Táto kniha rozpráva o príbehu bielych ľudí ako rasovej skupiny a nie na určitom území. Preto jej dej skáče cez kontinenty, obdobia a civilizácie, ktoré majú spojitosť len v spoločnom genetickom dedičstve. Pre pochopenie témy tejto knihy je z tohto dôvodu nevyhnutné porozumenie pojmom rasy, etnika a kultúry.

Rasové typy identifikovateľné ako príbuzné súčasným bielym sa po prvýkrát objavili v častiach Európy, južného Ruska a Blízkeho východu v časovom rozhraní od cca. 30 000 pnl. do 15 000 pnl. (nasledujúc skončenie poslednej veľkej ľadovej doby okolo roku 40 000 pnl)

Keď sa podnebie zlepšilo s ústupom poslednej veľkej ľadovej doby, človek neskorého paleolitu sa postupne začínal častejšie usádzať a na miestach s priaznivými podmienkami ostával dlhšie než predtým.

Ako sa neolitická revolúcia šírila a začali sa objavovať väčšie stále sídla, bolo už len otázkou času, kedy bieli mediteránci a protonordici vytvoria formálne spoločenstvá – tak vznikli tzv. „staré európske civilizácie“, ktoré položili základy pre neskorší vývoj klasického Grécka a Ríma. Hoci tieto staré európske civilizácie boli celkom odlišné od klasického Grécka a Ríma, často bývajú, úplne mylne, považované za tú jednu a tú istú vec.

Mnohí dnešní príslušníci bielej rasy sú buď priamo alebo čiastočne potomkami veľkej vlny bielych, ktorá sa prehnala Európou v rokoch od približne 5 500 pnl. do 500 pnl. Títo ľudia, nordickí, čo sa týka rasových podskupín, mali svoju pôvodnú domovinu v oblasti na území dnešného stredného a južného Ruska. (Genetické štúdie európskych populácií, ktoré sa konali od roku 2000, potvrdili indoeurópsku inváziu, ale taktiež ukázali, že nebola početne až taká rozsiahla, ako sa pôvodne predpokladalo.)

Okrem veľkej bielej indoeurópskej migrácie sa vyskytli aj ďalšie dodatočné vlny bielej migrácie, odlišujúce sa v počte, vplyve a rozšírení – najpôsobivejším dôkazom je biele sídlo v Severnej Amerike datované približne do doby 7 000 rokov pnl.

Rasové zloženie pôvodných obyvateľov Blízkeho východu, ktoré sa rozkladá od Turecka po súčasný Irán, vrátane území dnes známych ako Irak, Sýria, Libanon, Palestína a Egypt, bolo okolo roku 4 000 pnl. predominantne pôvodné biele mediteránne s roztrúsenými skupinami protonordikov a alpíncov.

Hoci sa nachádza v severnej Afrike, Egypt bol pred rokom 3 500 pnl. osídlený tromi skupinami bielych, a to: mediteráncami („starými Európanmi“), protonordikmi a nordickými Indoeurópnami, pričom posledná vetva na toto územie prenikla počas veľkej vlny indoeurópskych invázií, ktoré sa odohrávali po roku 5 600 pnl.

Čo je myslené pod „civilizáciou“? Existuje pravdepodobne toľko definícii, koľko je zdrojov – mnohé z nich sú subjektívne, opisujúc národy a civilizáciu vnímajúc podľa stupňa dosiahnutého technologického rozvoja či inými úzkymi faktormi.

Grécky polostrov a Balkán, ležiaci na sever od neho, boli pôvodne osídlené starými Európanmi. Títo ľudia vytvorili staroeurópske neolitické civilizácie, ktoré patrili medzi najrozvinutejšie tej doby v Európe.

Objavenie sa Alexandra Veľkého v histórii je pozoruhodnou ukážkou toho, ako sila vôle a vodcovská pozícia jednej osoby dokáže zmeniť vývoj svetového diania. Akoby odnikiaľ sa Alexander vyrútil na antický svet, otočil jeho smerovanie o 180 stupňov a potom rovnako rýchlo zmizol.

Apeninský polostrov bol pôvodne počas obdobia neolitu obývaný bielym rasovým mixom protonordikov, alpíncov a mediteráncov, pričom alpínske a mediteránne elementy boli v prevahe. Približne od roku 2 000 pnl. sa v severnom Taliansku po prekročení Álp z oblastí dnešného Rakúska a Maďarska začali usádzať indoeurópski prisťahovalci zo strednej Európy (ktorí boli pôvodne z južného Ruska). Medzi týmito ľuďmi boli kmene známe ako Latini. Čo sa týka rasy, boli predominantne nordické. Ďalšia skupina bielych, známa ako Etruskovia, sa usadila v Taliansku okolo roku 800 pnl.

Skutočnosť, že Rímska ríša sa zmenila na polyrasový zlepenec, neodvádza pozornosť od početných kultúrnych a inžinierskych výdobytkov pôvodných Rimanov. Je však veľmi potrebné zaznamenať, že najväčšie činy Ríma siahajú do času pred rasovým rozpadom – opäť odzrkadlenie predošlých civilizácií.

