Keď sa snehy našich vekov pohnú, iné nezostáva, než sa modliť a pracovať! (Časť prvá)

S údivom som z Bytče sledoval internetové spravodajstvo informujúce o dôsledkoch snehovej búrky, ktorá sa cez naše územie prehnala v noci zo stredy na štvrtok (15.-16. 02. 2012). Nezvyčajná i neobyčajne silná snehová búrka, počas ktorej sa dokonca uprostred februára blýskalo na viacerých miestach na Slovensku, odrezala najmä našu Oravu, Kysuce, časť východného Slovenska a Podtatrancov od okolitého sveta. „Zazreli sme blesky a zo sekundy na sekundu nebo začalo zem oblizovať snehovými jazykmi,“ spomínajú dnes Kysučania.

Počasie na Slovensku mal totiž ovplyvniť výrazný frontálny systém spojený s tlakovou nížou so stredom nad Poľskom – aspoň také je „vedecké vysvetlenie meteorológov“. „Frontálny systém“ sa však nečakane v extrémnych prípadoch postaral za noc až o 100 až 120 centimetrov nového snehu, ktorým paralyzoval život napr. v Turzovke, Čadci, Kysuckom Novom Meste či Vysokej nad Kysucou!

Nepriechodnými zostali na niekoľko hodín temer všetky horské a hraničné priechody v tejto oblasti. Severozápad Slovenska tak prikryla od večera do rána biela perina hrubá v priemere 40-50 centimetrov, vďaka ktorej v Žilinskom kraji kolabovala vo štvrtok ráno cestná (osobná, autobusová, ale najmä kamiónová) i železničná doprava! Obvodný úrad v Čadci vo štvrtok napoludnie rozhodol o vyhlásení mimoriadnej situácie v 20 zo všetkých 23 miest a obcí svojho okresu.

Piatkové merania Slovenského hydrometeorologického ústavu preukázali v Čadci nový snehový rekord za posledných 91 rokov, teda od doby, kedy sa na našom území začali vôbec systematicky zaznamenávať meteorologické údaje. Dnes už teda môžeme s malou dušičkou povedať, že Slovensko v posledných dňoch zápasilo so storočným snehom.

Na jednu takúto bitku Slovena s rozhnevanou prírodou som sa vybral aktívne „pozrieť“ do Turzovky.

Rozhodnutie

Pod vplyvom silných dojmov z objavujúcich sa záberov hromád snehu a bezradných ľudí som sa vo štvrtok večer definitívne rozhodol navštíviť v piatok ráno zasypanú Turzovku s „lopatou proti snehu“. Moje rozhodnutie umocnila avizovaná informácia o potrebe nasadenia „armády“ v tejto oblasti. Ak primátor Turzovky žiada o pomoc „armádu“ a Ozbrojené sily SR mu ju posielajú, zrejme bude situácia naozaj vážna – asi takéto boli moje rozumové pochody vstupujúce do rozhodnutia. Isto, prehnala sa mi hlavou i myšlienka, ísť do oblastí, ktoré sú na tom podobne zle, ale „armádu“ tam nevolali.

Prečo Turzovka – jedno z hlavných duchovných miest Slovenska?!

Turzovka je však špecifická tým, že od nej asi tri kilometre vzdušnou čiarou východne a s nadmorskou výškou 787,7 metra sa nachádza vrch Živčáková ako súčasť Turzovskej vrchoviny. Na vrch vedie viacero prístupových chodníkov, ktoré za posledné desaťročia vyšliapali tisícky pútnikov, pravidelne navštevujúcich miesta spojené so zjaveniami Panny Márie.

Bohorodička a naša dobrodinka sa tu totiž zjavila 1. júna 1958, horárovi, Matúšovi Lašutovi. Panna Mária mu tu uprostred bezbožnej poroby onoho režimu zjavila 7 obrazov, najdôležitejšie jej posolstvá sú: Čiňte pokánie! Modlite sa za kňazov a rehoľníkov! Modlite sa ruženec! Keď sa ľudia nenapravia, prídu strašné pohromy, jednotlivo i hromade a ľudia budú hynúť rôznymi spôsobmi! Na celú zemeguľu bude padať žltý dážď!

