Slovenský štát (1939 – 1945) | Prvá Slovenská republika

Komplexný prierez históriou Slovenského štátu z rokov 1939 až 1945 – prvej Slovenskej republiky.

Charakteristiky osobností • Vojnové konflikty • Ústava • Hospodárstvo • Kultúra • Riešenie židovskej otázky v súvislostiach • O SNP z oboch strán barikád • Súdy a tresty.

Práca vznikla v rámci Stredoškolskej odbornej činnosti v školskom roku 2002/2003


Obsah práce

    Úvod

    I. Československá republika
        1.1 Vznik ČSR
        1.2 Dôvody smerujúce k snahe o autonómiu
        1.3 Cesta k autonómii
        1.4 Autonómia

    II. Slovenský štát
        2.1 Vznik štátnosti
        2.2 Vojnové konflikty
            2.2.1 Malá vojna
            2.2.2 Vojna s Poľskom
            2.2.3 Barbarossa
        2.3 Ústavný systém
        2.4 Antisemitizmus a riešenie židovskej otázky
        2.5 Hospodárstvo
            2.5.1 Slovensko-nemecký hospodársky pomer
            2.5.2 Hospodárska politika Slovenského štátu
        2.6 Kultúra
        2.7 Povstanie

    III. Obnovená Československá republika
        3.1 Zánik slovenskej štátnosti
        3.2 Súdy a tresty

    Záver
    Použitá literatúra


Úvod

Hodnotenie Slovenského štátu u ľudí je väčšinou buď silne pozitívne, alebo negatívne. Tieto závery sa premietajú aj v literatúre. Niektorí autori tvrdia, že vyhlásenie Slovenského štátu bolo nanútené, neprirodzené a znamenalo tragédiu v slovenských dejinách, ich predstavitelia boli zločincami, tyranmi a prezident Jozef Tiso fašistickým diktátorom. Iní zasa tvrdia, že Slovenský štát bol krátkym časom slovenskej slobody.

Tri roky po zániku Slovenského štátu získali moc marxisti a štyridsať rokov ich vládneho monopolu diktovalo písať o Slovenskom štáte, ktorý sa vyznačoval silným národno-kresťanským rozmerom, len vo veľmi negatívnom svetle. Slovenský štát v literatúre z tohto obdobia získava prívlastky „takzvaný“, „fašistický“, „totalitný“, „klérofašistický“ ap. Predstavitelia slovenského štátu sú tu nazývaní: prisluhovači, zapredanci, bábky, germanofili, zločinci ap.

Po roku 1989 začali aj na Slovensku vychádzať knihy, ktoré toto obdobie hodnotia objektívnejšie, často aj silne pozitívne.

Dôvody, prečo som sa rozhodol pre spracovanie tohto historického obdobia, sú viaceré. Jednak obdobie prvého Slovenského štátu je časť slovenských dejín, ktorá ma upútala a jednak táto téma je väčšinou spracovávaná s politickými a ideologickými predsudkami.

Celú tému nie je možné zobraziť na niekoľkých desiatkách strán, preto som len v stručnosti opísal najdôležitejšie etapy vývoja Slovenského štátu.

V texte väčšinou uprednostňujem názov „Slovenský štát“ (ktorý píšem veľkým začiatočným písmenom) pred názvom „Slovenská republika“, lebo výraz „Slovenský štát“ bol vo svojej dobe častejšie používaný a plní univerzálnejší charakter. Názov „Slovenská republika“ sa zaviedol až prijatím Ústavy 21. júla 1939, pričom sa používal iba zriedka.

Cieľom tejto práce je poskytnúť čitateľovi dostatočné množstvo informácií k tomu, aby zistil, kto sa usiloval o vznik Slovenského štátu, kto bol proti jeho vzniku a existencii a kto a akým spôsobom sa podieľal v jeho vedení. Zároveň práca má kontextuálne popísať aj ideologickú povahu štátu, aby si mohol čitateľ utvoriť názor, či a do akej miery bol Slovenský štát totalitný, fašistický, kresťanský, nacionálny, sociálny, demokratický ap.

Pri spracovaní svojej práce som použil najmä metódu zhromažďovania a spracovania materiálov. Väčšinu faktov som čerpal z odbornej literatúry a menšiu časť z internetu. Ďalej som použil metódu komparačnú, taktiež metódu analýzy a syntézy a metódu triedenia informácií.

Svoju prácu som rozdelil chronologicky do 3 hlavných kapitol. V prvej (Československá republika) opisujem predpoklady vzniku Slovenského štátu, v druhej kapitole opisujem samotný Slovenský štát a v tretej zánik a dôsledky zániku Slovenského štátu.

Záverom svojho úvodu sa chcem poďakovať pani Mgr. Zuzane Tomšíkovej a pani Jane Valovičovej za ich odbornú konzultáciu, poradenstvo a pomoc pri tvorbe tejto práce.

Zároveň sa chcem poďakovať svojim rodičom, najmä mame za gramatickú a štylistickú korektúru a za poskytnutý priestor pri tvorbe tejto práce.

A nakoniec ďakujem Petrovi Žilinekovi za „oskenovanie“ väčšiny grafického materiálu.

^ hore na obsah ^



I. Československá republika


1.1 Vznik Československej republiky

Pred prvou svetovou vojnou bol na Slovensku najintenzívnejší maďarizačný proces, čo viedlo slovenské národné elity k myšlienke vytvoriť spoločný štát s Čechmi, Moravou a Sliezkom, vzhľadom na rečovú blízkosť.

To sa aj stalo po vojne, kedy Rakúsko-Uhorsko zaniklo a bolo nahradené novými štátnymi útvarmi.

30.5.1918 sa v Amerike uskutočnila porada, medzi predstaviteľmi slovenských a českých organizácií v USA, na ktorej sa dosiahla Pittsburská dohoda. Táto dohoda určila, že Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v školách, úradoch a vo verejnom živote a budúci štát bude republikou s demokratickou konštitúciou.

Do tohto nového štátneho zriadenia vstupovali ľudia s očakávaním a na Slovensku tiež s istou úľavou z toho, že sa zbavili maďarského odnárodňovacieho procesu. Vtedy sotva niekto na Slovensku tušil, že sa bude s Čechmi viesť boj o rovnocenné postavenie a o kultúrne práva slovenského národa.

^ hore na obsah ^


1.2 Dôvody smerujúce k snahe o autonómiu

Masaryk považoval Pittsburgskú dohodu za zdrap papiera.

Vládni predstavitelia Československej republiky (mnohí z nich boli podľa humanizmus.sk členmi slobodomurárskych lóži) vychádzali z takej historickej koncepcie, podľa ktorej Veľká Morava bola spoločným „štátom“ Čechov a Slovákov a vznik Uhorska pretrhol tento vývoj. Na tomto základe sa hovorilo o neexistencii slovenského národa, ale len o existencii „československého národa“ a neskôr o „československom jazyku“. Eduard Beneš ešte aj počas druhej svetovej vojny povedal: „Mňa nikdy nedostanete k tomu, aby som uznal slovenský národ. Je to moje vedecké stanovisko, ktoré nezmením. Hájte si ako komunisti svoje stanovisko, ja nič proti tomu nemám, avšak zastávam názor, že Slováci sú Česi a že slovenský jazyk je len jedným z nárečí českého jazyka, tak ako je hanáčtina, alebo iné nárečie českej reči.“ V Československej republike malo dôjsť k zliatiu týchto národov do jedného celku. Súčasní historici vysvetľujú koncepciu „československého národa“ ako stratégiu, ktorá mala zabezpečiť v novom štáte štátotvorný element, keďže etnické rozloženie Československej republiky tvorila v prvom rade česká časť, potom nemecká a potom slovenská. Samotní Česi netvorili v novom štáte väčšinu, „Čechoslováci“ už hej.

Pražský centralizmus v novom štáte zasahoval do všetkých oblastí slovenského života. Mal vplyv na hospodársky vývoj, kultúru aj reč.

Kým v roku 1912 12 vysokých pecí tavilo surové železo – v roku 1935 ani jedna. V roku 1913 v železnorudnom baníctve bolo zamestnaných 13000 baníkov – v roku 1926 ich nebolo ani 4000, skrátka 9000 rodín stratilo zdroj príjmu. Pri takejto politike fabrika za fabrikou zastavovala výrobu a desaťtisíce ľudí na Slovensku zostávalo bez práce. Jediné riešenie bolo odísť za chlebom do cudziny, do belgických, francúzskych baní, do Kanady a Argentíny.

220 000 ľudí od roku 1918 do roku 1938 opustilo Slovensko iba preto, lebo doma nebolo pre nich dostatok práce a chleba. Žiadosti o pracovné miesta sa vracali so zlopovestným „nelze vyhovieti“. (Šandorfi, 1992, s. 112) Zároveň, v tom istom čase zhruba 200 000 českých úradníkov prišlo na Slovensko a zabralo rôzne viac a menej významné miesta.

V roku 1930 bolo na Slovensku registrovaných 120 000 Čechov. Česi zaberali 9874 (41,3 %) plánovaných miest v politickej správe, 2916 (50 %) vo vyšších službách na železnici a 1980 (29,3 %) vo vyšších službách na poštách; na slovenských školách vyučovalo vyše 2000 českých učiteľov. Veľa Čechov na Slovensku slúžilo v armáde, u žandárstva a v colnej správe. (Hoensch, 2001, s. 91)

Pri reštrikcii zamestnancov na Slovensku sa stalo, že z istého úradu bolo prepustených 30 domácich ľudí. Prišli sa sťažovať a vyhlásili, že by nič nenamietali proti svojmu prepusteniu, keby nebolo hneď vzápätí nato prišlo na ich miesto 30 ľudí z Prahy. Takýchto prípadov sa stali stovky. (Hodža podľa Bobák, 2000, s. 115)

„Roku 1931 vydala Matica slovenská Pravidlá slovenského pravopisu. Zostavil ich [český profesor] Václav Vážny a preplnil ich mnohými čechizmami, pravopisnými a tvaroslovnými zmenami, ktoré boli celkom proti duchu slovenčiny. Cieľom Pravidiel bolo splynutie slovenčiny s češtinou.“ Slovenskí matičiari a vzdelanci nové Pravidlá odmietli a napokon Česi vystúpili z vedeckých odborov Matice i matičného členstva. (Šandorfi, 1992, s. 113-114)

Režim ČSR, česká hegemónia a česká predstava o smerovaní vývoja jednoducho neumožnili Slovensku dostatočnú možnosť rozvoja vo všetkých sférach života, či už v hospodárskom, alebo v kultúrnom a jazykovom.

^ hore na obsah ^


1.3 Cesta k autonómii

Andrej HlinkaSlovenská ľudová strana (SĽS) bola prvá politická strana, ktorá po prevrate v roku 1918 obnovila na Slovensku svoju činnosť. V dvadsiatych rokoch sa sformovala na moderný národno-katolícky politický prúd. Pred parlamentnými voľbami roku 1925 zmenila názov na Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS).

Na čele tejto strany stál katolícky kňaz Andrej Hlinka a bol prvý, kto sa intenzívne staval na obranu slovenských záujmov. Posledné dve dekády svojho života zasvätil boju za autonómiu. Andrej Hlinka požíval v národe veľkej autority a bolo mu jedno, či „zomrie bosý, alebo s topánkami na nohách“. I pri najväčšom tlaku a represii ostal nezlomný, ako povedal:

    „Mňa vy nepremeníte. Mňa vy nepotrestáte. Mňa vy nezlomíte. Slovákom som sa narodil, Slovákom som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal. Do posledného svojho dychu budem bojovať za sväté právo slovenského národa!“

V programe, ktorý Slovenská ľudová strana publikovala v Ružomberku v roku 1919, sa písalo:

    „Sme telom i s dušou za našu československú republiku. Ľudová strana je mocným stĺpcom nášho štátu. V rámcoch tohoto štátu chce hájiť práva slovenčiny a všetky záujmy slovenského národa, menovite postaví sa za autonómiu Slovenska.“

Jedným z popredných predstaviteľov HSĽS bol Dr. Jozef Tiso. Narodil sa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči, teológiu vyštudoval v Budapešti a vo Viedni. Roku 1910 bol vysvätený, doktorský titul dostal rok na to. K HSĽS sa dostal vďaka angažovaniu sa v komunálnej politike v Nitre. Po vylúčení Jurigu v roku 1929 sa stal vodcom konzervatívneho krídla strany a v roku 1930 ho Hlinka uznal za podpredsedu.

prof. Vojtech TukaĎalším významným predstaviteľom HSĽS bol Dr. Vojtech Tuka. Narodil sa 4. júla 1880 v Piargu (od roku 1946 Štiavnicke Bane), ako syn organistu – učiteľa, ktorý spoluzostavil slovenský rímskokatolícky cirkevný spevník. Právo vyštudoval v Budapešti, Berlíne a v Paríži. Od roku 1907 do roku 1914 pôsobil ako profesor práva v Päťkostolí a potom v rokoch 1914 – 1919 na Alžbetínskej univerzite na katedre právnej filozofie a medzinárodného práva v Bratislave.

Kňaz Eugen Filkorn v roku 1921 predstavil Vojtecha Tuku Andrejovi Hlinkovi, ktorý mu ponúkol prácu v redakcii Slováka. Tuka bol rýchlo povýšený na šéfredaktora a z tohoto „plátku“ v krátkom čase vytvoril agresívny antičeský, slovensko-nacionalistický denník. Tak sa Tuka dostal do slovenskej politiky, do ktorej vniesol znalosti medzinárodného a ústavného práva.

Vojtech Tuka bol skôr introvert, nevedel ovládať mohutné masy (hovorilo sa o ňom, že nechodil veľmi rečniť, lebo sa hanbil za svoj maďarský prízvuk, ktorý získal, keď študoval právo v Budapešti). Mal danosti viac na prednášanie ako na rečnenie. Do slovenskej histórie sa zapísal svojim nekompromisným radikálnym postojom, a aj sa hlásil a presadzoval ideológie tomu podriadené.

Už v roku 1921 Dr. Ferdinand Juriga a Dr. Ľudovít Labaj publikovali v tlači návrhy na autonómiu Slovenska. Juriga a Labaj žiadali osobitné riešenie slovenského školstva, konfesií, obchodu, poľnohospodárstva, verejných prác. Predpokladali celoštátne ministerstvo zahraničných vecí, financií, obrany, dopravy a spoločného predstaviteľa štátu – prezidenta. Na Hlinkovu výzvu vypracoval aj Tuka návrh zákona, v ktorom požadoval vytvorenie konfederácie štátov. Podľa tohto návrhu mali oba suverénne štáty, Čechy a Slovensko, uzavrieť medzinárodnú dohodu, ktorá by bola určovala ich vzájomný vzťah a garantovala by úplnú slobodu konania. Obom partnerom by prináležalo právo vlastného diplomatického zastúpenia. Obe časti štátu by mali vlastnú ústavu, zákonodarstvo, vlastnú vládu a národnú brannú moc. Ich nezávislosť by bola obmedzená len osobou spoločného prezidenta a ustanovením, že viesť vojnu a uzatvárať mier môžu len spoločne. K spoločnému riešeniu väčších záležitostí mali medzi sebou uzatvoriť zmluvy najvyšších výhod. V záujme odstránenia možnej nadvlády počtom aj hospodársky silnejších Čechov mal pri spoločných rokovaniach každý z partnerov disponovať rovnakým počtom hlasov.

***

Na zhromaždeniach SĽS dochádzalo k rôznym výtržnostiam, najmä zo strany marxistov a čechoslovakistov. Časté bitky neraz končili aj smrťou stúpencov SĽS a tak v januári 1923 z iniciatívy Vojtecha Tuku bola založená polomilitantná organizácia, ktorú neskôr začali nazývať Rodobrana. Zabezpečovala pokojný priebeh verejných zhromaždení strany. Rodobranci sa odlišovali od ostatnej masy oblečením. Nosili čierne košele s vyšitým slovenským znakom a vyzbrojení boli valaškou. Ich odev výrazne pripomínal uniformy talianskych mládežníckych fašistických organizácií.

Vojtech Tuka v Rodobrancoch videl odkliatych sitnianskych rytierov. Do Rodobrany väčšinou vstupovali radikálni mladí muži a ich funkcia bola v podstate podobná nacistickým „hnedokošeliarom“ (SA-mannom). V čele Rodobrany pôsobil okrem Tuku aj Alexander Mach, Vojtech Hudec, Ján Farkaš Jozef Joštiak a iní.

Je možné, že Rodobrana mala slúžiť aj ako revolučný nástroj na uskutočnenie slovenskej štátnosti, za ktorú sa Tuka ako prvý z politikov zasadzoval. Pražská vláda si bola toho vedomá a podľa toho aj konala.

Činnosť Rodobrany bola v auguste 1923 zastavená. Strana ministerské rozpustenie neuznala a Rodobrana pôsobila naďalej v ústraní. V roku 1926 opäť vystúpila na verejnosť a dosiahla rozmerov masovej organizácie.

Po veľkom úspechu v parlamentných voľbách v roku 1925, ktoré sa do veľkej miery dalo pripísať Tukovím organizačným schopnostiam, sa rozhodli vodcovia Rodobrany dať jej pevné ideologické jadro. Tou ideológiou bol taliansky fašizmus. Bolo to v čase, keď pod Mussoliniho vedením sa talianska ekonomika začala stabilizovať, nezamestnanosť klesať a zem prosperovať. Navyše fašizmus bol vtedy mnohými chápaný aj ako hrádza marxizmu, pred ktorým sa nevedeli demokratické systémy dostatočne brániť.

Už niekedy v tejto dobe sa začína HSĽS štiepiť na dva politické tábory: „umiernení“ a „radikáli“ (nazývaní aj separatisti). Stúpencami „umiernených“ boli hlavne Jozef Tiso a zvyšok kňažstva. Stúpencami radikálov boli: Ferdinand Ďurčanský, Alexander Mach, Vašek, Staško, Murín, Polakovič, Kempný, Ján Farkaš, Jozef Joštiak... Ich duchovným vodcom bol Vojtech Tuka, ktorý bol od väčšiny z nich výrazne starší. Medzi týmito dvoma tábormi dochádzalo k ideologickým, teda aj programovým rozporom. Kým „umiernená“ časť bojovala za autonómiu – radikáli postupne začali požadovať štátnosť. Radikáli sa ešte ďalej delili podľa toho, pod koho ochranou či spojenectvom by si predstavovali samostatný, suverénny, slovenský štát (s Poľskom, s Nemeckom, s Maďarskom...), a akým politickým systémom by sa mal tento štát uberať (taliansky fašizmus, nemecký národný socializmus...). Táto orientácia na rôzne štáty a systémy sa vývinom času a zahraničnej situácie u niektorých radikálov menila.

Tisovou zásluhou realistickej politiky 15. januára 1927 HSĽS oficiálne vstúpila do vlády. Prvými ministrami HSĽS v pražskej vláde sa stali Dr. Jozef Tiso a Dr. Marko Gažík. Tiso ako minister zdravotníctva dal do poriadku kúpele Sliač (nechal tam postaviť najmodernejšiu kúpeľnú budovu), ale ani Tatry, Červený Kláštor a iné veci súvisiace s jeho rezortom, nenechal bokom. Aj počas ministrovania žil skromne v ktoromsi pražskom kláštore.

