Ako to už býva, aj tento rok sa na Hodžovom námestí v Bratislave stretli národovci z celého Slovenska, aby si pripomenuli významnú udalosť našich dejín – vznik 1. Slovenského štátu. Oproti minulým rokom však nastala menšia zmena, príjemným spestrením bola preddemonštrácia, avšak nie priateľov, ale odporcov slovenskej samostatnosti, kde sa objavili hviezdy protislovenského neba ako Gál, Hríb, Hlina, Šebej a ďalší. Getting sa so svojou skupinou LePRákov tentokrát osvedčil ako stavbár a na Poštovej ulici niečo vybudoval, i keď asi iba Boh vie, čo to vlastne malo byť (minulý rok to skúšal s alternatívnym umením).
Po ukončení tohto protestu bolo námestie za pomoci mestskej polície vyčistené (i keď nie tak razantne, ako to býva pri demonštráciách národovcov, všakže), avšak menšia skupina ostala protestovať a tvoriť zvukové pozadie.
Začala hlavná akcia a Hodžovo námestie zaplavili slovenské zástavy. Okrem nich bolo možné vzhliadnuť aj poľskú a českú, čo naznačovalo prítomnosť zahraničných hostí zo susedných slovanských krajín, nechýbali však ani kamaráti z Rakúska. Ešte pred ukončením demonštrácie protislovenských živlov sa mohlo zdať, že účasť nebude obzvlášť veľká, no bol to iba klam, ktorý sa veľmi rýchlo roztratil. TA3 informovalo o približne šiestich stovkách, a keď už aj médiá pustia do vysielania takéto vysoké číslo, pričom nie je žiadnym tajomstvom, že počty účastníkov na národoveckých akciách vždy znižujú, niečo na tom bude. Faktom určite je, že zástup vytvorený z tohto davu bol omnoho dlhší než minulý rok.
Krátko potom, ako sa ujal moderátor akcie slova, sa spoza policajného múru začala ozývať zvuková kulisa, ktorá nechcela úplne odísť. Samozrejme, nikto z národovcov na tieto provokácie nereagoval. Ukázala sa disciplína účastníkov a konečne mohli všetci vidieť, že nie sú to národovci, ktorí sa snažia vyvolať stret a konflikt.
Po hymne 1. Slovenskej republiky nasledovali prejavy, pričom tento rok boli zvlášť kvalitné a úderné. Veľmi dobrou a trefnou myšlienkou bolo, že každý správny prezident, ale aj politik, by mal byť najprv vo väzení, ale nie za nejakú krádež a podobne, ale za to, čo presadzuje ako politik. Táto myšlienka smerovala hlavne médiám, ktoré neustále omieľajú, že Marián Kotleba bol už niekoľkokrát trestne stíhaný, no akosi zabúdajú dopovedať, že ani raz odsúdený. Ale aj keby bol odsúdený, zločinca by to z neho zákonite neurobilo, je totiž bežné, že odhodlaná politika v rozpore s aktuálnym systémom naráža na prekážky.
Naši národní dejatelia, od Štúra, Hurbana, Škultétyho, až po Hlinku – všetci boli prenasledovaní, trestaní a väznení za svoje politické názory a práve na tom môžeme vidieť, že kto v niečo verí, nebojí sa ničoho. Kto zo súčasných politikov sa môže pochváliť takýmto zapálením? Ktorý z nich by bol ochotný trvať na svojom, aj keby mal byť vládnymi kruhmi prenasledovaný? Veľmi ľahko by sme to zistili, keby sa z noci na deň zmenili režimy a nastúpil by tu napr. nacizmus, to by sme sa čudovali, koľko našich demokratov by si navlieklo na ruku takú malú svastičku.
Po príhovoroch sa dav národovcov usporiadal do zástupu a do čela sa umiestnili portréty slovenských velikánov – Štúr, Hlinka, Tiso, za ktorými vialo more zástav. Celý pochod až k cintorínu prebehol bez problémov a obavy a hystéria šírené médiami sa opäť ukázali ako planý poplach. Bratislava nehorela, Židia neskrachovali, Cigánky nepotratili, homosexuáli sa nevyliečili a Getting nebol rituálne popravený.
Na cintoríne si národovci vypočuli pozdravy poľských a rakúskych kamarátov a Marián Kotleba upozornil všetkých na to, aby nevolili zradcov národa (SNS), ale podporili novú politickú stranu Ľudová strana Naše Slovensko, ktorá nevzišla z mecenášstva zahraničného kapitálu, ale zo slovenského ľudu.
Na záver možno už len dodať, že všetci mohli vidieť, že to ide aj bez policajných obuškov a násilia. Nie sú to národovci, ktorí vychádzajú do ulíc páchať teror a škodiť. Nie sú to zdemolované ulice, ani mŕtvi policajti, ktoré za sebou nechávajú. Je to iba právo a zároveň cnosť uctiť si dôležité okamžiky a osobnosti slovenského národa, ktoré ich pravidelne vedú do posvätných miest našej vlasti.
A odteraz už aj s pozdravom „Na stráž!“.