Európa bola osídlená niekoľkými vlnami nordických Indoeurópanov, ktorí sa vyvalili zo svojej domoviny medzi Čiernym a Kaspickým morom po roku okolo 4 000 pnl. Bol to obrovský počet kmeňov: niektoré dávno zabudnuté alebo spojené s väčšími kmeňmi, ďalšie dostatočne významné utvorili vlastné štáty, ktoré po nich dostali mená: Britani, Slovania, Balti, Germáni a iní.

Okolo roku 2 000 pnl. boli už germánske kmene usídlené v takmer celom území budúceho Nemecka. Ich životný štýl bol veľmi podobný ako u Keltov – venovali sa spracovaniu železa, polodrahokamov, šitiu textilu, tvorbe keramiky, hrnčiarstva a zlata a bývali skôr v dedinách ako vo veľkých mestách. Germáni sa taktiež, rovnako ako všetci ich indoeurópski bratranci s výnimkou Baltov, zmocňovali nových území kedykoľvek na to mali príležitosť.

Príbeh rímskej expanzie na východ nie je o nič menej dramatický než jej výboje na západ. Hlavným rozdielom je, že z rasového hľadiska boli dôsledky zaberania území na východe omnoho signifikantnejšie ako tých na západe.

V skutočnosti to bolo práve rozširovanie sa Ríše na východ, ktoré napokon spôsobilo jej pád, pretože zahrnutím východných území boli do Ríše včlenené aj obrovské počty ľudí, ktorí mali odlišný genetický pôvod ako pôvodní zakladatelia Ríma – situácia úplne odlišná od tej na západe.

Pri východných hraniciach Rímskej ríše sídlili rozličné indoeurópske kmene a mnohé stále prichádzali zo severu, alebo dokonca zo svojej pôvodnej indoeurópskej domoviny niekde medzi Čiernym a Kaspickým morom. Spomedzi týchto indoeurópskych etník sa jedna skupina stala známa pod menom Góti. Jej rôzne podskupiny – Ostrogóti (východní Góti), Vizigóti (západní Góti) a iné – zohrali výraznú rolu pri záverečných porážkach a rozpade Západorímskej Ríše.

Hoci meno Džingischán sa (z dobrého dôvodu) stalo synonymom tyranie a často sa zmieňuje jeho invázia do Európy, v skutočnosti Džingischán samotný hral pri vpáde do Európy len nepriamu úlohu – bol to však on, kto zjednotil ázijské kmene a upevnil ich silu, čo neskôr viedlo do obrovských vpádov do Európy. Samotný akt zjednotenia Mongolov bol rovnako dôležitý, ako samotná invázia, a preto je Džingischán považovaný za najväčšieho vodcu Mongolov.

Kľúčovou témou v dejinách bielej rasy je od poslednej štvrtiny 20. storočia rozsiahla imigrácia nebielych národov a rás do súčasných domovských krajín bielych: Európy, Austrálie, Nového Zélandu a Severnej Ameriky.

Tento proces prebieha dvojakým spôsobom: legálnou imigráciou a ilegálnou imigráciou. Je ťažké odhadnúť ich pomer ako aj to, ktorá z nich je častejšia. Nech však ide o ktorýkoľvek aspekt spoločnosti, možno celkom oprávnene povedať, že masy nebielych usadzujúce sa v týchto územiach doslova menia ich tvár.

Všetky veľké udalosti histórie majú základ v rase; prúd dejinných udalostí možno pochopiť len vtedy, ak si uvedomíme, že celá história je výsledkom rasových zmien mocenských pomerov, alebo výsledkom nadvlády rôznych kmeňov alebo národov nad inými, okupácie krajín odlišnými rasami a rasových konfliktov. Keď je tento základný princíp pochopený, história prestane byť bezvýznamnou znôškou zdanlivo nespojitých udalostí, ale zlúči sa do očividne uceleného a predvídateľného prúdu. S týmito vedomosťami predvídanie budúcnosti na základe toho, čo už je známe, nie je natoľko zložité.

Kniha Arthura Kempa sa teší vo svete mimoriadnej obľube aj napriek tomu, že takáto téma je v súčasnom svete tabu. Rozhodli sme sa sprostredkovať preklad tejto knihy pre slovenského čitateľa, aby mal možnosť spoznať literatúru tohto typu, ale najmä poznanie z nej vyplývajúce.

Tento rozhovor s autorom knihy Pochod Titanov Arthurom Kempom bol uverejnený v roku 2002 na stránke Tightrope. Prinášame vám jeho slovenský preklad.

Povedzte nám niečo málo o sebe…

Mám 39 rokov (august 2002). Narodil som sa vo vtedajšej britskej kolónii Južná Rodézia. Moja matka je Holanďanka, narodená v Amsterdame a rodina môjho otca pochádza z Gillingham, grófstva Kent vo Veľkej Británii. Vzdelanie som získal v Južnej Afrike a mám vysokoškolský titul z troch hlavných predmetov: politológia, medzinárodné vzťahy a verejná správa.