Vojtech Tuka, ako „strašiak“ celistvosti Československej republiky bol českou propagandou vykresľovaný ako vlastizradca a maďarón, ktorý chce Slovensko odtrhnúť od Čiech a následne ho pripojiť k Maďarsku. V súdnom procese, kde mu na základe svedeckej výpovede dokázali, že pracoval ako tajný agent pre Maďarov, ho 5. októbra 1929 odsúdili na 15 rokov väzenia. Presvedčivo mu bolo dokázané iba prijímanie zahraničných peňazí na protičeskú tlačovú kampaň, ku ktorej sa Tuka v roku 1935 vo svojej žiadosti o milosť, adresovanej prezidentovi republiky, priznal. Hlinka si Tukovu prácu vážil, urobil opatrenia na jeho záchranu pred uväznením, ale bez úspechu. Kvôli jeho odsúdeniu vystúpili 8. októbra 1929 ministri HSĽS z vlády.

    „Bolo by nedôstojnosťou, aby sme boli my vo vláde a on (Tuka) v plesnivej cele.“

napísal Andrej Hlinka.

Karol SidorPo odsúdení Tuku prevzal Hlinkov vzdialený príbuzný 28-ročný Karol Sidor vedenie straníckej tlače. V roku 1935 získal poslanecký mandát. Svojimi bojovnými úvodníkmi a temperamentnými prejavmi v poslaneckej snemovni sa preslávil v kruhoch slovenskej inteligencie.

Ferdinand ĎurčanskýV osobe Ferdinanda Ďurčanského, ktorý sa radil tiež medzi radikálov, mala HSĽS (neskôr i vláda) svoju duševne najbystrejšiu a politicky najnadanejšiu hlavu. Narodil sa v roku 1906 ako syn roľníka, neskôr vlastníka zvyškového panstva a senátora HSĽS. Na západoeurópskych univerzitách získal dôkladné právnické vzdelanie. Aj keď do roku 1927 používal ako hovorovú reč maďarčinu, pod Tukovým vplyvom sa stal aktívnym členom HSĽS a po uväznení svojho mentora prevzal spolu so Sidorom vedenie „mladých“. Ním redigovaný časopis Nástup, ktorý sa vyznačoval prejavovaním sympatií k Hitlerovi, Mussolinimu a ich režimom, od roku 1933 vydával jeho brat Ján. Jeho nadobudnutý nacionalizmus ho čoskoro doviedol k požiadavke suverenity Slovenska a jeho politického zriadenia podľa fašistického a národno-socialistického vzoru.

Po smrti Andreja Hlinku (16. august 1938, Ružomberok) sa vedúcim HSĽS stal Jozef Tiso.

^ hore na obsah ^


1.4 Autonómia

Adolf Hitler sa v Nemecku prostredníctvom volieb postupne ujímal moci – v roku 1933 sa stal ríšskym kancelárom. Pod jeho vedením a ním zavedenou ideológiou (národný socializmus) sa Nemecko v priebehu zopár rokov dostalo z krízy a získalo význam európskej veľmoci. (Pool, 1998, 1999) 12. septembra 1938, na zjazde NSDAP (Národno-socialistická nemecká robotnícka strana) v Norimbergu Hitler tvrdo protestoval proti „neznesiteľnému utláčaniu tri a pól milióna Nemcov v ČSR“ a ultimatívne pre nich žiadal právo na sebaurčenie. V tejto dobe pod tlakom národno-socialistického princípu völkisch sa multietnické Československo začína rozpadať. Koncom septembra toho roku sa zišli v Mníchove predstavitelia vtedajších európskych mocností (Hitler, Mussolini, Daladier a Chamberlain) a podpísali dohodu, ktorou prinútili Československo odstúpiť Nemeckej ríši české pohraničné územia obývané Nemcami (Sudety) a uložili jej čím skôr vyriešiť otázky maďarskej a poľskej menšiny. V Mníchove, ešte ani Hitler ani Mussolini, neboli poriadne informovaní o slovenskom probléme. Slovensko touto dohodou stratilo územie Petržalky (časť Bratislavy), neskôr i Devín – tieto územia pripadli Nemecku. Dohoda dala zároveň popud Maďarsku na revindikovanie južných okresov Slovenska, kde v mnohých mestách a dedinách žili ľudia hlásiaci sa k maďarskej národnosti.

Udalosti na Slovensku začali naberať rýchly priebeh.

Československá vláda prijala poľské ultimátum a vyjadrila svoj súhlas k poľským teritoriálnym nárokom. Týkalo sa to aj územia Slovenska o rozlohe 221 km2 s 9914 obyvateľmi takmer výlučne hlásiacej sa k slovenskej národnosti.

Niekoľko hodín po podpísaní Mníchovskej dohody zvolal Tiso v Žiline stretnutie ôsmich slovenských politických strán. Výsledkom tohto stretnutia, ktoré sa uskutočnilo 6. októbra 1938, bolo vyhlásenie slovenskej autonómie, za ktorú HSĽS bojovala 20 rokov.

***

Generál Ján Syrový Jozef Tiso podpísali autonómiu SlovenskaPrezident Edvard Beneš sa vzdal funkcie v predchádzajúci deň a nová centrálna vláda súhlasila s prijatím situácie na Slovensku. Jozefa Tis a schválila centrálna vláda ako predsedu Slovenskej autonómnej vlády.

Jedným z prvých oficiálnych krokov autonómnej vlády bolo prepustenia Vojtecha Tuku 7. októbra 1938, ktorého v roku 1929 odsúdili na 15 rokov väzenia, roku 1937 ho omilostili, ale konfinovali v Boroch pri Plzni. Radikáli s radosťou umožnili Tukovi návrat do aktívnej politiky. Dňa 25. októbra ho s veľkou slávou priviezli do Piešťanských kúpeľov, aby obnovil svoje podlomené zdravie. Nechal sa menovať čestným veliteľom Hlinkových gárd (ďalej len „HG“), okamžite obnovil vzťahy s členmi radikálneho krídla strany a obklopil sa svojimi politickými žiakmi.

Nový Úrad propagandy, zriadený vládou, prevzal relatívne mladý 36-ročný Alexander Mach. Za svoje najdôležitejšie úlohy označil odstránenie ešte existujúcich prežitkov Benešovho režimu, marxizmu, slobodomurárstva a odstránenie hospodárskeho monopolu Židov. Podľa vzoru nacistického ministerstva propagandy, vedeného Josephom Goebbelsom, malo byť hlavným cieľom úradu zakotvenie autoritárskej štátnej idey a zdravého národného cítenia vo všetkých vrstvách slovenského obyvateľstva. K tomuto cieľu sa Mach približoval striktnou kontrolou tlače, rozhlasu, filmu, literatúry a organizovaním zhromaždení a osvetových akcií. Cenzúra tlače okamžite spôsobila zmĺknutie politickej opozície.

Začiatkom októbra 1938 sa Hitler začal vážnejšie zaujímať o Slovensko – vyzval svojho ríšskeho miestodržiteľa vo Viedni Seyss-Inquarta, aby ho priebežne informoval o slovenských pomeroch. 8. októbra Hitler rozhodol, že Bratislavu Maďarom nevydá, ani ju nepripojí k svojej ríši, lebo toto mesto patrí Slovensku, ktoré sa usiluje o samourčenie.

9. októbra autonómna vláda Slovenska slávnostne prišla do Bratislavy, aby sa ujala moci na Slovensku. Toho istého dňa sa začali v Komárne rokovania s Maďarmi o ich územných nárokoch voči Slovensku v zmysle rozhodnutí Mníchovskej dohody. Pražská vláda poverila vedením delegácie Jozefa Tisa, nedala mu však k dispozícií nijaké dokumentačné materiály. Maďari predložili svoje maximálne nároky, vychádzajúce z nepresných štatistík z roku 1910 a nechceli od nich ustúpiť. Po predložení slovenského protinávrhu dňa 13. októbra maďarská delegácia vyhlásila, že pokladá rokovanie za ukončené a obracia sa na signatárov Mníchovskej dohody, aby o spore rozhodli. Tiso sa snažil získať pomoc v Prahe i v zahraničí, aby zachránil čo najviac územia Slovenska, ale bez úspechu.

2. novembra 1938 sa vo Viedni zišli zahraniční ministri Nemeckej ríše a Talianskeho kráľovstva. Podpísali dohodu, ktorou „riešili“ maďarsko-slovenský spor o pohraničné územia. Maďarsku tak pripadlo 10 390 km2 územia Slovenskej krajiny (išlo približne o pätinu z celého vtedajšieho Slovenska), na ktorom bývalo 859 885 obyvateľov, z ktorých sa hlásilo 405 808 k Maďarom, 276 287 k Slovákom, 26 181 k Židom, 8 967 k Nemcom a 1829 k Rusínom.

Senec, Galanta, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava a Košice s okolím sa tak dostali pod vládu Maďarska a ich obyvatelia hlásiaci sa k slovenskej národnosti boli vystavení diskriminácii, odnárodňovaniu, ba v niektorých prípadoch aj brutálnemu prenasledovaniu.

Niet divu, že o 44 dní, kedy sa na území zabratom Maďarskom konalo sčítanie ľudu, z pôvodných 276 287 sa prihlásilo k slovenskej národnosti už iba 123 000. Ostatní sa považovali za slovensky hovoriacich občanov s maďarským cítením.

Vojtech Tuka sa 11. novembra 1938 stretol s Hermannom Göringom. Snažil sa ho presvedčiť, aby sa Nemecká ríša zriekla požadovaného slovenského mestečka Devín pri ústí Moravy, avšak bezúspešne.

Pri slávnostnom príchode do Bratislavy 6. decembra 1938 Vojtech Tuka vyhlásil:

    „Mať svoj štát je nielen právo, ale povinnosť každého národa!“

Na volebnom zhromaždení 11. decembra sa vyjadril:

    „Ak pred 10 rokmi bola najvyššou túžbou Slovenska autonómia, dnes je slovenský národ vyspelý, ide ďalej vo svojich požiadavkách a buduje si svoj vlastný slovenský štát.“

12. 2. 1939 privítal Adolf Hitler Vojtecha Tuku a Karmasina (vodcu Nemcov na Slovensku) v Ribbentropovej prítomnosti v novej ríšskej kancelárii. Tuka sa zmienil o českej politike na Slovensku, ale hlavne poukázal na zhubnosť maďarskej politiky voči Slovensku. Odvtedy sa datuje Hitlerov rezervovaný postoj k Maďarsku, a v ten deň sa zrejme Hitler definitívne rozhodol nevydať Slovensko Maďarom. Tuka tiež informoval Hitlera, že ďalšie spolužitie Slovákov s Čechmi sa stáva ako duševne, tak aj hospodársky nemožným, že Slováci sa chcú osamostatniť a v tomto smere žiadajú od Nemcov pomoc. Hitler prejavil záujem o slovenskú problematiku, vyslovil sa o nej sympaticky a pomoc prisľúbil. Tuka bol s rokovaním nesmierne spokojný a tento deň považoval za najšťastnejší deň svojho života.

***

V období od 1. marca 1939 sa Beranova vláda pokúsila dať do poriadku rozrastajúci sa vnútropolitický konflikt so slovenským kabinetom (Hoensch, 2001, s. 143).

Keď rokovania medzi ústrednou a autonómnou vládou odhalili nebezpečenstvo rozpadu Č-SR – ústredná vláda a prezident sa rozhodli zosadiť radikálnych ministrov a váhavého ministerského predsedu Jozefa Tisa. Následne na Slovensku aj priamo vojensky zasiahli. Neskoro popoludní 9. marca prerušili telefonické spojenie medzi Prahou a Bratislavou, aby tým boli uľahčené opatrenia ministerstva vnútra.

Napriek tomu niektorí zainteresovaní akciu vopred vytušili: politický náčelník štábu HG Karol Murgaš večer 9. marca uviedol jednotky HG do stavu pohotovosti a v niektorých obciach Slovenska tento krok aj skutočne demonštrovali. Pred 8. marcom Praha ešte neprijala nijaké opatrenia na zásah na Slovensku, až neskôr Syrový nariadil premiestniť menšie vojenské posily z Čiech na Slovensko. Vojenské opatrenia viedol krajinský vojenský veliteľ generál Vojta v zhode s ministrom železníc generálom Eliášom, ktorý v priebehu noci z 9. na 10. marca dal obsadiť verejné budovy v Bratislave a tiež najdôležitejšie železničné trate. Niektoré vojenské posádky v mestách stredného Slovenska boli uvedené do stavu pohotovosti. U najznámejších radikálov a v budovách vydavateľstva novín HSĽS urobili domové prehliadky. Tuka, Mach a Černák, ktorí sa z tajnej porady s maďarskými kontaktnými osobami v Neu Schmecks vrátili až po polnoci, boli v skorých ranných hodinách 10. marca zatknutí a s približne 60 vedúcimi gardistami deportovaní na Moravu. Tisovi ráno doručili prezidentov odvolací dekrét, ktorý s formálnym protestom vzal na vedomie. Ráno 10. marca sa mu ešte ponúkala možnosť poradiť sa so svojimi zosadenými kabinetnými kolegami, ako aj s Karmasinom, Druffelom a Vessenmayerom. Potom ho ústredná vláda držala pod dozorom v jezuitskom kláštore. Ďurčanskému sa podarilo s pomocou Karmasinovho priateľa Eduarda Matla vo vozidle nemeckého konzulátu odísť do Viedne. Murgaš sa ukrýval v Bratislave (Hoensch, 2001, s. 154-155).

Po menších neorganizovaných demonštráciách študentov a HG uvalila vláda na Bratislavu výnimočný stav. Miestni velitelia, ako generál Homola v Banskej Bystrici a generál Mezl v Spišskej Novej Vsi, vo svojej prílišnej horlivosti dokonca proklamovali „vojenskú diktatúru na Slovensku“ (Hoensch, 2001, s. 155).

V Prahe 10. marca rokovali Sidor a Sokol aj s Háchom a Beranom o dosadení ústavnej vlády. Sidor podmienil svoju ďalšiu spoluprácu zrušením výnimočného stavu na Slovensku. Ani jeden zo slovenských zástupcov nchcel bez konzultácií s predseníctvom HSĽS a snemom odsúhlasiť nijaké záväzné prísľuby. Popoludní odcestoval naspäť a o 20.30 hod. sa vrátili do pokojnej Bratislavy. Po dohovore s krajinským vojenským veliteľom Vojtom vypracovali na ústrednom sekretariáte strany spolu s predsedníctvom strany a členmi predsedníctva snemu nový zoznam ministrov; Tiso bol opäť nominovaný na post ministerského predsedu. Keďže sa dalo očakávať, že Hácha Tisa odmietne, na Sokolov návrh mal potom na tento post kandidovať Sidor. Sivák medzičasom z Ríma odmietol prevziať funkciu predsedu autonómnej vlády. Sidor svoju nomináciu odsúhlasil s podmienkou, že ústredná vláda musí do 48 hodín prepustiť všetkých politických väzňov a všetkých Slovákov zbavených úradov opäť prijať do ich funkcií; okrem toho požadoval okamžité stiahnutie všetkých českých oddielov zo Slovenska, menovanie veliteľa slovenskej divízie, priradenie slovenských dôstojníkov k všetkým slovenským jednotkám pod českým velením a prijatie 5 000 slovenských úradníkov na ústredné ministerstvá. Sokol krátko po polnoci Háchovi oznámil Sidorove podmienky potvrdené predsedníctvom strany a snemu a predpokladaný zoznam vlády. Prezident odsúhlasil zloženie autonómnej vlády, ako ju navrhol Sidor a požiadal predsedníctvo krajinského snemu, aby sa nasledujúci deň, 11. marca, dostavilo do Prahy (Hoensch, 2001, s. 155-156).

Už 11. marca nariadil Beran Sidorom požadovaný odsun českých vojenských a žandárskych oddielov zo Slovenska, exekutívu opäť vykonávala slovenská autonómna vláda a jej správa. Spätný transport zatknutých – Sidor spomínal vo svojom prejave približne 180 ľudí – sa začal taktiež 11. marca. Pokus Beranovej vlády o odstránenie vládneho systému na Slovensku bazírujúceho na diktarúre HSĽS, alebo aspoň o jeho revíziu, stroskotal. Ústredná vláda zaplatila za svoje úsilie stratou prestíže, ktorá musela značne zavážiť nielen vnútropoliticky, ale aj zahraničnopoliticky (Hoensch, 2001, s. 157-158).

^ hore na obsah ^



II. Slovenský štát


2.1 Vznik štátnosti

13. marca 1939 dostal zosadený predseda vlády Jozef Tiso pozvanie na rozhovor od kancelára nemeckej ríše Adolfa Hitlera. Tiso dve posolstvá odmietol, ale keď prišiel tretí posol s pozvaním, overeným nemeckým konzulom v Bratislave E. von Druffelom, Tiso sa pobral do Bratislavy a predložil predsedovi vlády Sidorovi, predsedovi Slovenského snemu Dr. Sokolovi a členom predsedníctva HSĽS-SSNJ (Hlinkova slovenská ľudová strana-Strana slovenskej národnej jednoty) vec na prediskutovanie. Ústavní a politickí predstavitelia Slovenska rozhodli, že Tiso má pozvanie prijať, vypočuť Hitlera, ale rezervovať rozhodnutie pre Slovenský snem a v žiadnom prípade nevyhlasovať samostatnosť z berlínskeho, alebo viedenského rozhlasu. S týmto poverením odišiel Tiso, spolu s poslancom Štefanom Danihelom, Karmasinom a Veesenmayerom do Viedne a odtiaľ ho osobitným lietadlom dopravili do Berlína. Hitler dal „súkromnú osobu“ Tisa po pristátí v Berlíne privítať s vojenskými poctami, prináležiacimi šéfom vlád, čím sa dodal návšteve navonok oficiálny charakter a preukazoval postoj ríšskej vlády brať Tisa ešte ako zákonného predsedu vlády.

V Berlíne bol Tiso ihneď prijatý nemeckým ministrom zahraničných vecí. Joachim von Ribentrop mu niekoľko krát zopakoval, že Tiso musí v nasledujúcich hodinách vyhlásiť nezávislosť, pretože Hitler je rozhodnutý zlikvidovať Č-SR a maďarskú vládu možno pred intervenciou zadržať, iba ak bude Slovensko nezávislé. Tiso sa ho takmer hodinu snažil presvedčiť, že Slovensko ešte nie je pripravené na samostatný život. Argumentoval, že autonómia už odhalila viaceré slabosti slovenského hospodárstva a pri nedostatočnom vzdelaní a chýbajúcich skúsenostiach mladých Slovákov by nebolo možné udržať funkčnú štátnu správu. Tisovo upozornenie, že jeho krajina potrebuje na prípravu samostatnosti ešte niekoľko rokov, narazilo na Ribbentropovu stereotypnú odpoveď, že určité šance národa v dejinách sú neopakovateľné.

    „Tu je takáto príležitosť pre vás. Nebudeme vás nútiť, ale stratíme záujem o ďalší vývoj na Slovensku. Čechy budú zlikvidované.“

Počas návštevy 13. marca 1939 musela medzi Hitlerom a Tisom vzniknúť určitá sympatia.
„Počas návštevy 13. marca 1939 musela medzi Hitlerom a Tisom vzniknúť určitá sympatia. V akej miere katolícky kňaz Tiso psychologicky zapôsobil na Hitlera, sa v tejto práci nedá uvažovať. Hitler Tisovi vždy rád vyšiel v ústrety. Na druhej strane sa Tiso staval voči Hitlerovi ako osobe pozitívne, aj keď cirkevnú politiku nacistického Nemecka tvrdo odsudzoval. Hitler Tisa napriek Ribbentropovým radám, ktorý uprednostňoval Tuku, pri rokovaniach 28. júla 1940 v Salzburgu podržal a aj neskôr podporoval.“ (Hoensch, 2001, s. 171)

O 18. hodine, po predchádzajúcich rozhovoroch, bol Tiso a Ďurčanský prijatý nemeckým ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom (za spoluúčasti Ribbentropa, Keitela, Brauchitscha, Meissnera, Dietricha a Kepplera) v nových sieňach ríšskeho kancelárstva. Ich rozhovor trval zhruba 35 minút.

