Rímska daň: oligarchické tendencie v krajinách modernej Európy

Európa prekonala v kolotoči histórie mnoho politických zmien a systémov. Niektoré z nich boli úspešnejšie než iné, ale všetky mali spoločné jedno: dokiaľ bola väčšina obyvateľstva zainteresovaná na ich užívaní, boli stabilné a dokázali sa často vyrovnať aj s veľkými spoločenskými, politickými, ekonomickými a vojenskými tlakmi. Ak však došlo ku nerovnováhe vo vnútri systému, bolo vždy len vecou času, než bol tento systém nahradený iným. Domnievam sa, že moderná Európa je opäť raz na prahu (pokiaľ už nie krok za ním) prekročenia od rovnovážneho stavu ku stavu nevyváženosti a následného kolapsu, alebo v lepšom prípade na ceste ku významnej zmene.

Charakteristika historického kolotoča politických systémov

Pokiaľ sa pozrieme hlbšie do histórie Európy, tak zistíme, že spoločenské systémy sú v neustálom vývoji. Je otázne, či dochádza ku pohybu v kruhu, alebo či skôr ide o zmenu vo forme špirály, všetko jednoducho závisí od toho, ako súčasná zmena vymazala zmenu minulú. Vo všeobecnosti si však dovolím tvrdiť, že nový systém sa snaží za každých okolností vymazať čo najviac zo systému minulého a pokiaľ možno zničiť čo i len spomienku na svojho porazeného rivala. Na túto tému platí jedno staré a prakticky vždy pravdivé príslovie: „Porazení nemajú publicitu a víťazi šialene klamú!“ Stačí sa len pozrieť do nedávnej histórie nášho štátu. Prečo sa nepíše skoro nič pozitívneho o socialistickom systéme??? Áno, uznávam, že mal svoje zásadné chyby, ale naozaj nerobil nič dobre? Aká cestná sieť bola na Slovensku pred rokom 1948? Aké boli životné podmienky väčšiny obyvateľstva? Odpoveď na otázku prečo, je jednoduchá – platí vyššie uvedený postup výmazu predchádzajúcej zmeny.

K popísaniu kolotoča politických zmien si dovolím parafrázovať slová renesančného mudrca, štátnika a politika Nicolla Machiavelliho: na začiatku sveta bolo ľudí poriedko, nuž žili začas rozptýlení podobne ako zvieratá. Potom s rastúcim počtom ľudí a nutnosťou obrany začali preukazovať úctu najsilnejšiemu a najstatnejšiemu. Neskôr, vďaka existencii práva, si ľudia začali vyberať za vodcu najrozvážnejšieho a najspravodlivejšieho. V dôsledku dedičnosti však potomkovia vladárov upadali v cnosti a nastala tyrania.

Proti tyranii sa vzbúrili ľudia vedení čestnými, šľachetnými a vznešenými mužmi, ktorí nevedeli vystáť necnosti svojho vladára. Ľud ich po zvrhnutí začal poslúchať ako svojich osloboditeľov. Dokiaľ si mocní pamätali príkoria predchádzajúcej vlády, tak spravovali veci v mene verejného blaha. Ich potomkovia si však už nepamätali príkoria a tak začali porušovať všetky pravidlá ľudského súžitia: „...začali sa správať ako chamtivci, ctižiadostivci, uchvatitelia cudzích žien...“. Došlo ku zmene vlády optimátov na oligarchickú vládu niekoľkých vyvolených. Samozrejme, že ich maniere ľud hnevali a tak sa zveril do rúk prvému, kto prišiel s plánom na zvrhnutie vládcov.

Potom ľudia nechceli reštaurovať vladársky štát, lebo si ešte pamätali neprávosti posledných vladárov. Rozhodli sa preto pre ľudový štát, v ktorom nemali právomoc ani mocní ani vladár. Nejakú dobu tento štát fungoval, ale len čo prišla ďalšia generácia, ktorá si už nepamätala výstrelky mocných, tak sa ľudový štát začal meniť na anarchiu, pretože v takomto štáte sa rozmáha svojvôľa. V takomto druhu štátu niet nikoho, kto by mal rešpekt a tak nie je toho, kto by brzdil bezočivcov, keď už pominie dobrá vôľa po vzniku štátu. Pre zažehnanie anarchie sa potom štát opäť vráti ku vladárstvu.

