Redakcia Beo.sk svojim čitateľom prináša vybrané faktické poznámky poslancov NR SR, ktoré v parlamente odzneli 31. marca 1999 počas rokovania o situácii v Kosove v čase jeho bombardovania vojskami NATO, ktorým Dzurindová vláda umožnila prelet ponad naše územie... Slota na rokovanie neprišiel, Fico bol na služobnej ceste. Malíková v úvode navrhla uctiť si minútou ticha prvú slovenskú obeť bombardovania Juhoslávie, iba 19-ročného Jána Kukučka z Padiny, ktorý padol v uniforme srbskej armády ako obranca Srbska. Mikloško úlisne a filantropicky pridal k návrhu aj minútu ticha za 2000 obetí kosovských Albáncov, ktorí „boli zmasakrovaní“. A tak sa začal desiaty deň rokovania 11. schôdze NR SR z 31. marca 1999 schizofrenickou spomienkou na obete i vrahov...

Prítomní: Vodca a ríšsky kancelár, ríšsky minister vojny generál poľný maršál v. Blomberg, vrchný veliteľ brannej moci gen. slob. pán von Fritsch, vrchný veliteľ námorníctva gen. admirál dr. h. c. Raede, vrchný veliteľ letectva gen. plk. Goering, ríšsky minister zahraničných vecí slob. pán von Neurath, plukovník Hossbach.

Na vysoko vzdelanom západe filozofia, prírodné vedy, sociologické systémy a programy vedú priamo k anarchii ducha. Protivy a kontrasty v živote národov i ľudí zaostrili sa, a ak nehľadíme prioptimisticky, zbadáme, že rozrušenie, negácia, špatnosť, lož, nízkosť, tma a smrť víťazí. Nehovoriac o kresťanstve, i stará filozofia od Herakleita a Empedokla hľadela nájsť rovnováhu medzi veľkými kontrastami človečenstva i prírody. Borba lásky a nenávisti, dobrého i zlého, priťahovania a odstrkovania spája sa v istú harmóniu. Tá je narušená v naše časy.

Plátennický vozík hrkotá po skalnatej ceste; smutná krajinka ozýva sa jeho hrkotom – a ja s drahým rodákom z vysokej Oravy veziem sa na ňom. Akože ste sa dostali k plátenníkom? Kto sú? Čo sú? Spytujete sa, zlatý brat môj, ale majte trochu pozhovenia. Vrátime sa naspäť k Dunkovici a ešte raz do nevoľky zajajkáme nad Rusínmi a rozhorčíme sa nad židmi. Áno, áno – sotva som pol dňa vzdialený od Mukačeva, a už som aj počul, aj videl strašné veci, ktoré židia s biednymi Rusínmi vystrájajú.

Nasledujúcej príhody bol som očitým svedkom. Do záhrady otvorenej vnišla židovi sviňa z blízkej dubiny, v ktorej sa pásla.

Časová ťažká choroba, áno, epidémia v mravnom svete dnešného človeka zjavila sa asi najprv v literatúre, no hneď potom v umení. My sme už neraz písali o diabolskom kulte špatného, nízkeho, o výrastkoch, vredoch a ranách všakového dekadenstva¹. Sú národy, ktoré žijú z púheho opičiactva, a tak niekde v centrálnej svetovej metropole z výparov absintu² kundoliaca sa spotvorenosť býva radostne schvátená a napodobnená, čo potom žiaľni nedoukovia a šarlatáni menujú snažením, pokrokovitosťou, kráčaním v jednom rade s najvycibrenejšou kultúrou...

Týždenník „Mosty“ v jednom zo svojich čísiel v roku 1999 odhalil, akú úlohu zohral Ján Čarnogurský na prelome rokov 1989-1990, keď prominentný komunistický politik Marián Čalfa po dohovore s Václavom Havlom robil „demokratickú revolúciu“ v Československu. Keď som článok „Dohodneme se, jak to uděláme“ čítal, nechcel som tomu veriť a považoval som to zo strany „liberálne“ a „svetoobčiansky“ orientovaného týždenníka za provokáciu proti tomuto katolíckemu politikovi na Slovensku.