Hitler začal slovami:

    „Dovolil som si Vás požiadať, aby ste ku mne prišli a spolu sme hovorili o vyjasnení situácie.“

Následne vykreslil októbrové udalosti a skritizoval Čechov:

    „...V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, čo sa stalo v Brne. Tí Nemci tam hovoria, že si to nenechajú ľúbiť, čo Česi robia, Česi sa tu zas odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým aj Európa je ohrozená a ja nedovolím ohrozovať mier Európy.“

Potom prešiel na slovenskú tému:

    „Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch. Priznávam, nepoznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitostných, som nadobudol presvedčenie, že slovenský národ chce žiť, že národne bojuje, a preto som sa ho zastal, hoci – ako som povedal – nepoznal som bližšie tento problém, len na základe tých kusých informácii, ktoré som náhodile dostal. Bez tohto zastania bolo by to ináč dopadlo s Vami. Znepriatelil som si Maďarov pre vás, ktorým som povedal, že: vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojskému životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok. – Nahnevali sa na toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov. ...Vycítil som, že tu je ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tu je to nebezpečenstvo.“

Potom prečítal Hitler maďarskú správu, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie, načo ďalej povedal:

    „A proti tomuto sa treba osvedčiť. ‚Aber blitzschnell‘ (ale bleskovo) treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie treba dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ má svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu, aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto – použil zas slová – ‚blitzschnell‘ (bleskovo) riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa toho princípu ‚Volkstum‘. Ale kto podľa svojho národného charakteru chce žiť, ten padá do ochrany tohto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal ‚blitzschnell‘.“

(Tieto vety som vybral z Tisovho rozprávania pred snemom 14. marca – o deň neskôr a preto môžu obsahovať nepresnosti.)

Tisovi poskytli nemecký ríšsky rozhlas, ba i po slovensky zredigovaný text vyhlásenia samostatnosti. Tiso povedal Hitlerovi, že ľutuje, ale nie je schopný urobiť nijaké rozhodnutie v tejto veci, lebo to patrí do výlučnej kompetencie Slovenského snemu. Požiadal, aby sa mohol telefonicky spojiť s predsedom slovenskej vlády Karolom Sidorom a s prezidentom Česko-slovenskej federácie Dr. Háchom, ktorým poukázal na nutnosť urgentného zvolania Slovenského snemu. Hácha zvolal snem na nasledujúci deň – 14. marca. Tiso odletel z Berlína a 14. marca ráno bol už v Bratislave.

* * *

Autonómny Slovenský snem otvoril 14. marca svoje mimoriadne zasadanie, na ktorom sa zúčastnilo 57 poslancov z celkového počtu 63. Po päťminútovej prestávke sa prvý prihlásil k slovu ministerský predseda Karol Sidor, ktorý informoval o marcových udalostiach. Po ňom sa prihlásil k slovu Tiso. Zreferoval snemu o svojich rozhovoroch v Berlíne. Neurobil nijaký osobný návrh, len zakončil slovami:

    „Skladám tu pred snem sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte.“

Nato predseda snemu Dr. Martin Sokol schôdzku na 15 minút prerušil a po znovuotvorení schôdze vyzval poslancov, aby hlasovali vstaním zo stoličky, či sú za samostatný slovenský štát, alebo nie. Všetci prítomní poslanci povstaním zo svojich miest, za veľkého potlesku odhlasovali utvorenie samostatného slovenského štátu a nasledoval spev historickej hymny slovenského národa „Hej, Slováci“. Bolo to 14. marca 1939 o dvanástej hodine, siedmej minúte a tridsiatej sekunde, kedy slovenský národ po vyše tisíc rokoch začal písať novú epochu svojich dejín.

Prvú vládu Slovenského štátu tvorili: Dr. Jozef Tiso (predseda vlády), Dr. Vojtech Tuka (podpredseda vlády), Karol Sidor (minister vnútra), Ferdinand Čatloš (minister národnej obrany), Jozef Sivák (minister školstva), Gejza Medrický (minister hospodárstva), Dr. Ferdinand Ďurčanský (minister zahraničia), Dr. Gejza Fritz (minister pravosúdia), Dr. Mikuláš Pružinský (minister financií), Július Stano (minister dopravy a verejných prác).

Nový štát uznalo 27 štátov de facto i de jure. Maďarsko ako prvé ešte vo večerných hodinách dňa vzniku, v noci zo 14. na 15. marca ho uznalo Poľsko, Nemecká ríša uznala Slovenský štát 16. marca Hitlerovým telegramom. Svätá stolica 25. marca. V apríli uznalo Slovenský štát Taliansko (11. apríla) a Švajčiarsko (19. apríla). V máji Veľká Británia (4. mája), Libéria (12. mája), Ekvádor (17. mája), Kostarika (24. mája). 1. júna uznalo slovenskú štátnosť Japonské cisárstvo a Mandžusko, 8. júna Juhoslávia, 14. júla Francúzska republika a Belgické kráľovstvo, 26. júla Švédske kráľovstvo, 18. augusta Rumunské kráľovstvo, 11. septembra Litva, 16. septembra ZSSR a Bulharské kráľovstvo. Nasledujúci rok 1940 uznalo Slovenský štát Estónsko (11. apríla), 13. apríla Lotyšsko, 15. apríla Holandské kráľovstvo, 1. júla Čína a Chorvátsko, 25. júla Fínsko, 8. augusta Dánske kráľovstvo.

„Tuka, ‚nadšený uznaním Slovenska Poľskom a Maďarskom‘, sa 17. marca vyjadril a – s prosbou o najprísnejšiu diskrétnosť – dal na vedomie, že jeho vláda by privítala oficiálny prísľub obrany zo strany poľskej vlády, aby aspoň v niečom odbúrala monopolizované postavenie ríšskej vlády. Dokonca sa ponúkol, že osobne pricestuje do Varšavy, aby sa ujasnili podrobnosti.“ (Hoensch, 2001, s. 192)

4 dni po vyhlásení samostatnosti bol Dr. Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu Hitler predložil svoje požiadavky voči Slovenskému štátu, ktoré majú zaručiť, že Tretia ríša prevezme ochranu jeho zvrchovanosti a integrity jeho územia. V skutočnosti tam išlo o maskované vojenské obsadenie značnej časti Slovenska a o jeho úplné podriadenie Ríši. Jozef Tiso po vypočutí Hitlera vstal od stola, vyhlásil Hitlerove požiadavky za neprijateľné, doslova povedal:

    „Tohto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem!“

a poberal sa na odchod. Hitlerovi spoločníci nevedeli, ako zareaguje Führer. Na prekvapenie všetkých tiež vstal, vykročil za Tisom a povedal, že sú to požiadavky jeho generálov, o ktorých je možné diskutovať. Následne vyhlásil:

    „Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska.“

Iba po týchto Hitlerových slovách, sa Tiso vrátil k stolu a pokračoval v rokovaní. Výsledkom tohto vyjednávania bola „Ochranná zmluva“ (Schuzvertag) medzi ríšskou a slovenskou vládou, v ktorej sa Slovensko zaviazalo viesť svoju zahraničnú a vojenskú politiku v súlade s Nemeckou ríšou. Okrem toho bol podpísaný aj „Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Ríšou a Slovenským štátom“. Dôverný protokol Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Zároveň však aj otvoril Nemcom možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše.

Niekoľko dní pred vznikom štátu – 7. marca – Goebbels nariadil nemeckej tlači, aby správy z Č-SR prinášali bez komentárov, ale s priateľským tónom voči Slovákom a Rusínom. Po vzniku štátu, nacistická propaganda využívala existenciu Slovenského štátu ako dôkaz solidarity nemeckého národného socializmu voči malým národom.

Na svojom slávnom zasadaní 26. októbra Slovenský snem jednohlasne zvolil za prvého prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisa, ktorému hneď oznámili výsledok voľby a po zložení prísahy bol uvedený do svojho úradu. Tiso ostal prezidentom až do konca trvania Slovenského štátu.

^ hore na obsah ^


2.2 Vojnové konflikty



2.2.1 Malá vojna

Maďarsku sa neuspokojilo s časťami vtedajšieho južného Slovenska, ktoré získalo v r. 1938 a okupáciou bezbrannej Podkarpatskej Rusi v marci 1939. A tak 23. marca 1939 vo včasných ranných hodinách maďarská armáda prudkým a nečakaným útokom napadla štát, ktorý existoval 9 dní.

Maďarské vojská bez vypovedania vojny prekročili hranice východného Slovenska troma prúdmi z územia Podkarpatskej Rusi, ako aj z južného územia odstúpeného Maďarsku Viedenskou arbitrážou. Ako zámienka či ospravedlnenie poslúžilo, že po dosiahnutí poľskej hranice maďarskou armádou, zostala nepokrytá západná časť obsadeného územia s dôležitou magistrálou Chust-Prešov a železnice v údolí rieky Uh.

Cieľom útoku bolo postúpiť až k Popradu, obsadiť tak asi tretinu územia, ktoré Slovensku ešte zostalo. V rozbúrenej Európe by sa Slovensko stalo bezmocným štátom, ktorý by vedľa svojich agresívnych susedov mohol čakať iba úder z milosti.

Minister národnej obrany pplk. gšt. Ferdinand Čatloš prijal správu o vpáde a ešte v ranných hodinách toho dňa vydal rozkaz veliteľovi VI. Zboru, pplk. gšt. Augustínovi Malárovi:

    „Obranou a vzápätí protiútokom odpovedať na nepriateľský postup!“

Súčasne vydal rozkaz veliteľom V. a VII. zboru, aby z prostriedkov, ktoré majú k dispozícií, postavili bojové jednotky. Ďalej vydal rozkaz na vyzbrojenie Hlinkovej gardy.

„Zastaviť prenikajúceho nepriateľa sa ponáhľali narýchlo pozliepané útvary armády (väčšinou bez svojich veliteľov, ktorí boli Česi a po rozpade štátu boli demobilizovaní do Protektorátu Čechy a Morava), útvary Hlinkových gárd, ako aj dobrovoľníci zo všetkých kútov Slovenska.“ (libertas.host.sk)

Avia B-534 – Týmto typom boli vyzbrojené stíhacie letky slovenskej armádySlovenské letectvo, ktoré sa zapojilo do tejto vojny, postihli rovnaké problémy ako celú armádu. Väčšinou skúsených pilotov boli Česi, ktorí boli prevažne v čase maďarského útoku už demobilizovaní. Na ich miesta prišli mladí piloti, ktorým síce nechýbala odvaha, ale nemali žiadne skúsenosti a veľmi málo nalietaných hodín. Takisto ich lietadlá okrem Avie B-534 boli beznádejne zastarané, s malou rýchlosťou, slabou výzbrojou a takmer žiadnou ochranou posádky.

Maďarský Junkers JU-86 K s maďarským motormi WM-K-14 bombardovacieho pluku, ktorý v marci 1939 bombardoval Spišskú Novú VesMaďari 24. marca podnikli letecký útok proti letisku mesta Spišská Nová Ves. Bomby, ktoré zhodili, zabili 12 (niektoré zdroje uvádzajú 13) vojenských i civilných osôb.

„Hlavnou úlohou slovenských letcov nebolo vyhľadávať vzdušné súboje. Nemali nato ani stroje, ani potrebné skúsenosti a pri strete s presilou nepriateľa, ktorý sa na túto vojnu dlhodobo pripravoval, by zákonite ťahali za kratší koniec. Hlavný prínos letectva bol v útokoch na pochodové kolóny maďarskej pechoty. Maďari počítali s tým, že mladý štát, zrodený v chaose novej Európy, nebude mať silu ani schopnosti postaviť sa im na odpor. Rozhodný odpor všetkých druhov zbraní ich však rýchlo vyviedol z omylu. Časté a treba povedať, že veľmi úspešné letecké útoky nahlodávali ich psychiku až natoľko, že maďarskí vojaci strieľali po každom letiacom objekte, bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť a na niektorých, zvlášť ‚drzých‘ slovenských pilotov dokonca vypísali odmenu. Okrem toho, leteckými útokmi sa zdržiaval maďarský postup a získaval čas pre formovanie zo začiatku nepripravenej slovenskej armády. Tá dňa 25. marca 1939 pod velením podplukovníka Malára pri Nižnej Rybnici pripravila maďarským honvédom zdrvujúcu porážku a prinútila ich na ústup.“ (libertas.host.sk)

26. marca sa uskutočnili v Spišskej Novej Vsi prvé dva smútočné obrady a 27. marca sa uskutočnil veľkolepý pohreb obetí: aj napriek zlému počasiu sa pohrebu zúčastnilo asi 20 000 ľudí. Všetci na námestí očakávali šéfa úradu propagandy Alexandra Macha, ktorý sa mal dostaviť lietadlom o 13.00 hod. Meškal, lebo z Bratislavy odletel lietadlom (pilotovaným veliteľom slovenského letectva Jánom Ambrušom), ktoré muselo v zlom počasí pristáť v Žiline a odtiaľ museli cestovať do Spišskej Novej Vsi autom. Pri svojom prejave sa nechal Mach inšpirovať počasím:

    „Prišiel som sa v mene slovenskej vlády rozlúčiť s tými, ktorí sa stali veľkými obeťami mladého slovenského štátu. Nad týmito rakvami, hľa plače nebo a ten plač sprevádzal nás od Bratislavy cez celé Považie, plače Žilina, plače Ružomberok, Spiš, áno, plače i Zemplín, i celé Slovensko, plače celá Slovač i tá z odtrhnutého územia, i tá, čo ju osud odvial do Francie, Belgie, Spojených štátov, Argentíny, Austrálie, slovom, plačú všetci Slováci roztrúsení po celom svete, lebo stala sa krivda na národe, ktorý nechce nič cudzieho, nič iné, ako žiť, nič iné, len čo mu patrí. I krv vaša, martýri drahí, by mala plakať, lebo bola vyliata bez príčiny. Ona posilní národ, dá nám sily, aby sme odstránili krivdy, aby sme zaistili národ. Vaša krv zlučuje sa s krvou Černovanov, s krvou šurianskou, krvou Kopalovou, s krvou cedenou na hraniciach slovenského východu. A táto nevinne vyliata krv prúdi do sŕdc národa a utvrdzuje nás, že sa nedáme utláčať, že sa nedáme ubíjať, že sa nedáme roztrhnúť. Nad týmito rakvami chceme sa obrátiť k svedomiu celého sveta: čože urobilo to dievča malé, ten mládenec, pýtame sa Führera, čo urobili tí nevinní? Prisaháme na krv nevinne vyliatu, že ani piaď tejto našou krvou pokropenej a posvätenej zeme nedáme. Naša je a naša bude táto svätá zem slovenská!“ (Petrík, 1999, s. 52)

Po uzatvorení „ochrannej zmluvy“ so Slovenskom, prinútilo Nemecko obe strany zasadnúť si za rokovací stôl. Ešte 27. marca sa začali v Budapešti rokovania o nových hraniciach. Snaha slovenskej komisie o záchranu aspoň tých hraníc, ktoré boli vytýčené Viedenskou arbitrážou, vyšla nazmar. Nemecko v spore o ďalšiu maďarskú územnú požiadavku podporilo agresora. Slovensko sa muselo vzdať ďalšieho územia až po Sninu, vrátene Sobraniec, čím mladý štát stratil ďalších 1 897 km2 svojho územia a 69 639 obyvateľov, z ktorých sa hlásilo 37 786 k rusínskej, 26 981 k slovenskej a 4 872 k iným národnostiam (Židia, Cigáni, Maďari...).

Tento vojenský konflikt, ktorý si vyžiadal 36 životov, sa zapísal do histórie ako „Malá vojna“. O obetiach na slovenskej strane sa dá povedať, že mladý štát dosvedčili krvou.

* * *

Vojtech Tuka sa zasadzoval za revíziu slovensko-maďarskej hranice. Dňa 24. a 25. novembra 1940 pri príležitosti podpísania protokolu o pristúpení Slovenska k paktu troch mocností, odvolávajúc sa na prísľub, ktorý slovenským štátnikom dal v júli 1940 v Salzburgu minister zahraničia tretej ríše Ribbentrop, keď nemeckým úradom odovzdal príslušné memorandá a štatistiky, žiadal obnovenie hraníc spred „Viedenskej arbitráže“.

Alexander Mach neskôr v Leopoldovskom väzení spomínal, čo sa počas podpisovania tohto protokolu udialo. Keď Tuka ako minister zahraničia podpisoval pristúpenie Slovenského štátu k Trojpaktu, ten istý dokument súčasne podpisoval aj maďarský minister zahraničia. Tuka vtedy nečakal, ale vstal, s veľkou úctou sa obrátil na prítomných a dôrazne vyhlásil:

    „Podpisujem akt, na ktorom bude podpis jeho excelencie Bardossyho, maďarského kolegu. Chcem tu ale poznamenať, že hoci sme ako spojenci na jednej listine, to však neznamená, že je medzi nami všetko v poriadku. Odtrhnuté a neprávom odňaté kraje Slovenska vo Viedni dňa 2. 11. 1938 považujem za svoje, hlásime sa o ne a pri prvej príležitosti budeme žiadať o ich navrátenie.“

Maďari od vízie „Veľkého Uhorska“ nikdy neustúpili. Špionážna služba v Budapešti hlásila, že Maďari už r. 1942-43 robili prípravy pre koniec vojny. Vtedy vraj všetky armády budú zničené, v Európe bude anarchia a každý bude mať dosť starosti sám so sebou. To bude vhodná doba uskutočniť ich túžbu – nastoliť „Veľké Uhorsko“. Preto si vyzbrojovali armádu a na front posielali len Slovákov a Rumunov. Tiso, keď sa dozvedel o týchto plánoch, hľadal prirodzených spojencov, a to Rumunov a Chorvátov. Chorváti potrebovali výzbroj pre svoju armádu. Slovensko túto výzbroj malo a dalo im ju k dispozícii, aby mali aj oni vyzbrojenú armádu, ktorá by v prípade konfliktu s Maďarskom Slovensku mohla pomôcť.

Čatloš na súde ako svedok potvrdil, že Slovensko bez vedomia Nemcov dalo Chorvátsku väčšie vojnové zásoby, šatstvo, výzbroj a Tiso, „vyhlasujem, že s vecou súhlasil, lebo chceli mať Chorvátsko pohotové a vyzbrojené proti Maďarsku, keďže odtiaľ nám stále, najmä ku koncu vojny hrozilo nebezpečie“.

^ hore na obsah ^


2.2.2 Vojna s Poľskom

V dôsledku nemeckých strategických plánov sa v lete 1939 začína meniť obranná zostava Slovenskej armády. Ak sa dovtedy stavali väčšinou samostatné prápory, dislokované najmä na hraniciach s Maďarskom, v druhej polovici roka sa nemecké vojenské orgány usilovali presmerovať ťažisko Slovenskej armády na sever. (Bobák, 2000, s. 185)

23. augusta 1939 odoslal z Berlína štátny podtajomník MZV E. Woermann telegram vyslancovi H. Bernardovi do Bratislavy. Doslova sa v ňom hovorilo:

    „Prosím, aby ste slovenskej vláde bezodkladne zdelili nasledujúce:

    Podľa tunajších správ možno v každej chvíli rátať s poľskými akciami proti slovenskej hranici. V záujme ochrany Slovenska pred prekvapením prosí nemecká vláda slovenskú vládu, aby ihneď dala súhlas s nasledovným:

    1. Aby hlavný veliteľ nemeckej armády v záujme zabezpečenia severnej hranice Slovenska ihneď disponoval Slovenskou armádou.

