Aj keď je dnes 14. marec a všetci očakávajú opäť niečo, čo už bolo pri tejto príležitosti niekoľkokrát povedané, tento článok nebude o minulosti a o tom, prečo si máme ctiť 14. marec a prečo by sme mali vnímať 1. Slovenskú republiku pozitívne. Reč bude o vybojovaní si samostatnosti v súčasnej dobe.

Je mnoho ľudí, ktorí by boli dobrí, keby ich bol býval niekto odtiahol od zla, lebo aj to je vina, ak ste počuli, že niekto z nevedomosti alebo slabosti ducha, pácha vinu, a nepomohli ste mu v tom, aby pochopil, že koná zle. Aj tu sa budete zodpovedať za viny, ktoré ste nespáchali. Ešte je veľa vín, ktoré neuznávate, a za ktoré budete trpieť vy i váš národ. Túžim vám vysvetliť, aby ste sa ich vyvarovali a neboli v tom i naďalej nevedomí.

Odkedy som sa rozišiel s tou svojou, až pleštiaky ma bolia z toho ako denno-denne vykukujem márne do internetu ako sova v snahe nájsť tú pravú. Takú, ktorej by som zostal verný po zvyšok života. Presne tú, čo by mi urobila len to, čo mi kedy-vtedy tryská z očú. A dokonala by mi to vždy, všade a rada. Takú, ktorej by som práve preto dal večitý mandát robiť si so mnou, čo len bude chcieť...

Spasiteľ sa narodil v človeku. Spasil všetky národy tohto sveta, okrem jediného, toho, ktorý ho najväčšmi očakával, toho, ktorý ho ale nevpustil medzi seba, nechal ho pribiť na kríž, umučiť a zomrieť. Jeho krv je symbolom novej a večnej zmluvy. Zmluvy s naším svedomím. Jeho utrpenie je našou každodennou borbou. Borbou s naším svedomím. Jeho kráľovstvo je naším palácom. Palácom nášho svedomia.

To je celkom dôležitá otázka, ktorá mi posledných pár dní nedáva spávať. Súčasné generácie sú totižto natoľko konzumné, že pre tie ďalšie netvoria takmer nič hodnotné. Okrem zdevastovanej prírody, silného nihilizmu a dlžoby sa budúce generácie od tých našich asi nedočkajú. Alebo sa mýlim?

Takýto názov nesie krátky článok zverejnený v 253. čísle Pravdy z 2. novembra 2011, v ktorom sa k problematike „kontroverzných“ tabúľ a sôch vyjadrili Miroslav Kusý, Martin Bútora i Peter Salner.

Bútora by chcel zákon, ktorý by zabránil odhaľovaniu nežiadúcich sôch, Kusý upozorňuje, že aj v súčasnosti existujú normy, ktoré by sa na nežiadúce sochy a tabule dali použiť, no údajne k tomu neexistuje iba „dobrá vôľa“ a Salnerovi prekáža, že vôbec „existujú ľudia, ktorí sa na obdobie Slovenského štátu dívajú pozitívne.“

Už viackrát som zverejnil svoje presvedčenie, že „poďakovanie patrí každému, kto sa akýmkoľvek spôsobom zaslúžil o súčasný status slovenského národa ako slobodného a rovnoprávneho subjektu medzinárodného práva“. (Zvrchovaným, žiaľ už nie je). Takým zaslúžilým ľuďom patrí aj príslušná česť – byť hoci aj na prvej strane Slovenských národných novín (v súčasnosti SNN)...

