Všimli ste si? Má to zhruba takýto postup:
Najprv zverejnia reportáže prezentujúce cigánske krádeže, násilie, resp. inú delikvenciu ťažšieho, či ľahšieho kalibru. Do toho zakomponujú výpovede miestnych obyvateľov, resp. pracovníkov, ktorí sa s fenoménmi viac, či menej konfrontujú. Ich reakcie sú samozrejme negatívne. Z kontextu príspevkov vycítiť, že autori dávajú filozofickú otázku: je toto spravodlivosť? Teda cítiť, že sú na strane poškodených. U čitateľov nastane zvýšenie adrenalínu.
O pár dní nasledujú obdobné reportáže, nazvime ich monitorovacie, ktoré sa vedú v podobnom duchu, ako tie prvé, vykresľujú recidívu páchateľov, neustávajúcu kriminalitu, už teoreticky je možné, že prichádza na rad aj vyjadrenie zvyčajne policajnej hovorkyne s konštatovaním, že situáciu polícia monitoruje, či cigán, ktorý „ozrejmuje“ dôvody kradnutia svojich súputníkov, po prípade cigán, ktorý sa od toho dištancuje. Neodmysliteľne ku reportážam patria rozhorčení prispôsobiví občania. Noviny sú ešte stále v pozícii zdanlivých ochrancov práva, teda na strane prispôsobivých, doplácajúcich na delikvenciu. Čitateľom sa intenzívnejšie zvyšuje adrenalín.
To už prechádzame do ďalšej fázy, kedy reportáže prezentujú lumpárinu v pokročilom stave, ktorá sa stupňuje. Zaznievajú hlasy policajnej hovorkyne, že už kohosi z páchateľov majú v hľadáčiku, resp., že už niekoho chytili a je vo väzbe, alebo, že je neplnoletý, teda vo väzbe nie je. Prispôsobiví obyvatelia sú už skutočne napálení, nedávajú si obrúsok často pred ústa atď. Kde sa vzalo, tu sa vzalo, zrazu je tu dokonca aj vyjadrenie politika, že reku „potrebovalo by to začať riešiť“. Navrhujú sa z pohľadu trvalého potlačenia delikvencie „smiešne“ riešenia. Tu niekde nastáva mediálny zlom, ktorý balansuje medzi „altruizmom s prispôsobivými, alebo naopak neprispôsobivými“. Adrenalín čitateľov kulminuje.
Problém samozrejme pokračuje, reportáže ukazujú „hotových, zúfalých“ obyvateľov, sem tam niekomu vykĺzne z úst, že chcelo by to Pospolitosť, vziať spravodlivosť do vlastných rúk a podobne. Policajné vyhlásenie a nejaký hlúpy návrh zo strany akéhosi politika sa v tejto fáze môže mihnúť, avšak, čo sa už nemihne, ale stáva sa realitou? Novinári sa zrazu začnú stavať do pozície ochrancov utláčanej menšiny, začnú sa zaoberať zlým prístupom zo strany majority ku chudákom utláčaným, popri tom samozrejmým démonstvom nacionalistov, fašistov, neonacistov, extrémistov a rasistov, často v jednej osobe, odsúdia ďalších „netolerantných“ ľudí, ktorí predchádzajúcej definícii skutočne nevyhoveli (staré napajedené babky v „kidľoch“), pomaly začínajú aj posledných, miestnych zúfalých obyvateľov zaraďovať do radov „spolku zla“, akého ináč, ak nie Pospolitosti... To už samozrejme čitateľ chytá adrenalínové záchvaty, kombinované s „hisákmi“ a pred novinami virtuálne vraždí.
Keďže PZ SR, či iní úradníci, vec neriešia, začínajú sa do novín dostávať správy, že o problém sa začínajú zaujímať zväčša viac, či menej organizovaní národovci. Nacionalisti dajú avízo, že sa prídu troška porozprávať s ľuďmi o problémoch, ktoré kompetentní politici majú „na háku“. No a tu už nastáva hotová „kovbojka“. Ešte pred ohláseným príchodom polícia zmobilizuje jednotky minimálne na úrovni celého kraja, noviny sú plné hysterického kriku, konfrontujú majstra vnútra a popackaného policajta rôznymi účelovými otázkami, ti dvaja ich uistia účelovými nezmyslami, zájde sa na miesto, urobí reportáž s dopredu vystrašenými vybranými bielymi miestnymi, samozrejme aj s cigánmi, ktorých časť sa chystá krátkodobo odkočovať, druhá časť sa tvári, ako chajdo obrana. Z toho všetkého novinári urobia reportáže a lá predpoveď začiatku svetovej vojny a čaká sa na deň D. Čitatelia sa „upokojujú“, reku, už sa to tam ide riešiť, resp. vlievajú plané nádeje do „riešiteľov“, resp. sa neupokojujú a naopak krv im vrie a sú na infarkt z dôvodu riadnej napajedenosti z celého vývoja, niektorí z tých schopnejších sa odhodlajú a idú na miesto činu.
príde deň D, novinári od prvého článku svoju pozíciu zmenili o 180 stupňov. V reportážach chrlia „perly“ o svojich piatich izmoch (rasizmus, fašizmus, nacizmus, extrémizmus, šovinizmus), v podaní bielych, o utláčaných a bezbranných „Deťoch vetra“, o tom, ako spoločnosť zapríčinila to, že sa dostali na jej okraj atď. Novinári monitorujú situáciu už od skorého rána, pravidelne aktualizujú svoj elektronický plátok a uvádzajú čím ďalej, tým viac „šokujúce“ novinky. Ak žiadne nie sú, tak drámou v hlase hlásateľa sa vyrobia...
Možno sa mi bude vyčítať, že som článok sekol na nesprávnom mieste a že bolo potrebné pokračovať. Nie, nie je to potrebné. Sú na to dôvody.
Načo ďalej písať o tom, čo aj tak už každý vie?
Podstatné je odpovedať si na otázku, komu slúži tento vývoj celého mediálneho príbehu v kontexte nášho priestoru a času. |