Prvý snem nového Slovenska. Slávnostné otváracie zasadnutie v priestoroch bratislavskej univerzity – prof. Tuka medzi čestnými hosťami chýbal. Vlastná reportáž Völkisher Beobachter, Kuno Goldbach, 18. január.

V stredu sa v Bratislave uskutočnilo slávnostné otváracie zasadnutie prvého slovenského krajského snemu.

Redakcia Beo.sk svojim čitateľom prináša ukážku dobového vnímania židovskej otázky na Slovensku z pohľadu aktivistov Hlinkovej gardy. Materiál pochádza z júna roku 1939 a jeho oživopublikvoanie na našich stránkach je určené vyspelým a nezaslepeným jedincom na rozšírenie obzorov, samovzdelávanie a na komparáciu obsahovej relevantnosti medzi súčasnosťou a dneškom.

Pozoruhodný hlas anglického časopisu o Benešovom pokuse uzavrieť s Vatikánom konkordát – Bez Slovenska to nepôjde – Slovensko požíva vo Vatikáne plnú dôveru.

Neobyčajný ruch cudzincov je badateľný na cestách [do] Betlehemu vedúcich. Rozkaz veľkého cisára Augusta vyrušil zo svojich príbytkov pokojných občanov palestínskych. Popisom ľudu chce zistiť mocný vladár počet svojich poddaných a technickou popisu i kontrolovať kmeňovú príslušnosť svojich občanov. Preto musí každý ísť do svojej rodnej obce odkiaľ jeho rodina pochádzala. Takto sa dostal na rušnú cestu i svätý Jozef s Pannou Máriou, aby sa dostali do Betlehema, rodného mesta svojho slávneho predka, veľkého Dávida kráľa. Prekonávajú ťažkosti dlhej cesty, aby sa načas dostali do Betlehema, o ktorom ani tušenia nemali ešte akej udalosti javiskom bude čoskoro.

Prekrúcaním a zatajovaním faktov zastiera mnoho dnešných cirkevných hodnostárov a predpojatých kresťanov náboženské postoje Adolfa Hitlera blízke tým kresťanským a jeho vieru v Boha. Pokúšali sa ho označiť za ateistu, stúpenca pohanského kultu alebo za falošného kresťana. Avšak, Hitler, predsa len od rannej formácie nacistickej strany, až po dobu víťazstiev a rastu Tretej ríše vyjadril nemeckému obyvateľstvu a ríšskym vojakom svoje náboženské cítenie.

Slovenskí vojaci! Slovenskí dôstojníci! Volá k Vám bitá slovenská vlasť. Červení žido-boľševici-teroristi a ich českí mopslíci na čele s ich Benešom deň čo deň zaplavujú naše drahé Slovensko. Obťažujú nám naše dievčatá, ba dokonca neboja sa aj naše matky a ženy. Chceli by zo Slovenska utvoriť oázu, ktorú by vykoristili finančne, morálne i ľudsky. Chceli by zo Slovenska utvoriť to, čo bolo niekedy pred rokom 38. Chceli by mať z neho zásobovaciu komoru.

Slovensko bolo dosiaľ s mnohých miest považované za priam klasickú zem slovanskej myšlienky. Tu, pod Tatrami, vyrastaly vedúce osobnosti slovanskej ideologie, odtiaľto obracaly sa túžobné hlasy pokorného národa o pomoc a záchranu k veľkým slovanským bratom, z tejto krajiny utekali nadšení slovenskí dobrovoľníci do vojenských šíkov, keď sa bojovalo o slobodu Slovanov.

V Brne aj po štátoprávnej zmene Moravy a Čiech študuje vyše 200 slovenských akademikov. Títo požiadali generálneho tajomníka Hlinkovej slovenskej ľudovej strany dr. Jozefa Kirschbauma, aby prišiel medzi nich prednášať o súčasnej politickej a hospodárskej situácii na Slovensku, ktoré najmä v Brne vplyvom lžipropagandy bolo postavené do veľmi zlého svetla.

