„Veľa hovoriť a veľa povedať nie je to isté.“
Homér

Vajanského (1847-1916) „Zbožňovanie hnusu“ kritizuje zovšeobecnene povedané modernistické „verejné formy a obsahy prejavu“, v jeho dobách výlučne literárneho, respektíve písomného. Dnes však túto Vajanského kritiku superlativizmu, teda chválenkárstva, zveličovania a propagácie hnusu v zástupe dekadencie môžeme oprávnene vztiahnuť aj na film, rozhlasovú reláciu, televízne spravodajstvo, modernú hudbu či internetový blog – o printovom žurnalizme ani nehovoriac... Všeobecne môžeme hovoriť o Vajanského odsudzovaní zveličovania a nafukovania kladov nepravdy, hnusu a lži – s ktorými sa aj dnes stretávame na denno-dennom poriadku v hlavnoprúdových médiách, literárnych či filmových dielach alebo u hlavnoprúdových politikov.

Na nepravdivé masmediálne hnusy a „chrie“ titulkov ako „Tupého zabili beštiálni neonacisti“, „Čiernokošeliari strašili v mestách“, „Hajlujúci náckovia v Rodnom dome prezidenta Tisa“ či „mladík brutálne znásilnil a zabil...“ si dnes už drvivá väčšina z nás zvykla. Obrodenci tradície sú vykresľovaní ako hyeny a ozajstné hyeny zas ako obrodzujúci pokrokári či nebodaj obete „národniarskych reakčníkov“.

Dnes je moderné takýto jednostranný superlativizmus politickej korektnosti nazývať Orwellom popísaným „newspeakom“. Pritom už náš Vajanský generáciu pred Orwellom pomenoval tento fenomén užívania ideologicky podfarbených, a teda emocionálne neutrálnych respektíve emocionálne nabitých slovných zvratov – vždy v súlade s ideologickými zámermi – ako súbor „kritikasterských chrií“ – teda niečoho, čo chce byť silou-mocou kritické, i keď s kladnou konotáciou, s kladným výrazom a zároveň niečoho, čo má tendenciu napľuť obyčajnému človeku do tváre ako výrastkov chriak. Príkladom je mediálne označenie „mladík“ pre cigánskeho kriminálneho recidivistu, ktorý opätovne vyčíňal: média, chtiac byť „kritické voči stereotypom sprostého ľudu“, ktorý Cigána zove a bude vždy zvať len Cigánom, hovoria o „mladíkovi“, teda užívajú na pomenovanie cigánskeho kriminálneho recidivistu označenie s neutrálnym či dokonca skôr s kladným významom; veď „mladík“ vo väčšine evokuje spomienky na mladosť, keď bol človek pri sile a páčil sa ešte opačnému pohlaviu... Označenie „mladík“ pre vraha vzídivšieho z cigánskeho prostredia je najsmutnejšou ukážkou zbožňovania „nepravdy a hnusu“ pseudokultúrou súčasnosti.

Ako teda vidíme, aj napriek ostrej dobovej i súčasnej kritike Vajanského konzervatívneho diela a nacionálneho životného postoja z rôznych pozícií, obstáli mentálne vzorce Svetozára Hurbana, syna ešte slávnejšieho Miloslava Hurbana aj pred skutočnosťou dnešných dní na pomyselnej stráži našstva a pravosti národnej idey, národného vzoru, národnej kultúrnej výzvy. Jeho niekdajšie slová, dnes tak trpké pre prvú ponovembrovú generáciu slovenskej mládeže, sú symptomatické:

„Sú národy, ktoré žijú z púheho opičiactva, a tak niekde v centrálnej svetovej metropole z výparov absintu kundoliaca sa spotvorenosť býva radostne schvátená a napodobnená, čo potom žiaľni nedoukovia a šarlatáni menujú snažením, pokrokovitosťou, kráčaním v jednom rade s najvycibrenejšou kultúrou...“

Svetozár Hurban menuje vo vzťahu k minulosti s nadčasovým, ale o to pre nás smutnejším presahom do súčasnosti, základné zdroje a prostriedky úpadku slovenského (a ktoréhokoľvek iného) ľudovo-kultúrneho „našstva“: Za zdroj úpadku kultúry považuje „centrálnu svetovú metropolu“(v jeho časoch Paríž, dnes akákoľvek kozmopolitná metropola, i Bratislava) a duševnú slabosť mešťanov takejto svetovej metropole, teda metro- a kozmopolitov až možno povedať vykorenených svetoobčanov, ktorí pre potvrdzovanie vlastnej osnovy zmyslu života (napríklad, ale nie výlučne) v umení siahajú po absinte, vtedy najrozšírenejšej návykovej látke, dnes azda po marihuane, „piku“, „speedu“ či „cracku“ alebo iných nástrojoch podliezania duševnej latky, úrovne človeka.