    2. Aby hlavný veliteľ nemeckých leteckých síl disponoval letiskom v Spišskej Novej Vsi a v prípade potreby vydal všeobecný zákaz štartu slovenských leteckých síl.

    Prosíme, aby ste v tejto súvislosti poukázali na to, že vzhľadom na prípadný konflikt s Poľskom by sme boli ochotní, ak sa zo strany slovenskej vlády stretneme s očakávanou lojálnou spoluprácou:

    1. garantovať hranice voči Maďarsku.

    2. zasadiť sa za prinavrátenie pohraničných oblastí, odstúpených Poľsku na jeseň 1938 v prípade, že Poľsko sa dostane do vojny s Nemeckom.

    3. potvrdiť, že v prípade, ak by sa Poľsko pustilo do vojny s Nemeckom, Slovenská armáda sa nenasadí mimo Slovenska.

    Prosím, aby ste sa postarali, aby slovenská vláda bezodkladne, bez časovej straty, dala súhlas hore spomínaným žiadaným opatreniam. Prosím, aby ste politické informácie tlmočili v prísne dôvernej forme.“ (Bobák, 2000, s. 185)

24. augusta 1939 predniesol nemecký vyslanec predstaviteľom slovenskej vlády (prítomný: predseda vlády Tiso, minister obrany F. Čatloš a Š. Polyák, zástupca zahraničných vecí) želanie ríšskej vlády. Generál Barckhausen im objasnil vojenské požiadavky, ktoré boli prijaté bez výhrad. Bernard v telegrame do Berlína oznamoval, že slovenský minister (myslel tým Čatloša) bol očividne veľmi spokojný s vyhliadkou na garanciu slovensko-maďarských štátnych hraníc. Telegram uzatváral prosbou slovenskej vlády ríšskej vláde,

    „aby sa zasadzovala aj za prinavrátenie slovenských oblastí odstúpených Poľsku v roku 1920 a to aj v tom prípade, keby nemalo dôjsť k vojne medzi Poľskom a Nemeckom. Slovenská vláda prosí... prosí aj ústne a písomné potvrdenie sľúbenej garancie.“ (Bobák, 2000, s. 185)

Osobitne povšimnutiahodné sú tri skutočnosti: garancia slovensko-maďarských štátnych hraníc, prinavrátenie území, ktoré Slovensku zobralo Poľsko, ako aj ubezpečenie, že v možnej vojne Slovenská armáda neprekročí hranice Slovenska. Všetky ponuky (garancie) boli zo strany Nemecka veľmi ústretové, no napriek tomu neboli v slovenskej vláde jednoznačne prijaté. (Bobák, 2000, s. 185)

Už 29. augusta bolo utvorené Veliteľstvo slovenskej poľnej armády v Spišskej Novej Vsi vedenej generálom Čatlošom. 1. septembra 1939 (niektorými historikmi je tento dátum považovaný za začiatok druhej svetovej vojny) vstúpila Slovenská armáda po boku nemeckého wehrmachtu do proti-poľského ťaženia. V mobilizácii prebiehajúcej od 28. augusta bolo povolaných sedem ročníkov zálohy. Nástup záloh však bol z mnohých príčin pomalý, od nechuti časti vojakov bojovať proti Poľsku až po technické problémy. 17. septembra sa k ťaženiu pridala aj sovietska armáda. Za necelé tri týždne bolo Poľsko porazené a rozdelené.

Slovensko, ako jediný štát sa zúčastnil na nacistickom vojnovom ťažení proti Poľsku. Hitler, nesmierne nadšený slovenskou účasťou na tomto ťažení, sa rozhodol vrátiť Slovensku územia, ktoré Poliaci obsadili v rokoch 1918-1920 a 1938. Dokonca ponúkol aj Zakopané s okolím na zaokrúhlenie slovenských hraníc, ale Tiso to odmietol s argumentáciou, že tam nebývali Slováci a nikdy to nepatrilo Slovensku.

^ hore na obsah ^


2.2.3 Barbarossa

Slovenský štát udržiaval so Sovietskym zväzom nadštandartné vzťahy. Keď 2. februára 1940 do Bratislavy prišiel vyslanec ZSSR Grigorij Maximovič Puškin, pri svojej nástupnej audiencii pozdravil nastúpenú vojenskú skupinu po slovensky: „Čestná rota, Na stráž!“ a prezidentovi Slovenskej republiky Jozefovi Tisovi povedal:

    „Odovzdávajúc Vám listiny, ktoré ma akreditujú u Vás ako mimoriadneho vyslanca a splnomocneného ministra, vymenovaného Predsedníctvom najvyššieho sovietu ZSSR, s radosťou Vám môžem oznámiť, že národy Sovietskeho zväzu vzali s hlbokým zadosťučinením na vedomie nadviazanie diplomatických stykov medzi Sovietskym zväzom a Slovenskou republikou. V dôsledku vojny v Európe nadviazanie týchto stykov prekračuje rámec obyčajných záujmov našich dvoch štátov.“

Ale keď dňa 22. júna 1941 vojenské sily Nemeckej ríše zahájili útok na ZSSR (čím podľa viacerých historikov rozpútali druhú svetovú vojnu) a Slovensko ako spojenec Nemecka sa tiež zúčastnil na tejto invázii, diplomatické styky so Sovietskym zväzom boli na druhý deň prerušené.

Ešte v deň zahájenia plánu „Barbarossa“ vypovedal Tuka Sovietskemu zväzu vojnu, len aby predbehol Maďarov, čím sa z prestížnych dôvodov nemohli zaliečiť Nemcom, že sú im bližší ako Slováci. Toto je jeden príklad z diplomatických stratégií Vojtecha Tuku v úsilí o prinavrátenie stratených území z roku 1938.

Počas tejto vojny slovenskí vojaci bojovali na súši i vo vzduchu. Dokonca ako prví vyznamenaní príslušníci letectva na východnom fronte boli dvaja Slováci medailou „Za hrdinstvo“ 2. a 3. triedy.

Prezident Jozef Tiso v Hitlerovom hlavnom stane na Východnom fronte. Tiso ako katolícky kňaz, prirodzene, mal veľký záujem na porážke marxistického štátu.Koncom októbra 1941 navštívili slovenskí štátnici Hitlera v jeho hlavnom stane, ten im povedal:

    „V Slovákoch sme sa nesklamali. Naopak, každý deň od všetkých veliteľstiev dostávame len samé chvály o nich.“

Bola zriadená elitná 13. letka, ktorá bola zaradená k najelitnejšej formácii nemeckých stíhačov. Slúžili v nej len ozajstné esá Luftwaffe a hocikto sa do nej nedostal. Až do svojho odvolania z frontu vykonala 13. letka asi 2 000 operačných letov a bolo jej Nemcami priznaných 207 zostrelov, pričom sama prišla len o 7 pilotov. Nemeckí spojenci si letcov 13. letky vážili, mnohí z nich boli vyznamenaní Železnými krížmi I. a II. triedy, ako aj Nemeckým krížom v zlate.

Slovenská účasť na tejto vojne bola však viac-menej symbolická, čo potvrdzujú hlavne straty Slovákov na tejto vojne. Straty k 20. marcu 1944 boli: 1179 mŕtvych, 2969 ranených a 2719 nezvestných.

Aj napriek tomu, že slovenskí vojaci sa ukázali ako schopní vojaci, vojna so Sovietskym zväzom narážala od začiatku na odpor nielen v širokých vrstvách obyvateľstva, ale aj v armáde. Nespokojnosť bojovať proti slovanským bratom mnohokrát u vojakov končila prechodom na sovietsku stranu, mnohí z týchto vojakov potom boli vycvičení na partizánske akcie a neskôr (august 1944) vysadení na slovenské územie.

^ hore na obsah ^


2.3 Ústavný systém

Ústavný systém prvej Slovenskej republiky bol inšpirovaný troma zdrojmi. Boli v nej prvky ústavnej kontinuity s prvou ČSR, druhou republikou a isté inšpirácie nachádzali tvorcovia ústavy v stavovsko-korporatívnom systéme vtedajšieho fašistického Talianska.

    „Slovenský snem sa uzniesol na tejto ústave:

    Slovenský národ pod ochranou Boha všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát.

    Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa, kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej uzmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a správca všeobecného dobra v súlade jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivca.“

Ústava predovšetkým definovala, že Slovenský štát je republikou. Počet poslancov Slovenského snemu sa zvýšil zo 63 na 80.

Prezident republiky bol volený na sedem rokov. Len dvakrát za sebou mohol byť zvolený a zastávať prezidentský úrad. Prísahu skladal týmito slovami:

    „Prisahám na Boha všemohúceho a vševedúceho, že ako prezident Slovenskej republiky budem verným strážcom ústavy a zákonov, že budem mať vždy pred očami mravné a hmotné povznesenie národa a povediem štát tak, aby sa v ňom uplatňoval duch kresťanskej lásky a spravodlivosti. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“

Prezident disponoval výlučným právom suspenzívneho veta, ktoré mohol uplatniť do 15 dní od prijatia zákona slovenským snemom. Na jeho prelomenie sa vyžadovala ústavná väčšina. (Bobák, 2000, s. 97)

Ústava Slovenskej republiky definovala postavenie prezidenta ako politicky nezodpovedného. Bolo to umožnené vďaka dvom politickým brzdám. Jednak nutnosťou kontrasignácie, hlava 3 § 40, ktorý stanovoval: „K platnosti každého prezidentského vládneho aktu sa vyžaduje spolupodpis príslušného ministra.“ To vylučovalo, aby prezident konal svojvoľne, či dokonca v protiklade s vôľou vlády. Ďalším potvrdením politickej nezodpovednosti prezidenta je § 39 hlava 3, kde sa vyložene píše: „Prezident nie je zodpovedný za výkon svojej funkcie. “ Prezidenta kontroloval slovenský snem a o jeho prípadnej vine mohla rozhodnúť Štátna rada. Presne to vymedzuje § 39 hlava 3: „Prezidenta môže počas funkčného obdobia trestne stíhať Štátna rada na základe obžaloby slovenského snemu len pre vlastizradu, trestom môže byť strata prezidentského úradu a strata spôsobilosti tohto úradu znovu nadobudnúť.“ (Bobák, 2000, s. 97)

Člen vlády nesmel byť členom orgánov zárobkových spoločností.

Čo sa týka národnostných menšín, tak tie participovali na politickom živote Slovenskej republiky prostredníctvom svojich strán. Týkalo sa to strán nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny, Rusínska národnosť sa podieľala na štátnej moci prostredníctvom HSĽS-SSNJ.

Pre všetkých dospelých občanov mužského pohlavia platila všeobecná branná povinnosť. Čo je však zaujímavé, § 76 hlavy 9 ústavy stanovuje, že: „Práca duševná či telesná je občianskou povinnosťou.“ (Bobák, 2000, s. 99)

Z hľadiska garancie ľudských a občianskych práv mali kľúčové postavenie § 81 a § 85 ústavy. „Všetci občania bez rozdielu pôvodu, národností, náboženstva a povolania požívajú ochranu života, slobody a majetku.“ § 85 zas stanovuje: „Sloboda vierovyznania, prejavu mienky, vedeckého bádania a umenia sa zabezpečuje, nakoľko nenaráža na ustanovenia zákonov, verejného poriadku a kresťanských mravov.“ Slobodu slova a zlučovania garantoval § 84 hlava 11 ústavy: „Zhromažďovacie, tlačové a spolčovacie právo sa zabezpečuje v medziach zákonných ustanovení.“ (Bobák, 2000, s. 99)

Občania sa podľa svojich povolaní boli povinní zoskupovať do stavov, úlohu a funkciu stavovského zriadenia definoval § 62 hlava 7 ústavy: „Stavy sa starajú o hospodárske, sociálne a kultúrne záujmy svojich zložiek, najmä o zvýšenie ich výkonností a životnej úrovne, o úpravu pracovných pomerov, o vyrovnanie a usmerňovanie záujmov medzi stavmi, medzi výrobcami a spotrebiteľmi a o riešenie prípadných sporov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.“

Súkromné vlastníctvo bolo nedotknuteľné a chránené ústavou. Čo je však zaujímavé a pre ústavy prvej polovice 20. storočia netypické, bolo viacnásobné deklarovanie sociálneho charakteru politického systému. Táto časť ústavy bola silne inšpirovaná sociálnym učením katolíckej cirkvi, predovšetkým pápežskými encyklikami Rerum novarum a Quadragesimo anno. V druhej polovici 20. storočia sa podobný model transformoval do mnohých moderných demokracií pod názvom sociálno-trhové hospodárstvo. V § 79 odsek 1 sa deklarovalo: „Vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním v záujme všeobecného dobra.“ Ďalej § 87: „Práca je chránená, vykorisťovanie sociálne slabých občanov sa zakazuje, výška mzdy má byť primeraná pracovnému výkonu so zreteľom na rodinné pomery.“ Dvanásta hlava ústavy upravovala vzťahy s národnostnými menšinami. V § 91 sa uvádza: „Občania sa môžu voľne hlásiť k svojej národnosti.“ , dôležitý bol aj § 92, ktorý stanovuje: „Každá činnosť smerujúca k odnárodňovaniu je trestná.“ (Bobák, 2000, s. 99 )

Vyučovanie náboženstva na ľudových a stredných školách je povinné a deje sa kvalifikovanými príslušníkmi cirkví pod dozorom štátu. (§ 90, hlava 11 Ústavy)

Ústavný systém Slovenskej republiky môžeme charakterizovať ako kresťansko-konzervatívny s miernymi autoritatívnymi prvkami a silným národno-sociálnym rozmerom.

Po „salzburgskom diktáte“, kedy si Hitler 25. júla 1940 pozval prezidenta Tisa do Salzburgu, kde mu nanútil odstránenie ministra zahraničných vecí a ministra vnútra Ferdinanda Ďurčanského z vlády a Jozefa Kirschbauma z funkcie generálneho sekretára HSĽS-SSNJ, ako aj menovanie Vojtecha Tuku za ministra zahraničia a Alexandera Macha za ministra vnútra, došlo k novelizovaniu tejto ústavy, formálne sa prijal vodcovský princíp a obmedzili sa práva občanom židovskej národnosti.

^ hore na obsah ^


2.4 Antisemitizmus a riešenie židovskej otázky

Antisemitizmus je náboženská, národnostná a rasová neznášanlivosť prejavujúca sa nenávisťou voči židom, Židom. Antisemitizmus neprišiel na Slovensko s príchodom vplyvu Adolfa Hitlera, ale má hlboké korene z čias Uhorska.

Židia na Slovensku boli v 19. a v prvej polovici 20. storočia nemalou časťou obyvateľstva vnímaní ako vykorisťovatelia, šíritelia alkoholického moru pomocou židovských krčiem, ako aj odňárodňovací činiteľ zapojený do pomaďarčovania Slovenska.

Slovenský národ žil do roku 1918 v Uhorskom štáte. Posledných sto rokov bolo sprevádzaných silnou stupňujúcou sa maďarizáciou. Nebola povolená ani jedna slovenská stredná škola. Kto sa hlásil k slovenskej národnosti, nemohol zastávať žiadne miesto v štátnej správe, ak mal živnosť, nedostal od štátu žiadnu objednávku. Židia sa bez problémov hlásili k maďarskej národnosti a teda mali prístup k vzdelaniu a do celej hospodárskej a politickej sféry. Minister školstva vtedajšieho Uhorska Grünvald mal židovský pôvod a zároveň bol jedným z najhorlivejších potláčateľov slovenských škôl. Výsledkom jeho práce bolo, že roku 1918 na slovenskom území bolo 3 084 maďarských ľudových škôl a len 94 slovenských.

Svojho príklonu k maďarstvu sa mnohí Židia nevzdali ani počas Č-SR. V období autonómie vedúci židovskej obce v Bratislave predložili tamojšiemu Maďarskému konzulátu v mene 15 000 bratislavských Židov petíciu, aby bola Bratislava začlenená do Maďarského kráľovstva.

Podľa štatistiky z roku 1930 na Slovensku sa zaoberalo činnosťou v priemysle z tisíc obyvateľov židovskej národnosti 202 v obchode a peňažníctve 530. V roku 1940 sa urobil súpis majetku. Z celkového majetku 7 miliárd korún vlastnili Židia 3,2 miliardy (45 percent), hoci na Slovensku ich bolo len 2,9 percent. Tiso 29. septembra 1940 v Ružomberku vyhlásil:

    „Spreneverili by sme sa duchu Hlinkovmu, keby sme slovenský majetok nechali v rukách Židov. Čo Židia od Slovákov nazhŕňali, to statočnou prácou, čestným spôsobom za jeden život statočným spôsobom sa zarobiť nedá...“

Židia mali aj disproporčné zastúpenie v slobodných povolaniach, hlavne ako lekári, advokáti, žurnalisti...

Vstupná brána do tábora v NovákochSlovenská vláda sa zo začiatku snažila riešiť „židovskú otázku“ po svojom, v porovnaní s nacistickými spôsobmi relatívne humánne. Vládne nariadenie z 18. apríla 1939 vymedzilo pojem Žida, usmernilo počet Židov v niektorých slobodných povolaniach a zakazoval Židom vykonávať niektoré povolania – Žid nemohol byť notárom, mohol byť redaktorom len židovského časopisu, výslovne označeného a sledujúceho záujmy židovského vierovyznania a židovskej kultúry.

Čo sa týka usmernení počtu Židov v niektorých povolaniach (napr. počet advokátov mohol byť len 4 % z celkového počtu zapísaných členov príslušnej komory), tak podobné nariadenia platili aj pre Nemcov. Tiso, ešte ako predseda vlády, vydal 13. júla 1939 rozkaz pre štátne úrady, v ktorom sa hovorí, že Nemcov je na Slovensku 4,84 %. Kde je úradníkov 100, môže byť Nemcov najviac 5. Keďže mnohí si menili národnosť, Tiso nariadil, aby proti úradníkom, ktorí razom zistia, že sú oni Nemci, zaviedli disciplinárne pokračovanie a prepustili ich.

Zároveň v tomto roku odštartoval tzv. arizačný proces, ktorý mal za úlohu previesť židovský majetok do rúk árijcov. Kým napríklad v Protektoráte Čechy a Morava prebiehala arizácia takmer výlučne len do rúk nemeckej národnosti, na Slovensku sa vytvorila hromada slovenských „zbohatlíkov“. Na základe tzv. druhého arizačného zákona (nariadenie o židovských podnikoch), ktorý vyšiel koncom novembra 1940, sa zarizovalo asi 2500 podnikov a ďalších 10 000 bolo zlikvidovaných (odhady historika Ivana Kamenca).

Deti pod vedením učiteľky na prechádzke okolo táboraČiastočné vyostrenie riešenia „židovskej otázky“ priniesol až „Židovský kódex“, ktorý bol 9. septembra 1941 slovenskou vládou prijatý podľa vzoru nacistického Nemecka. Tento kódex v 270 paragrafoch ustanovil na Slovensku osobitný právny režim pre občanov židovskej národnosti. Nariaďoval Židom nosiť židovské označenie, zakazoval uzatvárať manželstvo medzi židovskou a nežidovskou časťou (porušenie sa malo trestať väzením do 3 rokov), Židia stratili volebné právo a voliteľnosť do Snemu Slovenskej republiky a do orgánov verejnoprávnych korporácií. Žid nemohol držať alebo nosiť zbraň, loviť ryby a nemohol riadiť slovenské motorové vozidlo. Nesmeli byť zamestnaní v službách štátu. Mali obmedzené spolkové a zhromažďovacie právo, ako aj tlačovú slobodu. Boli vylúčení zo škôl, okrem škôl ľudových... Iba § 255 umožňoval prezidentovi udeľovať výnimky z ustanovenia tohto vládneho nariadenia s mocou zákona. Prezident Tiso tieto výnimky hojne udeľoval, čím zachránil pred neskoršími deportáciami okolo 30 000 Židov (odhady sa u jednotlivých autorov líšia).

