Liberalizmus uja Rortyho zožerie aj vás, milé deti...

Čitateľovi predkladám svoju seminárnu prácu v podobe kritického záznamu z čitateľského denníka z dejín filozofie. Pravdupovediac, dlho som váhal, aký názov dať tejto práci na portáli Beo.sk, a či ju vôbec tu publikovať v pôvodnej rozsiahlej podobe. Napokon som sa rozhodol, že prácu zverejním plne pôvodnú, nespopularizovanú, a to z toho dôvodu, aby som zanieteného čitateľa donútil k samoštúdiu. Takých, ktorí sa naň podujmete, vás bude málo. A vám, ostatným, v týchto pohnutých časoch totálnej krízy ľudskej spoločnosti už iba odkazujem: Liberalizmus uja Rortyho zožerie aj vás, milé deti...

RORTY, R. : Veda ako solidarita. In : FOUCAULT, M. : Za zrkadlom moderny : filozofia posledného dvadsaťročia. Bratislava : Archa, 1991, s. 193 – 208.

RORTY, R. : Kontingencia liberálneho spoločenstva. In : FOUCAULT, M. : Za zrkadlom moderny : filozofia posledného dvadsaťročia. Bratislava : Archa, 1991, s. 209 – 236.

Kto bol Richard McKay Rorty?

Richard McKay Rorty (1931 - 2007) bol americký filozof pôvodne analyticko-filozofickej orientácie, ktorý sa neskôr cez filozofiu Wittgensteina, Heideggera či pozitivizmu prepracoval na synkretika a predstaviteľa postmodernej filozofie. Narodil sa otcovi Jamesovi a matke Winifred, ktorá bola dcérou teológa Waltra Rauschenbuscha – protestantského teológa cirkvi Spoločenského evanjelia (Social Gospel). Príslušníci tejto cirkvi veria, že druhý mesiášov príchod nenastane, kým sa ľudstvo samé neočistí od nešťastia a zla v spoločnosti vlastným, ľudským úsilím. Skôr ako Rorty dovŕšil pätnásť rokov nastúpil na Chicagskú univerzitu, kde získal bakalársky a magisterský stupeň vysokoškolského vzdelania z filozofie. Na Yalskej univerzite získal z filozofie doktorát, dva roky slúžil v armáde, po svojich učiteľských začiatkoch na strednej škole sa uchytil ako profesor filozofie na Princetonskej univerzite, od roku 1982 pôsobil ako profesor humanistiky na Virginskej univerzite a od roku 1988 sa stal emeritným profesorom komparatívnej literatúry na Standfordskej univerzite.


K dielu Kontingencia, irónia a solidarita

Dielo Kontingencia, irónia a solidarita (Contingency, Irony and Solidarity) bolo vydané v roku 1989 a jeho základ tvoria dve sady zozbieraných prednášok z University College, London a Trinity College, Cambridge. V tomto diele Rorty opúšťa pôvodnú analyticko-filozofickú orientáciu, v duchu ktorej napísal svoju známejšiu knihu Filozofia a zrkadlo prírody (Philosophy and the Miror of Nature, 1979). Miesto toho sa pokúša zavrhnúť filozofiu od dôb Platóna, aby mohol poprieť pojem pravdy ako nezrozumiteľný a bezvýznamový.

Kniha sa skladá z troch častí: I. Kontingencia, II. Irónia a teória, III. Krutosť a solidarita. Jednotlivé knihy obsahujú kapitoly ako: 1.1 Náhodnosť jazyka, 1.2 Náhodnosť jašstva, 1.3 Náhodnosť liberálneho spoločenstva, 2.1 Súkromná irónia a liberálna nádej, 2.2 Sebavýchova a združovanie: Proust, Nietzsche a Heidegger, 2.3 Od ironickej teórie k osobným narážkam: Derrida, 3.1 Kasbeamsky holič: Nabokov o krutosti, 3.2 Posledný intelektuál v Európe: Orwell o krutosti, 3.3 Veda ako solidarita.