Muky, plač, vraždy, novodobé barbarstvo, protištátna činnosť, vzbura proti Slovenskému štátu, vlastizrada – toto boli výsledky čecho-žido-boľševickej revolúcie, ktorú zapríčinili benešovskí a stalinskí teroristi a banditi. Tieto hrôzy sa odohrávali na území Slovenska, nie na Morave, ani nie dakde v Tramtárii. Bol to Benešov atentát proti slovenskému národu, ktorý nemožno porovnať s ničím iným v našich dejinách. Bol to bolestný, krvavý dej. Neboli to vpády Tatárov, Turkov alebo Maďarov, čo utkveli v pamäti nás všetkých verných Slovákov a pevne utkvejú až do smrti. Bolo to besnenie medzinárodných hrdlorezov, sovietskych parašutistov, ku ktorým sa pridala hŕstka komunistických povaľačov a pár domácich zradcov, čo za misu šošovice zapredali otca, mater.

Týmto článkom som chcel reagovať a prehĺbiť načatú myšlienku v článku Mládež Európy sa búri už aj v Španielsku! Prečo sa tá slovenská nedokáže ani organizovať?

Pre slovenskú ponovembrovú mládež, ktorá sa snaží viac-menej odporovať zhubným trendom Nového svetového poriadku, demokracie, liberalizmu a morálneho úpadku, a vie, že jednotlivec dokáže zmeniť chod celého univerza, sa črtajú dve základné možnosti: primárne, kým tieto cesty vymedzím taxatívne, vypíšem, aké základné fundamenty sú pre vytrvanie v národoveckom smerovaní životom nemysliteľné.

Myšlienka je vo svojej podstate tvorivá. Sila, ktorá dáva do pohybu náš ľudský svet, sa zrodila tu – v myšlienke. V jej dôsledku sa pretvára všetko, čo sme schopní vnímať i chápať. Niektoré z jej diel prežívajú veky, iné nie dlhšie ako zlomok sekundy. Jej diela dokážeme empiricky vnímať, ďalšie zostanú nepochopené po celé generácie. Iné sa nikdy nestanú ľudským dielom a stratia sa tak rýchlo, ako prišli – zabudnuté v mysli. Sú i také, ktoré formujú náš svet či už dlhé veky, alebo ani nie dĺžku jedného ľudského života. Nájdu sa však i také, ktoré formujú svet a naše chápanie tak, aby nás nenútili zamýšľať sa.

Všimli sme si, že mnohí mladí národovci nesprávne skloňujú priezvisko prvého slovenského prezidenta Tisa. Oslovili sme preto jazykovú poradňu Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Odpovedala nám Mgr. Silvia Duchková:

Vianočné sviatky sú za nami a ja sa pokúsim v stručnosti spomenúť zopár postrehov k nim. Popíšem o Slotových bilboardoch, nákupnom konzume, ale aj o tvorcoch vianočných piesní.

Na Slovensku prebehli komunálne voľby a opäť sa objavuje kritika konceptu rovnostárskeho hlasovania. Primárna argumentácia sa točí okolo takejto modelovej výčitky: prečo by mal mať hlas génia rovnakú váhu ako hlas negramotného delikventa.

Treba povedať, že nejde o nič nové. Kritika princípu „jeden volič – jeden hlas“ je stála, pričom ide o silne hodnotové stanovisko. Kritizoval to aj Adolf Hitler a v súčasnosti najhlasnejšou trúbou v tomto smere predstavuje Hríbov .týždeň.

„Nešťastná krajina, v ktorej sú slová „vlastenec“ považované za nadávky!“ Výrok ruského spisovateľa, Alexandra Solženicyna, možno z hľadiska nás, Slovákov žijúcich v 21. storočí, ako aj nám podobných národov ohrozovaných iredentistickými požiadavkami susedných krajín, považovať za nadčasový a vzhľadom k súčasným udalostiam je nevyhnutné uvedomovať si jeho význam a riadiť sa ním.