Týmto „kolotočom“ prechádzajú všetky štáty. Počet „obehov“ je však limitovaný, pretože pre štát sú tieto zmeny nebezpečné a väčšinou nasleduje jeho pohltenie iným subjektom. Najmä, pokiaľ rozklad spoločnosti vznikajúci z výstrelkov posledného zriadenia dosiahne vysoký stupeň, dochádza k veľkému spoločenskému krachu a následnému masakru. Pre príklad budem ilustrovať osudom najmocnejšieho štátu európskej histórie, Rímskej ríše. Počet obyvateľov mesta Rím dosiahol v druhom storočí nášho letopočtu približne jeden milión. Na konci šiesteho storočia, práve ku koncu politického kolotoča, malo mesto Rím tisíc obyvateľov, 99,9 % obyvateľov pohltilo prepadlisko dejín. Ani štát s tak silnými koreňmi, aké mal Rím, už nemal síl vyrásť znovu v úspešný celok a bol zničený a pohltený.

Porovnanie štátu Rimanov s dnešnou Európou

Štát Rimanov som si vybral preto, že predstavuje dostatočne veľké územie, počet obyvateľov, kultúr a dostatočne dlhý časový úsek k tomu, aby bolo možné utvoriť paralely so súčasným vývojom a určiť možné cesty vývoja. Tento štát začal ako voľné zoskupenie ľudí žijúcich v oblasti rieky Tiber. Pri ich populačnom raste sa zorganizovali do kráľovstva, v ktorom neskorší vládcovia začali, samozrejme, zneužívať svoju moc, čo malo za následok povstanie aristokracie vedené Iuniom Brutom a nastolenie vlády optimátov, ktorá sa rýchlo zmenila v krutovládu decemvirov (teda oligarchov). Po krátkych nepokojoch došlo ku prechodu na ľudový štát, ale tento bol na šťastie pre Rimanov prakticky ihneď zmenený na republiku, ktorá im umožnila dosiahnuť ich neskoršiu veľkosť. Rimania pochopili nutnosť kombinácie všetkých prvkov vlády a efektívnej deľby moci asi ako prví v histórii. Vďaka ich úsiliu, prezieravosti a šťastiu sa pomenovaním Res publica (vec verejná) volajú všetky systémy, ktoré naozaj kráčajú, pokúšajú sa, či sa len tvária ísť v ich stopách. Až skoro zázračne sa im podarilo zastaviť na približne 350 rokov politický cyklus.

Politická sila republikánskeho zriadenia spočíva v jeho vyváženosti, systéme deľby moci medzi vladársky (prezidentský), aristokratický (parlamentný) a demokratický (ľudový) element a na základe, na ktorom je toto zriadenie postavené, na strednej vrstve.

Kto je príslušníkom strednej vrstvy?

Pri použití maximálnej generalizácie môžeme občana patriaceho ku strednej vrstve identifikovať ako občana štátu, ktorý má po naplnení svojich základných ekonomických potrieb čas a prostriedky na to, aby dosiahol potrebné vzdelanie a podieľal sa na správe vecí verejných. V rímskej ríši bol týmto človekom občan vojak, ktorý poznal zákony dvanástich tabúľ, hlasoval na ľudovom sneme a keď bolo treba, tak bojoval za Rímsku republiku v jej vojsku.

Tento systém bol tak silný, že v staroveku vedeli Rimania postaviť do poľa proti kartáginskému vojsku počas Druhej púnskej vojny skoro trištvrte milióna občianskych vojakov. Tento nevídaný a historicky nezopakovaný počin bol možný len vďaka existencii uvedomelej a silnej strednej vrstvy. Ak budeme pozorovať nasledujúcu históriu Ríma, tak vieme vysledovať, že spoločenské zmeny nastali, až keď významné vojenské úspechy priniesli nesmierne bohatstvo, ktoré umožnilo extrémnu majetkovú diferenciáciu a následné hromadenie kapitálu v rukách čoraz menšieho počtu ľudí.

Nevyváženosť zákonov, ktoré s týmto prílevom nepočítali a jednoduché princípy akumulácie kapitálu v rukách, či už schopných alebo bezškrupulóznych ľudí, viedlo ku nerovnováhe v systéme a vytvoreniu oligarchických klientských štruktúr. Následok na seba nenechal dlho čakať, hneď druhá generácia oligarchov začala zneužívať svoju moc a výsledkom boli občianske vojny.

