Immanuel Kant o predsmrtnom geste prezidenta, Dr. Jozefa Tisa
- Podrobnosti
- Múdre slovo
- 13. 10. 2010
- Napísal: IGOR CAGÁŇ
„Trestný poriadok ustanovuje, že ak súd vyriekne trest smrti, musí sa predseda senátu opýtať obžalovaného, či žiada o udelenie milosti. Aj v tomto prípade sa Daxner ako predseda senátu po prečítaní odôvodnenia rozsudku spýtal obžalovaného Tisu, či žiada o milosť. Tiso na túto otázku stroho a doslova odpovedal: ‚Z mravnej povinnosti áno!‘. V týchto slovách nebolo ani štipky kajúcnosti (ako sa teoreticky od odsúdencov predpokladá) a Tiso nevyriekol ani slovo ‚žiadam‘, tobôž nie ‚prosím‘. Ostentatívne zdôraznením ‚mravnej povinnosti‘ chcel zrejme manifestovať, že mu je všetko jedno. Chcel iba zdôrazniť, že človek nemá spáchať samovraždu, jeho mravnou povinnosťou je bojovať o svoj život až do konca.“
Takto opísal veľké gesto, ktoré prezident Jozef Tiso urobil voči Bohu, voči národu a voči súdu v kritický okamih svojho pozemského života Anton Rašla vo svojich pamätiach obžalobcu prezidenta Dr. Jozefa Tisa pred Národným súdom.
A čo na toto gesto vraví klasický slovutný nemecký filozof, Immanuel Kant, ktorý položil filozofické základy európskej morálky bieleho človeka?
„Ak však nepríjemnosti a beznádejný zármutok odňali niekomu akúkoľvek chuť k životu, ak si nešťastník, silný na duchu, ktorý je skôr rozhorčený než malomyseľný či zdrvený, praje skôr smrť, ale i naďalej zachováva svoj život, bez toho, aby ho miloval, a to vôbec nie z náklonnosti alebo zo strachu, ale z povinnosti, má jeho maxima morálny obsah.“
Obsah Kantových teoretických slov aplikovaných na praktické gesto prezidenta Jozefa Tisa iba potvrdzuje, o akú veľkú a morálnu osobnosť európskych rozmerov v prípade nášho 1. slovenského prezidenta šlo.
Napriek tomu, Jozef Tiso bol popravený ako martýr slovenského národa 18. apríla 1947 a táto udalosť vstúpila do dejín ako justičná vražda na priame prianie Edvarda Beneša.
Keď si mužov ako Dr. Tiso nebudeme ctiť, budeme nachádzať stále častejšie iba falošné vzory...
Česť jeho pamiatke!
