický názor na povstanie. Ba dokonca, že to nie sú len starí exiloví ľudáci, ale aj niektorí predstavitelia mladšej generácie.

Vždy, keď príde na pretras politicky nekorektná téma, sa snažím byť v pozore. Zároveň sa zabávam, ale skôr som znechutený ako ju podávajú mainstreamové médiá. Ako sa chystala demonštrácia proti cigánskemu teroru v Šarišských Michaľanoch, demagógovia nesklamali. Zatiaľ čo Slovenský rozhlas informoval o akcii, za ktorou stoja extrémisti, rádio Expres všetkých účastníkov pochodu deň pred uskutočnením častovalo nekompromisne – „neonacisti“: „Neonacisti sa chystajú...“, „Neonacisti ohlásili...“, „Neonacisti vyzývajú...“

Nedávno mediálnym priestorom zarezonovala udalosť, kedy sa riaditeľ slovenskej televízie Štefan Nižňanský – keď sa dostal do sporu s redaktorkou .týždňa Evou Čobejovou – odvolal na správu „Kto za koho kope“ vyhotovenú aktivistami stránky prop.sk. Presnejšie povedané, len ju spomenul, jeho vyjadrenie bolo nasledovné: „Na základe doterajších skúseností s niektorými médiami si aj sám dávam otázku, na koľko sú objektívne a pravdivé informácie o niektorých novinároch, ktoré sú zverejnené na internete, a to napríklad pod hlavičkou „Kto za koho kope“ a prečo...“

Už sme si zvykli na to, že v médiách prevláda tendencia maskovať pôvod páchateľov rôznej trestnej činnosti a niekoľkokrát sa o tom písalo už aj na tomto portáli v kategóriách masmédiá a multikulturalizmus. Len prednedávnom sprostredkovali médiá ďalšie správy o tom, ako mala „polícia na parížskych predmestiach plné ruky práce s agresívnymi mladíkmi, ktorí rozbíjali výklady a podpaľovali autá“ alebo ako „len 13-ročný chlapec spolu s partiou olúpil muža“.

Každoročne si 5. júla pripomíname svätcov Cyrila a Metoda a nebolo tomu inak ani tohto roku. Nemilé prekvapenie však nasledovalo po vzhliadnutí „Prvých Novín“ na TV JOJ, ktoré boli ukončené príspevkom o solúnskych bratoch. To, že sme svedkami vzmáhajúcej sa mašinérie, ktorej cieľom je obrezať slovenský ľud o jeho velikánov a minulosť, je už dávno známe a bola to iba otázka času, kedy príde rad aj na Cyrila a Metoda.

Príspevok pod názvom „Cyrilo-metodské mýty“ uviedla moderátorka Aneta Dočekalová-Parišková s výrazom, ako keby bola znalá témy a s ľahkým úsmevom skonštatovala, že „hoci obaja bratia boli nepochybne veľmi vzdelaní, pracovití a rozhľadení, okolo ich vyše 20-ročného pôsobenia na vtedajšej slovanskej Veľkej Morave je veľa zromantizovaných špekulácií a nafúknutých mýtov“.

Aféra okolo Slotovho monológu voči policajtke Novákovej z Úradu na ochranu ústavných činiteľov má zaujímavú dohru. Ide o prípad z konca apríla, kedy podľa hlásenia policajtky jej Slota vulgárne vynadal, lebo nechcela pustiť jeho šoféra, ktorému chýbalo povolenie. Slota vyhlásil, že je hlboko presvedčený, že voči policajtke vulgarizmy nepoužil. To „hlboké presvedčenie“ môžeme chápať len ako priznanie sa k takému stavu opitosti, v ktorom si svoje konanie následne nepamätá. Ide síce o slovo proti „slovu“, avšak vďaka Slotovej povesti v tom má verejnosť úplne jasno.

14. apríla 2009 vyšiel v SME článok „Podozrivého nacistického zločinca Demjanjuka prevezú z USA do Európy“. Článok vychádzal z tlačovej správy vydanej TASR. Uvádza informácie o tom, že John Demjanjuk, dôchodca pôvodom z Ukrajiny (a bývalý automechanik) je obviňovaný z toho, že počas druhej svetovej vojny bol členom SS a slúžil ako strážnik v tábore Sobibor, kde sa podieľal na vražde 29 000 väzňov. Za toto má byť súdený v Nemecku a nakoľko po vojne býval v USA, pripravovali úrady jeho deportáciu do Nemecka a sčasti ju realizovali. To však nie je všetko. Autor textu sa, zrejme úmyselne, dopustil značnej manipulácie: nevinného človeka označil za „podozrivého nacistického zločinca“.