V našej práci sa budeme zaoberať kapitolami 3.3 Veda ako solidarita a 1.3 Náhodnosť liberálneho spoločenstva.


VEDA AKO SOLIDARITA

Hlavným bodom Rortyho kritiky v tejto časti knihy sa stáva tradícia, ktorá hľadanie objektívnej pravdy spája s racionálnym myslením, na základe čoho považujeme vedu za paradigmu racionality. Na základe tejto tradície: „...máme sklon pokladať slová ´metodický´, ´racionálny´, ´vedecký´ a ´objektívny´ za synonymá,“ vďaka ktorým vede pripisujeme objektívny kognitívny status, zatiaľ čo všetko nemetodické, iracionálne a nevedecké považujeme za subjektívne. Rorty sa teda ako pragmatik podujíma osvetliť význam týchto pojmov po novom, aby dokázal, že vnímanie skutočnosti na základe descartovského subjekt-objektového vzťahu nemá zmysel.

Rorty tvrí, že: „Starosti s ´kognitívnym statusom´ a ´objektivitou´ sú charakteristické pre sekularizovanú kultúru, v ktorej vedec nahradil kňaza,“ teda počiatky týchto starostí kladie Rorty v dejinách do čias Bacona, ktorý svojou filozofiou ako moderný vedec, nahrádza špirituálov a alchymistov, keď začína rozlišovať medzi objektívnymi zákonmi fyzis a vnútorným svetom subjektu-experimetátora. Prostredníctvom spochybnenia vedeckého dualizmu vnímania skutočnosti Rorty napáda filozofiu a humanistiku, keď tvrdí, že: „...každá akademická disciplína, ktorá sa chce uplatniť, ale nie je schopná poskytnúť predikcie a technológie, aké poskytujú prírodné vedy, musí alebo predstierať, že imituje vedu, alebo si nájsť taký ´kognitívny status´, ktorý by ju oslobodil od nevyhnutnosti pracovať s faktami.

Aby humanistika mohla byť vedou, ktorá dodržiava objektívny kognitívny status pri svojom bádaní, Rorty formuluje pre filozofiu humanizmu niektoré nasledovné odporúčania:

  1. Humanistika sa musí stať empirickou behaviorálnou vedou,
    musí sa odkloniť od svojich teoretických abstraktných základov, ktoré jej dala filozofia a musí sa stať empirickou behaviorálnou vedou, skúmajúcou fakty v podobe vonkajších prejavov ľudského správania;

  2. alebo humanistika musí skúmať niečo iné ako fakty,
    miesto s objektívnymi faktami musí pracovať s hodnotami, ktoré však už viac nemôžu byť objektívne, lebo hodnoty sú výrazom subjektu; preto humanistika skúmajúca hodnoty nemôže byť podľa Rortyho vedou;

  3. alebo sa humanistika musí stať metódou kritickej reflexie.
    teda metódou, ktorá bude účinne a presne rozlišovať kognitívne statusy, ktorá kriticky vymedzí v procese poznávania objektívne fakty a subjektívne hodnoty; Rorty si však nemyslí, že humanisti myslia kritickejšie ako napríklad biológovia;

Rorty humanistike vyčíta, že sama sa nezaoberá objektívnou pravdou, ktorej existenciu hlása, pretože sa zaoberá hodnotami, nie faktami, teda vyšším pôžitkom než je sama pravda. Miesto aby Rorty trval na zobjektívnení humanistiky prostredníctvom jej transformácie na behaviorálnu empirickú vedu, radšej spochybní sám objektívny kognitívny status a tvrdí, že: „...je potrebné novým spôsobom chápať prírodné vedy... Nie je potrebné považovať vedu za sféru, kde sa ľudská myseľ stretáva s vonkajším svetom, a vedcov za ľudí, ktorí v pokore a nezaujatosti skúmajú pôsobenie nadľudských síl.“

Pre Rortyho filozofické snaženie v duchu postmoderny sa potom stávajú charakteristickými nasledovné črty (až priveľmi podobné s črtami modernity pragmatizmu):

