„Veľa hovoriť a veľa povedať nie je to isté.“
Homér

Takýto názov nesie krátky článok zverejnený v 253. čísle Pravdy z 2. novembra 2011, v ktorom sa k problematike „kontroverzných“ tabúľ a sôch vyjadrili Miroslav Kusý, Martin Bútora i Peter Salner.

Bútora by chcel zákon, ktorý by zabránil odhaľovaniu nežiadúcich sôch, Kusý upozorňuje, že aj v súčasnosti existujú normy, ktoré by sa na nežiadúce sochy a tabule dali použiť, no údajne k tomu neexistuje iba „dobrá vôľa“ a Salnerovi prekáža, že vôbec „existujú ľudia, ktorí sa na obdobie Slovenského štátu dívajú pozitívne.“

Ako možno vidieť, znovu sa k slovenským dejinám vyjadrujú ľudia, ktorým je slovenský národ úplne cudzí a snažia sa ho umlčať a zabrániť mu verejne spomínať na svoje osobnosti. Je teda najvyšší čas, aby sa k slovenským dejinám a osobnostiam vyjadrovali tí, ktorí vzišli z jeho stredu a zároveň nepatria k odrodilcom, ktorí sú ochotní za judášsky groš vraziť mu dýku do chrbta.

Každá osobnosť alebo udalosť je kontroverzná, pretože každý človek má svoje hodnotové vybavenie, cez ktoré nazerá a vníma svet. A teda, čo jeden vníma kladne, druhý môže vnímať záporne a tretiemu to môže byť úplne jedno. Preto je napríklad Trianon zo slovenského pohľadu kladnou udalosťou, no pre Maďarov predstavuje národnú tragédiu a presne preto je aj pán prezident Tiso pre slovenský národ významnou osobnosťou, aj keď sa to iným, menovite Židom, nemusí páčiť.

Dajme si teda pozor na odrodilcov a cudzincov, ktorí sa nám snažia nahovoriť, za čo všetko sa máme hanbiť, koho musíme prosiť o odpustenie a koho máme velebiť. Je najvyšší čas, aby sa slovenský národ pozeral na svoje dejiny cez svoj vlastný uhol pohľadu a zbavil sa tých, ktorí by ho chceli mať navždy pred sebou na kolenách.