Na konci týchto vojen vznikol štát, v ktorom mal silné postavenie cisár (vladár), garantujúci určité postavenie členom aristokracie, ktorá ho podporovala a zaisťujúci ochranu väčšine populácie rímskeho impéria. Tvrdím, že náš politický systém je práve v bode zmeny republikánskeho zriadenia na oligarchický systém.

Oligarchická paralela

Kedy presne začal nástup rímskej oligarchie? Pravdepodobne hromadením kapitálu z koristi po Druhej púnskej vojne a následných vojnách macedónskych, gréckych a Tretej a poslednej púnskej vojne. Medzi rokmi 202 a 149 pr. Kr. sa Rimania stali vládcami väčšiny Stredomoria a korisť z ich výbojov bola nesmierna. Táto korisť spôsobila infláciu cien a následné zbedačenie strednej vrstvy. Priemerný občan vojak, ktorý bol základným kameňom Rímskeho štátu, bol závislý od obrábania svojej pôdy a keďže veľkú časť roku trávil na vojenských výpravách, tak dochádzalo ku zanedbaniu jeho záujmov a tým aj jeho živobytia.

Vzniká nám vrstva nemajetných, ktorí závisia od štátu, ktorý však túto skupinu nijako výnimočne nechráni a tak sa nemajetní začínajú zapájať do klientského systému, v ktorom ich chráni určitý význačný jedinec. Podporujú ho a on im za to poskytuje právnu ochranu a zaručuje za protislužbu základné ekonomické potreby. Nemajetnú vrstvu je však nutné odpolitizovať a vytvoriť z nej ovládateľnú masu, ktorá sa nie je schopná zorganizovať proti oligarchom, pretože jednoducho ku tomuto kroku nemá podmienky. Po prechodnom oligarchickom období nastupuje obdobie vladárske (princeps inter pares), ktoré však pokračuje v oligarchických trendoch, pretože ani vladári nemajú záujem o prirodzenú opozíciu, ktorú by im stredná vrstva veľmi rýchlo poskytla.

Pozrime sa teraz na dnešnú Európu a poďme hľadať spoločné prvky konca Rímskej republiky a dnešnej doby, v ktorej žijeme. Aby mohlo dôjsť ku oligarchizácii republikánskeho systému, tak musia byť splnené základné kritériá:

  1. Akumulácia majetku:
    R: Akumulácia majetku u Rimanov v dôsledku púnskych vojen a radikálneho nárastu obchodu a možnosti obchádzať zákony a dosiahnuť väčšie zisky práve vďaka tomuto majetku.
    E: Akumulácia majetkov v dôsledku povojnových (Západná Európa) a poprevratových (Východná Európa) príležitostí majetok získať a obchádzaním zákonov a špekuláciami ho aj udržať a významne rozmnožiť.
  2. Odpolitizácia:
    R: Zamestnanie čo najväčšieho počtu členov strednej vrstvy existenciálnymi starosťami a komplikácia zákonov.
    E: Ako dlho musí dnes človek pracovať, aby splatil hypotéku? 30 rokov. Je strecha nad hlavou a výživa rodiny jednou zo základných existenciálnych potrieb človeka? Je. Komplikácia zákonov činí ich pochopenie stále zložitejším a náročnosť naplnenia základných potrieb znižuje čas na ich možné naštudovanie a prípadné zapojenie sa do plnohodnotného politického života.
  3. Odvedenie pozornosti:
    R: Chlieb a hry – ktorý gladiátor je najschopnejší, dá cisár porazenému milosť, ktorý tím záprahov je rýchlejší a vyhrá?
    E: Chlieb a hry – ktorý z kandidátov na Superstar bude zaujímavejší, vulgárnejší a jednoducho úžasnejší? Koho si komisia vyberie za ikonu na tento rok? Zchudobnelí občania majú jednoducho stále čo robiť a nedožadujú sa podielu na reálnej moci a vplyve, pretože na to nemajú čas.
  4. Demoralizácia a rozbitie pevných rodinných štruktúr:
    R: Orgie, zmena partnerov, nadmerné užívanie omamných a povzbudzujúcich látok, rozpad rodinnej štruktúry, pokles populačného tlaku a obmedzenie potreby efektívnejšieho využitia zdrojov, tým pádom vytváranie efektívneho nadbytku pre oligarchov.
    E: Orgie, zmena partnerov, nadmerné užívanie omamných a povzbudzujúcich látok, rozpad rodinnej štruktúry, pokles populačného tlaku a obmedzenie potreby efektívnejšieho využitia zdrojov, tým pádom vytváranie efektívneho nadbytku pre vlastníkov výrobných zdrojov.
    Výsledok: zníženie tlaku na efektívne delenie politickej moci v štáte.
  5. Zníženie závislosti tzv. „horných 10 000“ na zvyšku populácie:
    R: Otrocká práca.
    E: Pokračujúca mechanizácia a robotizácia kombinovaná s ekonomickým otroctvom. Myslím, že kritéria úspešne spĺňame. Narastajúca odpolitizácia, drogová závislosť, klesajúca natalita a ekonomické otroctvo sú javy, ktoré potvrdzujú, že sme na „dobrej“ ceste.

