Maďarsko-český „disent“ na Slovensku

Týždenník „Mosty“ v jednom zo svojich čísiel v roku 1999 odhalil, akú úlohu zohral Ján Čarnogurský na prelome rokov 1989-1990, keď prominentný komunistický politik Marián Čalfa po dohovore s Václavom Havlom robil „demokratickú revolúciu“ v Československu. Keď som článok „Dohodneme se, jak to uděláme“ čítal, nechcel som tomu veriť a považoval som to zo strany „liberálne“ a „svetoobčiansky“ orientovaného týždenníka za provokáciu proti tomuto katolíckemu politikovi na Slovensku.

Ale z omylu ma vyviedol sám prominentný disident na Slovensku, pán Čarnogurský. On sám totiž v periodiku Most, ročník XLIII 1988 dvojčíslo 3-4 uverejnil článok „Disent na Slovensku“ (disent – nesúhlasný postoj k totalitnej vládnej ideológii a k režimu s takouto ideológiou; hnutie proti totalitnému režimu – pozn. autora), ako spolu so svojimi spoločníkmi, s Maďarmi a Čechmi „disidovali“ na Slovensku. Pán Čarnogurský v článku totiž píše takéto informácie:

„V rokoch 1967-69 som študoval v Prahe a vtedy som sa spoznal s viacerými kolegami, ktorí zostali pracovať v Prahe... Niekedy od polovice 80-tych rokov sme pravidelne začali dochádzať do Prahy a zúčastnili sme sa aj rozhovorov, aj aktivít smerujúcich do zahraničia. Z hľadiska Slovenska je dosť dôležité to, že maďarské disidentské hnutie v Maďarsku bolo dosť aktívne a bolo napojené na tunajších Maďarov, najviac na Miklósa Duraya a na pražské prostredie Charty 77. Keď sme v polovici 80-tych rokov častejšie komunikovali s Chartou, maďarskí disidenti z Maďarska mali snahu, aby Charta 77 vydala vyhlásenie proti Gabčíkovu, ktoré sa už v tom čase stavalo. Charta 77 nebola poriadne oboznámená s tým, čo je to Gabčíkovo-Nagymaros. Dlhšie im trvalo, kým zistili, o čo vlastne ide. Charta 77 by bola vlastne náchylná vydať nejaké vyhlásenie proti tejto sústave vodných diel. My zo Slovenska sme to brzdili a tak sa stalo, že Charta 77 nevydala žiadne vyhlásenie proti Gabčíkovu.“

Nuž, v tomto prípade má pán Čarnogurský alebo krátku pamäť, alebo sa spolieha na krátku pamäť čitateľov. Oficiálne dokumenty Charty 77, vydané po roku 1989, totiž obsahujú najmenej tri pamflety proti Gabčíkovu a proti dielu smerovala aj väčšina aktivít českých chartistov až do rozpadu „federácie“. Občania SR si to veľmi dobre pamätajú, nehľadiac na otázku, aký to bol vlastne „disent proti komunizmu“, ktorý bol namierený proti základným ekonomicko-ekologickým záujmom Slovenska? Ale čítajme ďalej:

„Pokiaľ ide o linku Slovensko-Maďarsko (!), v roku 1982 bol zatknutý M. Duray v Bratislave. Mne nebolo toto meno veľmi známe. Tým, že bol Duray zatknutý, v zahraničí sa začala robiť okolo toho propaganda... a v americkom Kongrese bola podpisová akcia za prepustenie Duraya z väzby... Vtedy sme napísali listy požadujúce oslobodenie Duraya, a to M. Kusý, Šimečka, Jablonický a ja... Pod zahraničným tlakom bol M. Duray asi po roku prepustený z väzby. Toto zatknutie ‚založilo‘ slávu M. Duraya... Po jeho prepustení sme sa spoznali a začali sme viac spolu komunikovať.“

Teda menovaní páni riskovali tiež zatknutie a zastali sa pre nich neznámeho človeka, pričom ani nevedeli, za čo bol vlastne zatknutý. Hoci je to čudné, verme tomuto tvrdeniu pána Čarnogurského a čítajme, čo bolo ďalej:

„Už neviem, na základe akého podnetu to bolo, ale začali sme rozhovory medzi M. Durayom a A. Vargom o tom, že by sme vydali spoločné vyhlásenie Slovákov a Maďarov-disidento žijúcich na Slovensku – o slovensko-maďarských vzťahoch. Niekoľkokrát sme sa stretli a dohodli sme sa, že zo slovenskej strany Čarnogurský a z maďarskej strany Duray napíšu texty a vypracujú návrh spoločného vyhlásenia. To sa aj stalo, ale ukázalo sa, že texty, ktoré som vypracoval ja a M. Duray boli od seba veľmi vzdialené. Ťahalo sa to nejaký čas a k ničomu sme neprišli. Nakoniec M. Šimečka starší zobral oba texty a skombinoval ich (!). My sme sa ešte predtým dohodli, že v tých textoch sa budeme zaoberať o. i. aj postavením maďarskej menšiny tu a slovenskej menšiny v Maďarsku. Medzitým sa Charta 77 v Prahe dozvedela, že vedieme takéto rozhovory a veľmi to chartisti privítali. Charta 77 dosť trvala na tom, aby tam bola zmienka o neporušiteľnosti hraníc. Pôvodne to tam nebolo... Šimečka starší to tam zakomponoval s vedomím M. Duraya. Keď to bolo hotové, dohodli sme sa, že to „slávnostne“ podpíšeme u M. Duraya v byte. Na podpísanie prišli aj vtedajší hovorcovia Charty 77 a J. Dienstbier. Po príchode na miesto nám M. Duray oznámil, že to nemôžu podpísať, pretože konzultovali text vyhlásenia s disidentmi v Maďarsku (!) a tí prejavili nesúhlas s tým, aby tam bola zmienka o hraniciach a aby sa tam riešilo postavenie slovenskej menšiny v Maďarsku (!!!). K podpisu nakoniec neprišlo.

Nuž, takto sa teda maďarsko-česky „disidovalo proti komunizmu“ na Slovensku! Ale akceptujme s typickou slovenskou dôverčivosťou všetky tvrdenia pána Čarnogurského ako pravdivé a povedzme si, čo z tejto jeho výpovede pre Slovensko a pre Slovákov doma i v Maďarsku vyplýva.

Po prvé je to dôkaz,

že maďarskí „disidenti“ na Slovensku už od samého začiatku konali v spolupráci s maďarskom politikou a v službách (vtedy ešte komunistického!) Maďarska a preto už vtedy odmietali vzájomnú garanciu slovensko-maďarských hraníc, čiže uplatňovali maďarskú iredentistickú politiku (poznámka: iredenta = šovinistické úsilie o privtelenie územia obývaného národnostnou menšinou k susednému štátu toho istého národa – Slovník cizích slov, Praha, 1966).

Po druhé je to dôkaz,

že českí i slovenskí „disidenti“ už vtedy pred „revolúciou“ akceptovali maďarské iredentistické postoje a preto netrvali na oprávnenom garantovaní slovensko-maďarských hraníc a na humánnom usporiadaní slovensko-maďarských vzťahov (v Maďarsku bolo ešte v roku 1946 evidovaných 474 tisíc Slovákov- pozn. autora).

A po tretie je to dôkaz,

že disidenti na Slovensku už pred „revolúciou“ hodili za chrbát celú slovenskú menšinu v Maďarsku. Potvrdzuje to aj prvé rozsiahle spoločné „Vyhlásenie VPN a Maďarskej nezávislej iniciatívy o spolužití národov (!), národností a etnických skupín na Slovensku“ zo 6. januára 1990, v ktorom „disidentské“ VPN a MNI spoločne odmietli reciprocitu (čiže vzájomnú rovnosť práv a povinností) v slovensko-maďarských menšinových vzťahoch!

V tomto smere je teda výpoveď pána Čarnogurského naozaj hodnoverná. Práve z takýchto nekvalifikovaných a nesuverénnych postojov „disidentov“ na Slovensku vyplýva totiž celá bieda dnešnej politiky a medzinárodného postavenia Slovenska. Práve pre takéto postoje a „politiku“ totiž môže Maďarsko bez zábran pokračovať v etnickej genocíde slovenskej národnostnej menšiny a práve preto môžu zhenleinizovaní lídri maďarskej štatistickej menšiny na Slovensku bez zábran pokračovať v stupňovaní svojich neoprávnených požiadaviek, ktorých evidentným cieľom je úplný rozklad slovenskej štátnosti. O to ľahšie a účinnejšie, že ich teraz máme vo vláde na Slovensku. Ale to je už otázka na vážne zamyslenie pre všetkých slovenských voličov!

(12. 2. 2000)


Nezabúdajme... na Vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros

Slovenská strana v spore o VDGN na medzinárodnom súde síce zvíťazila, ale doteraz voči Maďarsku nepresadila plné uplatnenie záverov súdneho rozhodnutia. Pripomeňme si teda, ako sa tento spor začal a rozvíjal:

Charta 77, financovaná pánom Sorosom, vydala u nás od 23. 1. 1977 do 18. 1. 1989 súbor 49 „dokumentov“, z toho tri boli venované ekologickým problémom v ČSSR a z nich dva uvedenému vodnému dielu. Kto len trocha poznal katastrofálny stav ovzdušia v Českej republike, nevychádzal z úžasu – svoje prvé dva (a dovtedy jediné uverejnené) dokumenty venovala Charta 77 „rozboru ekologických problémov“ VDGN! Vynára sa tu naliehavá otázka: boli Charte 77 bližšie problémy podzemných vôd na Slovensku než katastrofálny stav ekológie v Česku?

Alebo vykonávala len pokyny svojho zahraničného sponzora?

Ak to posudzujeme podľa pôsobenia jednotlivých členov Charta 77 po revolúcii, sotva to bol srdečný záujem o problémy slovenského národa.

(10. 7. 1990)

Zdieľať

Súvisiace články

Hnaný Joomlou! |
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.