Akonáhle sa udeje nejaký priestupok alebo trestný čin, v ktorom by mohol byť čo i len s najmenšou pravdepodobnosťou zapletený národnostný, rasový alebo politický motív, hneď tieto činy masmédiá podsúvajú do topánok spravidla neonacistom, resp. pravicovým extrémistom a to aj napriek absentujúcim dôkazom a logickému motívu.

Ako väčšina informačných portálov, aj Topky majú zakúpený prístup k agentúrnym správam od TASR, SITA či ČTK.

Z týchto textových správ si portály vyberajú a podľa myslenia svojich čitateľov im zvyknú korigovať nadpis. Okrem toho im aj spravidla pridávajú situačné fotografie a pokiaľ ich správa neobsahuje, siahajú po ilustračnom obrázku.

A tak sa neraz stáva, že cigánsky kriminálnik je v nadpise správy zrazu „mladík“ a tiež je častým javom, že na ilustračnej fotografii svieti biely človek v putách, čím dochádza k zavádzaniu.

Informačný portál Aktuality.sk spadajúci pod azet vykonáva tohto času simulované prezidentské voľby na svojich čitateľoch. Takáto činnosť je možno dobrá na odreagovanie čitateľov, ale pokiaľ jej úroveň je poznačená diletantizmom, tak o autoroch kampane nepovie nič dobrého.

Tento článok nevyšiel z pera žiadneho antisemitu ani konšpiračného teoretika, ale jeho autorom je židovský komentátor Joel Stein a článok vyšiel v Los Angeles Times 19. decembra 2008. – poznámka Beo

Nikdy som nebol taký znepokojený prieskumom verejnej mienky. Iba 22 % Američanov si v súčasnosti myslí, že „filmový a televízny priemysel je z veľkej časti ovládaný Židmi“ oproti takmer 50 % z roku 1964. Anti-Defamation League (ADL), ktorá minulý mesiac zverejnila výsledky prieskumu, vidí v tomto poklese víťazstvo proti stereotypom. V skutočnosti však ukazuje len to, akou hlúpou sa Amerika stala. Veď Židia úplne ovládajú Hollywood.

Koncom novembra bol v Iraku na šesť mesiacov odňatia slobody a finančnú pokutu vo výške 106 dolárov odsúdený lekár kurdského pôvodu Adel Hussein. Dôvodom na jeho odsúdenie sa stal článok, ktorý Hussein zverejnil na tému homosexuality. Hoci sa jej otvorene nezastával, predsa jeho vyjadrenia iracký súd považoval za dostatočné na to, aby naplnili skutkovú podstatu „ohrozovania verejného poriadku“ podľa článku 403 irackého Trestného zákonníka.

Na dcérskom portáli azetu – aktuality.sk sa objavil komentár, na ktoré má výsadu týždňokonzervatívec Lukáš Krivošík. Obhajuje a stotožňuje sa s dvoma ľuďmi, ktorí vo svojich rozhovoroch hanobili slovenský národ.

Aj napriek tomu, že nie je 14. marec, Slovenský štát rezonuje médiami. Je to ako volanie do tmy, navyše nemým hlasom pretkaným recesistickým pátosom.

18. apríla si niektorí národovci pripomenuli výročie popravy prezidenta a katolíckeho kňaza Dr. Jozefa Tisa. Jozef Tiso má popularitu nielen v národnom, ale aj v národno-kresťanskom spektre – čiže aj u niektorých cirkevných hodnostárov. Nielen, kňazov, ale aj tých najvyšších – arcibiskupov.

Za posledné týždne je svet svedkami toho, ako si Tibeťania reprezentovaní najmä duchovenstvom snažia vydobyť v Číne lepšie postavenie. Je to prirodzený vývoj hry záujmov dvoch výrazne odlišných, zato v jednom štáte žijúcich skupín. Problém je príliš vzdialený a príliš komplikovaný na to, aby sme ho do hĺbky rozoberali a vynášali k nemu akékoľvek radikálne „súdy“, no nedá sa nepoukázať na zábavné prešľapy týždenníka týždeň vychádzajúceho, žiaľ, ozaj každý týždeň.

Takáto mohla byť budúcnosť dekadentných masmédií na Slovensku. Kvôli lobbingu ale nebude.