„Trestný poriadok ustanovuje, že ak súd vyriekne trest smrti, musí sa predseda senátu opýtať obžalovaného, či žiada o udelenie milosti. Aj v tomto prípade sa Daxner ako predseda senátu po prečítaní odôvodnenia rozsudku spýtal obžalovaného Tisu, či žiada o milosť. Tiso na túto otázku stroho a doslova odpovedal: ‚Z mravnej povinnosti áno!‘. V týchto slovách nebolo ani štipky kajúcnosti (ako sa teoreticky od odsúdencov predpokladá) a Tiso nevyriekol ani slovo ‚žiadam‘, tobôž nie ‚prosím‘. Ostentatívne zdôraznením ‚mravnej povinnosti‘ chcel zrejme manifestovať, že mu je všetko jedno. Chcel iba zdôrazniť, že človek nemá spáchať samovraždu, jeho mravnou povinnosťou je bojovať o svoj život až do konca.“

„Hovorí sa: každý je zakladateľom svojho šťastia, a hovorí sa to po pravde. Kto niečo chce, kto sa usiluje, kto pracuje, ten býva šťastným, tomu praje šťastie, kto nič vykonať nezmýšľa, kto sa na nič neusiluje, kto k práci ruky svoje nepriloží, toho ono nenavštevuje, na toho zabúda. Sám človek si je zakladateľom svojho šťastia a zároveň jednotlivému človeku i celé národy. Národ, v ktorom nieto vôle k dačomu lepšiemu, v ktorom nieto sily k vykonaniu prác väčších, ktorý sa nenamáha, neusiluje, neobetuje, ten nie je šťastný, od toho odvracia sa šťastie. Opustený, odhodený sám od seba a od iných žije a hlivie takýto národ, nikto sa oň nepostará, nikto ho nepováži; dobrý môže ho poľutovať, ale milovať ho a vážiť nie je možné.“

Kto má otvorené oči, vidí, že celý svet, námestia všetkých a nielen hlavných miest sú preplnené ľuďmi aj koňmi z bronzu a kameňa; náš juh okrem toho aj drevenými vtákmi. Je nad slnko jasnejšie, že stavanie sôch je nielen skrášľovaním miest, ale predovšetkým nenápadným naprávaním ľudskej pamäti. A nadovšetko sú sochy symbolmi! Do oči, sŕdc a hláv vtláčanými pravdami. Samozrejme, platí to všeobecne, teda nielen v ostatnom svete či v ostatnej Európe, ale aj u nás. A napriek tomu je u nás namieste otáznik v nadpise. Lebo my sme prežili – aj bez sôch. Prečo?

Za starých dobrých čias existovali filozofi, ktorí aj žili to, čo učili. Diogenes odmietol všetky pocty a žil v sude. Sokrates nevyužil pripravený útek z väzenia a vypil jed, stojac pevne za svojimi myšlienkami až do konca. Buddha takmer zomrel pri pokuse zistiť, či hladovka a odriekanie vedú k osvieteniu. Vôľa uskutočniť myšlienku dávala týmto filozofom punc opravdivosti a autenticitu; bola pre nich skúšobným kameňom pravdivosti aj žriedlom nových a večne mladých podnetov k mysleniu.

[Jak již všichni v České republice ví, bylo mi nakonec znemožněno tuto přednášku uskutečnit, aby bylo učitelům i studentům zabráněno ji vyslechnout. Zde je vlastní text oné plánované přednášky. Můžete posoudit, zda bych býval měl právoplatné oprávnění ji přednést a zda by studenti i učitelé univerzity měli právo ji slyšet.]

Jsem mimořádně poctěn, že se nacházím zde v České republice na jedné z nejvýznamnějších univerzit na světě, Karlově univerzitě, stojící na odvážném příkladu Jana Husa, jenž se vzdal svobody i života za právo promlouvat podle svého svědomí k českému národu.

Či sú niektoré rasy nadradené nad inými, je otázkou, ktorú musia všetci rasoví realisti zvážiť, už len preto, že ich k tomu nútia ich kritici. Len skúste povedať, že bieli sú, v priemere, viac inteligentní ako čierni a povedia vám: „Ó, takže vy si myslíte, že bieli sú nadradení nad čiernymi?“ Ak poviete, že Židia sú, v priemere, viac inteligentní ako Nežidia, budete poučení, že takýto spôsob myslenia viedol k holokaustu.