Mýty modernej „demokracie“ – Vláda ľudu – Koho? Čoho? alebo Komu? Čomu?

Samozrejme, že keďže moderný systém bol nútený kvôli dosiahnutiu vyššej úrovne bohatstva poskytnúť ľuďom vyššie všeobecné vzdelanie, nie je možné si vystačiť so starými dobrými odpoveďami ako: „Bohovia to chcú a preto zajtra nastane zatmenie Slnka!“. Moderná oligarchia funguje, samozrejme, oveľa komplexnejšie a sofistikovanejšie.

Mýtus č. 1: Systém voľnej súťaže je spravodlivý!

Ako môže byť tento systém spravodlivý, keď proti Vám v konkurencii stojí niekto, ktorého rodina zúročovala svoj kapitál po 100 rokov a tento človek NIE JE naozaj postihnuteľný zákonmi a štátnou kontrolou? Bude hrať fair play, alebo využije svojej konkurenčnej výhody? Nebude ovplyvňovať vedenie štátu a štátnych úradníkov všetkými spôsobmi, aby dokázal získať konkurenčné výhody? Kde je dokonalá konkurencia, ku ktorej sa máme blížiť? Monopoly ako Microsoft sú dokladom tohto žiarivého postupu?

Mýtus č. 2: Máme nezávislé média, ktoré dohliadnu na objektívnosť informácií!

Kto je vlastníkom médií? Malá, veľmi úzka skupina osôb. Kto je objektívny a investigatívny novinár? Človek, ktorý má hypotéku a rodinu s dvomi deťmi. Hypotéku musí splácať tak 30 rokov a, samozrejme, je potrebné zarábať na výživu a vzdelanie detí. No a manželka chce aspoň raz za rok ísť na nejakú slušnú dovolenku. Nebuďme nefér ku manželke, celá rodina chce ísť na dovolenku.

Tomuto inevstigatívnemu novinárovi povie majiteľ médií, či skôr niektorý z vyšších manažérov, že si praje uverejniť takúto a takúto informáciu. Ako odpovie investigatívny novinár? Šéfe, informáciu si musím solídne overiť a ak nie je pravdivá, tak ju nezverejním, je mi jedno, že ma prepustíte a keďže nebudem mať na hypotéku, tak skončím na ulici a nebudem mať ani čo dať jesť svojim hladným deťom? Pán T. Barnum: Dodajte fotografie, vojna bude!

Mýtus č. 3: Máme spravodlivý právny systém!

ČO je spravodlivého na právnom systéme, ktorý je tak „jednoduchý“, že je potrebné ho študovať 5 rokov na právnickej fakulte, aby ste mu ako tak rozumeli? Aký je rozdiel medzi dnešným právnikom a cisárskym úradníkom, od ktorého si neznalý práva platí radu, ako postupovať, aby mohol uplatniť svoje právo? Súdny proces stojí čo? Peniaze. Kto môže lepšie uplatniť svoje právo? Ten, kto má k dispozícii prostriedky na najatie elitného právnika, alebo ten, kto musí dať poslednú korunu na to, aby mohol zaplatiť aspoň priemerného? Prípadne má k dispozícii „zadarmo“ neskúseného právnika ex offo? Neznalosť práva neospravedlňuje!

Mýtus č. 4: Sme ekonomicky slobodní!

Máme pokrok, mechanizáciu, robotizáciu a miniaturizáciu. Údel človeka je uľahčený! Avšak je tu zlý trh, ktorý neustále zvyšuje náklady na naplnenie základných životných potrieb, takže vlastne celý život robíte na hypotéku, výživu detí a ich vzdelanie, dve autá na rodinu a jednu dovolenku za rok. Ostatné prostriedky z vašich vreciek sú odčerpávané vhodne umiestnenou reklamou, ktorá je skoro všade a ktorá vôbec nie je sugestívna.

