Antiosvietenstvo: dvojrýchlostná vzdelanostná spoločnosť

V minulom diely sme vďaka Konradovi Paulovi Liessmanovi odhalili skrytý zmysel nekonečných evalvačných dejov nielen v európskom vysokom školstve, ale i v strednom školstve napĺňaný nenápadnými testami PISA: tým skrytým zmyslom je reštrukturalizácia národných vzdelávacích systémov podľa „tajných učebných osnov ideológov OECD“. V boloňskom procese ako hlavnom „reformnom“ prúde európskeho vysokoškolského priestoru sme rozpoznali prvky sovietskej perestrojky, ktorá v podaní Európskej únie predstavuje obrodu marxistického učenia o hodnote vynaloženej práce. Hodnota štúdia sa totiž podľa zámerov boloňského procesu a prostredníctvom zavedených kreditov ECTS meria podľa priemerného pracovného času, ktorý bol na štúdium vynaložený. (Liessmann, 2008, s. 77) Také sú teda prostriedky reštrukturalizácie vzdelávacích systémov – aké sú však jej príznaky a dôsledky?

Prázdnota európskeho vysokoškolského priestoru

V predchádzajúcej časti sme si slovami Konrada Paula Liessmanna popísali, čo si možno predstavovať pod takými pojmami ako je vzdelanosť, polovzdelanosť a nevzdelanosť. V samotnom úvode nášho rozprávania Varovných rešerš z Kellera a Liessmanna sme zas naznačili, že dnešnú spoločnosť, ktorá sama sebe dáva neskromne blahosklonný prívlastok „vzdelanostná“, paradoxne najviac vystihuje kategória nevzdelanosti: Súčasná „vzdelanostná spoločnosť“ totiž rezignovala na snahu preniknúť tvrdou škrupinou empírie a pomenovať ju na základe reflexie a sebareflexie a touto rezignáciou na snahy vôbec niečo – či už z vnútorného alebo vonkajšieho sveta – pochopiť, zostala aj bez ducha, a teda úplne prázdna. (Liessmann, 2008, s. 49, s. 51) Súčasná spoločnosť prestala byť schopná prostredníctvom svojich humanitných vied demaskovať a kriticky premyslieť ideológiu samej seba – ideológiu vzdelanostnej spoločnosti – a preto ju právom nemožno považovať za priveľmi vzdelanú, nieto ešte za vedomú...

Vzdelanosť, polovzdelanosť, nevzdelanosť

Po minulom sociologicko-dejinnom exkurze, v ktorom sme zistili, že zo školy ako chrámu sa stala poisťovňa (J. Keller), najskôr preto, lebo do bánk sme začali chodiť ako kedysi do chrámov (V. Mináč), sa v tomto príspevku vrátime opäť k základným filozoficko-pedagogickým kategóriám ako sú podľa Liessmanna vzdelanosť, polovzdelanosť a nevzdelanosť a dokážeme, že obsahovo korelujú so sociologickými metaforami podôb meniaceho sa charakteru inštitúcie školy podľa Kellera – s chrámom, výťahom a poisťovňou.

Spor o zmysel vzdelania

Zatiaľ čo v minulom príspevku sme sa pri rozprávaní o povahe „vzdelanostnej spoločnosti“ pridŕžali skôr filozofických výkladov Konrada Paula Liessmanna, tentoraz nazrieme do histórie celej problematiky, ktorú slovami Jana Kellera analyzujeme z hľadiska sociologických kategórií, aby sme tak zistili, z čoho sa dnešná chladná, azda surová, ale isto nie „vzdelanostná“ spoločnosť zrodila.

Vzdelanostná, vedomostná alebo vediaca spoločnosť?

„Vzdelanostná spoločnosť“ – toto slovné spojenie dnes do zorného uhla temer každého človeka (ešte stále žijúceho v spoločnosti) vchádza z každej možnej i nemožnej strany. Zľava ho pred sebou po diaľnici všehomíru ženú vysokou rýchlosťou „reformní pedagógovia“, „didaktici ľudstva“, filantropi a humanisti, svetoobčania i technokrati a moderní ekonómovia; sprava ho za sebou ťažkopádne ťahajú po rozpadnutých cestičkách zasa konzervatívni učitelia, kantori, starosvetskí mešťania, knihovníci, ľudoví mudrci a zruční majstri; z výšin vrchností ho masám znáša na modrých obláčikoch klérus, pozostatky šľachty, royalisti, republikáni a národovci, zospodu ho vidlami zakydanými od hnoja vynášajú nad svoje hlavy robotníci, „utláčané“ menšiny homosexuálov, bojovníci za rasové zrovnoprávnenie, etnické vyrovnanie a náboženské porozumenie, multikultúrny dialóg, legalizáciu marihuany, spojenie kontinentov, odparenie oceánov a kolonizáciu korún rozkonárených a košatých stromov...