Už od čias vynájdenia prvej ucelenej sústavy znakov slúžiacej na odovzdávanie informácií pred tisíckami rokov sa stálou zložkou života ľudí stala literatúra. Úžasný výdobytok písomnej komunikácie, demonštrujúci kreativitu ľudského ducha, umožňuje pre ďalšie generácie uchovávať skvelé poznatky, ale aj zábavu na dlhé chvíle.

V týchto dňoch si pripomíname 18. výročie revolúcie z roku 1989. V médiách prebiehajú diskusie o tom, čo nám dal a čo nám vzal November 1989. Názory sa rôznia, ale zhodujú sa v jednom. Získali sme slobodu a demokraciu.

Kto chce študovať právo, musí najprv vedieť, od čoho je odvodené slovo právo (ius). Právo je nazvané podľa výrazu spravodlivosť (iustita).
Ulpianus; D. 1, 1, 1

Právna veda je znalosť vecí božských i ľudských, veda o spravodlivom a nespravodlivom.
Ulpianus; D. 1, 1, 10, 2

Motto: „Kto spácha zločin, zasluhuje si trest.“

V každej spoločnosti, na rôznych stupňoch civilizačného vývoja, platí, že každý jednotlivec či skupina, ktorá pácha zločiny, skôr či neskôr spravodlivosti neunikne a stihne ju zaslúžený trest. Zaiste nikto nebude spochybňovať, že za vraždu, znásilnenie či lúpež by mal byť trest veľmi prísny (polemiku o treste smrti si radšej nechám na niekedy inokedy).

Násilie je jav, ktorý sprevádza človeka od počiatku jeho existencie. A samozrejme, že nielen jeho existenciu, ale aj našu faunu, kde sme svedkami zabíjania či už kvôli potrave – čo sa považuje za normálne, alebo niektoré zvieratá (napr. tigre či lasice) zabíjajú občas aj len tak pre „zábavu“. Schválne som uviedol slovo zábava v úvodzovkách, pretože nie som na túto oblasť veľký expert a to, čo sa mne javí ako zábava, môže byť v skutočnosti nejaký druh tréningu. Ale späť k ľuďom. Napriek tomu, že v našom storočí sa už násilie nepovažuje za cestu, ktorou sa riešia rôzne problémy a konflikty, stretávame sa s ním na každom kroku a vďaka jeho kriminalizovaniu sú ľudia, ktorí používajú násilie, zatváraní do väzenia.

Naši predkovia vycítili, že osamelý život prináša veľké riziká a väčšia skupina zvyšuje šance eliminovať tieto riziká, a tak zaistiť lepšiu pozíciu na prežitie.

Ľudia z dávnoveku boli hlavne lovcami a v tej dobe si nikto nebol istý, že po úspešnom love sa jeho koristi nezmocní niekto druhý; niekto, pre koho je oveľa jednoduchšie kradnúť ako loviť. A určite už vtedy sa okradnutý pozeral na zlodeja ako na nejaké Zlo, pričom zlodej si to o sebe určite nemyslel a ukradnúť niečo sa mu javilo (a mnohým sa stále javí) ako najschodnejšia cesta prežiť.

Na Slovensku nie je tak veľa prebudených ľudí, aby sa mohli medzi sebou nenávidieť. Avšak, po analyzovaní vzťahov počas víkendového stretnutia v Čakajovciach, kde zastúpenie subjektov bolo neobvykle pestré, sa moje srdce napĺňa žiaľom.

Pri pohľade na volebné sľuby kandidátov na starostov a primátorov slovenských obcí a miest mi bolo veľmi smutno. Spoločným menovateľom úplne všetkých, či už politických nominantov alebo nezávislých kandidátov boli totiž iba sľuby smerujúce k pozdvihnutiu hmotnej, materiálnej a ekonomickej oblasti, vidiac práve v tomto liek na všetky problémy.