Pritom, zhruba pred dvoma týždňami som ako pútnik s batohom na chrbte dostal na vrchole prešovskej kalvárie od istého postaršieho mužíka vracajúceho sa z rímsko-katolíckej omše „krížik na čelo“ a niekoľko materiálov duchovnej literatúry. Z nich za najvýznamnejší považujem knižočku „Vyhovujte volaniu našich Sŕdc a budete zachránení! Časovo blízke posolstvo nášho Pána Ježiša a Jeho Presvätej Matky Márie dané Márii Aneille, istej osobe pri Bruselu.“ Ísť do Turzovky som v danej chvíli považoval za ono „volanie našich sŕdc“.

Navyše, táto knižočka, zachytávajúca vízie Márie Aneille (bez Cirkevného imprimatur), je obsahovo veľmi spätá s posolstvom Panny Márie na Turzovke nielen svojou aktuálnosťou, ale i tým, že upozorňuje na snahu Zla tohto sveta ovládnuť Cirkev a jej kňazov, opantajúc tak pastierov, veľmi ľahko potom Zlo zvedie do priepasti zatratenia celé stáda... Ide o veľmi smutnú metaforu aktuálnych globalizačných procesov budujúcich Nový svetový poriadok vedúci tradičné národy a národné existencie k záhube – napr. aj prostredníctvom falošnej, pokoncilovej Novej omše (Novus Ordo)...

Knižočka začínala Lukášom, 13:34-35, dnes, v čase, keď Židia vyvražďujú vo Svätej zemi beztrestne Palestínčanov, opäť tak aktuálnym a so súčasnosťou previazaným:

„Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli posielaní k tebe,
koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla!
A nechceli ste.
Ajhľa, zanecháva sa vám dom váš [pustý].
Hovorím vám: Neuvidíte ma, až príde chvíľa, keď poviete:
Požehnaný, kto prichádza v mene Pánovom!“

Objavil som teda, že Turzovka je obsahom poprepájaná s ostatnými zjaveniami Panny Márie vo svete – ako dokumentovala aj knižočka z prešovskej kalvárie, o ktorej som už v tejto chvíli vedel, že som ju nedostal iba náhodou – a jej posolstvo skrze horára Matúša korešponduje s posolstvami odovzdanými od iných vizionárov. Akoby sa skrze Turzovku stávalo Slovensko súčasťou posledného varovania...

Alebo ako z príležitosti 50. výročia zjavenia Panny Márie v Turzovke bol býval napísal slovenský básnik, Teodor Križka: „Ten, ktorý milosťou úbohé srdcia štepí, / Pannu nám posiela, sneh bielych alejí, / nech láskou spôsobí, že opäť vidia slepí / a hluchí počujú a kvitnú k nádeji“.

Teodor Križka: Na hore dôvery

A veru niekde sú a hrejú také pásma,
čo deň mi presvetlia snom v srdci nesmelom,
kam dávno predo mnou odišla Pani krásna
a kam sám odídem dajakým tunelom.

Hoci z tej diaľavy hladieva bielou dlaňou
i túto krehkú zem, i srdce smútiace,
naozaj ožívam iba keď hyniem za ňou,
veď smútok za Paňou je smútok po kráse.

Ach, Pani nádherná! Nepoškvrnená Panna!
Závidím zreničkám, v ktorých sa pohol svit
tvojich čŕt... Modlím sa: - Spomeň si, prosím, na mňa,
až prídeš milosťou moju vlasť navštíviť.

Až sa zas v dajakom odľahlom tichom kúte
zachvie vzduch, chcem byť kvet pod jasom tvojich nôh
a strnúť v údive, mlčky a nepohnute
opitý radosťou, aký je dobrý Boh,

že zavše dovolí zeleni hriešnych stoniek
niesť čo len chvíľočku presväté chodidlá
tej, ktorá čistotou spôsobí, že sa človek
premení v boháča, chudobný spravidla.