Gardisti ponižujú Žida tým, že mu strihajú bradu.Začiatkom roku 1942 začali Nemci vyvíjať tlak na slovenskú vládu, aby radikálnejšie riešila židovskú otázku. Boli ochotní prevziať Židov zo Slovenska ako pracovné sily na územie porazeného Poľska, pričom kládli podmienku, aby boli pozbavení slovenského štátneho občianstva. Minister vnútra Mach vyhlásil, že ak to slovenská vláda nedokáže, urobia si to Nemci sami, čo iste nie je v záujme Slovenska.

Na zasadnutí Štátnej rady SR 6. marca 1942 predseda vlády Tuka predložil dohodu s Nemeckom o vysídlení Židov na práce do bývalého Poľska a dodal, že Nemecko vyžaduje ako príspevok na ich usídlenie a preškolenie poplatok 500 mariek (asi 5000 Ks) za osobu. Nemci argumentovali, že podľa ich skúseností Židia nie sú zvyknutí na manuálne práce, preto trvá dlhší čas, kým sa zaučia a v tom období sú skôr na príťaž než na úžitok pracoviskám. Prezident Tiso vyslovil požiadavku, aby pokrstení Židia boli ubytovaní spoločne v osobitných sídliskách a aby tam mali aj svojich kňazov a kostoly.

17. marca Predsedníctvo HSĽS-SSNJ pod vedením Jozefa Tisa sa uznieslo riešiť židovskú otázku. Navrhlo vybudovať a zriadiť pracovné tábory pre Židov na Slovensku a vyberať dávku z ich majetkov.

Na tomto základe boli zriadené pracovné tábory pre Židov v Novákoch, v Seredi a vo Vyhniach, neskôr aj pracovné strediská v Žiline, v Ilave, v Degeši a v Nitre. Boli to podniky hospodárskej povahy, ktoré pracovali prevažne na štátne objednávky. Tábory mali svoje poľnohospodárske oddelenie s chovom dobytka pre potreby vlastného zásobovania. Pre deti boli zriadené školy a pre odrastenejších učňovské dielne. O zdravie príslušníkov táborov sa starali židovskí lekári.

Deportácie začali v marci 1942 a trvali do 20. októbra, kedy odišiel posledný transport. Zo Slovenska bolo vysídlených 57 627 osôb, zbavených slovenského občianstva (toto číslo je prevzaté z knihy Igora Baku). Po potlačení povstania, kedy bolo Slovensko okupované nemeckým vojskom, sa deportácie obnovili a do koncentračných táborov mimo Slovenska bolo vysídlených ešte ďalších asi 10 000 židovských osôb.

Riešenie židovskej otázky je často chápané ako najčiernejšie miesto v slovenských dejinách, lebo bolo vyvezených niekoľko desiatok tisíc Židov (literatúra sa v presnom počte rozchádza) do nacistických koncentračných táborov v Poľsku, kde mali byť masovo zabíjaní v plynových komorách a spaľovaní v peciach.

Za spomenutie stojí aj zaujímavosť, že v súčasnosti existuje časť historikov (nazývaní sú aj popierači holokaustu alebo revizionisti), ktorí rozsah holokaustu v rôznej miere revidujú. Patria medzi nich napr.: Paul Rassinier, Austin App, Harry Elmer, David Hoggan, Richard Harwood, Arthur Butz, Dietlib Felderer, David Irving, Fred Leuchter a iní. Časť z nich tvrdí, že plynové komory vôbec neexistovali a počet židovských obetí v období druhej svetovej vojny redukujú z oficiálnych 6 miliónov na zhruba 400 až 800 tisíc. (Lipstadtová, 2001)

Som toho názoru, že zodpovednosť za to, čo sa dialo so Židmi mimo Slovenska alebo pod nacistickou správou, nemožno pripisovať slovenskej vláde, keďže o tejto situáci nemali relevantné vedomosti.

^ hore na obsah ^


2.5 Hospodárstvo


2.5.1 Slovensko-nemecké hospodárske pomery

Nemecko sa zmocnilo rozhodujúcich slovenských podnikov, do nich však muselo Slovensko investovať úhrnne 4 miliardy korún a bránilo svojprávnemu rozvoju ekonomických odvetví Slovenska. Už začiatkom marca 1939 pri rokovaní o zásadách priemyselnej politiky na Slovensku Nemci trvali na tom, že si neprajú,

    „aby bol na Slovensku budovaný textilný priemysel“.

V januári 1941 napísalo nemecké ministerstvo hospodárstva slovenskému ministerstvu hospodárstva:

    „Zriadenie továrne na klavíry na Slovensku je nežiadúce, pretože nemecký priemysel prikladá veľký význam odbytu svojich výrobkov na Slovensku.“

Ľ. Lipták uvádza, že podiel nemeckého kapitálu vo vybraných slovenských účastinných spoločnostiach v odvetví baníctva, kovopriemyslu, chémie, stavebných hmôt a pod. vzrástol zo 4 % roku 1938 na 51,6 % v roku 1942. Dokumentuje tým nesporný fakt, že slovenský priemysel ovládli „nemecké monopoly“, a to i na úkor skupín slovenských podnikateľov. O nevýhodnom ekonomickom postavení Slovenska voči Nemecku svedčí predovšetkým umelo udržiavaný pevný kurz slovenskej koruny voči marke 11,62 Ks : 1 RM, čím bola marka značne nadhodnotená so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Druhý guvernér SNB Rudolf Kubiš nakupoval nemeckú marku na konci apríla 1945, pred odchodom do emigrácie, za 2,50 Ks. (Bobák, 2000, s. 116)

Ďalším svedectvom je clearingový účet, prostredníctvom ktorého prebiehali platby medzi oboma štátmi. Nemecko sa do konca vojny u Slovenského štátu zadĺžilo viac ako 7 miliardami korún slovenských, ktoré Nemci nechali na účtoch „zamrznúť“. (Bobák, 2000, s. 117)

Zo slovenského rozpočtu sa hradili náklady na vydržiavanie nemeckého veľvyslanca a na odsun približne 58 000 Židov zo Slovenska, čo sa udialo pod priamym Hitlerovým nátlakom. Kanálom na využívanie slovenského hospodárstva v prospech Nemecka bolo vysielanie slovenských robotníkov na práce do Nemecka (spolu to bolo asi 100 000 osôb), pričom ich mzdy hradil Slovenský štát. Zo slovenských zdrojov bola financovaná i preprava a dočasný pobyt nemeckých vojsk na slovenskom území. Nemecko za dodaný vojenský materiál neplatilo, iba pripisovalo svoje dlhy na clearingový účet. Tieto finančné transakcie boli kryté vydávaním nekrytých bankoviek, čím na Slovensku vzrástla inflácia. Aj tak nedosiahla také rozmery, ako v susedných štátoch, vrátane Nemecka. (Bobák, 2000, s. 117)

^ hore na obsah ^


2.5.2 Hospodárska politika Slovenského štátu

Základné ekonomické východiská Slovenského štátu sa dajú charakterizovať na príklade zlatých menových rezerv, vrátane devízových prostriedkov. Nemecko po obsadení Prahy (15. marca 1939) zhabalo celý česko-slovenský zlatý poklad bez podielu Slovenskej republiky na ňom. Slovensko si na svoje zlaté menové rezervy muselo urobiť zbierku, vláda preto 11. júla 1939 schválila zriadenie „Fondu hospodárskej samostatnosti“. V dvoch etapách (prvá do 31. októbra 1940, druhá do 31. decembra 1943) sa vyzbieralo vyše 3 kg čistého zlata, 60 kg čiastočne zlatého kovu, 1873 kg čistého striebra, 344 čiastočne strieborných predmetov, za 2 a pol milióna korún cenných papierov a 10 miliónov korún v hotovosti. Do zbierky prispelo vyše 90 000 darcov. Zlaté krytie slovenskej meny dosiahlo dovedna 7 ton zlata. Okrem zbierky a darov si časť získala ťažbou zlata v Slovenských rudných baniach (Kremnica a Banská Štiavnica) a časť zlata získala Slovenská národná banka (SNB) vývozom osobitne hodnotného tovaru, za aký sa cez vojnu pokladal aj cukor, textil, petrolejové výrobky ap. Slovensko malo aktívne obchodné saldo takmer so všetkými významnejšími zahraničnými partnermi, vrátane Nemecka. (Bobák, 2000, s. 117)

Do zlatých zásob Slovenského štátu však nepatrilo tzv. židovské zlato, ktoré bolo odoberané Židom pri ich odsune do koncentračných táborov.

Čo sa týka devízových prostriedkov, na Slovensku boli k dispozícii len devízy od exportných firiem, ktoré boli uložené na valutových kontách bánk. Išlo zhruba o hodnotu 30 mil. Ks. (Bobák, 2000, s. 117)

Hlavné body rozvojového hospodárskeho programu Slovenského štátu boli:

  • industrializácia,
  • rozšírenie pracovných možností,
  • povznesenie hospodárstva.

V súdobej tlači sa v tejto súvislosti písalo:

    „Slováci bohatnite!, pretože z bohatých jednotlivcov vznikne bohatý národ, ktorým chceme už raz byť, pretože národ žobrákov je národom otrokov.“

V poslednom období dala slovenská vláda do obehu 1 miliardu nekrytých korún. Peňažné obeživo sa od marca 1939 do marca 1945 (za šesť rokov) zvýšilo z 1,4 na 11,6 mld. Ks. (Bobák, 2000, s. 118)

Minca v hodnote 5O Ks. Na nej Tisov profil a okolo nápis: „Verní sebe – svorne napred“Situácia v zásobovaní bola napriek mnohým nedostatkom lepšia ako v susedných štátoch, vo Švajčiarsku alebo v západnej Európe, kde sa dobré pomery vojnou zhoršili. Uprostred kontinentu dychtiacom po tovare stalo sa Slovensko veľmi vyhľadávaným obchodným partnerom a vedelo svoje záujmy úspešne zastupovať aj v Berlíne. Slovensko vypomáhalo v zásobovaní aj Švajčiarsku. Z 30. októbra 1942 je datovaný list slovenského chargé d'affaires Radlinského, ktorý informuje o tom, že Švajčiarsko sa nachádza v nepriaznivej zásobovacej situácii a že „veľmi potrebuje napr. cukor, lúšteniny, zemiaky a drevené uhlie“ zo Slovenska. Podľa Správy devízového odboru SNB z januára 1940 najvyšší podiel na slovenskom vývoze malo drevo (25,3 %), potravinársky priemysel (18,2 %), celulóza a papier (13,0 %), kovy (11,9 %), poľnohospodárske a živočíšne plodiny (9,3 %). Slovenská ekonomika mala k dispozícii celý trh bývalého Česko-Slovenska, pretože vzájomná výmena tovaru s Protektorátom fungovala na princípe „bezcolnosti vzájomnej výmeny“, čo bolo pre Slovensko významným prínosom. Do Protektorátu smerovalo 55 % slovenského vývozu. (Bobák, 2000, s. 119)

Hospodársky rast najmä v prvých rokoch ovplyvnila štátna podpora priemyslu, ale aj viaceré iné faktory. Peter Zaťko, známy slovenský ekonóm tých čias, 28. júna 1940 na manifestačnom zhromaždení slovenského priemyslu v Trenčianskych Tepliciach povedal, že bol spôsobený hlavne dvoma faktormi: nízkou spotrebou slovenského obyvateľstva a z toho vyplývajúcou samozásobiteľskou schopnosťou slovenského vidieka („už dnes na poli hospodárskom sme schopní dať svetu viacej, ako od neho chceme, už dnes stávame sa veriteľmi cudziny“) a nepochybným entuziazmom z pocitu vlastnej vlády nad svojou krajinou a nad rozhodovaním o tvorbe a použití zdrojov („Slovák, ktorý sa už dlhé desaťročia v rôznych častiach sveta ukazoval ako obyčajný alebo kvalifikovaný robotník, ukázal sa v týchto časoch aj ako organizátor, ktorý stojí na výške svojich úloh. Hádam v tom je práve kus tajomstva slovenského úspechu z roku 1939“) . (Bobák, 2000, s. 119)

Dokonca významný predstaviteľ slovenského bankovníctva židovského pôvodu do roku 1968 Eugen Löbl to neskôr v emigrácii zhodnotil takto:

    „Musíme otvorene povedať, že Slovenský štát zachránil slovenský národ pred rozdelením a maďarskou okupáciou. Slovenský národ a jeho zodpovední politici priviedli slovenský štát k obdivuhodným úspechom. Bol to šikovný spôsob, ako vedel využiť situáciu pre seba... Bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť. To treba uznať a nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby.”

Realisticky hodnotil hospodárske pomery prvej Slovenskej republiky aj Gustáv Husák (spolu so svojimi spolupracovníkmi v V. ilegálnom ústrednom výbore KSS pre potreby Moskvy) v júli 1944. Keďže Husák bol spoluorganizátorom povstania, ktoré malo za cieľ zlikvidovať režim Slovenského štátu (a napokon zlikvidovalo i samotný štát), jeho názory možno považovať za objektívne, nemal dôvod ho chváliť:

    „Hospodárske otázky sa podarilo dobre zvládnuť, a to i na prekvapenie ľudí režimu svojho času naklonených. Dnes je na Slovensku pomerne dosť tovaru, zásobovanie funguje vcelku dobre, oproti iným územiam (Čechy, Maďarsko, Nemecko, Poľsko) je na Slovensku najlepšie, a to tak čo do výšky reálnych miezd, ako aj čo do možnosti zakúpenia tovaru. Platy zamestnancov a robotníkov sa mnohokrát zvyšovali, závody majú rôzne zásobovacie výhody, o nedostatku základných tovarov pre konzum nemôže byť ani reči.

    Slovenská koruna je v obchodnej Európe najlepšou menou, doma má predbežne plnú dôveru, ľudia ukladajú ešte peniaze, nie je tu útek k naturálnym obchodom, ako pozorovať v okolí, nábehy k inflácii sú vyvolané skôr nemeckým nátlakom v hospodárstve než domácimi pomermi, ceny spotrebných tovarov na čiernom trhu sú 1 – 5 násobok úradnej ceny, často sa držia pri úradnej cene, kým napr. v Čechách dosahujú až 100 – 200-násobnú. Ťažkosti robia nemecké požiadavky, v dôsledku ktorých dnes Nemecko dlhuje Slovensku 8 miliárd Ks.

    Zo Slovenska sa pašujú a súkromne vyvážajú potraviny, cigarety, liehoviny, textílie a pod. do Čiech, Nemecka a inde. Slovenský priemysel sa počas určitej konjunktúry, ktorú mal za tejto vojny, veľmi zmodernizoval, do zariadení sa investovali asi 2 miliardy Ks (v priebehu dvoch rokov), čo je na Slovensko veľká suma.

    Pomer slovenskej koruny k českej je úradne 1 : 1,05 v prospech českej koruny, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je asi 1 : 7 až 1 : 10 v prospech koruny slovenskej. Mena českej koruny je úplne zruinovaná, mena slovenskej koruny sa pomerne slušne drží. Nemecká marka je bezcenný papier, hoci jej kurz je 11,6 Ks, kupuje sa načierno po 1 – 2 Ks. Pengö po okupácii Maďarska neobyčajne klesol. (...)

    Štátne i súkromné úradníctvo, aj keď nie platené skvele, je platené slušne a vzhľadom na reálnu silu Ks oveľa lepšie než napr. v Čechách. Priemyselná výroba je usmerňovaná Najvyšším úradom pre zásobovanie (Dr. Karvaš), pokiaľ je to potrebné pre nedostatok surovín (kovy a pod.), ďalej ten istý úrad určuje ceny výrobkov a uskutočňuje zásobovanie obyvateľstva potravinami a niektorými priemyselnými artiklami.

    Roľníctvo v podstate nie je regulované (iba čo do zásobovania), výroba tu ide v starých koľajach. Problém malého roľníctva bude jeden z prvých na riešenie, je na Slovensku hádam najaktuálnejší.

    Vcelku možno povedať podľa 6-ročných skúsenosti, že Slovensko je schopné hospodársky aj finančne samostatne existovať, samo sa vie vydržať a má dnes aj potrebné sily (i technické) i výrobné predpoklady k medzinárodnej konkurencii.

    Dnes je určitý nedostatok pracovných síl čiastočne preto, že asi 60 000 slovenských robotníkov pracuje v Nemecku, ďalej značný počet ľudí je v armáde. Ak nenastanú zvláštne poruchy neskoršie, menovite ak bude slovenské hospodárstvo hneď po ukončení vojny plne pracovať na mierovú výrobu, t.j. niet tu špeciálnych vojenských závodov.“ (Bobák, 2000, s. 119-120)

Južné Slovensko prežívalo za maďarskej okupácie všestranný úpadok. Priemysel sa v tejto agrárnej oblasti nerozvíjal, zamestnanosť stagnovala a poľnohospodárstvo nemohlo v Maďarsku získať náhradu za stratené odbytisko. Zhoršovanie sociálneho zákonodarstva, nevýhodné podmienky pri výmene peňazí, nútené obmedzovanie osevných plôch intenzívne oddeľovaných plodín, dosadzovanie Maďarov z centra na vedúce miesta a iné opatrenia vyvolávali odpor nielen u diskriminovaných Slovákov, ale i medzi maďarským obyvateľstvom. Zhoršenie hmotného postavenia pocítili v tej či onej forme všetky vrstvy spoločnosti. (Průcha V. a kol., 1974, s. 199)

Pri hodnotení slovenského hospodárstva v týchto rokoch si musíme uvedomiť niekoľko významných faktorov, ktoré vplývali negatívne a kladne na jeho rozvoj.

Po územných stratách, spôsobených Viedenskou arbitrážou v novembri 1938, Slovensko stratilo najúrodnejšiu časť krajiny, narušila sa významná železničná dopravná sieť. Po vzniku štátu sa Nemecká ríša pričinila o istý stupeň vykorisťovania a počas celého trvania štátu Slovensko viedlo tri vojny, kam smerovala nemalá časť výdavkov.

Na druhej strane svetová vojna umožnila spotrebu menej kvalitných potravín. No úspechy hospodárskej politiky vtedajšieho Slovenska možno pripísať dvom hlavným faktorom: 1. vplyv ohrozenia zvonka stmeloval národ a generoval kolektívnu silu; 2. režim pozostávajúci zo syntézy nacionalizmu a katolicizmu, čo dodávalo ľuďom jednak hrdosť z identity a zároveň skromnosť v správaní.

^ hore na obsah ^


2.6 Kultúra

Ideové zameranie slovenskej kultúry v rokoch 1939 – 1945 nadväzovalo na výsledky dlhého predchádzajúceho vývoja od počiatkov národného obrodenia, opieralo sa o národné tradície, čerpalo podnety zo svetovej kultúry a dominovala v ňom kresťanská duchovná orientácia.

