„Krivdy sa často dopúšťa tiež ten, kto niečo nerobí, nie len ten, kto niečo robí.“
Marcus Aurelius

Ústrednou témou knihy Můj děda nebyl nácek je hľadanie odpovede na otázku, akým spôsobom sa v nemeckých rodinách hovorí o dobe nacizmu, o holokauste a o druhej svetovej vojne ako takej. Kniha vychádza z orálnych výskumov uskutočňovaných v obyčajných nemeckých rodinách, predovšetkým z prostredia bývalého západného Nemecka.

Snahou jej autorov bolo vysledovať medzigeneračný diskurz o nacizme, teda v generáciách priamych aktérov, ich detí a vnukov. Na základe rozhovorov vo viac ako päťdesiatich rodinách sa autori pokúsili skonštruovať obraz kolektívnej pamäte o Tretej ríši, obraz, ktorý je predávaný z generácie na generáciu, a ktorý reprezentuje obecne zdieľanú „pravdu”.

V autorskej anotácii sa ďalej píše:

Ich zistenia sú pre nemeckú spoločnosť, ktorá už niekoľko desaťročí systematicky usiluje o vyrovnanie sa s minulosťou, ktorá prostredníctvom vzdelávacích programov, dokumentárnych i hraných filmov, nehovoriac o múzeách a pomníkoch, odkrýva skutočnú tvár nacistických zločinov a totalitnej nacistickej ideológie, šokujúca.

Pre koho sú výskumy procesov tvorby kolektívnej pamäte šokujúce?

Autorská anotácia Sabine Mollerovej a Karolin Tschuggnallovej pokračuje:

Rodinná pamäť obyčajných nemeckých rodín sa javí voči tomuto štátom podporovanému vyrovnávaniu sa s minulosťou ako veľmi rezistentná.

Znamená to, že napriek obrovitánskemu úsiliu bohatých mecénov priemyslu holokaustu, bežný Nemec, ktorý si osobné zážitky svojich predkov ústne v rámci rodiny traduje, a tak zachováva ich autenticitu, vychováva pronacistickú generáciu svojich detí, ktorá je ale neskôr v škole nútená tento rodinný postoj konfrontovať s akousi vytvorenou a štátom platenou „verejnou mienkou”. V nemeckej rodinnej pamäti prežívajú totiž celkom prirodzene najmä príbehy o utrpení rodinných príslušníkov v ruskom zajatí, o masovom bombardovaní nemeckých miest spojeneckými vojskami, o terore niektorých nacistických pohlavárov voči obyčajným Nemcom a o posledných mesiacoch vojny, plných hrôzy, hladu a znásilňovania nemeckých žien ruskými vojakmi, v kontraste so spomienkami na sociálny blahobyt v Tretej ríši.

Autori pohoršení zisteniami konštatujú:

Naopak, holokaust je z nemeckej rodinnej pamäte temer úplne vytesnený. Židovský spolužiaci behom vojny zmizli a v koncentračných táboroch boli väznení predovšetkým bojovníci proti nacizmu.

Výskumy teda dokazujú, že v zdravom rodinnom prostredí sa rodinní príslušníci nenútene zaujímajú o minulosť predkov svojho vlastného rodu, nenútene uprednostňujú spomienky na krivdy páchané na „ich vlastných ľuďoch”, a teda je prirodzeným, že v nemeckej rodinnej pamäti sa ani neukladá organickou cestou spomienka na utrpenie Židov či príslušníkov iných rodov počas druhej svetovej vojny. Všetka pozornosť sa naopak sústreďuje na utrpenie „vlastných” – pre nemecký priemysel holokaustu, ktorý sa naopak snaží všetku pozornosť verejnosti obrátiť len na „Židov ako obete” sú výsledky tohto kultúrno-psychologického mechanizmu identitnej (národnej) empatie šokujúce, pretože na Židov ako väzňov koncentračných táborov si nové generácie Nemcov čoraz častejšie spomínajú ako na odporcov režimu; toho režimu, ktorý si zas nemecké rodiny kolektívne pamätajú najmä ako poskytovateľa sociálneho blahobytu pre „vlastných”.

Bežný Nemec v konfrontácii s tlakom masových médií a propagandy bohatých izraelských mecénov prijal zjednodušenú schému, ktorá mu pomáha napriek cudziemu tlaku vyrovnávať sa s vlastnou históriou pozitívne: Zatiaľ čo mimo rodiny býva všetko zlo na verejnosti stotožňované s nacistami a personifikované Hitlerom, Goebbelsom či Goringom, je obyčajný Nemec svojím vedomím prinútený prijať osobnú katarzickú predstavu, že nacisti v jeho rodine nejestvovali, aj keď nimi v skutočnosti boli, pretože to, čo sa o nacistoch uložilo skrz rodinnú pamäť do podvedomia je pozitívne, a teda nemôže to byť totožné s verejným negativizmom prítomným v hodnotení nacizmu. Týmto spôsobom sa médiám a nemeckému štátu darí síce pestovať v Nemcoch schizofréniu kolektívneho vedomia, nedarí sa im však úplne zmazať ústne zachovávanú tradíciu.

Slovenská paralela...

Obdobne môžme nájsť paralelu aj vo vnímaní slovenských gardistov a politicky činných ľudákov ich deťmi, vnukmi a širšími rodinami – aj v našom prostredí a v našej národno-identitnej empatii tradičných rodín prevláda ku gardistom a ľudákom pozitívny, skôr zdieľny vzťah na základe ústneho zachovávania autentických obrazov súčasníkov 1. Slovenskej republiky. Obyčajné slovenské rodiny na partizánov spomínajú ako na banditov, ktorí ich terorizovali a pripravovali o potravinové zásoby a nie ako na hrdinov...

Z daného výskumu vyplýva, že pokiaľ bude jestvovať tradičná zdravá rodina, „pravda nášho ľudu” bude jestvovať s ňou. Ak sa nepriateľom, propagandistom či štátu a jeho ekonomike podarí rozbiť čo najviac tradičných domácností, porastie šanca, že účinnosť a vôbec kontinuita tradovania „pravdy nášho ľudu” sa nadobro vytratí z kolektívneho národného sebavedomia a staneme sa ľahšie ovládateľnými.

Spýtajte sa teda sami seba, čo by malo byť našou spoločenskou prioritou? Odporovať prirodzenej kolektívnej pamäti na našich predkov alebo ju naopak postaviť na roveň morálneho zákona?

Kniha Můj děda nebyl nácek je tichým svedkom manipulácie s naším vedomím

České vydanie knihy Můj děda nebyl nácek je výbornou sondážou procesov, a jednak premenných vstupujúcich do prirodzenej tvorby kolektívneho národného vedomia. Kniha tiež nechtiac dokumentuje neprirodzené, miestami svojou nadprácou až nad-prirodzené úsilie zo strany súčasného nemeckého štátu zabrániť týmto prirodzeným procesom. Slovenský a český čitateľ v knihe navyše môže nájsť aj predobrazy príbehu svojej vlastnej rodiny, ktorej kolektívna pamäť býva častokrát hodnotovo v rozpore s verejnou mienkou.

MOLLEROVÁ, S. – TSCHUGGNALLOVÁ, K.: Můj děda nebyl nácek. Argo, 2010.