Chcem byť kvet, rozvitý k modlitbe ako krížik
ruženca v prstoch rúk, ktoré sú zopnuté
k hodine, keď nebo so zemou musí zblížiť
ten, čo dal srdcu sen a vtákom perute.

Ten, ktorý milosťou úbohé srdcia štepí,
Pannu nám posiela, sneh bielych alejí,
nech láskou spôsobí, že opäť vidia slepí
a hluchí počujú a kvitnú k nádeji

Prečo horár Matúš, načo v kysuckej Turzovke a aké Zjavenie?

Matúš Lašut sa isto nestal prostredníkom zjavenia Panny Márie na Slovensku náhodou. Matúš žil od smrti svojej matky totiž veľmi ťažký život typického slovenského chlapca z chudobných Kysúc, ktorého od hladu zachránila „služba“ u gazdu na Morave, isto i vďaka „tej, ktorá čistotou spôsobí, že sa človek / premení v boháča, chudobný spravidla.“

Po vzniku Česko-Slovenska v roku 1918 sa totiž začali vplyvom egoistickej českej centralizácie postupne na Slovensku zatvárať výrobné podniky, keďže my sme naše nerastné suroviny museli odvážať do Čiech, pre české podniky. U nás tak vznikali hladové doliny, najmä na Orave a Kysuciach, kvôli ktorým sa spustila 2. veľká vlna emigrácie (najmä do Severnej Ameriky a Francúzska).

Kysuce a s nimi i Turzovka tak boli korunované utrpením slovenského človeka tej doby. A preto, do tejto doliny ľudského a národného utrpenia, zjavuje sa Panna Mária slovenskému človeku a dáva mu skrze horára Matúša nádej, v možnosti záchrany nášho národa modlitbou a prácou, ktoré oboje nás majú ochrániť od zlého.

To, čo sa posledné dni odohralo v Turzovke, mohlo byť skúškou, ktorá mala preveriť, či Turzovčania a s nimi zvyšok Slovenska, nezabudli na vízie Matúša Lašuta.

Ako sme teda obstáli?

Dejstvo prvé.

Moja cesta do sivobieleho stratena

Vo štvrtok som vstal o 4:00, aby som sa stihol pobaliť a poodhŕňať sneh pred Rodným domom prezidenta Tisa a pred domami jeho bezprostredných susedov z ľavej i pravej strany – títo susedia dlhé roky odhŕňajú sneh i zametajú pred Tisovým domom akoby zametali a odhŕňali pred svojím! Mnohokrát títo susedkovia v zrelom veku zahanbili i mňa, keď sneh pred oným domom – čo mala byť moja robota, – pozhŕňali kým ja som ešte spokojne spal. Na moje rozpačité komentáre sused len kývol rukou a povedal: „To nerobím kvôli Tebe, ale tu – pre spoločnosť!“ a ukázal na matku s kočíkom, ktorá by cez snehom zasypaný chodník len ťažko prešla...

V čase, keď som už bol vonku pred domom, bolo iba okolo piatich stupňov pod nulou, znovu snežilo a každou minútou sneženie hustlo. Pozhŕňal som, čo sa dalo o štvrtej ráno bez toho, aby som zobudil polovicu ulice, zbalil som si na cestu čisto nový krompáč, lopatu a škrabku – prehodiac si ich cez plece, vydal som sa na autobusovú stanicu.

O 4:40 sme do autobusu v Bytči nastúpili štyria: ja, šofér a dvaja ďalší cestujúci. Nás troch ihneď zaujímalo:

„Pán vodič, dostaneme sa až hore?“.
Zrelý pirát ciest sa iba uškrnul: „No pravda, ide sa tam ako po masle,“ odvetil potmehúdsky.

Vypýtal som si lístok do Makova, kde som mal prestupovať a posadil som sa úplne dopredu, aby som videl na cestu. Na vozovke pod nami ležalo vo dvoch vrstvách asi 10 centimetrov snehu dohromady: asi 5 centimetrov uležaného spred dňa a na ňom asi rovnaké množstvo toho čerstvo spadnutého.

