V utorok sa centrom Bratislavy ozývala streľba. Aj keď sa strieľalo iba slepými nábojmi, hučiaci MG-42 budil rešpekt a navodzoval dojem, že v meste skutočne zúri vojna. Takýmto spôsobom sa v Bratislave spomínalo na ukončenie druhej svetovej vojny. Majitelia červených knižiek tento deň lepšie poznajú pod menom „Deň víťazstva nad fašizmom“. V tomto článku chcem čitateľom sprostredkovať iba dva postrehy z daného dňa.

Aj vy ste už navštívili prírodné parky na Slovensku, hrady, zámky, rodné domy slovenských dejateľov či skanzeny slovenských dedín a povedali ste si: „Tu chýbajú peniaze! Škoda, že sme taká chudobná krajina, mohlo by to tu vyzerať omnoho krajšie...“? Respektíve ste opakovane neúspešne žiadali o štátne či regionálne dotácie na záchranu pamiatok slovenskej hmotnej kultúry? Orgány Bratislavského samosprávneho kraja a Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vám môžu akurát tak orosiť z výšky čelo a následne odkázať : „Peňazí je dosť, ale nie na vás a vašu slovenskú pakultúru, soudruzi!“

Témou dnešnej konferencie by mali byť hojivé účinky konzervativizmu, na chorobu moderného sekularizmu. Rôznorodosť, ktorá však panuje pri výklade pojmu „konzervativizmus“ ma napĺňa obavou, že by sme sa mohli dostať do situácie, keď budeme hovoriť o ozdravujúcich možnostiach niečoho, čoho definícia nám uniká a čo sa vzpiera samo, svojou podstatou, akémukoľvek jednoznačnému uchopeniu. Ťažko je potom hovoriť o konzervovaní ako sociálnom medikamente vo všeobecnosti. Zásadná otázka podľa mňa totiž neznie či máme alebo nemáme niečo konzervovať, čiže uchovávať, ale skôr: čo je hodné konzervácie?

Dnes už to môžem s čistým svedomím povedať nahlas. Nikto z pronárodne orientovaných politických aktivistov, bojujúcich „za spoločensko-politickú zmenu“ v súčasných voľbách, si nepoložil otázku: „Ako túto zmenu priniesť bez toho, aby som počas dosahovania prostriedkov uspôsobujúcich ma zmenu vykonať, neparticipoval na svinstve, ktoré chcem pre jeho amorálnu povahu zmeniť?“

Naši starí a prastarí rodičia si školu pamätajú najmä ako inštitúciu s výraznou formatívnou silou svojej organizácie, ktorá integrovala žiakov rôznych sociálnych, národnostných či etnických pôvodov do spoločnosti rovnako – ako ukáznených, disciplinovaných a lojálnych hierarchiám autorít, ktoré sa rovnali hodnotám, na osi Boh – štát – rodina. Prudké ekonomické a politické zmeny na prelome 19. a 20. storočia, ktoré sa podpísali jednak na prehĺbení triednych rozdielov medzi ľuďmi, a tiež na novom štátnom usporiadaní Európy podľa zastúpení národných živlov, si vyžadovali výrazné disciplinačné atribúty školovania vtedajšku. Škola bola k dispozícii potrebám meniacej sa spoločnosti.

Dnešná postmoderná doba prináša zmätky do hodnotového rebríčka nielen jednotlivých ľudí, ale aj cele spoločnosti. Rúca nielen naše sociálne istoty, ale útočí aj na naše tradície, ktoré udržiavali našich predkov pri živote dlhé storočia počas tvrdého maďarizačného útlaku a dehonestácie všetkého slovenského a národného. Dnes naši nepriatelia naďalej útočia proti našim hodnotám, ale ich útoky sú rafinovanejšie a sofistikovanejšie. Cítime to aj v blížiacej sa adventnej a vianočnej dobe, ktorá musí odolávať silnému tlaku komercionalizácie a amerikanizácie týchto krásnych sviatkov našej civilizácie.

Richard Mierny vo svojom článku Nezachádzajú lekári už priďaleko? správne poukázal v súvislosti s apelom lekárov na rast svojho platu na opomínanú skutočnosť, že odmena v rôznych profesiách by mala byť často aj iného charakteru ako finančného.

Na druhej strane, Mierny zrejme nechcel zbytočne filozofovať, ale práve to bolo v tomto prípade na škodu.

Mýtus revolúcie nám v tomto období pripomenuli mnohé médiá, ale aj viaceré politické strany, ktoré začali svoje predvolebné kampane. Môžeme sa mimo iného dozvedieť, že 17. novembra 1989 bola vybojovaná (!) demokracia a sloboda, zvíťazili ľudskosť a dobro, a to všetko bez toho, aby sa na uliciach vraždilo. Inými slovami, ľudia, ktorí vládli pomocou teroru, sa dobrovoľne vzdali svojho postavenia a národ sa na námestiach radoval, ako si štrnganím kľúčov vybojoval (!) slobodu. Zdá sa vám to nepravdepodobné? Zdá sa vám dobre.