Ako to už býva, aj tento rok sa na Hodžovom námestí v Bratislave stretli národovci z celého Slovenska, aby si pripomenuli významnú udalosť našich dejín – vznik 1. Slovenského štátu. Oproti minulým rokom však nastala menšia zmena, príjemným spestrením bola preddemonštrácia, avšak nie priateľov, ale odporcov slovenskej samostatnosti, kde sa objavili hviezdy protislovenského neba ako Gál, Hríb, Hlina, Šebej a ďalší. Getting sa so svojou skupinou LePRákov tentokrát osvedčil ako stavbár a na Poštovej ulici niečo vybudoval, i keď asi iba Boh vie, čo to vlastne malo byť (minulý rok to skúšal s alternatívnym umením).
Po ukončení tohto protestu bolo námestie za pomoci mestskej polície vyčistené (i keď nie tak razantne, ako to býva pri demonštráciách národovcov, všakže), avšak menšia skupina ostala protestovať a tvoriť zvukové pozadie.
Začala hlavná akcia a Hodžovo námestie zaplavili slovenské zástavy. Okrem nich bolo možné vzhliadnuť aj poľskú a českú, čo naznačovalo prítomnosť zahraničných hostí zo susedných slovanských krajín, nechýbali však ani kamaráti z Rakúska. Ešte pred ukončením demonštrácie protislovenských živlov sa mohlo zdať, že účasť nebude obzvlášť veľká, no bol to iba klam, ktorý sa veľmi rýchlo roztratil. TA3 informovalo o približne šiestich stovkách, a keď už aj médiá pustia do vysielania takéto vysoké číslo, pričom nie je žiadnym tajomstvom, že počty účastníkov na národoveckých akciách vždy znižujú, niečo na tom bude. Faktom určite je, že zástup vytvorený z tohto davu bol omnoho dlhší než minulý rok.
Krátko potom, ako sa ujal moderátor akcie slova, sa spoza policajného múru začala ozývať zvuková kulisa, ktorá nechcela úplne odísť. Samozrejme, nikto z národovcov na tieto provokácie nereagoval. Ukázala sa disciplína účastníkov a konečne mohli všetci vidieť, že nie sú to národovci, ktorí sa snažia vyvolať stret a konflikt.
Po hymne 1. Slovenskej republiky nasledovali prejavy, pričom tento rok boli zvlášť kvalitné a úderné. Veľmi dobrou a trefnou myšlienkou bolo, že každý správny prezident, ale aj politik, by mal byť najprv vo väzení, ale nie za nejakú krádež a podobne, ale za to, čo presadzuje ako politik. Táto myšlienka smerovala hlavne médiám, ktoré neustále omieľajú, že Marián Kotleba bol už niekoľkokrát trestne stíhaný, no akosi zabúdajú dopovedať, že ani raz odsúdený. Ale aj keby bol odsúdený, zločinca by to z neho zákonite neurobilo, je totiž bežné, že odhodlaná politika v rozpore s aktuálnym systémom naráža na prekážky.
Naši národní dejatelia, od Štúra, Hurbana, Škultétyho, až po Hlinku – všetci boli prenasledovaní, trestaní a väznení za svoje politické názory a práve na tom môžeme vidieť, že kto v niečo verí, nebojí sa ničoho. Kto zo súčasných politikov sa môže pochváliť takýmto zapálením? Ktorý z nich by bol ochotný trvať na svojom, aj keby mal byť vládnymi kruhmi prenasledovaný? Veľmi ľahko by sme to zistili, keby sa z noci na deň zmenili režimy a nastúpil by tu napr. nacizmus, to by sme sa čudovali, koľko našich demokratov by si navlieklo na ruku takú malú svastičku.
Po príhovoroch sa dav národovcov usporiadal do zástupu a do čela sa umiestnili portréty slovenských velikánov – Štúr, Hlinka, Tiso, za ktorými vialo more zástav. Celý pochod až k cintorínu prebehol bez problémov a obavy a hystéria šírené médiami sa opäť ukázali ako planý poplach. Bratislava nehorela, Židia neskrachovali, Cigánky nepotratili, homosexuáli sa nevyliečili a Getting nebol rituálne popravený.
Na cintoríne si národovci vypočuli pozdravy poľských a rakúskych kamarátov a Marián Kotleba upozornil všetkých na to, aby nevolili zradcov národa (SNS), ale podporili novú politickú stranu Ľudová strana Naše Slovensko, ktorá nevzišla z mecenášstva zahraničného kapitálu, ale zo slovenského ľudu.
Na záver možno už len dodať, že všetci mohli vidieť, že to ide aj bez policajných obuškov a násilia. Nie sú to národovci, ktorí vychádzajú do ulíc páchať teror a škodiť. Nie sú to zdemolované ulice, ani mŕtvi policajti, ktoré za sebou nechávajú. Je to iba právo a zároveň cnosť uctiť si dôležité okamžiky a osobnosti slovenského národa, ktoré ich pravidelne vedú do posvätných miest našej vlasti.
A odteraz už aj s pozdravom „Na stráž!“.