Po salzburských rokovaniach (28. júl 1940), kedy došlo k zmene vo vláde, bolo politicky žiadúce v rámci vonkajších, formálnych prejavov lojality k Nemeckej ríši aspoň navonok zdôrazňovať uplatňovanie slovenského národného socializmu v našej kultúre. O jeho úlohe Štefan Polakovič v januári 1941 napísal:

    „...slovenský národný socializmus rešpektuje život a ostatné hodnoty iných národov, nemá dobyvačných úmyslov, lež všetku svoju energiu ide venovať tvorbe hospodárskeho a sociálneho blahobytu a potom kultúrnemu rozvoju slovenského národného spoločenstva. Bez ujmy na právach iných národov (Slovák len na svojom orie, cudzieho nežiada) ideme tvoriť nielen sociálny štát, ... ale i štát kultúrny, a to zo svojich prostriedkov, na svojej pôde, z vlastných tradičných fondov.“

V školstve sa kultúrna politika prejavila najvýraznejšie. Usmerňovaná bola Ministerstvom školstva a národnej osvety Slovenskej krajiny, zriadenom po vyhlásení autonómie. Jeho prvým problémom bolo umiestnenie 863 učiteľov, ktorí boli Maďarmi vyhnaní aj s rodinami po viedenskej arbitráži z okupovaného územia južného Slovenska. Nastupovali väčšinou na miesta uvoľnené po odchode českých učiteľov, čím sa tiež posilňovala školská výchova v slovenskom štátotvornom duchu.

Cirkevné školy boli zriaďované v obciach s rôznymi konfesiami, ak deti určitého náboženstva prekročili štyri pätiny z celkového počtu.

Od roku 1939 do roku 1943 zaznamenala štatistika Ministerstva školstva a národnej osvety (MšaNO) vznik 10 nových stredných škôl, jednej učiteľskej akadémie, 8 obchodných učilíšť, 4 odborných škôl pre ženské povolania a 3 priemyselných škôl. Tento kvantitatívny rozvoj stredného školstva a nárast počtu študentov sa uskutočnil aj napriek odchodu časti českých profesorov. V roku 1938 bolo na území Slovenska z celkového počtu stredoškolských profesorov 345 Slovákov a 523 Čechov. Koncom školského roku 1942 – 1943 bolo už 700 Slovákov a len 26 Čechov. Podobne sa zmenil v prospech Slovákov aj pomer profesorov na vysokých školách. (Bobák, 2000, s. 145)

Vysoké školstvo dosiahlo za šesť rokov štátnej samostatnosti azda najväčší rozmach. Už v roku 1939 bol schválený zákon č. 188 o Slovenskej vysokej škole technickej, na ktorej sa potom postupne počas vojny zriadili odbory inžinierskeho staviteľstva, inžinierstva lesníckeho, poľnohospodárskeho, chemického, technologického, strojného, elektrotechnického a baníckeho. Slovenská univerzita v Bratislave sa rozšírila zriadením Prírodovedeckej fakulty zákonom č. 168/1940 Sl. z. a včlenením samostatných bohosloveckých fakúlt katolíckej a evanjelickej. Od základov bola vybudovaná aj Vysoká škola obchodná, zriadená zákonom č. 248/1940 Sl. z. ako súkromná vysoká škola s právom verejnosti. Už od roku 1939 do roku 1942 vzrástol počet poslucháčov slovenských vysokých škôl z 2034 na 5432 študentov. V tom istom čase vyplatilo ministerstvo školstva len na štipendiách 5 800 571,- Ks. (Bobák, 2000, s. 145)

Rozvoj vedy a umenia zabezpečovali viaceré štátne ústavy a inštitúcie, ktoré spolu so školstvom patrili pod správu MŠaNO. Systematickému vedeckému výskumu slúžili: Slovenská akadémia vied a umení (1942), Knižnica Slovenskej univerzity (1919), Štátny archeologický ústav (1942), Štátna hvezdáreň na Skalnatom plese (1943), Štátny ústav pre ľudovú pieseň (1942). (Bobák, 2000, s. 145)

Slovenská akadémia vied a umení (SAVU) vznikla 2. júla 1942 pod protektorstvom prezidenta Jozefa Tisa. Pri tejto príležitosti Emil Boleslav Lukáč v Slovenskom sneme vyhlásil, že poslaním SAVU je

    „...stmeliť, syntetizovať ochrannú autoritatívnosť so slobodou ducha, disciplinovanosť s pravým pokrokom, ľudský univerzalizmus so slovenským nacionalizmom.“

V rámci SAVU boli vytvorené malé pracoviská venujúce sa vedeckému výskumu v oblasti jazyka, literatúry, hudby, histórie a zemepisu.

Štátna hvezdáreň na Skalnatom plese (postavená za ťažkých podmienok), bola v roku 1943 uvedená do užívania ako vedecké pracovisko vybavené knižnicou a potrebnou pozorovacou a prístrojovou technikou na pozorovanie meteorov, ale aj pre meteorológiu a geofyziku.

Štátny ústav pre ľudovú pieseň bol zriadený v januári 1942 a pričlenený k Hudobnému semináru Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity s poslaním skúmať a vydávať slovenské piesne a iné hudobné prejavy, ktoré vznikli na území SR alebo medzi krajanmi v cudzine. (Bobák, 2000, s. 146)

Vydávanie slovenských kníh a časopisov zaznamenalo aj napriek vojnovým rokom v prvej SR kvantitatívny i kvalitatívny rozvoj, aký nemal predtým na Slovensku obdobu. Podľa počtu vydaných kníh do roku 1944 patrili k najväčším inštitučným nakladateľstvám Spolok svätého Vojtecha (417 kníh), Matica slovenská (414 kníh) a Tranoscius (246 kníh). V rade nakladateľstiev sa vydávali popri dielach domácich autorov preklady zo svetovej literatúry a ruských klasikov, ktoré sa v Nemecku i Sovietskom zväze vyraďovali z knižníc. Na výstave Slovenskej duchovnej tvorby, usporiadanej osvetovým ústredím MŠaNO a kultúrnym oddelením HSĽS v marci 1944, bola predstavená kompletná slovenská spisba za uplynulé 5-ročné obdobie štátnej samostatnosti. Predstavovala celkový počet 3 927 knižných vydaní, z ktorých bolo 3 286 pôvodných kníh a 641 prekladov. Znamenalo to, že v priemere vychádzali v prvej SR viac než dve knihy denne. V priebehu 5 rokov vychádzalo 221 slovenských časopisov, z toho politických denníkov 5, týždenníkov 36, dvojtýždenníkov 33, mesačníkov 107 a zvyšok tvorili ostatné časopisy. (Bobák, 2000, s. 146)

Literárna tvorba jednotlivých umeleckých druhov bola ideovo vo formálnom výraze veľmi pestrá, vyrastajúca z národných tradícií, ale otvorená príjmaniu ideových podnetov z európskeho umenia. V období Slovenského štátu sa uplatňovali takmer všetky literárne smery. Od všetkých autorov sa vyžadovala len lojalita k Slovenskej republike.

Slovenský rozhlas vznikol 15. 6. 1939 ako spoločnosť s.r.o. pre tvorbu rozhlasových programov so sídlom v Bratislave. Stal sa aj členom Medzinárodnej rozhlasovej únie. Okrem sprostredkovania informácií a zábavy plnil aj významné politické, osvetové a výchovné poslanie. Veľký význam malo vysielanie školského rozhlasu, zamerané podľa učebných osnov na vzdelávanie, výchovu, ale aj upevňovanie národnej, kresťanskej a štátnej myšlienky. Týždenník Slovenský rozhlas prinášal popri programe Slovenského rozhlasu aj množstvo hodnotných článkov z oblasti vedy, politiky, hospodárstva a kultúry. V roku 1944 bolo na Slovensku zhruba 125 000 majiteľov rozhlasových príjmačov.

Slovenský film začal vystupovať z tieňa českej kinematografie až po vzniku slovenskej štátnosti. Už 7. februára 1939 vznikla filmová spoločnosť Nástup. Slovenský zvukový týždenník Nástup každý týždeň prinášal pôvodné reportáže zo slovenského kultúrneho a politického života (v spolupráci s Deutsche Wochenschau prinášal aj reportáže zo zahraničia). Rok na to sa Slovensko stalo členom medzinárodnej filmovej komory vo všetkých jej sekciách. V roku 1943 vznikol slovenský zvukový mesačník Lúč, ktorý prinášal filmové reportáže z dejín slovenského národa, z kultúrnej, hospodárskej a priemyselnej výstavby Slovenska a bol tribúnou mladých filmových pracovníkov.

Na Slovensku sa v tom čase ešte nevyrábali celovečerné filmy, preto Slovenská filmová spoločnosť Nástup dovážala filmy zo zahraničia. Výnimku tvoril prvý slovenský celovečerný dokumentárny film Od Tatier po Azovské more, venovaný vojnovému ťaženiu na východnom fronte. Vznikol v roku 1942 v réžii Ivana J. Kovačoviča. (Bobák, 2000, s. 152)

Keďže Slovensko sa v rokoch 1939 – 1945 ocitlo pod mocenským vplyvom národno-socialistického Nemecka, bolo možné očakávať, že jeho charakter sa premietne aj v ideovom usmernení slovenskej kultúry. Výsledky výskumu a žijúci pamätníci svedčia, že sa tak nestalo ani po Salzburgu, keď si Hitler presadil zmeny vo vláde.

^ hore na obsah ^


2.7 Povstanie

Hodnotenie charakteru historickej udalosti s názvom „Slovenské národné povstanie“ a jej aktérov je veľmi zložité. Ľudia do povstania išli a partizánmi sa stávali z rôznych príčin a sledovali tým rôzne ciele.

Vznik Slovenského štátu s jasotom privítala prevažná časť slovenského obyvateľstva, avšak ostala malá skupinka ľudí (najmä podzemné komunistické hnutie), ktorá nesúhlasila s rozsiahlym klerikálnym vplyvom, s nacionalistickým charakterom štátu a s pomerne silným vplyvom Nemcov v štáte. Časť týchto komunistov sa prikláňala k myšlienke sovietskeho Slovenska, ktorej nešlo o obnovu ČSR, ani o primárnu likvidáciu štátu, ale len o zmenu politického systému.

Iným ľuďom, zmýšľajúcim do istej miery panslavisticky, vadil len silný vplyv germánstva v štáte a vojna, kde Slovensko stálo na nemeckej strane a bojovalo proti ZSSR, skladajúceho sa v prvom rade z ruského národa.

Partizáni sa skladali prevažne z frontových prebehlíkov na východnom fronte, kde následne pod priamym sovietskym vplyvom boli vycvičení k činnosti, ktorú neskôr predviedli na území Slovenska.

Po potlačení nemeckej ofenzívy a postupnému ústupu východného frontu si stále viac ľudí začalo uvedomovať, že Nemecko vojnu nevyhrá. U obyvateľstva a v prvom rade v armádnych kruhoch sa začala vynárať otázka: „Čo ak prídu Rusi?“ Táto časť ľudí sa pridávala k partizánom často len zo strachu a z oportunistických pohnútok.

Generál Čatloš vypracoval pre sovietske orgány vlastné memorandum, v ktorom ponúkol spoluprácu sovietskej armáde s tým, že slovenská armáda vo vhodný čas otvorí v Karpatoch Sovietom cestu a slovenské vojenské vedenie uskutoční na Slovensku štátny prevrat. Moc by predbežne ostala v rukách slovenskej vojenskej diktatúry. Touto snahou chcel docieliť, aby Slovensko bolo ušetrené od vojnových hrôz postupujúceho východného frontu, aby sa nepotopilo spolu s Nemeckou ríšou a aby Slovenský štát a jeho režim fungoval aj po vojne. Členovia ÚV KSS však zaujali k jeho memorandu odmietavé stanovisko, dôvodili najmä tým, že Čatlošova osoba sa už veľmi skompromitovala spoluprácou so slovenskými a nemeckými fašistami a že s ním pre vojnový odboj nerátali a ani v budúcnosti nerátajú.

„Partizánske hnutie na Slovensku už od júla, najmä však v auguste 1944, posilňoval príchod partizánskych organizátorov zo Sovietskeho zväzu. Viacerí prichádzali ako leteckí výsadkári do horských oblastí Slovenska, druhí prekračovali hranice pešími pochodmi z Ukrajiny a Poľska.“ (Kropilák, 1974, s. 90)

Minister vnútra Mach 12. augusta odkázal po gen. Malárovi jednému z vedúcich Benešových ľudí na Slovensku Jánovi Ursínymu (o ktorom vedel, že sa tajne schádza aj s komunistami), aby sa vyvarovali predčasných akcií, ktoré by mohli vyvolať tvrdú reakciu Nemeckej ríše.

„V posledných dvoch augustových týždňoch partizáni zintenzívnili činnosť natoľko, že na Slovensku vzbĺkla otvorená partizánska vojna.“ (Kropilák, 1974, s. 94)

„24. augusta nemecký vyslanec v Bratislave Hans E. Ludin hlásil do Berlína, že treba rýchlo a energicky zamedziť a zlikvidovať partizánske hnutie, lebo slovenská armáda a slovenské bezpečnostné orgány nie sú to ochotné urobiť. Žiadal účinné opatrenia nemeckých jednotiek na ochranu slovenského a nemeckého obyvateľstva na Slovensku.“ (Kropilák, 1974, s. 97)

Partizáni si uvedomovali Tisovu popularitu na Slovensku a tak v styku s ľuďmi zdôrazňovali, že nie sú proti Tisovi, ani proti Slovenskému štátu, ale len proti Nemcom, (po vypuknutí puču prichádzalo do Bratislavy od nich stovky listov s takýmto obsahom) a keďže na Slovensku v tom čase veľa Nemcov nebolo, nemali ani veľa roboty a svoju činnosť nasmerovali inam.

Zbrane partizánskej skupiny „Janko Kráľ“Partizánske organizačné skupiny prepadávali dopravu, sklady materiálu – vyvíjali intenzívnu záškodnícku činnosť a popritom vraždili obyvateľstvo často pre náboženskú aktivitu, stranícku príslušnosť, nemecký pôvod, ale často aj obyčajných slovenských ľudí, vrátane žien.

24. augusta zničili tunely pri Strečne a Kraľovanoch (čím prerušili dopravné spojenie na trati Žilina – Košice), prepadli železničný uzol Margecany, pričom zavraždili sedem osôb (z toho jednu ženu), úplne zničili železničnú stanicu, mínami rozbili šesť lokomotív, zapálili približne 300 nákladných vagónov plných slovenského dreva (všetky zhoreli).

27. augusta partizáni a vojaci, ktorí sa k nim pridali, obsadili Ružomberok, napadli nemeckú vojenskú jednotku a malý oddiel SS, pričom zabili asi sto nemeckých vojakov a zajali 67 členov Nemeckej strany (vrátane 4 žien), na druhý deň ráno spolu s ďalšími (asi 24) uväznenými ružomberskými civilmi ich všetkých povraždili a ich byty vyrabovali. Partizáni z jednotky „Za slobodu Slovanov“ zavraždili štyroch vedúcich Slovákov: primátora mesta Brezno, poslanca HSĽS Františka Slameňa, vedúceho notára Bothára, obchodníka Valentínyho, roľníka Dolňana. Toho istého dňa v Martine na železničnej stanici partizáni v spolupráci so železničnými úradníkmi zajali z medzinárodného rýchlika dvadsaťosemčlennú (z toho 3 ženy) nemeckú vojenskú misiu, vracajúcu sa z Rumunska do ríše. Pri pokuse o ich odzbrojenie, zavčas rána nasledujúceho dňa, na rozkaz sovietskeho partizánskeho veliteľa P. A. Velička ich všetkých povraždili. Podobné výčiny Hitler vždy pomstil tvrdými represáliami, ako napríklad desaťnásobnou decimáciou obyvateľstva, alebo zrovnaním so zemou celej obce, v ktorej sa to stalo.

„Hans E. Ludin po návšteve u prezidenta Jozefa Tisa hlásil výsledky svojho rokovania do Berlína a oznámil, že vývoj partizánstva na Slovensku nedovoľuje, aby nemecká strana ďalej vyčkávala, že je nevyhnutné nasadiť vojsko proti partizánom a demobilizovať nespoľahlivé jednotky slovenskej armády.“ (Kropilák, 1974, s. 99-100)

Tiso sa obával, že keď pozve nemecké vojenské jednotky na Slovensko, už nebudú chcieť odísť, ale nemal inú možnosť a formálne požiadal Nemcov o pomoc pri likvidácii partizánskeho puču.

Generál Augustín Malár sa 30. augusta v rozhlasovom prejave obrátil na príslušníkov slovenskej armády so slovami:

    „Keď vám môžem úprimne radiť, tak vám volám: Stáť! Čelom späť! Pochod do materských posádok k svojim jednotkám! Všetko je prenáhlené, nedomyslené a môže to naše pekné, dosiaľ vojnovou zhubou len málo dotknuté drahé Slovensko priviesť ta, kde ho nechceme mať, to je do vojnovej vravy. (...) Keď sa rozbijeme, keď zničíme svoje ťažko nadobudnuté hodnoty, či už mravné alebo materiálne, stratíme vážnosť, stratíme cenu, nebudeme znamenať vôbec nič. (...) Načo nám revolúcia, mládenci? Kto nám čo robí? Myslíte, že nám môže byť lepšie? Boli ste doposiaľ sami pánmi v svojom dome, máme však istotu, že v budúcnosti tiež tak bude? Prečo teda nečakať, až veci samy dozrejú, a potom jednotne, okolnostiam primerane, všetci za jeden povraz ťahať. Tak káže zdravý pud sebazáchovy malého národa.“

Táto reč síce nepresvedčila vojakov na strednom Slovensku, ktorí už boli pod silným sovietskym vplyvom, ale mala vplyv na väčšinu príslušníkov východoslovenských divízií, ktorí sa nechali odzbrojiť Nemcami a nezúčastnili sa na povstaní. To veľmi poškodilo povstanie, lebo tieto divízie tvorili najlepšie vyzbrojenú zložku slovenskej armády (oficiálne nazývanú východoslovenská armáda).

Heinrich Himmler (šéf nemeckej tajnej polície – Gestapo, minister vnútra a hlavný veliteľ náhradného vojska Ríše) 31. augusta vymenoval za hlavného veliteľa celej operácie na Slovensku generála zbraní SS Bergera, ktorý ihneď prišiel do Bratislavy a predstavil sa prezidentovi Tisovi ako z poverenia Führera odteraz jediný reprezentant Ríše na Slovensku. K dispozícií mal 2800 členný narýchlo zložený regiment mužov (väčšinou chlapcov predvojenského veku).

***

Počas „povstania“ a počas vojnových operácií súvisiacich s postupujúcim východným frontom sa udiali zverstvá, ktoré nemali na Slovensku obdobu. Ako príklad uvádzam len niektoré z nich.

Začiatkom septembra 1944 povstalci v Liptovskom Sv. Jáne v noci vyvliekli 46-ročného katolíckeho farára Rudolfa Schedu z jeho fary a vo svätojánskej doline ho mučili. Sťahovali mu kožu zo živého tela, údy mu dokaličili a trýznili ho, kým v strašných bolestiach neskonal. Katolíckeho farára Martina Martinku povstalci výstrelmi z automatov priamo „prepílili“.

