Jozef Tiso o slovenskej mládeži

Jozef Tiso, zdroj: NSSŽiť musí, lebo žiť musí národ slovenský, ktorého kvetom je ona!

Pán všehomíra, ktorý rôznofarebnou krásou kvetín činí utešenou prírodu, rôznymi národmi obsypal tvárnosť zeme, a ako rôznofarebnosť kvetín, predsa pôvabného súladu, krásu dodáva hmotnej prírode – tak i človečenstva tvárnosť pri všetkej rôznosti národov, ba priam skrz túto rôznosť je milá a okúzľujúca.

Na lúke nenájdeme kvietka zbytočného: i to najmenšie a najjednoduchšie je potrebné k celkovej kráse lúky. I ten najmenší národ je nevyhnutne potrebný k úplnému rázu ľudstva, ináč by ho Boh ani nebol stvoril. Národ teda slovenský žiť musí, lebo je to vôľa Stvoriteľa!

Žiť musí, ale svojským životom, lebo však ináč by neprispel k tejto rôznofarebnosti celého ľudstva.

Svojský život národa slovenského ale nepozostáva v hmote, v hospodárstve, kupectve, lebo však toto ostatné národy konajú; ale pozostáva v jeho duševnom živote, ktorý má nielen národ slovenský, ale i každý iný národ svojský, ako i jednotlivý ľudia majú svoj zvláštny charakter.

Svojráz národa slovenského zachovať a ďalej pestovať je krásnym povolaním Tvojím, mládež slovenská! Úloha je to všeľudská, lebo však prispieva k rôznofarebnosti človečenstva, ale spolu aj individuálne národná, na ktorej pracovať nás povzbudzuje láska ku svojeti. Je to práca, pri všetkej sebeckosti – nie však osobnej, ale národnej – predsa prevažne altruistická. Altruizmus ale predpokladá idelalizmus, ku ktorému zas mladistvá sila, oheň mládeže a oduševnenosť sa vyžaduje.

V dnešných pomeroch, keď internacionála hrdúsi svojráz národov a keď z druhej stránky ťažké hospodárske pomery nútia otcov starať sa o každodenný chlieb, od teba, mládež slovenská, pomerami týmito netýraná, očakáva národ náš, že si zachováš svoj idealizmus, aby si roznecovala svojského ducha národa nášho, ktorý je slovenský a kresťanský!

Idealizmus – idealizmus – ty predmet cynických poznámok a posmešných úškľabkov, nájdeš-li ešte prívržencov a horlivcov? Krásnoduchá mládež slovenská vzdor neprajnému duchu časovému tebe sa venuje! Ona chce mať ideály, ona chce a bude žiť idealizmom vedená.

Prečo? Lebo len v idealizme sa líši život človeka od zvieraťa. Zviera žije, ale nevie, že žije, alebo prečo žije. Život svoj nachádza ťažkým a trpkým, lebo však vtedy by ho každé zviera odhodilo od seba, pričom človek oceňuje život, keďže vie, prečo žije. Každý človek má svoj životný cieľ, prečo žije a v prvom zmysle už toto je idealizmom. Nie je to niečo chmúrneho, ani niečo ponad oblaky lietajúceho, nie je to vždy nadšené – veľa krát je to príliš malicherné a jednoduché, ba i nepravdivé. Ale v tomto zmysle idealizmus má každý človek, lebo každý má životný cieľ. Ešte i ten človek, ktorý o sebe tvrdí, že žije bez ideálov, a ktorý posmešne vypočíta svoje ideály poukazujúc na vačok, na brucho, alebo ešte podriadenejšie statky a pôžitky – predsa má idealizmus, lebo má životný cieľ, prečo žije. Lenže ideály tohto človeka sú tak prízemné, že sa už ani ideálmi v pravom zmysle slova menovať nemôžu.

A či je aká-taká miera, ktorá triedi životné ciele a činí ich ideálmi v pravom zmysle slova? Ideál tak stojí pred tvárou človeka, ako krásny sen, ktorého obáva sa človek, že je nie skutočnosťou a rozptýli sa, akonáhle otvorí oči. Ideál sa povznáša pred duchom človeka, ako sedemfarebná dúha, ktorú dľa bájky okúzli obdivujúce dieťa – vidí v nej rebrík do neba vedúci, takže zabudne na farebné odzrkadlenie slnečného lúča a myslí si v ňom silný podklad k postúpeniu nahor. Ideál tak stojí pred človekom, ako čarokrásny zjav lepšieho a dokonalejšieho života, ktorý nám neustále kýva: Hor sa do práce, poď za mnou! Uchop sa ruky mojej a neopúšťaj ma! – Na základe tomto odpovedaj si každý sám, či môže byť čokoľvek, akýkoľvek životný cieľ spolu aj ideálom? – Pravda nie!

Sú, ktorí tvrdia, že najvyšším cieľom životným, teda ideálom je: pôžitok; iní však zasa tvrdia a za taký považujú učinlivý život; sú, ktorí za také považujú príjmy, iní zasa výdavky a preto rozpráva jedna čiastka o pôžitkárskom, druhá ale o účinlivom životnom ideále. Ktorí majú pravdu?

