Krv nije voda, da se tako lahko proda...

Chorvátska pieseň Krv nije voda od hudobného zoskupenia Gracia prehovára človeku priamo do duše. Jej refrén vami aspoň na chvíľu otrasie. Najskôr vás okríkne mocný Matijin hlas a v tej jedinej sekunde prepuknutia vašich zmyslov vás slová tejto slovanskej ženy primäjú k zamysleniu.

Pristavme sa teda nad jej slovami spoločne, aby sme aj spoločne poznali jej posolstvo:

Krv nije voda
da se tako lako proda
ne boj te se nikoga
jer Bog s nama hoda

položi cvijeće materi i čaći
reci im da zajedno smo jaći
digni glavu i ne plači

krv nije voda
da se tako lako proda

A ešte raz v slovenčine (voľný preklad):

Krv nie je voda
tá sa tak ľahko predá
nebojte sa nikoho
veď Boh s nami kráča

polož kvety materi i čaći (? neznaju :)
slovo nájdeme spoločné, nech sme akýkoľvek,
pozdvihni hlavu a neplač.

To, že krv nie je voda, vie každý. Aspoň sa všetci tvárime, že „to tak akosi“ prirodzene vieme... že poznáme rozdiel medzi krvou a vodou, tvárime sa, že je nám nad slnko jasnejšie, že voda je všetkých a krv len naša... Tvárime sa. V tom tkvie to naše slovenské zúfalstvo v kontexte západnej modernity.

Akonáhle sa „otvorili“ po 89.-tom roku dvere do západnej Európy a do sveta „tej západnej civilizácie“ nám, mladým Slovenom a Slovenkám, až priveľmi poľahky sme zabudli na svoje matere a svojich otcov, ktorým sa hanbíme nosiť kvety na hrob, zabudli sme na našu spoločnú reč a napokon sami medzi sebou nie sem schopní nájsť spoločného slova. To sme. Takí sme. Sloveni a Slovenky. Deklaratívne hrdí. Inak prázdni. Bez vedomia svojej krvi. Príslušnosti k nej. Hrdosti na ňu. A vedomia si jej nevyčísliteľnej ceny!

Chceme byť „in“, moderní – chceme byť takými „cool“ ľuďmi, akých vídame denno-denne na kanáloch západných televízií. Bohatými. Úspešnými. Mocnými. Sebeckými. Už i my chceme dnes predávať našu čistú a priezračnú vodu, i napriek tomu, že kedysi sme „akosi prirodzene“ vedeli, že sviežosť tečúcej vody je všetkých. A tu sa nezastavujeme. Predávame i svoju krv. Obrazne či doslovne. V Británii žiadosťami o zmenu občianstva či v Rakúsku predajom darcovskej krvi.

Stávame sa úbohými. Azda už úbohí sme? Či vari sa radšej obzrieme a prstom ukážeme na iných – to oni sú úbohí, ja nie?

Zabudli sme na Boha. Blúdime tak cudzími svetmi úplne sami. Nikto nás neratuje. Nikto nám v našej každodennej borbe nepomôže. Je nám ťažko na srdci. Sme nešťastní v našej honbe za finančným zabezpečením. Cítime, že život nám uniká „akosi“ pomedzi prstami, že naša krv mladosti sa míňa každým rokom v cudzích krajoch. V krajoch samoty.

Žijeme v hlučnej samote. Obklopujeme sa mnohými ľuďmi, zoveme ich priateľmi a usporadúvame s nimi hlučné večierky – len aby sme prehlušilo to prekliate ticho v nás. Snažíme sa utiecť sami pred sebou, pred skutočnosťou: či už hraním počítačových hier, trávením času s „priateľmi“ na Facebooku a podobne. Prečo? Prečo to len robíme?

Lebo skutočnosť, v ktorej žijeme, je biedna. Je prázdna. Je úbohá. A pritom k tomu, aby sme ju znova naplnili ľudskosťou, nehou, láskou – naplnili samou plnosťou – stačí tak málo: stať sa zodpovednými. Za seba. Za blízkych. Za svoju krv. Za svoje zdravie. Za svoj národ.

Stať sa darcom krvi a zostať ním, je v prvom rade zodpovednosťou voči sebe samému. Hýriť pravidelne po nociach a byť darcom krvi je nezodpovedným počinom. Neuváženým konzumným spôsobom života neohrozujeme len budúcich príjemcov krvi, ale i seba samých... Svoje zdravie a tým i zdravie svojich blízkych. Zdravie svojho národa.

Isto, isto, „národ“ – znie to dnes smiešne, však? Máte pravdu, zabudnite na národ. Predstavte si radšej ľudí, na ktorých vám záleží. A predstavte si tiež tých ľudí, na ktorých záleží vašim blízkym. To je národ. Je to na smiech? Vari je vám na smiech vaša mama, váš otec a vaši súrodenci, bratranci a tety?

Kamaráti a kamarátky, zjednotená Európa, o ktorej dnes počúvame, sa mení. Vaša šťastná budúcnosť neleží na západe. Neleží v Británii či v Írsku, v Holandsku či inej krajine. Vaše šťastie leží doma. Len oň treba bojovať; duševné šťastie a duševnú plnosť treba pestovať – nie čakať, že vám padne z nebies, respektíve ju hľadať u susedov...

V západnej Európe dnešných dní sme a zostaneme pliagou... Ľuďmi druhej či tretej kategórie. Demoľuďmi. Ľuďmi hodnými poľutovania. Ľuďmi, s ktorými západ bude akurát tak súcitiť. Vy nikdy nebudete ako oni. Vy ste vy. Vy ste Sloveni a Slovenky, vy ste stredeurópania, vy ste Nitrania, Bratislavčania, Prešovčania, Trenčania, Košičania, Vy ste Oravania, Záhoráci, Východniari, slovenskí Maďari.

My nie sme oni. My sme my. Naša krv patrí nám. Podeľme sa s ňou, pretože každý jeden z nás je, lebo sme. A aby sme boli, je každý jeden z nás...

Na záver mi nedá neodkázať Vás na záverečný preslov Heleny Ružičkovej v poslednej časti nezabudnuteľnej trilógie, Slunce, seno a erotika: Tak veľmi sme chceli byť súčasťou Európy, až sme zabudli, že najskôr sme súčasťou seba samých...

PS: Ak Vás zaujala skupina Gracia, pozrite si i ďalšie jej piesne na jej kanály YouTube http://www.youtube.com/user/GraciaTV , prípadne navštívte jej internetovú stránku http://gracia.hr/ .

Zdieľať
Hnaný Joomlou! |
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.