Podobným spôsobom v prvom týždni povstania partizáni a povstalci zavraždili katolíckych kňazov: Antona Šaláta, farára v Hájnikoch, Jána Nemca, farára v Lieskovci pri Humennom, Imricha Teplana, študenta 5. ročníka bohoslovia. Ba pomstili sa aj na blízkych príbuzných kňazov. Tak v obci Kšinnej zastrelili mladého stolára, ktorý mal brata kňaza. Na vrchu Zápač nad obcou Omastiná partizáni zastrelili robotníka, ktorý mal syna v Reholi. Musel si najprv sám vykopať hrob a potom ho zavraždili strelou do tyla. Dvoch bratov Magútovcov zavraždili v lese, keď im najprv odsekli ruky i nohy. Obidvaja boli učiteľmi na katolíckych školách v Malatinej a v Kalamenoch. Učiteľa Schüllera zo Zázrivej zavraždili výstrelmi z automatu pred očami jeho matky. V Hruštíne zastrelili pred školou učiteľa, ktorý sa volal Nemec. (Ďurica, 1996, s. 187)

Podľa nemeckých tajných hlásení z 29. septembra 1944:

    „Česko-boľševické hordy bombardovali oslobodené mesto Ružomberok. Dve bomby padli na mauzóleum slovenského bojovníka za slobodu Andreja Hlinku a ťažko ho poškodili. Toto bombardovanie sa udialo na 80. narodeniny zomrelého vodcu Slovákov.“

10. novembra 1944 v masovom hrobe pri Kováčovej našli 20 mŕtvol. Pri Hornej Miečinej objavili masový hrob s 82 telami, medzi nimi aj ženy a jedno desaťročné dievčatko, zavraždené ranou do tyla. Na telách niesli viditeľné znaky týrania. Pri Sklabini boli objavené dva masové hroby, jeden so 119 a druhý s 21 mŕtvolami. Medzi nimi boli identifikovaní nemeckí dôstojníci a vojaci.

V nočných hodinách z 16. na 17. novembra sa partizáni vlámali do farskej budovy v Lieskovci pri Humennom a prepadli mladého farára Jána Nemca, ktorého týrali, potom uviazali za koňom a v blate vliekli cez polia a lesy štyroch chotárov až do Žalobína. Potom ho dvoma strelami a rozsekaním lebky zavraždili. Mŕtvolu vyzlečenú zo šiat hodili do rieky Oľky.

Nemecké jednotky SS za spolupráce POHG (Pohotovostné oddiely HG) 4. – 9. januára 1945 povraždili niekoľko sto zatknutých partizánov a Židov, ktorých následne spálili v peci na pálenie vápna pri Nemeckej.

Maďarskí vojaci v Košiciach 5. januára popravili 12 komunistov.

21. januára Nemecké vojenské jednotky a príslušníci zbraní SS Edelweiss vypálili partizánske obce Ostrý Grúň a Kľak. Zároveň zavraždili 149 občanov. (O pravosti týchto činov a pripísaní viny prebiehajú historicko-súdne spory.)

Povyše Kšinnej pod Okrúhlym vrchom ešte bojujúce zvyšky povstalcov 22. januára zajali 50 (podľa iných prameňov 70) členov protipartizánskych oddielov HG a všetkých ich postrieľali.

V bunkri pri Ľutove vo februári partizáni orabovali a zavraždili 9 skrývajúcich sa Židov z okolia Nového Mesta nad Váhom.

„Veliteľ partizánskej brigády Boženko Snežinskij dal v Novej Lehote zastreliť asi 13 zbehov zo slovenskej armády, ktorí sa pridali k jeho brigáde, a to pre podozrenie, že mohli byť nemeckými agentmi.“ (Ďurica, 1996, s. 202)

***

Spolok slovenských spisovateľov 2. októbra 1944 vydal „Ohlas“, ktorým zaujal stanovisko k povstaniu:

    „Prejavujeme nezlomnú vieru v život a budúcnosť slovenského národa, vyznávame jeho osobitnosť, a tým i jeho prirodzené právo na vlastný štát. Nijaké násilné zásahy nemôžu nič meniť na tejto našej prirodzenej základni. Každý národ má právo na svoj štát, má ho teda i náš národ slovenský, a to na území svojho etnického celku. Voláme národ, aby sa spamätal. Voláme rozvážnych a spravodlivých kormidelníkov národa, aby ho vyviedli z terajších osudových úskalí k jednote a pokoju.“

Pod ohlas sa podpísali tieto osobnosti slovenského kultúrneho života: Valentín Beniak, Mikuláš Gacek, Ľudo Zúbek, Dobroslav Chrobák, Ján Poničan, Andrej Žarnov, Rudolf Dilong, Dr. Heinrich Bartek, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Ján Kostra, Karol Strmeň, Dr. Jozef Ambruš, Jozef Antošík.

V polovici októbra začali nemecké vojenské jednotky rozhodujúci útok na oblasti, ktoré boli ešte v rukách povstalcov a partizánov a koncom októbra bolo povstanie zlikvidované.

30. októbra 1944 v Banskej Bystrici veliteľ nemeckých vojenských jednotiek SS-Obergruppenführer H. Höffle organizoval oslavy víťazstva nad nepriateľom, na ktoré pozval aj prezidenta Tisa a členov vlády SR. Tiso na námestí povedal prejav k vojakom i k obecenstvu:

    „Ťažko hovoriť ústami vtedy, keď je obťažené srdce citmi hlbokého bôľu nad tým, čo sa na Slovensku odohralo, citmi hlbokého zármutku nad všetkými mŕtvymi, ktorí padli za obeť zákerného útoku na našu štátnu samostatnosť. Večný Boh nech je odmenou týmto padlým slovenským obetiam a naša spomienka nech je len malou splátkou vďačnosti za veľký útok smrti, ktorý oni podstúpili len preto, že položili život za svoje verné, vytrvanlivé vyznávanie sa a priznávanie sa k slovenskému národu a štátu. (...)

    Najväčší nepriateľ slovenského národa a samozrejme aj slovenského štátu – Beneš – vedel, že sa tu dva štáty nepomestia. Vytisnúť slovenský štát zdalo sa mu hračkou. Naštvať ale Slovákov proti vlastnému štátu vedel, že je absurdum. Za päť rokov skúsil každý Slovák, čo znamená pre Slováka slovenský štát. Od robotníka počnúc, až po najvyššieho inteligenta všetci Slováci vedeli, že len slovenskému štátu môžu ďakovať za svoj chlieb a existenciu. Beneš dobre vedel, že to nepôjde, takto presvedčených Slovákov chcieť dostať proti slovenskému štátu. Preto nemohol vydať heslo: Do boja proti slovenskému štátu! Heslo, ktoré vydal, bolo práve argumentom za slovenský štát. Preto dal heslo: Slováci, do boja, lebo Nemci vám zavraždili prezidenta! Hľa, tu je dôkaz, keď hovorím k vám, ako ma zavraždili! (...)

    Mali sme nielen rozum, ale aj pocit zodpovednosti voči slovenskému štátu, keď sme vo vedomí, že proti cudzincom tu nazhadzovaným sami nestačíme, požiadali Veľkonemeckú ríšu, aby nás chránila. A česť nášmu ochrancovi Adolfovi Hitlerovi, sláva jeho armáde, jeho všetkým spolupracovníkom, zbraniam SS, sláva tu prítomnému pánu generálovi a ostatným veliteľom divízií, že nám prišli pomôcť a ako ste počuli z úst pána generála, prišli nám znova nastoliť samostatný slovenský štát. Slovenský štát nie je likvidovaný a nie je pochovaný ani slovenský národ.

    Keď sa nám vytýka zo strany nepriateľa, že sa tak stalo vďaka cudzej pomoci, vtedy sa ja pýtam: vy ste čiou pomocou išli na slovenský národ? Keď sem prišli Česi, Francúzi, Srbi a príslušníci rozličných kmeňov z celého Ruska, to nebol nápor cudzích proti slovenskému štátu? Je ale jeden rozdiel, že kým my sme sa starali o záchranu svoju, vy ste išli za korisťou, ktorá mala byť krvavou a pre Slovákov smrteľnou. V tom je veľký rozdiel“

Najznámejšia fotka povstania: Tiso vyznammenáva nacistovPo prehliadke víťazného vojska udelil Tiso vojenské vyznamenania nemeckým dôstojníkom a vojakom. Tento akt býva často prezentovaný ako symbolický dôkaz Tisovej „kolaborácie“ s nacizmom.

Na povstaní sa zúčastnilo asi 70 – 80 000 osôb vyše 27 národností. Preto si myslím, že nie je celkom korektné nazývať túto historickú udalosť „Slovenským národným povstaním“. Popri Sovietoch, Čechoch a Slovákoch, tu boli zastúpení Ukrajinci, Maďari, Juhoslovania, Francúzi, Poliaci,... a v neposlednom rade aj Židia. Zástupcom pri Ukrajinskom partizánskom štábe, neskôr politický komisár Hlavného štábu partizánov na Slovensku, bol český Žid, komunista (v päťdesiatych rokoch obvinený zo zločinov sionizmu) Rudolf Salzmann – Slánsky. Heinrich Himmler (Reichsführer-SS) koncom septembra navštívil Bratislavu a vyčítal Tisovi jeho nedôslednosť vo vzťahu k Židom. Ukázal mu jeho prezidentské výnimky, ktoré nemeckí vojaci našli u zabitých a zajatých povstalcov-Židov:

    „Toto všetko ste si mohli ušetriť, keby ste sa ich boli včas zbavili!“

Na potlačenie povstania Nemci nasadili 34 000 vojakov, ich reakcia na partizánske výčiny bolo rovnaké násilie, vypaľovali dediny, vraždili partizánov i civilov. Podľa nekontrolovaných údajov z komunistických zdrojov, od začiatku povstania, až do úplného obsadenia Slovenska Sovietskou armádou, nemecké vojenské jednotky, na niektorých miestach podporované POHG povraždili 3 723 osôb (partizánov, vojakov, Židov a iných občanov) a zanechali 176 masových hrobov. Celkové obete na životoch sa nedajú presne vyčísliť (odhady sa pohybujú okolo 20 – 80 000), v každom prípade toto relatívne krátke obdobie pustošenia Slovenska si vyžiadalo mnohonásobne väčší počet obetí, než dovtedy padlo Slovákov v celej druhej svetovej vojne.

Boli zničené mosty a tunely, železničná doprava bola paralyzovaná. Na celom Slovensku ostalo iba 22 funkčných rušňov. Straty spôsobené bojmi boli vyčíslené minimálne na 63,5 miliárd korún. V archívnych dokumentoch sa zachovala suma vojnových škôd spôsobených Slovensku vo výške 114,461 miliárd korún. Slovensko doposiaľ ušetrené vojnou sa zrazu stalo okupovanou krajinou nemeckými vojskami, Slovenský štát stratil značnú časť suverenity.

S odstupom času môžeme augustové povstanie hodnotiť ako strategický ťah vtedajšieho svetom hýbucich záujmov. Slovenský štát, aj napriek tomu, že Európa bola zmietaná vojnou, bol schopný dosiahnuť neobyčajného pokroku, popri svojich susedoch vynikal v životnej úrovni a v celkovej občianskej slobode. Po skončení vojny by sa národno-kresťanský charakter štátu stal tŕňom v oku zvyšku sveta, či už východného sovietskeho, alebo západného demokratického bloku. Preto tento svojský štát bolo potrebné zničiť a to najlepšie v inom mene. Činy a spôsoby partizánov (odmietnutie Čatlošovho memoranda, ignorovanie upozornenia ministra vnútra Macha) jednoznačne poukazujú na to, že ich zámerom nebolo zničiť nemecký vplyv, ale naopak, vyvolať okupáciu nemeckých vojenských síl. Potom bolo už jednoduché oprávnene vyzvať národ na odboj proti nacistickému okupantovi.

^ hore na obsah ^


III. Obnovená Československá republika


3.1 Zánik slovenskej štátnosti

Sovietske vojská postupne začali prenikať z východu územím Slovenska. K obyvateľstvu sa chovali často brutálne hrubo (známe sú krádeže najmä hodiniek, znásilnenia žien...) a tým aj začala samotná likvidácia štátu. 20. januára obsadili Košice (od novembra 1938 okupované Maďarskom), v marci prekonávajúc nemecký odpor postupne obsadzovali Banskú Štiavnicu, Zvolen, Banskú Bystricu (25. marec), Komárno a Nové Zámky. 4. apríla už dosiahli Bratislavu, a 3. mája Sovietska armáda 4. a 2. ukrajinského frontu zničila posledné nemecké jednotky na území Slovenska (Biele Karpaty a Javorníky).

Koncom marca a začiatkom apríla pred postupujúcim boľševickým frontom odišlo zo Slovenska na západ okolo 5000 ľudí slovenskej národnosti. Medzi nimi boli mnohí predstavitelia slovenského kultúrneho života. Po vojne v zahraničí mnohí z nich šírili myšlienku slovenskej štátnosti, zakladali a viedli v zahraničí slovenské národné spolky. Prezident Tiso so svojimi spolupracovníkmi opustil Bratislavu, 3. apríla sa dočasne ubytoval v kláštore Kremmünster v Rakúsku a neskôr v kláštore Svätého Konráda v Altöttingu v Bavorsku, kde ho 6. júna zatkli americké vojenské orgány. Počas internovania z Altöttingu do Garmischpartenkirchanu na nádvorí tamojšej kasárne, vyrazil mu z ruky akýsi mladý rumunský žid v službách zaisťovacieho komanda pelendrekom kufrík, ktorý sa nárazom roztvoril a povypadávali z neho osobné dokumenty. Neskôr z okna Dr. Murín videl, ako americkí vojaci na nádvorí pálili pravdepodobne tieto dokumenty. Časť písomnej dokumentácie sa dostala aj do rúk partizánov v okolí Horných Motešíc, tí ju odovzdali gen. Asmolovovi a ten ich dal exponovať do Historicko-Diplomatického archívu ministerstva zahraničných vecí v Moskve.

Od októbra 1944 do júna 1945 za pomoci jednotiek NKVD odvliekli boľševici 40 až 60 tisíc slovenských občanov, tých čo prežili útrapy vyšetrovaní a neľudských transportov, umiestnili v trestaneckých, prípadne pracovných táboroch, kde znášali osudy boľševických gulagov. Pre politických protivníkov začali na Slovensku zriaďovať takzvané „zaisťovacie tábory“ a „pracovné útvary“. V táboroch sa s väzňami zachádzalo často veľmi neľudským spôsobom. Iba v „zaisťovacom tábore“ v Novákoch od jari do 16. novembra 1945 zahynulo 188 osôb, z toho 113 detí pod 7 rokov. V roku 1945 vzniklo na Slovensku 63 podobných táborov, v ktorých bolo umiestnených 26 296 ľudí. Vláda Slovenského štátu v exile v rakúskom kláštore Kremmünster 8. mája podpísala dokument, ktorým sa bezvýhradne podrobila veliteľovi XX. Korpusu III. Americkej armády, generálovi Waltonovi Walkerovi. Tento dokument je považovaný za formálny zánik Slovenského štátu z hľadiska medzinárodného práva.

Bola obnovená Československá republika. Propagácia Slovenského štátu znamenala trestný čin. Počet politických strán sa zredukoval najprv na dve a neskôr na štyri (KSS, DS, Strana práce a Strana slobody). Ostatné predvojnové strany, vrátane dvoch najvplyvnejších strán na Slovensku – Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a Agrárnej strany – boli zakázané.

V prvých povojnových voľbách, ktoré sa konali v máji 1946 do ÚNZ, vyšla víťazne DS (Demokratická strana) s 62,00 % hlasov. Komunistická strana Slovenska získala 30,37 %. V týchto obmedzených voľbách odovzdalo len 0,79 % voličov biele lístky. Tento fakt svedčí o tom, že odporcovia nového režimu nedemonštrovali svoje negatívne stanovisko odovzdaním prázdnych hlasovacích lístkov, ale volili „menšie zlo“. V Česku vyšla víťazne Komunistická strana Československa so 40,17 %. V niektorých domácich a zahraničných novinách a v tlači DS sa objavili titulky:

    „Slováci volili demokraciu. Česi komunizmus“

^ hore na obsah ^


3.2 Súdy a tresty

Súd s predstaviteľmi Slovenského štátu mal všetky sprievodné javy politických procesov. Tie sa podľa Dr. Manca (podľa Čulena, 1992) vyznačujú týmito znakmi: Rozsudok je vopred určený. Víťazom je ten, kto má policajnú moc v rukách. Obžalovaný si nesmie vybrať obhajcu, ale je mu pridelený. Obžalovaný nemá možnosť dostať sa k spisom a prameňom, ktoré by dokázali jeho nevinu. Svedkov obhajoby súd nepripúšťa. Obžaloba narába falošnými svedkami i falošným materiálom a okrem toho podplácaním na jednej strane a na druhej zastrašovaním. Verejnú mienku robia tí, čo súdia a robia ju proti obžalovanému. Proti obžalovanému je dovolené všetko, v jeho prospech nič, lebo je to „ovplyvňovanie súdu“.

V súdení predstaviteľov Slovenského štátu sa v prvom rade poponáhľali odstrániť hlavného svedka Vojtecha Tuku. Boli veci, ktoré len Tuka mohol osvetliť, lebo len on ich robil.

Predsedníctvo SNR oznámilo 3. augusta 1946 vláde ČSR v Prahe, že proces proti Dr. Tukovi sa chýli ku koncu a bude odsúdený k trestu smrti. SNR sa obávala, že poprava fyzicky chorého človeka môže vyvolať nepriaznivý ohlas a kritiku doma i v zahraničí, preto žiadala vládu, aby rozhodla, či má byť Tuka popravený, alebo nie. O 6 dní na to vláda rozhodla, že Dr. Tuka má byť po rozsudku popravený obesením, nie zastrelením a 14. augusta 1946 bol Vojtech Tuka odsúdený na trest smrti povrazom.

28. augusta 1946 bol vykonaný rozsudok aj napriek tomu, že po štvornásobnej mozgovej porážke bol neschopný akéhokoľvek pohybu a museli ho na vozíku priviezť pod šibenicu a priamo z vozíka obesiť.

„Britská vláda bola proti vydaniu Tisa, ale napokon vo Washingtone rozhodli, aby bol Tiso vydaný českej vláde. V Prahe prevzal Tisa Dr. Bohumil Ečer, ten istý Ečer, ktorý mu v októbri r. 1938 v mene brnenského obyvateľstva ďakoval za žilinské rozhodnutie a na rozkaz Dr. Beneša, ktorý Tisovi r. 1935 ďakoval za svoje zvolenie, dal Tisa i všetkých členov vlády sputnať do želiez. ‚Tady máme spoutané samostatné Slovensko‘ – povedal Dr. Ečer.“ (Čulen, 1992, s. 270-271)

V popredí zatknutý J. Tiso, za ním Š. Tiso, A. Mach a K. Murín29. októbra 1946 doviezli z Prahy v putách do Bratislavy Jozefa Tisa a uväznili ho.

Súd s Jozefom Tisom bol úplne niečím iným. Jozef Tiso nebol Vojtech Tuka, ktorý otvorene zavádzal na Slovensku národno-socialistickú ideológiu, prispôsobenú na slovenské pomery a iniciačne riadil pronacistickú zahraničnú politiku. Navyše súd s Tisom narážal na odpor širokých vrstiev obyvateľstva. Kým malá časť obyvateľov – marxistov ho považovala za zradcu a vojnového zločinca, väčšina národa Tisa považovala za záchrancu národa a ten zvyšok takmer za svätca. Na druhej strane však Tiso ako najvyšší predstaviteľ štátu niesol hlavnú zodpovednosť za zahraničnú politiku.

Beneš sa viackrát pri viacerých príležitostiach vyjadril, čo plánuje s Tisom urobiť:

    „Tiso musí byť obesený!“, „Nie som krvilačný, ale bezpodmienečne Tiso musí byť popravený!“, „Dvaja prezidenti nemôžu žiť na území jedného štátu. Jeden musí padnúť. Tiso padne!“

Úlohu sudcu dostal Dr. Igor Daxner (paradoxne, potomok významného slovenského národovca Štefana Marka Daxnera) a na súde sa netajil zaujatosťou voči Tisovi a jeho obhajcom.