Keď si pustíte videoklip black-metalovej skladby, alebo keď idete na koncert black-metalovej hudobnej skupiny, aj očakávate, že motívom tohto hudobného žánru bude vzývanie Satana, oslava pohanstva ako predkresťanských vierovyznaní rôznych starobylých národov, že texty skladieb budú mať okultný a bohorúhačský charakter, v ktorých pôjde o nenávisť k náboženstvám, hlavne ku kresťanstvu (za povšimnutie stojí, že nikdy sa black-metal nevenoval „kolektívnej“ nenávisti voči judaizmu tak „dôkladne“ ako voči kresťanstvu). Black-metal je však úzkoprofilový hudobný štýl, ktorý nepatrí k hlavnoprúdovým a neteší sa celospoločenskej obľube, naopak, je výrazom rôznych subkultúr – respektíve ich sám formuje.

V týchto týždňoch začala TV JOJ vysielať deťom a mládeži americký seriál Legenda o pátračovi (Legend of the Seeker) „z čias mečov, drakov a mágie“. Nič proti mečom, drakom a mágii, tiež nič proti kulturistickým telám a modernej vizáži zasadených do tejto doby, avšak s niektorými podprahovými informáciami to preháňajú.

Že mnohí probieli aktivisti volia ako jednu z foriem svojho boja tvorbu rôznych videí, je trend, ktorý sa rozširuje najmä za posledné roky s celkovou difúziou internetu do populárnej kultúry. When the Darkness Falls, ktorého tvorcom je americký dokumentarista Mark Farrel, však nie je propagandistické video spravené niekde doma na kolene, ale akademicky aj profesionálne kvalitne spracovaný dokument, ktorý sa vyrovná mnohým vysielaným v televíziách. Film uvádza fakty o vplyve prisťahovalectva a nebielych na americkú spoločnosť a kultúru a predkladá teórie o tom, čo sa môže stať, ak bude rasová zmena Ameriky pokračovať.

Zborník Rasa a IQ (Race & IQ) je jedným z najuznávanejších diel obhajujúcich environmentálne teórie inteligencie. Rozšírené vydanie z roku 2005 obsahuje viac ako 20 článkov a esejí od mnohých popredných vedcov súčasnosti – antropológov, biológov, psychológov aj filozofov.

Pri čítaní jednotlivých príspevkov si možno všimnúť zaujímavé fakty, od silného zastúpenia Židov pri hlásaní environmentalizmu po skutočnosť, že viacerí z autorov priznávajú viac či menej značný vplyv génov na inteligenciu.

Počas druhej svetovej vojny existoval v rámci právneho oddelenia hlavného veliteľstva Wehrmachtu (Oberkommando der Wehrmacht, OKW) špeciálny odbor, ktorý sa zaoberal vyšetrovaním vojnových zločinov. Napriek tomu, že mnohé dokumenty boli zničené, pomerne rozsiahle množstvo z nich sa zachovalo. Týchto 226 zväzkov ležalo dlhé roky zabudnutých v amerických archívoch medzi utajenými dokumentmi. Alfred-Maurice de Zayas bol prvý historik, ktorý sa k nim po odtajnení dostal, spracoval ich a vydal na túto tému monografiu. Práve podľa spomínaného odboru je nazvaná jeho kniha „The Wehrmacht War Crimes Bureau, 1939-1945“.

Film American History X (réžia: Tony Kaye, scenár: David McKenna) už krátko po svojom uvedení do kín v roku 1998 status kultového filmu. Po vyše desiatich rokoch od natočenia sa definitívne etabloval v prvej päťdesiatke rebríčka IMDB s veľmi vysokým hodnotením 8,6. Na slovenský trh sa dostal pod názvom „Kult hákového kríža“ a aj na slovenských a českých kritických stránkach je silne chválený. Film, ktorý možno charakterizovať ako psychologickú drámu, hovorí o príbehu americkej rodiny, ktorú zasiahla čierna kriminalita a rasizmus.

