Nachádzame sa v Michalovciach, kde sme absolvovali (dvaja kamaráti) v konečnom dôsledku neúspešnú kúpu auta, z dôvodu neseriózneho prístupu predávajúceho, ktorý bol mimochodom cigán. Keďže máme čas, cesta automaticky smeruje na pietne miesta, kde ležia kosti našich zosnulých blízkych, či našich národných hrdinov.
Robíme tak prirodzene, nech sme na akomkoľvek mieste a čas je tomu naklonený. Nielen vo výročia, či pamätné dni navštevujeme hroby nášmu srdcu milých. Jedna z ciest teda smeruje aj do Sliepkoviec, dediny vzdialenej len zopár kilometrov od Michaloviec. Na miestnom cintoríne leží slovenský hrdina padnúci počas Malej vojny. Jeho meno je Mikuláš Klanica. Ako tradične, tak aj dnes, robíme základné úkony súvisiace s jednoduchou údržbou pietneho miesta – odstraňujeme vyhorené sviečky, rozbité sklo.
Keďže sneží, odhŕňame taktiež sneh a ľaľa, čo na nás pozerá: veniec so stuhou na ktorej je napísané „NEZABÚDAME JÁN SLOTA PREDSEDA SNS“. Aj napriek miestu, na ktorom sa nachádzame sa nezdržíme smiechu a ťukaniu sa po čelách. Je všeobecne známe, že meno predsedu istej, zdá sa už nie veľmi slovenskej strany figuruje na viacerých sochách, či dvojkrížoch, o ktoré sa nejako zaslúžil. Samo o sebe to pôsobí negustiózne, rušivo a danú osobu vykresľuje pri najmenšom narcisticky.
Byť však vycapený na stuhe venca (a ešte takou formou, používanou panovníkmi, či pápežmi), ktorý má slúžiť ako jeden z prostriedkov vzdávajúcich hold osobe, ktorá obetovala za národ a vlasť svoj mladý život, je vrcholne nevhodné a evokuje dojem nadradenosti podpísanej osoby, nad osobou, ktorej sa má vzdávať úcta.
Pocity zhnusenia však meníme za pocit hrdosti. Nenecháme sa predsa trvalejšie zhnusiť hlúpym výčinom arogantného politika, alebo jeho poskokov. Zapálime sviecu a pri krátkej modlitbe si zaspomíname na nášho udatného bojovníka, ktorý umrel, aby sa mali iní lepšie.
Nachádzame sa v Michalovciach, kde sme absolvovali (dvaja kamaráti) v konečnom dôsledku neúspešnú kúpu auta, z dôvodu neseriózneho prístupu predávajúceho, ktorý bol mimochodom cigán. Keďže máme čas, cesta automaticky smeruje na pietne miesta, kde ležia kosti našich zosnulých blízkych, či našich národných hrdinov.
Robíme tak prirodzene, nech sme na akomkoľvek mieste a čas je tomu naklonený. Nielen vo výročia, či pamätné dni navštevujeme hroby nášmu srdcu milých. Jedna z ciest teda smeruje aj do Sliepkoviec, dediny vzdialenej len zopár kilometrov od Michaloviec. Na miestnom cintoríne leží slovenský hrdina padnúci počas Malej vojny. Jeho meno je Mikuláš Klanica. Ako tradične, tak aj dnes, robíme základné úkony súvisiace s jednoduchou údržbou pietneho miesta – odstraňujeme vyhorené sviečky, rozbité sklo.
Keďže sneží, odhŕňame taktiež sneh a ľaľa, čo na nás pozerá: veniec so stuhou na ktorej je napísané „NEZABÚDAME JÁN SLOTA PREDSEDA SNS“. Aj napriek miestu, na ktorom sa nachádzame sa nezdržíme smiechu a ťukaniu sa po čelách. Je všeobecne známe, že meno predsedu istej, zdá sa už nie veľmi slovenskej strany figuruje na viacerých sochách, či dvojkrížoch, o ktoré sa nejako zaslúžil. Samo o sebe to pôsobí negustiózne, rušivo a danú osobu vykresľuje pri najmenšom narcisticky.
Byť však vycapený na stuhe venca (a ešte takou formou, používanou panovníkmi, či pápežmi), ktorý má slúžiť ako jeden z prostriedkov vzdávajúcich hold osobe, ktorá obetovala za národ a vlasť svoj mladý život, je vrcholne nevhodné a evokuje dojem nadradenosti podpísanej osoby, nad osobou, ktorej sa má vzdávať úcta.
Pocity zhnusenia však meníme za pocit hrdosti. Nenecháme sa predsa trvalejšie zhnusiť hlúpym výčinom arogantného politika, alebo jeho poskokov. Zapálime sviecu a pri krátkej modlitbe si zaspomíname na nášho udatného bojovníka, ktorý umrel, aby sa mali iní lepšie.