Niektoré opatrenia vlády vzbudzujú úsmev, iné sú ľuďmi akceptované. Hladká múka s cestovinami, štipendiá stredoškolákom či právne sprevádzanie ľudí v hmotnej núdzi – to sú všetko drobné veci, ktoré ale v konečnom dôsledku vedia riadne zamiešať celospoločenským rozvrstvením.

Viem, že úvahu v podobnom duchu som chcel písať už pred dvoma rokmi. Majstrovstvá sveta v hokeji, ktoré sme hosťovali tento rok my, dopadli pre náš tím mierne proti očakávaniu verejnosti. Byť desiaty môžeme vnímať rôzne. Z pohľadu očakávaní verejnosti zdravo hladnej po víťazstvách možno negatívne. Z pohľadu toho, že sme desiaty najlepší spomedzi stoviek štátov sveta je to vynikajúce. A z pohľadu toho, že hokej je doménou možno 20 národov, tak je to uspokojivý priemer. No a z pohľadu toho, že nás je „5 miliónov“, je to stále výborné.

Čitateľovi predkladám svoju seminárnu prácu v podobe kritického záznamu z čitateľského denníka z dejín filozofie. Pravdupovediac, dlho som váhal, aký názov dať tejto práci na portáli Beo.sk, a či ju vôbec tu publikovať v pôvodnej rozsiahlej podobe. Napokon som sa rozhodol, že prácu zverejním plne pôvodnú, nespopularizovanú, a to z toho dôvodu, aby som zanieteného čitateľa donútil k samoštúdiu. Takých, ktorí sa naň podujmete, vás bude málo. A vám, ostatným, v týchto pohnutých časoch totálnej krízy ľudskej spoločnosti už iba odkazujem: Liberalizmus uja Rortyho zožerie aj vás, milé deti...

Kauza „jazdeckej sochy kráľa Svätopluka“ osadenej na nádvorí Bratislavského hradu rezonovala v celoslovenských médiách pomerne dlhú dobu. Mnohí Sloveni, ktorí sa sochy zastávali, sa paradoxne dodnes domnievajú, že toto je ojedinelý útok na slovenské symboly, ktorý sa v našom štáte odohral a vinu hádžu obmedzene na liberalizmus strany SaS. Tento dokument však má byť dôkazom toho, že protislovenské snahy majú systematický charakter a omnoho širšie iredentistické zázemie a pochádzajú z rôznych strán politického spektra. Artefakty národných symbolov sú totiž jednou z hlavných tepien národného povedomia, ktoré sa u Slovenov pokúša ktosi vykoreniť...

Dnešná informatická spoločnosť je príznačná dostupnosťou množstva informácií, ktorým však chýba prepojenie a ľudské porozumenie. Je teda na ľuďoch, aby krvopotne i naďalej vytvárali vo svojich mozgoch synapsy, teda prepojenia medzi jednotlivými neurónmi, nespoliehajúc sa na zahltené a nedokonalé počítače. V tomto skromnom pojednaní sa pokúsime nájsť spoločného menovateľa troch, pre bežného človeka, neznámych a umožníme čitateľom, aby si dali jednu s jednou dohromady.

Slovenskí poslanci zo slovenského snemu minulý týždeň schválili „novelu“ zákona o štátnom jazyku. Podotýkam – že o štátnom jazyku! So šokujúcim obsahom! Pokiaľ bol členom vlády pán Pavol Csáky – ten veľmi „kričal“ o diskriminácii občanov Slovenska – maďarskej národnostnej menšiny. Dnes je členom vlády Vojtech Bugár, ten vôbec nekričí – ale koná! Obaja títo páni sú predstavitelia politických strán, ktoré „obhajujú záujmy“ Slovákov z maďarskej národnostnej menšiny. Menšiny, ktorá viac-menej žije na území v blízkosti hraníc s naším južným susedom.

Existuje „politická panacea“ (liek na všetko), ktorá vyžaduje našu pozornosť. Je to ideológia demokracie, v dnešnej dobe tak ospevovanej. Je dôležité odhaliť túto fikciu, za ktorú najmä USA a Veľká Británia vraj bojujú. Opýtajme sa najprv: čo je demokracia?

Sporitelia často kontaktujú rezort práce, sociálnych vecí a rodiny s otázkou, ako sa doposiaľ zhodnotili peniaze, ktoré každý mesiac odvádzajú na starobné dôchodkové sporenie. Zhodnotenie Vašich peňazí záleží na viacerých premenných. Rozhodujúce je však, aký čas aktívnej účasti v druhom pilieri máte pred sebou a aký balík peňazí mesačne do II. piliera odvádzate. Na modelovom príklade sa Vám pokúsime dať aspoň čiastočnú odpoveď.

