„Rodičia chvália svoje deti; tým podvedome chvália seba.“
Seneca

Na orwellovské spojenia ako oslobodenie mesta, oslobodenie obce spájané s udalosťami z prelomu rokov 1944 a 1945, kedy frontová línia druhej svetovej vojny prechádzala cez Slovenskú republiku prinášajúc so sebou ukážky komunistického raja, som si už zvykol. Možno ani nie tak zvykol, ako som schopný ich prijať s vedomím, že ako káže zdravý rozum, tak aj tento zlozvyk ťahajúci sa z dôb červených historikov a politikov a celkovo z doby spred vyše 60 rokov sa časom prirodzene vytratí. Veď ako by mohlo pretrvať v spoločnosti označenie vojenského obsadenia územia zvrchovanej republiky cudzou agresívnou armádou ako – oslobodenie? Ale ja ako tvor naivný sa stále presviedčam o opaku.

Rétorika pomätených „bojovníkov“ sa už roky nemení...

Vo štvrtok 19. januára sa v Prešove konala spomienka z príležitosti 67. výročia oslobodenia Prešova. Organizátorom bol okrem mesta Prešov aj Oblastný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Prešove. Tzv. „bojovníkom“ rétorika o odboji a o oslobodzovaní určite vyhovuje. Veď celá ich organizácia je postavená na blude o hrdinskom Povstaní, ktoré vytláčalo nemeckých okupantov a o oslobodzovaní, ktoré vraj vyhnalo aj posledné zvyšky okupantov a prinieslo červený raj... Podobné divadielka od nich si môžeme užiť každoročne aj začiatkom mája, alebo na konci augusta.

Zástupcovia mesta mlčia, i keď možno tušia, že je to hlúpe...

Skutočnosť, že mestu oslavovanie príchodu ozajstných okupantov nevadí, ma tiež až tak neprekvapuje. Mrzí, ale neprekvapuje. S menšou dávkou naivity si myslím, že to len neriešia a proste preberajú zvyky, ktoré boli v meste „in“ 40 červených rokov a pri otočení na modrú nôtu sa ponechali ako ideologicky vyhovujúce. S väčšou dávkou naivity si myslím, že vedia, že je to hlúpe, len je to politicky korektné a v rámci takejto korektnosti by sa patrilo dať občas nejaký ten veniec pod hviezdu, kosák a kladivo...

Čo ma ale v súvislosti so spomínanými oslavami nepríjemne pobavilo bolo, že ako sa píše v článku o oslavách: „Pietny akt začal tradične vzdaním úcty kladením vencov k Pamätníku osloboditeľov a pokračoval k Pamätníku obetiam gestapa na Konštantínovej ulici.“ Kde je problém? V pamätníku na Konštantínovej ulici.

Komunisti a dnešní eurosocialisti pamätníkom odvádzajú pozornosť od ozajstných aktérov bombardovania

Na pamätníku postavenom pred rokom 1989 je text:

„Na tomto mieste stála väznica, kde pri bombardovaní mesta 20. dec. 1944 zahynulo 120 protifašistických bojovníkov väznených a týraných Gestapom.“

V roku, kedy pamätník vznikal, nevadila, ba dokonca bola vítaná takáto formulácia textu. Takmer nikto s bežným (rozumej nedostatočným) historickým povedomím z formulácie nepochopí, že Prešov 20. decembra bombardovali lietadlá Červenej armády, a že väznení vo väznici neboli jedinými obeťami tejto agresie. A nie je vôbec výnimočné, ak si nejaký Prešovčan, formuláciou textu popletený myslí, že Prešov bombardovali Nemci. Okoloidúci sa z pamätníka nedozvedia pravdu o Povstaní, že tí istí, čo bombardovali Prešov, už v lete toho roku rozsievali teror po Slovensku. Nedozvedia sa, že práve vďaka nim tu nemecké Gestapo plnilo väznicu. Nedozvedia sa ani o obnovení transportov do koncentračných táborov po potlačení Povstania.

Nečudujem sa teda, že málokomu vadí to, ako sa 19. januára v našom meste kládli najprv vence agresorom, ktorí obsadili naše mesto v januári 1945, a potom obetiam, ktoré títo agresori zavraždili necelý mesiac predtým. Nad myšlienkou, že kladú veniec k pamätníku a sami nevedia akej udalosti je venovaný a neuvedomujú si súvislosti s tým druhým pamätníkom – ani len neuvažujem. Aj keď to by bolo možno najpríjemnejšie zistenie, že ich konanie nemá ideologický zmysel, že si len neuvedomujú akú tragikomédiu predvádzajú.

Kedy nastane čas na dôstojný povojnový pamätník obetiam vojny v Prešove?

Súhlasím so slovami pána primátora Hagyariho, že: „Druhá svetová vojna je a musí byť mementom pre všetkých nás,“ a k tomu, aby sme nezabudli, aby sme si skúsenosti z minulosti prenášali do každodenného života slúžia práve pamätníky. Nie také, ktoré si stavajú tí, ktorí sa chcú nimi dostávať do lepšieho svetla. Ale také, ktoré pripomínajú udalosti a osobnosti v skutočnom svetle, nie červenom, žltom alebo modrom.

Petícia občanov za osadenie pamätníka obetiam bombardovania Prešova Červenou armádou

Myslím, že je už najvyšší čas na pamätník, ktorý by pripomínal bombardovanie Prešova z 20. decembra 1944 dôstojným spôsobom. A určite viem, že by sme nemali zabúdať na všetko, čo sa udialo v našej histórii, ale klásť vence by sme nemali len preto, že to tak robili iní pred nami.