  1. Popiera descartovský dualizmus subjekt-objektového vzťahu:
  2. Nerozlišuje medzi tvrdými faktami a mäkkými hodnotami, medzi mnou a svetom;

  3. Popiera objektivitu a hlása idealistický monizmus;
  4. Odmieta nezávislosť vedy, nepripúšťa vedeckú objektivitu a racionalitu;
  5. Redefinuje význam pojmu racionality v zmysle uprednostnenia demokracie pred pravdou:
  6. Ak byť racionálny v zmysle byť metodický znamená mať vopred nezávisle definované kritériá úspešného postupu, potom prírodné vedy podľa Rortyho právom pokladáme za paradigmu racionality. Racionálnymi, vedeckými sú podľa tejto definície aj podnikatelia a právnici. Avšak, ako tvrdí Rorty, humanistov zaujíma skôr účel, než prostriedky, než nezávisle definované kritériá postupu, preto: „Ak teda chceme humanistiku považovať za racionálnu aktivitu, musíme racionalitu chápať inak ako spĺňanie vopred daných kritérií.“

    Za prototyp pojmu racionality potom Rorty nepovažuje (1) metodickosť, vedeckosť a objektívnosť, ale skôr (2) tolerantnosť, vnímavosť k názorom iných, ochotu počúvať a spoliehanie sa skôr na presviedčanie, než na silu. „Byť racionálnym jednoducho znamená byť schopný diskutovať o všetkých témach – náboženských, literárnych, vedeckých – spôsobom, ktorý sa vyhýba dogmatizmu, útokom, obrane a spravodlivému rozhorčovaniu,“ racionálnou v takomto zmysle sa stáva aj práca básnikov a maliarov, ktorých nezaujíma cieľ, pravda, ale technika, spôsob, akým pracujú.

    „Humanisti aj verejnosť túžia po racionalite v silnejšom zmysle, podľa prvého výkladu, ktorý racionalitu spája s objektívnou pravdou, metódou a kritériami,“ ale napriek tomu: „Môžeme sa, myslím, uspokojiť s druhým, ´slabším´ výkladom racionality. O nič neprídeme, ak sa vzdáme myšlienky, že niečo získame, ak budeme vopred poznať kritériá racionality, ak budeme mať kritériá na meranie pokroku.“

    Racionálny ≠ pravdivý; racionálny = civilizovaný, iracionálny = necivilizovaný;

    Keď Rorty spochybní existenciu absolútnej univerzálnej pravdy, tolerancia, civilizovanosť sa stane podmienkou spolužitia ľudí, pretože menšina bude môcť voči nenásilnej zhode väčšiny deklarovať iba svoju tolerantnú nezhodu;

  7. Relativizuje poznanie:
  8. Ignoruje rozumovosť a racionalitu zbližuje s iracionalitou, vedu s vierou, objektívno so subjektívnom, fakty s hodnotami, intersubjektívnu zhodu s pravdou;

    Takýto spôsob myslenia relativizujúci poznanie nazýva novou neurčitosťou (new fuzzines), ktorá je pokusom: „...znejasniť hranice medzi objektívnym a subjektívnym, faktami a hodnotami, ktoré vytýčili kriteriálny výklad racionality.“

    Svoj pragmatizmu nazýva zas ľavý (zrejme má na mysli sociálne orientovaný) kuhnizmus (pozri Kuhn);

  9. Odmieta aristotelovskú pravdu a vytvára novú teóriu pravdy ako intersubjektívnej nenásilnej zhody:
  10. Rorty už viac neuznáva aristotelovskú pravdu ako absolútnu zhodu nášho poznania so skutočnosťou, pretože pre Rortyho nejestvuje poznanie, iba viera, že poznáme, preto odmieta myšlienku: „...že poslaním skúmania je približovať sa k určitému bodu, že Pravda je ´niekde tam mimo´ a čaká na ľudí, aby u objavili. Táto myšlienka nám prichodí ako nešťastný pokus zatiahnuť náboženské koncepcie do sekulárnej kultúry... Slovo ´pravda´ by sme skôr mali pokladať za označenie pre tie viery, na ktorých sa vieme zhodnúť, za slovo, ktoré je približne synonymom slova ´zdôvodnený´“.