Európa prekonala v kolotoči histórie mnoho politických zmien a systémov. Niektoré z nich boli úspešnejšie než iné, ale všetky mali spoločné jedno: dokiaľ bola väčšina obyvateľstva zainteresovaná na ich užívaní, boli stabilné a dokázali sa často vyrovnať aj s veľkými spoločenskými, politickými, ekonomickými a vojenskými tlakmi. Ak však došlo ku nerovnováhe vo vnútri systému, bolo vždy len vecou času, než bol tento systém nahradený iným. Domnievam sa, že moderná Európa je opäť raz na prahu (pokiaľ už nie krok za ním) prekročenia od rovnovážneho stavu ku stavu nevyváženosti a následného kolapsu, alebo v lepšom prípade na ceste ku významnej zmene.

Od svojich šiestich rokov som sa venoval rôznym športom, aj preto vždy veľmi rád využijem každú príležitosť pozrieť si dobrý hokejový zápas. V posledné roky si už ale akosi zvykám na to, že keď sa chcem pri tomto športe príjemne uvoľniť, nesmiem sledovať slovenskú reprezentáciu, nakoľko to s naším hokejom ide dolu vodou.

Vznik slovenských komunít vo svete predstavuje v kontexte histórie slovenského národa osobitý fenomén, ktorého atribúty sú skúmané, popisované niekedy systematicky, často sporadicky, inštitucionálne a aj zanietenými odborníkmi, či laikmi. Slováci žijúci vo svete, v niektorých komunitách stáročia, v iných desaťročia, prejavujú svoju identitu v rôznych formách spoločenského života, bytostne však v kultúre.

Mnoho je toho, čo by som chcel a mal povedať, nevmestí sa to do 10 – 15 minút. Preto by som tu spomenul len niektoré zo svojich skúseností. Hneď na začiatku musím konštatovať: ak chce Slovensko dbať o nás, pomôcť Slovákom žijúcim v Maďarsku, má na to pomerne dobré predpoklady. Ide totiž o dve susedné krajiny (Slovensko a Maďarsko), ktoré po roku 1920 boli vytvorené tak, že obe zdedili početnú menšinu toho druhého. Z toho vyplýva, že východiskový bod je bezmála rovnaký. Ideálne by bolo bývalo, keby sa tieto dve strany v otázke svojich menšín boli dohodli, a rovnako by boli zaobchádzali s menšinou toho druhého. Vieme dobre, že sa tak nestalo. Prečo?

Vznik Straight Edge

Prvá zmienka o Straight Edge (Ostrá Hrana) sa datuje rokom 1981, kedy HardCorovo/Punková skupina Minor Threat naspievala skladbu z názvom Straight Edge, ktorej text bol o tom ako nefajčia, nepijú a neberú drogy. Táto pieseň nebola robená skupinou Minor Threat ako začiatok nejakého životného štýlu/subkultúry, ale pre ľudí položila určité základy.

Nosnou časťou multikulturalistickej ideológie je vízia farebného sveta, kde vedľa seba v harmónii žijú bieli, čierni, žltí... Hoci sa to zatiaľ v praxi nikde na svete nepodarilo uskutočniť a vývoj, vrátane posledných parížskych nepokojov, nás stále presviedča o utopickosti tejto vízie, teraz si ukážeme, že aj keby harmónia a „svetový mier“ nastali, bude len otázkou času, kedy tá proklamovaná pestrofarebnosť zanikne v jednej prevažne tmavej mase. Netreba byť Jamesom Watsonom – nositeľom nobelovej ceny za genetiku, aby sme vedeli, čo pri rasovom miešaní vzniká: keď si uvedomíme recesívnosť bielych génov a kvantitatívnu prevahu nebielych, tak výsledný produkt rasového miešania by bola premena ľudstva na prevažne tmavú masu. Je otázne či toto ľudia naozaj chcú.

Predstavte si, čo by sa stalo, ak by mali v dohľadnom čase zaniknúť pudlíky. Kynologické organizácie po celom svete by bili na poplach. Milovníci zvierat by organizovali demonštrácie a protesty. Vznikali by programy na záchranu pudlov, nadácie presadzujúce ich rozmnožovanie a zbierky na zachovanie pudlov. Radikálne skupiny by sľubovali tvrdú odvetu v prípade zániku pudlov. „Zachráňme najmúdrejšie plemeno psov!“ zneli by titulky novín (pudle sú vraj najučenlivejšie). Tak či onak, fenomén by pripútal celosvetovú pozornosť. Organizovali by sa zbierky, charitatívne akcie, nadácie...