Pôžitok a v tomto zmysle ponímané príjmy nemôžu byť ideálom. Nie pôžitok a príjmy myseľné, telesné, prízemné, ale ani šľachetné a duševné, lebo však všeobecnou skúsenosťou je to, že statky, za ktorými sa pôžitok bíjava, len dotiaľ nás okúzľujú, kým nimi nevládneme, akonáhle ich ale obsiahneme, stratí svoju pôvabnosť. Tak je to s nami, ako s mnohým dieťaťom, ktorému vzácnejšie pochádzajú sviatky vianočné, kým ich len očakávajú, ako keď už pred žiadaným stromčekom stojí. Pôvabnosť statkov, ktoré nás dráždia, pozostáva vlastne nie v ovládaní a obsiahnutí, ale v túžbe po nich: akonáhle ich docielime, prestanú byť príťažlivé. A preto hlbšie zmýšľajúci ľudia ideál života vidia nie v obsiahnutí a užívaní, ale v túžbe a v práci a neustálom napnutí síl. Udatný plavec, keď sa ráznymi údermi hodí do bystrých vĺn Váhu, nie v tom nachádza radosť a pôžitok, že dostaneme sa na druhý breh, ale vtedy oplýva duša jeho nadšenosťou, keď pracuje proti prúdu a cíti svoje víťazstvo nad vlnami. Nie odpočinok, nie oddýchnutie, ale snaha, túžba, borba je vrchol najčistejších pôžitkov!

Ale nie akákoľvek! Lebo boriť sa bez výhľadov na úspechy, pracovať a nemať nádeje na odpočinok, snažiť sa bez toho, že by človek bol istý vo výsledku, bolo by trápne a znechuťujúce. Priam preto, keď my v mene kresťanského svetonázoru hlásame, že ideál a životný cieľ človeka nemôže byť pôžitok, ale čo najväčšia účinnosť, napnutie a uplatnenie síl svojich telesných i duševných v práci za najvyššími ideálmi, lebo len tieto poskytujú nám úspechu už v samej borbe, doprajú nám odpočinku uprostred najnapnutejšej práce. Len tieto najvyššie idey majú tak bohatý obsah, že čo len čiastočne sa k nemu prikradneme, už celý obsah za svoj považovať môžeme – túžba naša teda ukojená byť môže – zasa len tieto najvyššie idey majú tú nevyčerpateľnú hĺbku, že hoci ako za nimi bažíme a pracujeme, nikdy ich úplne nevyčerpáme a celkovite, bez zlomku ich za svoje považovať nie sme vstave. Bez konečného odpočinku nás teda povzbudzujú k ďalšej práci, čo život náš ochráni od zosmradnutia – čiastočné ukojenie snahy našej obroďuje sily naše k neustálemu vhĺbeniu sa do tajných nív, ktoré sa nám krok za krokom v novom nevídanom svetle objavujú.

Tieto dve idey znázorňuje heslo nášho kresťanského hnutia na Slovensku: Za Boha – za národ! Čo vznešeného si ľudská myseľ predstaviť môže, za čo ľudská odhodlanosť oduševňovať sa len môže, čo srdce ľudské si zažiadať môže, to všetko je obrazené v hesle tomto! Bojuj za prvú ideu: za Boha; čim viac sa k Nemu priblížiš, tým lepšie budeš poznávať Jeho nevyčerpateľnosť, čím viac si z Neho presadíš do srdca svojho, tým ohnivejšiu túžbu budeš cítiť v útrobách svojich za Ním; každý krok, čo k nemu pristúpiš, ti je novým pokladom, aby si ešte vyššie šiel! A venuj sa druhej idei: národu, a rozkúzlené sily nedajú ti odpočinku, lebo nové a nové kruhy činnosti sa ti budú otvárať na dedičnom poli národa, ktoré ti oddýchnutia nepripustia, spolu ale neopísateľnou slasťou naplnia dušu tvoju, lebo zveľadenie seba samého poznávaš v povznesení národa svojho.

Vták má preto krídla, aby lietal, ty mládež slovenská máš preto um a cit, sily telesné a vlohy duševné, aby si ich použila a v horlivej práci uplatnila. A v čom, v akom smere? Vrhni sa na čokoľvek, venuj sa čomukoľvek inému a nie týmto dvom ideám: Za Boha – za národ, a čoskoro sa presvedčíš, že nieto inde spásy pre teba, ani odpočinku pre srdce tvoje, len v práci: Za Boha a za národ! Prospechárstvo sa neuspokojí, bohatstvo ťa nezamestná, pôžitkárstvo neukojí. Keď len malicherný cieľ vytýčiš pred seba, ako je bohatstvo, zmyselné pôžitky alebo darebáctvo, vtedy to sa stane s tebou, čo sa stane s bujným stromom, ktorý v drieku prerežú ... alebo márne sa budeš biť za pôžitok, ktorý ľahkým spôsobom bez obetí, bez sebazapierania, bez vyrážania síl tvojich chceš si zadovážiť: čoskoro ťa to omrzne a ty budeš zasa len nespokojný a sám sebe sa staneš odporným. Jediná spása tvoja je v ideálnom snažení: Za Boha a za národ!


zdroj: Tatranský orol, 1, 1920, č. 4, s. 58-59, Mládež slovenská

Poznámky:

Text je v niektorých slovách upravený do modernej slovenčiny, archaická štylistika ostáva zachovaná.
Tatranský orol – mesačník katolíckej telovýchovnej organizácie Orol. Vychádzal od mája 1920 do decembra 1932 najprv v Žiline, neskôr v Ružomberku a od roku 1924 v Trnave.

Zdieľať

Súvisiace články

Hnaný Joomlou! |
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.