Rukojemnícka dráma, ako nazval šachové postavenie koalície a opozície v jej začiatku Ján Slota, stále trvá. Koalícia, ktorá prišla s radikálnou formou návrhu nového tlačového zákona, sa nepáči opozícii natoľko, že sú ochotní bojkotovať hlasovanie o lisabonskej zmluve a to aj napriek prevažujúcemu úniofilstvu medzi jej stranami.

Z mnohých psycho-sociálnych faktorov vyplýva, že masmédiá zamerané liberálne a nie sociálne-demokraticky prirodzene získavajú na trhu dominantnosť. Stav na Slovensku je taký, že žiadne relevantné médium nemožno označiť ako provládne. Naopak, všetky držia s opozíciou. A vláda si bola toho vedomá už pred prevzatím moci. Bolo otázkou času, kedy proti tejto prevahe sa pokúsi udrieť.

Zrejme každý pozná internetový portál azet, ktorý je v dnešnej dobe skutočne najrozšírenejší najmä pre mladých ľudí. Priemerne, ako to tak sledujem, je tam stále okolo 80 000 ľudí on-line a býva to aj omnoho viac či je víkend či pracovný týždeň.

Práve preto sa tento portál dá nazvať doslova ovplyvňujúce - mienkotvorné médium pre značnú časť, najmä mladej populácie na Slovensku. Portál azet je síce z technického hľadiska jeden z najlepších na slovenskom internete, avšak jeho dopad na morálny vývin mládeže určite pozitívny nie je.

Tí, čo si občas prečítajú časopis, ktorý sa NEdá čítať, určite poznajú ikonu tej najostrejšej demagógie Petra Gettinga. Tento novinár sa pravidelne naváža do proslovensky orientovaných predstaviteľov cirkvi a tiež samozrejme, do slovenského národovectva. Jeho obzor je strašne úzky, jeho články sú takmer vždy o tom istom a o tých istých „argumentoch“. No aby sa lož stala „pravdou“, tak je to nutné.

Na stránke periodika Týždeň, ktorého obsah mi skôr pripomína sektu ako odborné spravodajstvo, si môžu návštevníci pozrieť video, kde František Šebej hovorí o ocenení Spravodlivý medzi národmi. Toto ocenenie udeľujú Židia Nežidom, ktorí im pomohli v ťažkých časoch, pričom riskovali vlastné životy. Celý Šebejov prejav sa niesol v duchu, že tí ľudia, ktorí pomáhali cez vojnu Židom, dávajú spoločnosti morálnu legitimáciu. Popri tom ako urážal 99,99 % slovenskej spoločnosti (ktorá je logicky amorálna), nezabudol niekoľko krát zdôrazniť, že nie je vôbec podstatné, kto bojoval za slovenský národ a štát. Dôležití sú len tí, čo pomáhali Židom.

Redaktor mladého týždenníka Žurnál Radovan Krčmárik sa chtiac či nechtiac stal skvelým prínosom pre neonacizmus. Neviem, či sa nejakému novinárovi podarilo tak výstižne a efektívne spropagovať naraz toľko „neonacistických stránok“ ako to urobil Radovan Krčmárik. Spoluúčasť na tom má, samozrejme, aj internetový vydavateľ Žurnálu.

V týchto dňoch si pripomíname smutné výročie. Koncom roka 2004 bol totiž na Slovensku založený magazín .týždeň. Vďaka štedrým sponzorom, bohužiaľ, vychádza dodnes a pokračuje v šírení dekadencie. Už z prvých vydaní bolo jasné, akú cestu si razí. Za celé tri roky pôsobenia sa .týždeň prezentoval demagógiou, nenávisťou, podkopávaním slovenského národného cítenia, neustálym a neprimeraným zdôrazňovaním holokaustu, dvojitým metrom, presadzovaním multikulturalizmu a kultúrnej a ekonomickej globalizácie či nekritickou obhajobou izraelského teroru. Týmto sa stal jednou z najtemnejších čiernych škvŕn na poli slovenskej žurnalistiky.

Tak nám dnešní páni zrušili možnosť slobodne uverejňovať komentáre k udalostiam doma aj vo svete. Zrušili nám aj možnosť slobodne diskutovať k článkom, ktoré boli uverejňované na blogu. Konkrétne hovorím o stránkach: sivak.blog.sk, cernak.blog.sk a svec.blog.sk. Pôvodne som si možno naivne myslel, že ide o výpadok systému, ale kamarát mi hneď povedal, že to nie je výpadok systému, ale výpadok demokracie. Dnes viem, že kamarát mal pravdu. Je to výpadok demokracie.