Autobus sa cestou kĺzal ako čln, autobusár opatrne vyberal zákruty. Pred nami sa v žiare reflektorov odhaľovala rozprávková krajina sivobieleho stratena v pološere, v ktorej sa sivobiely závoj vo svojej majestátnosti tlačil až do okien domcov postavených pri ceste. Akoby sa príroda snažila pohltiť do svojho vnútra ľudské osídlia, akoby sa snažila pochovať akékoľvek viditeľné výsledky ľudskej práce oných storočí...

Dvaja prísediaci vystúpili v Kolároviciach. Keď sme zostali sami, spýtal som sa šoféra, či v Makove stojí iba na jednej zastávke, pretože by som potreboval prestúpiť na autobus do Turzovky.

„Do Turzovky? Čo tam? A s tamtým?“ ukázal na moju lopatovú výstroj.
„Počul som, že ich zahádzalo, idem pomôcť...“ odvetil som. Vodič to obišiel iba s mlčaním.

Sme na mieste. Makov-centrum. Autobus zastal pred čímsi, „čo“ mala byť zastávka, teraz „to“ skôr pripomínalo obmrznutý nanuk – od „plnky“ nanuku nás však delili dobré dva až tri metre „obalového“ snehu. Dvere za mnou sa zatvorili, ale autobus neodišiel. Čakal. Vonku „pred“ zastávkou postávali ďalší dvaja ľudia:

„Pôjde?“ spýtal som sa ich.
„Pán Boh tuší! Včera nešiel, nemal kade!“ odpovedal mi jeden z mužov ukazujúc na kompletne zasypanú cestu asi 20-30 centimetrami snehu smerom k železničnej stanici.
„Veď to vyzerá byť rovnako nepriechodné,“ splašene som poznamenal.
„Z vrchnej cesty je to odhádzané,“ vysvetlil mi.

Autobus napokon prišiel. Vrchom. Keď sa šofér bytčianskeho autobusu, ktorým som prišiel, uistil, že máme odvoz, až potom pokračoval vo svojej ceste. Prekvapila ma jeho ohľaduplnosť.

Nastúpil som. Autobus sa každou zastávkou pomaly plnil ľuďmi, keď som práve zadriemal. Prebudil som sa asi po 15 minútach a poprosil som jedného pána, aby ma upozornil, keď budeme v Turzovke pred Tescom.

Čosi málo pred šiestou ráno sme dorazili na „miesto určenia“. Vyzeralo to tu rovnako sivobielo ako v Makove. Úzke cestičky obkolesovali dvoj, miestami až trojmetrové haldy pluhom nahrnutého snehu, ktoré miestni nazývali „mantinely“. Počkal som, kým Tesco otvoria, aby som si nakúpil. Najedol som sa, označil sa reflexnými prvkami a po hlavnej ceste som sa vybral smerom do centra, tam, kde som videl značku sídla polície. Sprvoti som sa chcel totiž ako dobrovoľník nahlásiť práve na polícii.

Po krajnici hlavnej cesty sa kráčalo veľmi ťažko. Čo do obtiažnosti kladenia nôh do sypkého čerstvého snehu mi to pripomínalo temer výstup na Poludnicu spred dvoch rokov, kedy sme s kamarátmi zablúdili počas snehovej búrky. Kráčal som po ľavej strane, keď ma vtom ohromil pohľad na muža na bicykli, ktorý sa dvadsať až tridsať centimetrovou vrstvou čerstvého snehu pri pravej krajnici predieral na dvoch úzkych galuskách! Riadidlami mu poriadne mixovalo a už-už som ho videl na zemi, keď to vždy nejako zázračne ustál... Vyzeral ako cirkusový artista bicyklujúci sa na tenkom povraze...