    Rorty za pravdu vlastne pokladá spoločenskú zhodu na názoroch a rôznych poverách, ktorá sa úzko viaže na tradície a celkový kultúrny rámec tej-ktorej spoločnosti, lebo tvrdí, že: „...nemožno o pravde a racionalite nič rozumné povedať, ak neprihliadneme na procedúry zdôvodňovania, ktoré príslušná kultúra... používa v tej-ktorej oblasti skúmania.“

    Pravdivý ≠ absolútny; pravdivý = zdôvodnený, pravda = viera; teda čisto subjektívne zdôvodnené tvrdenie môžeme považovať za pravdu, komunitné predsudky sú podľa Rortyho pre danú komunitu pravdivým poznaním, na základe ktorého môžu príslušníci tejto komunity aj náležite konať, napríklad diskriminovať černochov (?);

    V tomto rortyovskom ponímaní pravdy ako viery (1) je každá viera rovnako dobrá ako hociktorá iná, (2) pravda je viacvýznamový pojem, ktorý má toľko významov, koľko je kontextov zdôvodnenia, (3) pravda nie je univerzálna a nezávislá, ale kultúrne deterninovaná;

  11. Redefinuje kritérium vedeckosti:
  12. Ak je pravda podľa Rortyho intersubjektívna zhoda a ak racionalita znamená i tolerantnú nezhodu, potom môže Rorty tiež redefinovať kritérium vedeckosti: „Ak sa povie, že sociológia alebo literárna kritika ´nie sú vedy´, znamená to iba, že zhoda medzi sociológmi a literárnymi kritikmi je menšia ako medzi, povedzme, mikrobiológmi.“

    Jediným kritériom vedeckosti sa stáva nenásilná zhoda skúmajúcich ľudí s rovnakým kultúrnym pozadím, napriek argumentu antikuhnovcov, ktorí tvrdia, že: „´čisto psychologické alebo sociologické dôvody´ nemôžu vysvetliť, ako je možné, že prírodné vedy sú také úspešné pri predvídaní nových javov.“ – ak by takúto úspešnosť prírodných vied pri predvídaní ešte nenastaných javov Rorty pripustil, musel by pripustiť aj existenciu objektívnej pravdy, musel by vedám prisúdiť objektívny kognitívny status;

  13. Zavrhuje myšlienku univerzality, popiera ľudskú slobodu a zdôrazňuje historickosť ľudskej prirodzenosti:
  14. Ak by Rorty pripustil existenciu (protestantskej) univerzality (v podobe univerzálneho rozumu), musel by rovnako pripustiť aj možnosť poznania (epistemologický základ) a existenciu pravdy (metafyzický základ), ktoré vychádzajú z ahistorickosti, indeterminizmu, slobodnej vôli človeka a nečasovosti ľudskej existencie; Rorty miesto toho zdôrazňuje ľudskú biologickosť a absolútnu otrockú podmienenosť ľudskosti zvieracím pudom a o „new fuzzies“ tvrdí, že: „Ako partizáni solidarity uvažujeme o hodnote ľudskej spolupráce len na etickom, a nie na epistemologickom alebo metafyzickom základe.“

  15. Miesto univerzality zdôrazňuje partikularitu, ignoruje univerzálie, zavrhuje prístupy realistov a hlása odklon k objasňovaniu nominalistických jednotlivostí:
  16. Neuvažuje už viac o tom, čo je človek, ale svoje snaženie sústreďuje na objasňovanie toho, čo je Grék či Francúz;

    Rorty tak vlastne miesto zjednocovania ľudí a hľadania ich spoločných hodnôt a noriem spoločnosť ako celok rozbíja a diferencuje na osobitné, navzájom nesúvisiace segmenty; Rorty takýmto prístupom destabilizuje celé ľudské spoločenstvo, ktorého spolužitie nemá potom žiaden spoločný základ;

