 14. apríla 2009 vyšiel v SME článok „Podozrivého nacistického zločinca Demjanjuka prevezú z USA do Európy“. Článok vychádzal z tlačovej správy vydanej TASR. Uvádza informácie o tom, že John Demjanjuk, dôchodca pôvodom z Ukrajiny (a bývalý automechanik) je obviňovaný z toho, že počas druhej svetovej vojny bol členom SS a slúžil ako strážnik v tábore Sobibor, kde sa podieľal na vražde 29 000 väzňov. Za toto má byť súdený v Nemecku a nakoľko po vojne býval v USA, pripravovali úrady jeho deportáciu do Nemecka a sčasti ju realizovali. To však nie je všetko. Autor textu sa, zrejme úmyselne, dopustil značnej manipulácie: nevinného človeka označil za „podozrivého nacistického zločinca“.
Po prvé, Demjanjuk nebol nikdy právoplatne odsúdený za žiadny „nacistický zločin“. (A to napriek tomu, že je už vyše 20 rokov na staré kolená vláčený po súdoch a odsedel si viac ako 7 rokov vo väzení.) Podľa zásad demokracie – ku ktorým sa SME hlási – môže tento status zmeniť len súd. Žiadny súd však zatiaľ o ničom takom nerozhodol, ba dokonca v jednom konkrétnom prípade (pozri nižšie) uznal Demjanjukovu nevinu. Demjanjuk teda môže zatiaľ byť akurát „podozrivý zo spáchania nacistických zločinov“, no nie „podozrivý nacistický zločinec“.
Po druhé, Demjanjuk bol v 80. rokoch súdený v Izraeli. Bol obvinený, že mal byť strážcom v Treblinke. Túto skutočnosť dosvedčili viacerí svedkovia, ktorí ho identifikovali podľa starej fotky z pasu a stotožnili ho s „Ivanom Hrozným z Treblinky“. Ivan Hrozný podľa výpovedí svedkov bol strážca, ktorý obsluhoval plynovú komoru v Treblinke a vyznačoval sa mimoriadnou brutalitou a sadizmom.
Demjanjuk bol pôvodne – v roku 1988 – odsúdený na smrť. Odvolal sa však a v prípade nastali procesné komplikácie; nakoniec v roku 1993 najvyšší súd v Izraeli odsudzujúci rozsudok zrušil, čím sám poslal židovské svedectvá, slušne povedané, do kelu. Pre objektivitu treba však dodať, že rozsudok najvyššieho súdu taktiež konštatoval, že Demjanjuk pravdepodobne slúžil ako Wachmann (strážca) v táboroch Trawniki a Sobibor. Táto skutočnosť však nebola osobitne dokazovaná a Demjanjuk nebol za ňu odsúdený (najvyšší súd taktiež dodal, že jeho odsúdenie za tieto obvinenia by bolo „nepravdepodobné“). Z jediného procesu, v ktorom bola zatiaľ skúmaná Demjanjukova účasť na vojnových zločinoch, teda vyšiel ako nevinný.
Po tretie, čo sa týka Ivana Hrozného. Podľa vyššie spomínaného rozhodnutia súdu sa nepreukázalo, že Ivan Demjanjuk a Ivan Hrozný z Treblinky sú tá istá osoba. Podľa neskorších svedectviev bývalých strážnikov z Treblinky malo občianske priezvisko Ivana Hrozného byť Marchenko a nie Demjanjuk (aj o toto sa oprel izraelský najvyšší súd v spomínanom rozhodnutí).
Podľa mňa je však spochybniteľné, či takáto osoba – ako je opisovaná – vôbec existovala. Podľa svedka Pinhasa Epsteina raz Hrozný prikázal jednému väzňovi mať sex s dievčaťom, ktoré prežilo pobyt v plynovej komore. Epstein taktiež povedal, že Hrozný bil a vraždil väzňov, ženám vydlabával oči a vyrezával im prsníky. Niektoré tvrdenia o Ivanovi Hroznom sú evidentne minimálne pritiahnuté za vlasy. Nehovoriac o tom, že všetky správy o údajných jeho krutostiach pochádzajú výhradne od svedkov, ktorí sa už raz ukázali ako nie celkom hodnoverní (keď za Hrozného označili Demjanjuka).
Naproti tomu si vezmime prípad Karla Kocha, ktorý bol veliteľom (nie radovým strážcom) koncentračného táboru Buchenwald, no Nemci mu neváhali udeliť trest smrti, keď bol usvedčený zo zabitia niekoľkých väzňov (a nie 29 000!).
Všimnime si teraz posledné dva odseky článku v SME:
„Spojené štáty vydali Demjanjuka už v roku 1986 do Izraela, kde ho súdili v súvislosti so zločinmi v koncentračnom tábore Treblinka. Za svoj sadizmus si tam vyslúžil prezývku Ivan Hrozný.
Demjanjuka uznali vinným a odsúdili na smrť, no najvyšší izraelský súd v roku 1993 verdikt zrušil. Dostatočne sa totiž nepreukázalo, že Demjanjuk je tou istou osobou, ktorú nazývali Ivanom Hrozným.“
Podľa článku si teda v Treblinke Demjanjuk „za svoj sadizmus vyslúžil prezývku Ivan Hrozný“, no už v ďalšom odseku sa uvádza, že sa nepreukázalo, že by bol Demjanjuk Ivanom Hrozným. Ide o úplne absurdnú konštrukciu, avšak mnohí čitatelia neznalí tohto prípadu, alebo ktorí túto správu len preletia a nebudú sa nad ňou hlbšie zamýšľať, ostanú s dojmom, že Demjanjuk je strašný „Ivan Hrozný“ z Treblinky.
Podivuhodná je aj konštrukcia: „Dostatočne sa totiž nepreukázalo, že Demjanjuk je tou istou osobou, ktorú nazývali Ivanom Hrozným.“ Ako keby teda bolo jasné, že Demjanjuk je Hrozný, akurát sa to „dostatočne nepreukázalo“. Preukázalo sa to síce, ale nie „dostatočne“. Ani slovo o prekrútených a nehodnoverných svedectvách bývalých väzňov.
Vzhľadom na prezumpciu neviny – ktorá patrí k už spomínaným štandardom demokracie, je zatiaľ Demjanjuk jednoducho nevinný. Takéto prekrúcanie a hry so slovíčkami svedčia o tom, že autor textu by pravdepodobne rád veril opaku – na čo má právo. Profesionálny novinár by ale svoje osobné predsudky a dojmy nemal čitateľovi podsúvať ako fakt.
Osobne si myslím, že je pravdepodobné, že Demjanjuk počas druhej svetovej vojny slúžil v niektorom nemeckom koncentračnom tábore ako strážca. (Už počas prvého procesu v Izraeli sám Demjanjuk priznal, že na podpazuší mal esesácke tetovanie, ktoré si dal po vojne odstrániť.) V ktorom (ktorých), ako dlho a čo tam robil, je už dosť otázne. Takisto je však pravdepodobné, že veľká časť údajných krutostí Demjanjukom spáchaných sú výmyslami. Keby totiž existovali relevantné dôkazy, mohli by byť prezentované objektívne; skresľovanie napovedá skôr o nedostatku argumentov, ktorý sa snaží byť zahladený emotívnosťou. |