Svetová literatúra po druhej svetovej vojne splodila mnoho diel, ktoré svet varujú pred zotročením ľudstva v dôsledku vlastnej hlúposti. Väčšina z týchto prác je písaná ako science fiction, ako príklad známy román 1984 od Georga Orwella. Do tohto žánru patrí tiež dielo z medzivojnového obdobia, ktorému sa chcem venovať v tomto článku, Válka s mloky od Karla Čapka. Nevedomky predpovedal hrozbu záplavy Európy prisťahovalcami, hoci pôvodne bolo dielo namierené práve proti odporcom takej situácie.

Vynechám okolnosti, za ktorých som sa dostal minulý týždeň do kina na film Harry Potter a polovičný princ. Ako človek, ktorý má odpor k televízii a prirodzene ku kinu ešte väčší, som nejako pretrpel 2 hodiny nezmyselného filmu a dovolím si priniesť zopár postrehov z latentného ovplyvňovania, na ktoré sa pri pozeraní tv zameriavam.

Kniha anglického autora Charlesa Pattersona sa venuje pre slovenského čitateľa nie veľmi známej téme: právam zvierat. Celú túto problematiku sa snaží prirovnávať k nacizmu a nacistickým vyhladzovacím táborom na podklade neslávne známej Treblinky. Patterson sa snaží ukázať, že je to necitlivosť a tolerancia utrpenia voči zvieratám, ktorá umožňuje to isté aj na ľuďoch, najmä vybraných skupinách, ktoré sú propagandou „odľudštené“ a prirovnávané k zvieratám. Kniha vyšla aj v češtine.

Neviem, či ste sa stretli s dvojjazyčnou (anglicko-maďarskou), krikľavo tmavočervenou knihou, ktorá vyšla r. 1997 pod názvom THE SITUATION OF THE SLOVAK NATIONAL MINORITY IN HUNGARY, resp. A MAGYARORSZÁGI SZLOVÁK NEMZETI KISEBBSÉG HELYZETE, čo po slovensky znie asi takto: SITUÁCIA SLOVENSKEJ NÁRODNEJ MENŠINY V MAĎARSKU.

Tretia kniha britského autora Arthura Kempa sa špecializuje na aktuálnu problematiku tzv. „súboju civilizácií“. Tieto udalosti však vníma v širšom historickom kontexte: „Napriek rozšírenému názoru, tento [„súboj civilizácií“] nie je prvkom výlučne novodobých dejín, ale skutočnosť, ktorá charakterizuje islam už od jeho vzniku pred cca 1 300 rokmi“ (str. 6). Kemp ďalej poukazuje na to, že základné princípy oboch kultúrnych okruhov (západný svet a islamský svet) sú úplne nezlučiteľné a preto buď Európa padne do područia islamu, alebo sa opäť stane etnicky homogénnou a udrží si svoju tvár. V závere napokon ponúka náčrt možného riešenia problému.

V autobiografii Trkalo se tele s dubem ukázal na jedinečnom prípade svoj nerovný súboj s komunistickým režimom, jeho zdrvujúce svedectvo o jednej z najsmutnejších etáp ruských a svetových dejín. Neobyčajný názov – Trkalo se tele s dubem – vychádza zo starého príslovia o nerozumnosti slabého a osamelého teliatka pokúšajúceho sa malými rožkami vyvrátiť mohutný storočný dub, ktorého mohutná koruna dusí svojím tieňom všetko živé široko ďaleko.

Vydavateľstvo: Academia | 570 strán | možno kúpiť: dunaj.sk

Provokatívna kniha amerického politológa pôsobiaceho na univerzite v Chicagu sa dotýka najcitlivejšieho miesta modernej židovskej histórie a už po svojom prvom vydaní v roku 2000 vyvolala búrlivú odozvu v mnohých štátoch. Autor nespochybňuje nacistický holocaust, ale tvrdí, že uctievanie pamiatky genocídy a odškodňovanie Židov, ktorí prežili koncentračné tábory, začalo byť masivným spôsobom zneužívané.

Vydavateľstvo: Dokořán | 151 strán | možno kúpiť: najnakup.sk