.týždeň pevne stojí za hákovým krížom

Štefan HríbZa posledné týždne je svet svedkom toho, ako si Tibeťania reprezentovaní najmä duchovenstvom snažia vydobyť v Číne lepšie postavenie. Je to prirodzený vývoj hry záujmov dvoch výrazne odlišných, zato v jednom štáte žijúcich skupín. Problém je príliš vzdialený a príliš komplikovaný na to, aby sme ho do hĺbky rozoberali a vynášali k nemu akékoľvek radikálne „súdy“, no nedá sa nepoukázať na zábavné prešľapy týždenníka týždeň vychádzajúceho, žiaľ, ozaj každý týždeň.

18. marca 2008 organizovala Občianska konzervatívna strana spolu so siedmimi mimovládnymi organizáciami v Bratislave protest proti udalostiam prebiehajúcim v Tibete. O „úspechu“ tejto akcie, ako aj popularite zmienených subjektov, svedčí aj počet účastníkov – ako uviedol denník SME: „Protesty Tibeťanov prišlo s transparentmi ako Stop vraždeniu nevinných a Slobodu pre Čínu, Slobodu pre Tibet podporiť asi dvadsať ľudí.“ (Tibet si všimla opozícia. SME, 19.3.2008.)

Ako je známe, Občianska konzervatívna strana je personálne prepojená s redakciou časopisu týždeň. Nejedná sa, samozrejme, o nejakých rádových členov, keďže takými OKS, ako je známe, ani nedisponuje. Jedná sa o prepojenie najvyšších štruktúr tejto marginálnej strany s týmto vymývacím latentne straníckym plátkom.

V týždni pravidelne vychádzajú agentúrne správy informujúce v podpornom duchu o „tibetskom boji“. Paralelne s tým sa občas mrskne v údolí hubovej demagógie aj nejaký ten článok z dielne vyznávačov hríbového kultu, ktorý viac či menej súvisí s tematikou Tibetu.

„Ak vyratúvame obete, nesmieme zabudnúť ani na inváziu čínskych komunistov do Tibetu a na to, čo nasledovalo. Po vtrhnutí do Tibetu v roku 1950 čínski komunisti zabili viac než milión Tibeťanov (asi každý piaty Tibeťan zomrel na následky čínskej okupácie), zničili viac než 6 000 budhistických kláštorov a celú severotibetskú provinciu premenili na akýsi gulag, kde bolo vtedy internovaných až milión ľudí. V Tibete je ešte stále štvrť milióna čínskych vojakov a navyše sa tam prisťahovalo 7,5 milióna Číňanov, ktorí dnes tvoria väčšinu oproti šiestim miliónom pôvodných Tibeťanov. Hoci sa nedá komunistickej čínskej vláde dokázať priamy úmysel spáchať na Tibeťanoch genocídu, kultúrnu genocídu sa určite pokúsila spáchať ničením kultúrnych statkov, kláštorov, umeleckých predmetov, textov“ (ŠEBEJ, F.: Necenzurovaná pravda o Číne. 12. .týždeň).

„Takmer pred devätnástimi rokmi sa na námestí Tchien-an-men v Pekingu odohrala dráma, ktorá pohla svedomím sveta. Bolo to ešte pred pádom komunizmu v Československu a v krajinách vtedy komunistickej strednej Európy. Obrovské a mesiac trvajúce protesty študentov, ale i robotníkov a intelektuálov, ktorí žiadali politické reformy a politické slobody, čínska komunistická vláda krvavo potlačila. Strieľalo sa priamo na mieste a popravovalo vo väzeniach. Odhady počtu obetí sú rôzne – od 1 000 až po 10-tisíc, čo bol vtedy sovietsky odhad. A asi 30-tisíc zranených. Dodnes je téma Tchien-an-men v Číne oficiálne tabu a médiá o nej zaryto mlčia. V januári 2006 vyhľadávač Google dokonca po tvrdom nátlaku čínskych úradov súhlasil s cenzúrou jeho čínskej stránky a odstránil z nej všetky zmienky o masakre na námestí Tchien-an-men, ale aj otázky okolo nezávislosti Tibetu, zakázanej sekty Falun Gong, „kultúrnej revolúcie“ či statusu Taiwanu“ (ŠEBEJ, F.: Necenzurovaná pravda o Číne. 12. .týždeň).

Nedávno časopis týždeň publikoval sériu článkov zameraných na neonacizmus od Andreja Bána. Demagogicky a bulvárnym štýlom sa Bánovi podarilo do tých článkov zapliesť aj portál Beo.sk. Boli to tak „fundované a sofistikované“ výstupy, že Bán pre istotu odmietol ponuku na korektný rozhovor od Petra Lacka pre tento portál.

Témam od slovenského vlastenectva po ruských naziskinheadov sa ale až s priam fanatickou zanietenosťou a výbušnosťou zvykne venovať psycholokaustológ František Šebej. Známy aj svojím významným podielom na zjednodušení práce historikom – pri skúmaní holokaustu od 1. 1. 2006 totiž historici nemusia analyzovať výpovedné hodnoty stoviek kníh ani hľadať dôkazy o vyvražďovaní Židov; stačí im otvoriť si Zbierku zákonov a tá ich k výsledkom bleskovo navedie.

Skrátka, pamfletová trhavina týždeň doslova „miluje“ svastiky – hákové kríže. Niektoré miluje s úvodzovkami, niektoré bez.

Dalajláma

Dalajláma je mongolsko-tibetský titul pre najvyššieho prevtelenca tibetskej budhistickej školy Gelugpa, v rokoch 1642 – 1951 bol dalajláma zároveň najvyšším svetským vládcom v Tibete. Tibeťania ho uctievajú ako prevtelenie bódhisattvu Avalókitéšvaru. Súčasný 14. dalajláma Tändzin Gjamccho (* 1933), ktorý od roku 1959 žije v exile v severoindickej Dharamsale. Za svoju angažovanosť bol za pokojné riešenie tibetského problému a humanizmus ocenený Nobelovou cenou mieru za rok 1989. V októbri 2000 navštívil Slovensko a Univerzita Komenského mu udelila čestný doktorát.

Na záver, ako kontrastný výsmech článkom Bána a Šebeja a ako symbol Hríbovej ambivalencie, k téme svastík odcitujme „praktikujúceho budhistu“ JURAJA TUREKA z článku Sloboda v budhizme (21. .týždeň): „...ak by sme porovnali svetové náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo, islam, budhizmus a tak ďalej – podľa toho, do akej miery sú v súlade s princípmi otvorenej spoločnosti, do akej miery sú otvorené pluralite či do akej miery sú otvorené možnosti popretia svojich tvrdení, budhizmus by z tohto porovnania vyšiel výnimočne dobre.“

Súvisiace články:

Zdieľať
Hnaný Joomlou! |
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.