Čo po nás ostane? |
 |
 |
| Múdre slovo |
| 13.11.2011 |
| Napísal MARTIN SMOLÁR |
|
To je celkom dôležitá otázka, ktorá mi posledných pár dní nedáva spávať. Súčasné generácie sú totižto natoľko konzumné, že pre tie ďalšie netvoria takmer nič hodnotné. Okrem zdevastovanej prírody, silného nihilizmu a dlžoby sa budúce generácie od tých našich asi nedočkajú. Alebo sa mýlim? Úpadok sa týka celej populácie. Vážnejší je však u nás na Slovensku. Hlavne preto, že ľudia sú tu veľmi málo vcítení do svojej vlasti, u nás je vlastenectvo len otrepaným politickým klišé pri voľbách alebo hokeji. Aj to je meradlo úpadku, keď si ľudia nevážia svoje národné a kresťanské tradície. Lebo ako môžeme zanechať nejakú kultúru, umenie, či vzory, keď sami nenadväzujeme na tie, ktoré boli našimi predkami po generáciách odovzdávané? Žijeme v krajine, v ktorej ľuďom začína vadiť aj spomienka na zosnulých. Ako potom máme v ľuďoch pestovať lásku ku Sládkovičovej poézii, Kalinčiakovej takmer realistickej próze, ktorou predišiel dobu o niekoľko rokov, či k dielam takých velikánov ako Kukučín, Hviezdoslav, Hurban-Vajanský, či Cíger-Hronský? A toto je len niekoľko mien z dejín našej literatúry. Mohli by sme ich nájsť pokojne aj viac. Autori, ktorých som spomínal, patria medzi najlepších u nás. Za ich diela sa v celosvetovom meradle nemáme za čo hanbiť. Ale moderní ľudia radšej siahnu po knižke moderného autora, ktorý čerpá viac z cudzokrajnej literatúry. Potom to tak aj vyzerá. Lacné feministické, romantické a brakové romány bez kvality plnia regály našich kníhkupectiev, vytláčajú z nich Jégeho, Urbana a iných. Nepílime si vetvu, na ktorej sedíme? Ešte som nehovoril o poézii. O próze sa niekto v budúcnosti bude učiť ako o brakovej, ale čo povie na poéziu? Okrem niekoľkých autorov, ktorí sa dostanú medzi ľudí len málo, je veľký problém nájsť kvalitné básne. Skôr by som povedal, že v učebniciach literatúry o sto rokov bude o našom období napísané len toľko: „Nový stredovek, obdobie kultúrneho temna. Autori tvoria masovo populárnu literatúru, poézia prežíva v hip-hopových pesničkách, ktoré sú určené nižšej vrstve spoločnosti, dráma a divadlá žijú zo slávy Ivana Stodolu, Jána Chalúpku, či Jozefa Gregora-Tajovského. Dramatici píšu moderné abstraktné braky útočiace na korene spoločnosti. Tvorba sa slovníkom vyrovnáva najneslušnejším štamgastom dedinskej krčmy.“ Treba preto opäť oprášiť Štúrove známe heslo: „Málo troviť, veľa tvoriť!“ Začať je nutné vždy od seba, pretože národ sa nepozdvihne len tak sám od seba. Nesmieme dopustiť, aby o sto rokov slovenský národ neexistoval, alebo o ňom hovorili ako o národe, ktorý na poli umenia ponúkol svetu Rytmusa, Urbaníkovú (Evita Press) a podobne. Na záver predkladáme už staršiu básnickú prvotinu mladého autora Mateja Rastislava Brtníka, ktorý týmto krátkym sonetom možno vyjadruje smrť slovenského národa. Nesmieme pripustiť, aby to tak bolo! Matej Rastislav Brtník: Smrť Velislavova |
Kalendár