  17. Popiera možnosť dosahovania neutrality:
  18. Tým, že pre Rortyho nejestvuje dichotómia subjektu a objektu, nejestvuje ani univerzalita v podobe objektívnej skutočnosti, ani v podobe existencie univerzálií v jazyku, preto podľa neho nie možné dosiahnuť neutrálnosť pohľadu, stanoviska či hodnotenia. Podstata človeka je čisto empirická, historická, a preto tvrdí, že: „´Nedá sa vystúpiť z vlastnej komunity na neutrálnu pôdu.´“ Rorty je totiž zástanca toho názoru, že: „...každý filozofický systém je pokus vyjadriť ideály spôsobu života určitej spoločnosti,“ teda nie univerzálne ideály rovnako hodnotné pre každého človeka na Zemi. Vychádza tak z Deweyho, ktorý: „...vždy bol ochotný pripustiť, že cnosti jeho filozofie sú odvodené z cností spôsobu života, ktorý chváli,“ čo je len potvrdením skutočnosti, že americkú filozofiu života v podobe pragmatizmu nemožno pochopiť bez pochopenia samotného amerického spôsobu života počas jednotlivých fáz osídľovania amerického kontinentu.

  19. Etike odníma transcendentálne základy a podriaďuje ju pragmatickej zásade užitočnosti;
  20. Konvergenciu ľudských aktivít nahrádza ich diferenciáciou, singularitu absolútnej pravdy zas pluralitou vedecký právd:
  21. Ak je podľa Rortyho otázkou etiky užitočnosť a nie mravnosť, potom i veda sa môže stať vzrušujúcim bojiskom, na ktorom nebudú platiť žiadne zásady slušnosti, alebo ako tvrdí: „Mali by sme vychutnať myšlienku, že veda podobne ako umenie bude vždy vzrušujúcim bojiskom alternatívnych teórií, smerov a škôl. Na konci ľudských aktivít nie je pokoj, ale bohatšie a lepšie aktivity.“

    Ak Rorty zdôrazní difereciáciu pred konvergenciou, originalitu pred zhodou, koexistencia plurality vedeckých právd sa stane prototypom solidarity, ako porozumenia pre jednotlivca či celok, prototypom pre absolútnu nevyhranenosť a nezásadovosť. Na vede si teda necení jej racionalitu, ale ako tvrdí: „Jediné, v čom môže veda slúžiť ako vzor je, že je modelom ľudskej solidarity,“ – teda Rorty obdivuje ten fakt, že veda v súčasnosti zažíva krízu v podobe protichodnosti poznania jednotlivých vedných disciplín či dokonca interdisciplinárnu protichodnosť rôznych výsledkov rovnakých výskumov;

  22. Odmieta predurčený zmysel ľudskej existencie:
  23. Keď Rorty odmietne hľadanie spoločného cieľu, ktorý by bol univerzálny pre všetkých ľudí, odmietne tým aj (1) predurčený zmysel ľudskej existencie, odmietne tým aj (2) myšlienku lineárneho dejinného vývoja ľudstva k lepšiemu, odmietne tým aj (3) myšlienku pokroku tak typickú pre modernú spoločnosť. Dokonca rozčlenenie poznania na základe subjekt-objektového vzťahu označí za predsudok predpokladajúci nejaký vonkajší zmysel ľudskej existencie: „Všetky filozofické predsudky o nevyhnutnosti Humových nožníc vychádzajú z predpokladu, že ľudské spoločnosti musia zdôvodniť svoju existenciu úsilím o dosiahnutie vonkajšieho cieľa.“

  24. Pokrok k cieľu nahrádza neustálym bezcieľnym zdokonaľovaním:
  25. Akonáhle Rorty odmietne vonkajší zmysel ľudskej existencie, smerovanie ľudstva sa mu stane samoúčelom, pre ktorý ľudstvo musí k niečomu smerovať len preto, aby bolo v pohybe, aby sa zdokonaľovalo, alebo ako tvrdí: „Ideu pokroku by sme mali vnímať ako proces, v ktorého priebehu sa ľudia stávajú čoraz zaujímavejšími a ich možnosti robiť zaujímavé veci ustavične rastú, nie ako cestu k cieľu, ktorý bol pre nás nejakým spôsobom vopred pripravený.“