„Z výparov absintu kundoliaca sa spotvorenosť“ je Vajanského vyčítavou a pohŕdavou alúziou, dnes už historickou narážkou na fakt, že absint ako tzv. „zelená víla“ ovplyvnil v tvorivosti celú generáciu maliarov, básnikov a spisovateľov ako Ernest Hemingway, Oscar Wilde, Pablo Picasso, Paul Gauguin či Vincent van Gogh.

Pritom je dnes známe, že väčší výskyt thujonu v pravom absinte je z pohľadu zdravotnej nezávadnosti nežiaduci. Tento alkaloid pôsobí podľa zdravotníkov degeneratívne na centrálnu nervovú sústavu pri nadmernom alebo častom požívaní. Absint spôsobuje podľa expertov halucinácie najmä vďaka pridávanej paline do už beztak silnej, až 70%-tnej koncentrácie alkoholu, ktorá robí z absintu snáď najsilnejší alkoholický nápoj distribuovaný po svete. Neblahé účinky absintu viedli počiatkom dvadsiateho storočia k jeho zákazu v mnohých krajinách celej Európy.

Takáto neblahá historická skúsenosť nám však dodnes nebráni, aby sme „odchovancov“ tejto drogy pôsobiacej degeneratívne na centrálnu nervovú sústavu, nazývali i naďalej osobnosťami našej nosnej hlavnoprúdovej kultúry a nosného svetonázoru, „otcami liberálnej demokracie a voľnomyšlienkárstva“, na ktorých máme a musíme nadviazať v akejsi pofidérnej tradícii. Azda tradícii zachovávania kontinua degenerácie? Podliezania latky človečenstva, ľudskej úrovne?

Vajanský používa slová sionistu Maxa Nordaua z jeho diela Degenerácia a vzory dnešnej kultúry nazýva „bláznami a jarmočnými krikľúňmi“. Nieže by bol Vajanský vstúpencom emancipácie Židov a rozširovania ich rasizmu vyvoleného národa skrze sionizmus, dokonca Svetozár Hurban – podobne ako temer každý významný slovenský obrodzovací činiteľ – bol aj on známy antisemita. Vajanský však bol silným duchom, ktorý pochopil, že to, čo chcú Židia vo veciach svojho národa, je to, čo by mal chcieť každý národ pre seba: a to je strániť sa degenerácie, úpadku či relativizovaniu mravov. Preto Vajanský v krátkej poznámke odmieta aj nihilizmus Nietzscheho „Antikrista“. Vajanský nevidí problém úpadku morálky pánov a „bohatierov“ v kresťanstve sťa náboženstve pre slabochov ako to líči blázon Nietzsche, ale v strate miery:

„Znakom noblesy, ducha, majstrovstva alebo čo len šľachetného chovania sa v spoločnosti je: umiernenosť, povedomé hamovanie citu a náruživosti. Superlativizmus je toho pravým kontrastom, kontrastom noblesy, ducha, majstrovstva. On chce sa vyznačiť násilenstvom, prekričaním, ohlušením, zastrašením.“

Miera je to, čo má mať kresťan. I mieru vo vlažnosti voči zlému blížnemu, zlému národu a zlu vo svete vôkol. Naopak, kresťan má byť vrúcne zainteresovaný na obrane dobrého blížneho, dobrého národa, a tak i dobra vo svete. A ak máme byť zainteresovaní na obrode a obrane, musíme byť predsa aj silní, aby nás ostatní neušliapali, a tak nás od procesov obrody a obrany „neodstavili“.

Veď s menovaným násilenstvo sa stretávame, keď na našich počas spomienok na slovenských velikánov fyzicky útočia podvratné živly. Prekričať pravdu nášho ľudu sa snažia všetky médiá, celá tá plejáda politicky angažovaných pedagógov, umelcov či vedcov, ohlušujú nás zas zjapúcou reklamou a zastrašujú štípajúcimi obuškami.

Takí boli a takí dnes sú títo liberálni demokrati a sociálni experimentátori – podvratní superlativisti zbožňujúci svoj hnus a svoje „výpary chorého mozgu, ktorý sa vytkol ešte za mladi“.

My však ich kultúru hnusu a deštrukcie musíme odmietnuť. Odmietnuť konštruktívne, prácou na stavbe toho, čo oni pováľali. Keď zvesia jednu pamätnú tabuľu prezidenta Tisa, my musíme osadiť dve nové – keď odstránia súsošie štúrovcov, my musíme postaviť pomník každému jednému z družiny osobitne.

Svetozát Hurban poznal ako autor, že boj, ktorý vedú národy počas trvania mieru, je predovšetkým boj kultúrny, teda boj kultúry voči akultúre, voči hnoju a ich plesni, ktorá žerie, zvesuje, rozleptáva, ničí, zakazuje, odstraňuje, klame a svoj mozog si odparuje drogami, alkoholom a výkalmi vlastnej „kultúry“ hnusu.