Prísediacimi sudcami „z ľudu“ boli výlučne komunisti: Pavol Polák, Andrej Pátek, Ľudovít Benada, Jozef Štaudinger, Šimon Struhárik a Ján Demjan.

Žalobu zastupoval čechoslovák Dr. Jiří Šujan, pplk. Dr. Rašla (bol vojenským sudcom v armáde a bol jedným z tých dôstojníkov, ktorý pobyt na Ukrajine využil k svojmu obohateniu, pre tieto čierne obchody sa dostal pred vojenský súd a len amnestia prezidenta Tisa ho zachránila pred žalárom a degradáciou) a napokon šéfom obžaloby bol neznámy advokát zo Žiliny, židovského pôvodu, Dr. Rigan.

Obhajcov menovali úrady. Tisov prvý obhajca Dr. Lojek po návšteve tajnej polície sa musel obhajoby vzdať. Potom úrady menovali Dr. Martina Greču a Dr. Ernesta Žabkaya. Alexandra Macha bránil Dr. Július Kšiňan a neprítomného Dr. Ďurčanského zastupoval Dr. Štefan Kráľ.

„Dr. Daxner pri vypočúvaní Dr. Murína pokúsil sa v celej šírke rozvinúť všetky udalosti, ktoré súviseli s Tisovým žalárovaním v koncentračnom tábore. Daxner chcel vyprovokovať Tisa, aby rozpovedal do podrobností všetko to, čo sa s ním v americkom koncentračnom tábore robilo. Už aj pri predbežnom vyšetrovaní Dr. Tisa sa pokúšal Daxner vytvoriť z Tisovho utrpenia veľkú protiamerickú senzáciu, chcel poukázať, že ani Rusi nezachádzali so žiadnym katolíckym kňazom tak, ako vraj Američania. Tiso aj počas vyšetrovania odmietal s Daxnerom i inými úradníkmi o tejto veci hovoriť. To, čo sa Daxner dozvedel o Tisovom bití, fliaskaní a kopaní i o tom, že mu chceli v pivnici vytlačiť oči, dozvedel sa od iných a Tiso ani nepoprel, ani nepotvrdil tieto veci. Hovoril, to neboli Američania, to boli maďarskí židia povypúšťaní z nemeckých koncentračných táborov.“ (Čulen, 1992, s. 267)

Národný súd 18. novembra 1946 rozhodol, že súdne rokovanie s Tisom, Machom a Ďurčanským (v jeho neprítomnosti) začne 2. decembra. Súd trval 138 dní (po odrátaní prestávok to bolo 71 dní). Obžalovaní boli obvinení hlavne z rozbitia republiky, z kolaborácie s Hitlerovými vojnovými plánmi, z potlačenia povstania, z nehumánneho zachádzania s povstalcami, Židmi, Čechmi a politickými nepriateľmi.

Ferdinand Ďurčanský sa súdu nezúčastnil, lebo z evakuačného strediska slovenskej vlády v Kremsmünsteri odišiel (so svojou ženou a dvoma ďeťmi) do Ríma a neskôr, keď mu hrozilo nebezpečenstvo, odcestoval do Argentíny. V predvojnovej HSĽS patril medzi radikálov. Po vzniku Slovenského štátu sa stal prvým ministrom zahraničných vecí, čoskoro sa však dostal do nemilosti Nemcov a na ich nátlak musel po salzburských rokovaniach v júli 1940 odstúpiť. Stiahol sa do ústrania a venoval sa práci na právnickej fakulte Slovenskej univerzity ako profesor medzinárodného práva, ale o politický život nestratil záujem. Svoju politickú činnosť obnovil na sklonku vojny. Uvedomoval si, že Nemecko vojnu nevyhrá, ale bol si vedomý aj toho, že s porážkou Nemecka je ohrozená aj existencia Slovenského štátu, čo ho najviac trápilo. Jeho politická aktivita bola zameraná predovšetkým na záchranu Slovenského štátu a tomuto cieľu podriaďoval všetko ostatné.

Počas súdneho procesu sa najviac angažovali dva krajné póly politických síl: ilegálne skupiny odporcov Československej republiky a politická emigrácia, najmä Ďurčanského skupina na strane jednej a odbojové organizácie, najmä bývalí partizáni, na strane druhej. Podzemné skupiny zintenzívnili letákovú činnosť v Tisov prospech, aby ovplyvnili výrok súdu a dali najavo, že v prípade jeho popravy budú na Slovensku vzbury. Ferdinand Ďurčanský vydal už v decembri 1946 Ohlas na svetovú verejnosť o vojnových zločincoch, v ktorom dokazoval, že Slováci sa nedopustili žiadneho trestného činu.

    „Keďže nebola Československá republika, nemohlo byť ani kolaborantov.“

V januári napísal list pápežovi v Tisovej záležitosti, vo februári 1947 v mene Slovenského akčného výboru žiadal OSN, aby dr. Tisa a jeho vládu súdil nepredpojatý medzinárodný súd, nie tzv. slovenský národný súd. Ilegálny vysielač Hlas Slovenskej republiky umiestnený v Taliansku vyzýval organizovať akcie na záchranu Jozefa Tisa. Hoci jeho výzvy a činnosť ilegálnych skupín nenašli väčší ohlas, na niektorých miestach predsa len došlo k verejným prejavom sympatií k bývalému prezidentovi a k demonštráciám. V dňoch 19. – 20. marca 1947 sa konali v Piešťanoch, Novom Meste nad Váhom a v Chynoranoch demonštrácie za prepustenie Tisa z väzenia. (Barnovský, 1993, s. 125-126)

Po otvorení súdu sa k slovu prihlásil Tisov obhajca so žiadosťou, aby sudca Daxner bol vymenený, lebo je osobne zaujatý voči Tisovi. O tejto námietke podľa zákona mal rozhodnúť iný sudca. Túto žiadosť však súd ihneď zamietol. Daxner rozhodol, že Daxner nie je nepriateľský zaujatý.

Pri vypočúvaní Tisa, na otázku, či sa cíti byť vinný odpovedal jasne: „Nie!“

Alexander Mach mal inú taktiku, priznával sa ku všetkému, načo sa ho Daxner spýtal i k takým veciam, s ktorými nemal nič spoločného a často o nich ani nevedel.

Mach sa priatelil a stretával s významnými osobnosťami slovenského kultúrneho života. Aj napríklad s vodcom komunistického hnutia na Slovensku s Ladislavom Novomeským (chodievali spolu na vínko i večere), ktorý svedčil v jeho prospech. Spisovateľ Ján Smrek (aktívne sa zúčastnil pri presadzovaní národného socializmu na Slovensku), úprimný priateľ Macha, na súde tiež svedčil v jeho prospech. Vypovedal, že Mach nebránil umeleckým prejavom demokratického smeru, pomáhal, komu mohol, dalo sa s Machom debatovať i o verejných veciach a pred Machom nikto sa nemusel báť vysloviť svoje politické presvedčenie a to ani vtedy nie, keď Mach s ním nesúhlasil. Svedok hovoril, že Mach zaslepoval zrak Nemcom rečami, mal vždy priateľský pomer k slovenským spisovateľom a umelcom vôbec. Chránil Slovákov protinemeckej orientácie proti nemeckým zásahom a zabránil „šibeničnej politike“, čo potvrdil aj Novomeský.

Ostatní svedkovia vypovedali o tom, ako Mach chránil povstalcov pred odvlečením do Nemecka. Ako zachránil poľských utečencov (hrozila im smrť, ak by ich Nemci chytili – Mach im vydal slovenské pasy, ba dokonca ich umiestnil aj v štátnych službách). Ako na Machov zákrok sa prekazilo, aby dievčence, ktoré si slovenskí vojaci priviezli z Ukrajiny a s ktorými sa poženili, neboli odtransportované, ako si to Nemci želali.

Mnohí svedkovia hovorili, ako na Tisovu, alebo Machovu intervenciu bolo zachránené množstvo ľudí pred popravou, alebo boli prepustení z väzenia.

Posledný nemecký vyslanec v Bratislave Hans Elard Ludin (vystriedal von Killingera) mal záujem o slovenské veci a v Berlíne sa mu často vytýkalo, že bráni viac slovenské, než nemecké záujmy. Hovoril, že dobre vie, že Mach a ostatní, ktorí boli označovaní za germanofilov, ich filstvo nevychádzalo z presvedčenia, ale bolo len taktikou.

Hovorilo sa aj o Tisovom vzťahu k Hitlerovi. Tiso tvrdil, „mňa neoklamal, ja mu verím“ , spomenul aj, že maďarofilskí Nemci ho nemali radi.

Významným svedectvom v Tisovom procese bola výpoveď arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku, ktorý realisticky hodnotil Tisa, ako kňaza, politika a štátnika a vtedajšie pomery na Slovensku. Dosvedčil, že Tisova politika bola v súlade s kresťanskými mravmi. Tiso po jeho výpovedi vyhlásil, že považuje súd za skončený, lebo dostal svedectvo ako v kňazskej, tak aj v národnej veci.

Daxner zakazoval hovoriť na tému: úroveň slovenského ľudu v Slovenskom štáte.

Súd sa blížil ku koncu.

Tisova záverečná reč trvala deväť hodín. Vyzdvihol v nej národný význam katolíckeho kňažstva a činy amerických Slovákov. Niektoré radikálne počínania ospravedlnil nemeckým tlakom:

    „Nemci sa odvolávali obyčajne na tri momenty pri svojich agresiách: 1. Zakročujeme proti tej, alebo onej krajine, lebo sa tam krivdí nemeckej menšine, 2. zakročujeme a musíme tam urobiť poriadok, lebo je tam komunizmus, a 3. musíme tam urobiť poriadok, lebo hlavné slovo tam majú Židia a Žid, to je náš nepriateľ. Preto sme čoskoro po 6. októbri 1938 upokojili svojich Nemcov štátnym sekretariátom a kultúrnou samosprávou, rozpustili sme komunistickú stranu a pokúsili sme sa riešiť židovskú otázku podľa svojho spôsobu.“

Po Tisovej reči ihneď dostal slovo obžalovaný Mach, ktorý hovoril pokojne asi 4 hodiny. Hovoril o 14. marci ako o najšťastnejšom dni svojho života.

15. marca 1947 Daxner otvoriac pojednávanie oznámil, že obžalovaný Mach je v nemocnici, trpí obojstrannou tuberkulózou pľúc. Jeho stav je taký, že podľa predloženého vysvedčenia nemôže sa osobne zúčastniť vyhlásenia rozsudku a preto rozsudok nad Machom bude vyhlásený až sa jeho zdravotný stav zlepší.

Potom Daxner vyzval prítomných, aby povstali a vypočuli si rozsudok „v mene Republiky a slovenského národa“:

    „Národný súd odsudzuje obžalovaného Dr. Jozefa Tisa na základe § 2 a 3, sadzby 2 a 4 nariadenia 33/45 Zb. n. SNR v znení vyhlášky 58/1945 Zb. n. SNR na trest smrti povrazom ako trest hlavný a podľa § 7 na stratu občianskych práv a na konfiškáciu celého majetku obžalovaného ako vedľajší trest.

    Obžalovaného Dr. Ferdinanda Ďurčanského odsudzuje na základe § 2 a 4 nariadenia 33/45 a § 3, odsek a) vykonávacieho nariadenia na trest smrti povrazom ako hlavný trest a podľa § 7 na stratu občianskych práv a na konfiškáciu celého majetku obžalovaného ako trest vedľajší.“

O mesiac na to bol vynesený rozsudok aj nad Alexanderom Machom, dostal 30 rokov väzenia. O „miernosti“ jeho trestu sú dohady, keďže na rozdiel od Tisa patril medzi radikálov a stúpencov národno-socialistickej ideológie. Najpravdepodobnejším dôvodom bude fakt, že zachránil život nielen samotnému svojmu sudcovi a pomohol dostať na slobodu manželku jeho brata, ale aj svojou tolerantnosťou a slabými represívnymi opatreniami mu boli celkovo oponenti Slovenského štátu osobne zaviazaní.

V októbri 1947 Národný súd odsúdil aj Karola Sidora (v neprítomnosti) na 20 rokov väzenia.

Necelých desať hodín pred Tisovou popravou sa prišli niektorí najbližší členovia jeho rodiny s ním rozlúčiť. Po odchode rodiny sa prišli rozlúčiť jeho dvaja obhajcovia, ktorí s ním boli až do 22. hodiny. Potom prišiel kapucínsky páter, jeho spovedník, modlili sa spolu až do rána. Ráno zanecháva svoj politický testament:

    „V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: za Boha a za národ a to vždy a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon on stvoril a do duše národa a každého jedného príslušníka vštepil. Tomuto zákonu slúžil som po celý život a preto považujem sa v prvom rade za mučeníka zákona Božieho. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale i v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť.

    Ako si prosím od vás, aby ste v modlitbách svojich spomenuli si na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť svetovládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe ‚za Boha a za národ‘ žehnal, aby slovenský národ bol vždy verným synom cirkvi Kristovej.

    Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa byť mučeníkom prirodzených práv slovenského národa a protiboľševického stanoviska.“ (V Bratislave, 18. apríla o 3. hodine v noci 1947)

18. apríla 1947 v piatok o piatej hodine prišla stráž a odviedla Jozefa Tisa na dvor. Tam mu znova prečítali rozsudok a správu o tom, že milosť mu bola odmietnutá. „Dušu svoju porúčam Bohu, srdce národu“ – povedal Tiso kráčajúc pod šibenicu. Bolo 5 hodín a 30 minúť, Tiso pozrel na nebo a povedal: „Bože, odpusť im, nevedia, čo činia!“ Nato český kat odsunul podporu, dlážka padla, povraz sa natiahol. Len kapucín kľačal na zemi modliac sa pred šibenicou. Po siedmich minútach lekári konštatujú smrť.

^ hore na obsah ^


Záver

Záverom chcem podotknúť, že som sa snažil predložiť ucelenú podobu o Slovenskom štáte. Chcel som vyzdvihnúť jeho významnú úlohu v dejinách slovenského národa.

Opísal som jeho vznik, politický, hospodársky i kultúrny vývoj až po zánik. V poslednej časti práce som popísal osudy troch popredných predstaviteľov.

Na rozdiel od iných autorov, by som najväčšie zásluhy na vzniku Slovenského štátu pripísal najmä Vojtechovi Tukovi, hoci predstavuje silno kontroverznú historickú postavu slovenských dejín (odsúdenie za vlastizradu a špionáž, hlásenie sa k fašizmu a národnému socializmu, neraz servilné správanie voči reprezentantom nacistického Nemecka, podiel na odsune Židov ap.).

Zaujímavosťou je, že umiernená časť HSĽS, tzv. autonomisti okolo Jozefa Tisa, boli presvedčení, že slovenský národ nie je dostatočne vyspelý na to, aby mohol mať vlastný štát a preto vo svojom politickom úsilí nepožadovali viac ako autonómiu. Paradoxne, až empirická skúsenosť naservírovaná Vojtechom Tukom a Adolfom Hitlerom v podobe životaschopného a napredujúceho Slovenského štátu mohla definitívne roztopiť ich rozpaky.

Pri riešení židovskej otázky na rozdiel od iných autorov by som koláč zodpovednosti za protižidovské opatrenia rozdelil rovnomerne medzi tlaky nacistického Nemecka a medzi iniciatívy slovenskej vlády, ktorá reflektovala aj antisemitistické nálady nemalej časti slovenského obyvateľstva. Zároveň sa však snažím tieto javy načrtnúť v širších historických súvislostiach.

Čo sa týka Slovenského národného povstania, tam sa mi žiada skonštatovať, že ide o takú udalosť, ktorá sa nedá nijakým spôsobom zjednodušovať. Zvlášť nesprávna je snaha neprimerane velebiť jednu zo zainteresovaných strán. Na motiváciu účastníkov v povstaní ako aj jeho potlačovateľov pôsobilo nesmierne množstvo faktorov, ktoré v pomerne krátkom čase malo silnú dynamiku. Pri opise som poskytol detailnejší priestor protikomunistickým (proľudáckym) autorom, keďže takýto pohľad je pri spracovaní tejto témy na Slovensku stále vzácnejší.

Súdne procesy s predstaviteľmi Slovenského štátu mali bližšie k takým procesom, ktoré robia víťazi s porazenými. Do značnej miery im chýbala nezávislosť a spravodlivý prístup k obžalovaným.

Úsudok o politickom charaktere Slovenského štátu chcem ponechať na čitateľovi. Ak by som ja osobne mal politický charakter Slovenského štátu nejako pomenovať, tak dávam prednosť výrazom: národno-kresťanský, alebo národno-sociálny štát.

Nechávam na čitateľovi, aby si utvoril mienku o tomto dôležitom období našich dejín a posúdil hodnotu mojej práce.

^ hore na obsah ^


Použitá literatúra

  1. Baka I.: Židovský tábor v Novákoch, Zing Print, Bratislava, 2001
  2. Barnovský M.: Na ceste k monopolu moci, Archa, Bratislava, 1993
  3. Bobák J.: Slovenská republika (1939 – 1945), Matica slovenská, Bratislava, 2000
  4. Čulen K.: Po Svätoplukovi druhá naša hlava, Garmond, Partizánske, 1992
  5. Ďurica M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov, SPN, Bratislava, 1996
  6. Ďurica M. S.: Katolícka cirkev na Slovensku 1938 – 1945, Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 2001
  7. Furet F. a Nolte E.: Fašizmus a komunizmus, AGORA, Bratislava, 2001
  8. Hoensch, J. K.: Slovensko a Hitlerova východná politika, VEDA, Bratislava, 2001
  9. Kolektív autorov, Svedectvá pravdy o Slovensku I. diel, Reprint, Sereď, 1997
  10. Kolektív autorov, Svedectvá pravdy o Slovensku III. diel, Optima, Trnava, 1999
  11. Kropilák M.: Slovenské národné povstanie, Obzor, Bratislava, 1974
  12. Lipstadtová D. E.: Popírání holokaustu, Paseka, Praha, 2001
  13. Lipták Ľ.: Politické strany na Slovensku, Archa, Bratislava, 1992
  14. Nižňanský E.: Holokaust na Slovensku, Klemo, Zvolen, 2001
  15. Petrík J.: Spišská tragédia, Matica slovenská, Martin, 1999
  16. Pool J.: Kdo financoval nástup Hitlera k moci, PRÁH, Praha, 1998
  17. Pool J.: Tajní spojenci Adolfa Hitlera, PRÁH, Praha, 1999
  18. Průcha V. a kol.: Hospodárske dějiny Československa, Svoboda, Praha, 1974
  19. Sokol L. a Vasiľková Ľ.: Proces s dr. Jozefom Tisom, Tatrapress, Bratislava, 1990
  20. Šalgovič V.: Kapitán Repkin odchádza, OBZOR, Bratislava, 1968
  21. Šandorfi R.: Buďme hrdí na dejiny Slovákov, Zahraničná Matica slovenská, Toronto – Ružomberok, 1992

  1. www.humanizmus.sk
  2. www.langos.sk/pamat
  3. www.libertas.host.sk
  4. www.mujweb.cz/spolecnost/1900
  5. www.slovakia.humanists.net
  6. www.slovakia.org
  7. www.tolerancia.sk
  8. www.ucalgary.ca/~cns/slovak.html

^ hore na obsah ^

Zdieľať
Hnaný Joomlou! |
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.