„Blázon!“ pomyslel som si. Až keď som týchto neobyčajných cyklistov stretával počas dňa ďalších a ďalších, prestal som si o nich postupne myslieť, že sú blázni. „Kysučania!“ vždy som si odvtedy namiesto toho v duchu pomyslel. Pán František, o ktorom bude reč neskôr, mi to vysvetlil – sú tam „zhora“, mysliac na lazy ponad Turzovku, autobusy sa tam nedostanú, nemajú nijaký iný spôsob rýchlej dopravy do práce, na nákup, za doktorom, iba bicyklom – veď na riadidlá svojho tátoša si predsa vždy môžu zavesiť ťažký nákup! Vtedy som si spomenul na svoju rovnako zanovitú starkú zo slovenského juhu. Tá tiež, ako slovenský dedinský človek, stoj čo stoj sedlá napriek svojmu vysokému veku svojho dvojkolesového tátoša vždy, keď ide do dediny na nákup. Pochopil som, že bicykle vo snehu či inej, menej extrémnej pľuhavici, nie sú doménou Kysučanov, ale realitou obyčajného slovenského človeka vôbec.

Som blízko kostola. Pýtam sa starkého pred nejakým domom, či mu mám pomôcť s odhŕňaním. Vraví, že už končí.

„Rovno, chlapče, rovno. Pred úradom Ti dajú roboty!“ starký ma odkázal pred Mestský úrad, kde mal zasadať o siedmej krízový štáb. Môj pôvodný plán plynúci z nevedomosti – hlásiť sa na polícii – sa tým zmenil.
„O siedmej budú vyhlasovať v rozhlase,“ vyprevádzal ma starký na cestu...

Keďže bolo do siedmej ešte málo hodín, cestou som pomohol s odhŕňaním chodníka pani Terézii, majiteľke miestneho pohrebníctva. Zatiaľ, čo mi pani Terézia odišla dovnútra zaliať čaj a ja som prehadzoval sneh, si jeden shnedší obyvateľ Turzovky obzeral dva kusy môjho opretého náradia.

„Čo potrebuješ?“ spýtal som sa ho rázne.
„Ty budeš robiť tu?“ spýtal sa ma zachmúrený späť a pokračoval v obzeraní si môjho vercajku. Keď videl, že si svoj vercajk strážim, vbehol do pohrebníctva a vyšiel s odhŕňakom, ktorý ešte pred chvíľou používala majiteľka pohrebníctva.

Jeho otázke som nerozumel, až kým mi vec neosvetlila pani Terézia pri čaji. Miestny Cigán jej chodí pomáhať odhŕňať sneh a zrejme vo mne videl svoju konkurenciu, ktorá mu chcela tento „flek“ vyfúknuť, preto bol taký zachmúrený...

Podobne, ako to robievam pri cestovaní stopom, aj teraz som si rád vypočul životný príbeh pani Terézie. Tá po 89.tom roku nabrala ako jedna z mála miestnych odvahu, zobrala si pôžičku a pohrebníctvo odkúpila od štátu do svojho vlastníctva. Ostatní sa báli, všetci jej hovorili, že nebude zvládať platiť stotisícové splátky, a že ju napokon za jej špekulantstvo zavrú. Nezavreli. Pohrebníctvo za tri roky splatila a dnes pracuje na svojom. Odkedy pohrebníctvo vlastí, nepamätá si, že by jej v ňom zamrzla voda, tak ako sa tomu stalo pred pár dňami túto zimu...

„Najhoršie je, že už ten sneh nemáme kam odpratávať!“ nariekala : „Včera ho už raz kamsi odvážali a pozrite, aké vysoké mantinely sú tu z neho zasa dnes! A nedajbože niekto umrieť! Včera sme pochovávali, iba vo dvoch sa pomestili s rakvou medzi haldy snehu, jeden vpredu, druhý vzadu... Hotová pohroma!“

Potom, ako som dosvedčil, som sa poďakoval za čaj. Pani Terézia ma vyprevadila až k dverám. K úradu je to iba 2 minúty odtiaľto – a tak som sa vybral vpred.

POKRAČOVANIE

Zdieľať
Hnaný Joomlou! |
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.