Tak, ako nie sú pre deti návykové zvýšené dávky cukru v žemliach Mc Donnalds a ako reklama medzi detskými programami vôbec nepresviedča deti, že pokiaľ nemajú tú a tú hračku, tak sú zanedbávané a rodičia ich neľúbia. V západnej Európe už vôbec nenastalo šikanovanie detí v školách, ktoré nie sú oblečené do značkového a drahého oblečenia.

Myslím, že nie je potrebné vyvracať ostatné mýty, pretože vyvrátením týchto základných je vyvrátený celý ich systém. Takže áno, Európa je na ceste k oligarchii a následnej katastrofe. Aké budú následky?

Omyl oligarchie

Oligarchovia obecne podliehajú jednému zásadnému omylu. Myslia si, že budú schopní svoje bohatstvo hromadiť a zúročovať večne. Nebudú, pretože sa o ne nedokážu rozumne podeliť. Aby mohol oligarcha udržať svoju moc, potrebuje oslabiť, odpolitizovať, rozbiť a podrobiť si väčšinu ostatnej populácie, jej pozornosť odviesť mimo podstatné veci ku hrám a radovánkam a pre istotu túto populáciu zaviazať ekonomickými putami. Najlepšie pomocou metódy medu a biča, vyťaženia pracujúceho človeka na hranicu jeho možností a jeho kontrola prostredníctvom zaúverovania a nákladov na uspokojenie základných životných potrieb.

Krátkodobo (a ďalej sa väčšina oligarchov nepozerá) je takýmto spôsobom možné si naozaj udržať a posilniť svoje postavenie. Cenou za luxusný životný štýl skupiny vybraných je degradácia väčšiny spoločnosti na povrchný konzumný dav. Povrchný konzumný dav však prestane byť schopný plniť základné funkcie spoločnosti a celý systém sa začne zadrhávať, pretože jednoducho nebudú k dispozícii ľudia s dostatkom iniciatívy, ktorí by riešili prichádzajúce problémy. Výsledkom je nižšia schopnosť spoločnosti uspokojovať potreby jej členov a táto skutočnosť sa dotkne aj oligarchov. Takto degenerovaná spoločnosť už nemá silu odolať prichádzajúcim vlnám problémov a je len otázkou času, kedy sa zrúti.

Globalizácia, pokus o univerzalizmus?

Teoreticky existuje jedno východisko z pasce, v ktorej sa oligarchovia nachádzajú: Globálne zavedenie kultúry, ktorá by spôsobila celoplošnú likvidáciu strednej vrstvy a odstránila riziko ohrozenia zvonku, proti ktorému sa oligarchie nevedia brániť. Už tu jeden takýto pokus bol a neuspel. Áno, bol to pokus o rímsky univerzalizmus, o jednotné náboženstvo, jednotnú kultúru, jednotné jednoducho všetko. Jednotnosť a univerzalizmus majú však zásadnú chybu. V prípade postulácie univerzálnej pravdy, nasleduje prakticky vždy univerzálny omyl a v jeho pätách kráča i univerzálny následok.

Ako ďalší podporný príklad si dovolím uviesť civilizáciu Máyov, ktorí univerzálne stavali pyramídy a vyklčovali kvôli nim svoje lesy. Nastalo univerzálne sucho a po ňom hladomor. Máyska civilizácia skončila.

Európa sa zatiaľ vyhla podobným excesom tým, že od pádu Rímskej ríše bola vždy aspoň dvojpólová. Je jedno, v čom spočívala jej dvojpólovosť, či to bol sever a juh, či pápež a cisár, pretože tento základný fakt bol celú dobu zásadný pre vývoj, ktorý nikto nemohol zastaviť ani dokonalým náboženstvom ani dokonalým a neomylným vládcom.

Rímska oligarchia zvolila ľahkú a jednoduchšiu cestu. Cestu zotročenia svojich blížnych za vlastným prospechom. Dnešný Európan si musí odpovedať na otázku či naozaj chce chlieb a hry. Či je ochotný zaplatiť ich cenu. Čím? Rímskou daňou 99,9 %?

V Bratislave dňa 10. 12. 2007

Použitá literatúra:

    Gibbon, Edward: Úpadek a pád Římské říše; Praha, Odeon 1983.

    Machiavelli, Nicollo: Vladár, Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, Vojenské umenie; Tatran 1992.

    Pomian, Krzystof: Evropa a její národy; Praha, Mladá Fronta 2001.

Zdieľať
Hnaný Joomlou! |
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.