V minulých dňoch vyšla deklarácia ríšskej vlády vo veci vrátenia súkromného vlastníctva vo východnom obsadenom území. Dľa tejto deklarácie rozpúšťajú sa i zbytky kolchozov a ukrajinským sedliakom vracia sa pôda do vlastníctva. Tento fakt najlepšie dokazuje, ako chápu v Ríši prakticky novoeuropský program. V druhé výročie vypuknutia vojny so SSSR (22. 6.), hoci momentánne neprevádzajú sa nijaké veľké bojové operácie, možno len pripomenúť veľkú budovateľskú prácu ríšskych úradov na východe.

Nasledujúci krátky úryvok z knihy Pavla Križka pod názvom „Cesta do Sedmohradska“, vydanej v Turčianskom Svätom Martine v roku 1888, ako zvláštny výtlačok z Národných novín. Ako je z uvedeného zrejmé, slovenské názvy sa v dnes rumunských oblastiach nevyskytujú náhodne, ale ako pozostatok po dávnom slovenskom osídlení, ktoré sa vyskytovalo až v Aradskej župe či Sedmohradsku. Nasleduje citát úryvku:

Váš redaktor mi už napísal do „Slovenskej devy“ niekoľko slov pre naše dievčatá. A teraz mňa čaká odveta. Nuž len krátko, so pár zrniek na cestu našim slovenským junákom a orlom.

Slovenské dievča chce vo vás vidieť hrdých a činorodých Slovákov. Chlapec bez národného povedomia, ľahostajný, je úbohým tieňom junáka alebo orla, ale s povedomím na vztýčenom čele, s jasom presvedčenia v očiach, s rumencom námahy na tvári po dobrovoľnej a obetavej práci za národ je hrdinom.

V minulom čísle múdra a skúsená žena vám písala o úlohách ženy v manželstve. Je to dobre, keď slovenská deva, ktorá dnes-zajtra sa stane nevestou a ženou, vie, ako vytvorí šťastný a spokojný domov, plný súladu a trvalej lásky pre muža aj pre seba. Ale ja vám poviem, že ťažko by aj tá najväčšia žena-umelkyňa natrvalo pravé šťastie udržala, keby nebolo jednoho: keby nebolo žiarivých detských očiek.

Prinášame vám dobový prepis brožúrky Rodobranecký katechizmus, ktorý zahŕňa ideologickú a čiastočne aj metodologickú podstatu Rodobrany. Rodobrana bola organizácia, ktorú vytvoril v januári 1923 Vojtech Tuka na popud Andreja Hlinku, ktorý potreboval fyzicky chrániť politické manifestácie Slovenskej ľudovej strany – tie boli čoraz častejšie napádané marxistami a čechoslovákmi a neraz končili aj smrťou stúpencov SĽS.

V podstate každý vojnový konflikt vedie sa vlastne pre male národy. Presnejšie: vojny – a to nielen novodobé, odjakživa to bolo tak – vedú sa preto, aby sa rozhodlo do sféry a vplyvu ktorej veľmoci, potažne ktorej skupiny veľmocí, majú sa dostať tie alebo oné malé a stredné národy. Toto je prapríčina a problematika každej vojny, nech sa už navonok o jej smysle a poslaní hovorí ako o „obnovení bývalého poriadku“ povedzme v Europe alebo o zaistení „potrebného životného priestoru.“

Žiť musí, lebo žiť musí národ slovenský, ktorého kvetom je ona!

Pán všehomíra, ktorý rôznofarebnou krásou kvetín činí utešenou prírodu, rôznymi národmi obsypal tvárnosť zeme, a ako rôznofarebnosť kvetín, predsa pôvabného súladu, krásu dodáva hmotnej prírode – tak i človečenstva tvárnosť pri všetkej rôznosti národov, ba priam skrz túto rôznosť je milá a okúzľujúca.

Na lúke nenájdeme kvietka zbytočného: i to najmenšie a najjednoduchšie je potrebné k celkovej kráse lúky. I ten najmenší národ je nevyhnutne potrebný k úplnému rázu ľudstva, ináč by ho Boh ani nebol stvoril. Národ teda slovenský žiť musí, lebo je to vôľa Stvoriteľa!