„Žid a sviňa“ – Z cestovných denníkov štúrovcov |
 |
 |
| Slovo z minulosti |
| 29.10.2011 |
| Napísal BOHUSLAV NOSÁK |
|
Nasledujúcej príhody bol som očitým svedkom. Do záhrady otvorenej vnišla židovi sviňa z blízkej dubiny, v ktorej sa pásla. Ženička z Dunkovice, bystrá Rusínka, prišla k židovi, aby jej sviňu zajatú vypustil. Žid ale, ktorý Rusínov napospol vždy prezývkou „hlupij“ poctieva, chcel teraz túto domnelú hlúposť rusínsku k svojmu úžitku obrátiť – ale trafila kosa na kameň. Rusínka naša bola obratná ženská a tak jazykom dosekala žida, že sa mu len tak kečka kúrila. „Sviňa rozum nema, treba dvere zatvirati,“ dorážala na Mojžiša dunkovickým podrečím, ale žid chcel, aby sa škoda sviňou urobená ocenila, a volal aj mňa do ohrady na obzretie škody. Ja som vďačne išiel a Rusínka na mňa, ako na pána, podozrivým okom hľadela. V ohrade nič inšie nebolo, iba suchá kukurica a divá zelina. Sviňa, len práve čo vošla, bola zajatá, a tak ani za byľku škody neurobila, ale židík, ledačina, pýtal za škodu dva nemecké zlaté. Predstavte si strach a hnev Rusínkin – málo chybelo, že sa mu do vlasov nenanosila. Ja som židovi nahnal strachu, rúbajúc doň ostrými slovami a vyratujúc mu všetky fígle, čo som dakedy o židoch počul, ale nič mu k rozumu dopomôcť nemohlo, len to, keď som mu povedal, že by sa mal hanbiť sprostejším byť od svine. Kto si pri hradskej dverce na záhrade nezatvára, ten je alebo lenivý, alebo sprostý ako – a zaslúži sám pokutu, nieto aby sa mu ešte platilo. A potom nech dá pred súd pastiera a nie hospodára, lebo tamten má dať pozor na svoju čeliadku. Ale čože je, keď pastier židovi dlžen za horivku, nechce si s ním pohubiť. Naostatok prinútil som žida, aby sa s dvoma grošmi uspokojil, ktoré som mu za ženičku vyplatil. Bystrá Dunkovičanka nevedela sa mi dosť naďakovať, že som ju pred nenávideným borodačom bránil. Prítomní Rusíni jej pri odchode polohlasne hovorili: „To carskij čelovik – nebojít sja židov.“ „Veru, drahí Rusíni, ani vy by ste sa ich báť nemali, keď máte pravdu,“ myslel som si, začujúc ich reči. Neboli by ste všade od nich potlačení, akoby ste ich otroci boli. Duša musí človeka zabolieť, keď vidí to židovské panstvo a šudierstvo! A ľudia pri takýchto okolnostiach hovoria o emancipácii židov! Emancipujte a osvieťte skorej ľud a potom hovorte o slobode a láske k človečenstvu. Oj, na tejto emancipácii ako mravnej, tak aj duchovnej nášho ľudu viacej nám záležať má ako na daromných, citlivých a do zunovania opakovaných rečňovankách o všeobecnej láske k ľudskosti a tak aj k židom. Osvieťme, osloboďme skorej milióny a potom sa starajme o dakoľko roztratených a len z čachrovania žijúcich potomkov izraelských. Nerozum je to dať trpieť biednym a ruky chcieť lepšie rozviazať tým, čo ich dosiaľ k zlému psotnému ľudu potrebovali. A pravdu majú naše porekadlá: „že chudoba všade trpí“ a „komu seľe, tomu reve“ (kto má teľa, tomu bľačí), t. j. dobre sa tomu smiať, kto všetkého má dosť. Dňa 30. klasňa 1843
* KRÁTENÉ * Bohuslav Timotej Ignác NosákZnámy je viacej pod pseudonymom Bohuš Nezabudov. Slovenský spisovateľ a prekladateľ, syn ev. učiteľa a farára. Narodil sa 3. Februára 1818 v Tisovci. Základné vzdelanie získal u otca v Čiernej Lehote, na gymnáziu v Dobšinej, na lýceu v Levoči a teologické na lýceu v Bratislave. Roku 1840 ho vysvätili za kňaza. Dva roky bol u rodičov, potom dva roky bol kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1843-1844 liečil sa v Čiernej Lehote a v Chyžnom. V tomto čase – v lete 1843 – cestoval po východnom Slovensku a Zakarpatskej Ukrajine a Potisí. Z tejto cesty napísal oba zverejnené cestopisy, uverejnil ich v Orle tatranskom, keď bol spoluredaktorom Slovenských národných novín a Orla Tatranského. Táto cesta bola inšpiračným zdrojom viacerých jeho básní. Nosák bol veľmi aktívny už počas štúdií v Levoči – bol tajomníkom, knihovníkom i podpredsedom levočskej Československej spoločnosti. Podobne aj v bratislavskom Ústave (od 1838) bol členom dopisovateľského výboru – viedol korešpondenciu s českými, srbskými i ruskými slavianofilmi. Zvlášť pracoval v cestovateľskom výbore Spoločnosti – pripravil návštevu O. M. Boďanského na Slovensko, sprevádzal po Liptove Sreznevského. Čulé styky udržiaval v Liptovskom Mikuláši s G. Fejérpatakym-Belopotockým, v Pešti s J. Kadavým, v Bratislave s Ľ. Štúrom – bol jeho námestníkom v redakcii Slovenských národných novín. Nosák sa zúčastňoval na národných podujatiach – bol na Slovanskom zjazde v Prahe, rokoval o podpore slovenských akcií v Záhrebe, pripravoval dobrovoľnícky zbor vo Viedni a v povstaní bol druhým tajomníkom Slovenskej národnej rady. Po povstaní pracoval v Gemeri – v Ratkovej, Revúcej, Rožňave i na Muráni ako notár a slúžny. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní ho bez penzie prepustili zo zamestnania. Žil u brata v Sabinove, zomrel 5. Apríla 1877. Literárne začal tvoriť počas štúdií v češtine – ódy na Kollára, Hollého, Jozefiho, Hlaváčka a i. Jeho tvorba v slovenčine čerpá najmä z ľudovej slovesnosti. V prozaickej tvorbe sa venoval hlavne cestopisom, ktorých zvláštnosťou bolo, že v nich spojil formu listu a denníka. Prekladal z ruštiny Krylova (sto bájok), Lomonosova, Puškina, Pogodina, Lermontova, Turgeneva, z poľštiny Pienkiewicza, Czajkowskeho, z nemčiny Goetheho, z angličtiny Byrona, Shakespeara a i.
ELIÁŠ, M.: Z cestovných denníkov štúrovcov. Vydavateľstvo Matice slovenskej: Martin, 2010, s. 230. |
Plátennický vozík hrkotá po skalnatej ceste; smutná krajinka ozýva sa jeho hrkotom – a ja s drahým rodákom z vysokej Oravy veziem sa na ňom. Akože ste sa dostali k plátenníkom? Kto sú? Čo sú? Spytujete sa, zlatý brat môj, ale majte trochu pozhovenia. Vrátime sa naspäť k Dunkovici a ešte raz do nevoľky zajajkáme nad Rusínmi a rozhorčíme sa nad židmi. Áno, áno – sotva som pol dňa vzdialený od Mukačeva, a už som aj počul, aj videl strašné veci, ktoré židia s biednymi Rusínmi vystrájajú.
Kalendár