  26. Podporuje sociálne experimentátorstvo:
  27. Keď Rorty poprie absolútnu nezávislú a univerzálnu pravdu, keď zdôrazní skôr odlišnosť ľudí ako ich jednotu, keď odmietne predurčený zmysel ľudskej existencie, keď sa mu pokrok stane samoúčelom a keď sprofanuje etiku ako vec názoru, otvorí tým priestor pre sociálne experimentátorstvo, ktorému už nebude v ceste stáť žiadna tradícia, nič klasicky statické, čo by experimentátorstvo mohlo brzdiť a obmedzovať, žiadne morálne predsudky, žiadne racionálne dôvody; dokonca sa tým legitimizuje aj vedecké experimentátorstvo s ľudským biologickým materiálom (Rorty tak, zdá sa, pripravuje „legitimizačné ovzdušie“ pre klonovanie ľudí, pre interrupcie, pre trest smrti ap.), lebo ako tvrdí: „Pre pragmatikov je cieľom skúmania (vo všetkých oblastiach kultúry) dosiahnuť primeranú zmes nenásilnej zhody s tolerantnou nezhodou (čo možno pokladať za primerané, zistí sa metódou pokusov a omylov).“

  28. Ašpiruje na vytvorenie nového svetového poriadku:
  29. Ak sa reformuje spoločnosť a jej vnímanie tak, ako sme zaznamenali v predchádzajúcich bodoch, sám Rorty sa pýta: „Aká bude potom rétorika kultúry a rétorika humanistiky zvlášť?“ A odpovedá si v duchu postmoderny usilujúcej sa o nastolenie Novus Ordo Seclorum: „...bude sa hovoriť viac o dosiahnutých výsledkoch (o paradigmách) a menej o metódach. Menej sa bude hovoriť o presnosti a viac o originalite. Nová rétorika bude používať viacej slovník poézie romantizmu a socialistickej politiky ako slovník gréckej metafyziky, náboženskej morálky alebo osvietenského scientizmu.“

    Nová komunita vzniknuvšia podľa nového svetového poriadku bude „skr-naskrz“ liberálna spoločnosť: „Takáto komunita nebude mať vyšší cieľ ako vlastné zachovanie a zachovanie civilizácie. Racionalita bude totožná s úsilím o takúto spoločnosť, a nie s objektivitou. Nebudú potrebné pevnejšie základy ako je vzájomná lojalita.“

    Teda reformovaná spoločnosť, ktorej potrebu Rorty hlása, bude liberálna, bezzásadová a nedbajúca na akékoľvek pravidlá, pretože jej jediným pravidlom sa stane boj o samotný život civilizácie na Zemi ohrozovanej globálnymi prírodnými a civilizačnými hrozbami. V takejto spoločnosti bude účel svätiť prostriedky a smerodajné pre jej pokrok sa stanú originálne, v dejinách ešte nevyskúšané postupy. Na takéto experimentovanie však nová spoločnosť potrebuje nového človeka, silného básnika, individualistu a romantika, ktorý ide tvrdo za svojím cieľom, ktorý búra tradície bez ohľadu na morálku či hranice vedy. Pre silného básnika nejestvuje nemožné, naopak, všetko sa vďaka jeho silnej viere sebe stáva dosiahnuteľné výmenou za vynaložené úsilie. Takíto „ťahúni“ spoločnosti, silní básnici, silní individualisti nie sú viazaní ničím, ani svedomím, ani morálkou, ani zodpovednosťou – jedine lojálnosťou, silnou oddanosťou štátnej ideológii: „Podľa mojej mienky ideálna liberálna kultúra bude taká, v ktorej vojaka, kňaza, svätca alebo ´logického´ a ´objektívneho´ vedca v úlohe kultúrneho hrdinu nahradí Bloomov ´silný básnik´ (strong poet).“.



KONTINGENCIA LIBERÁLNEHO SPOLOČENSTVA

V tejto časti Rorty popisuje ironicky mienené „filozofické základy“ liberálnej demokracie; ironicky mienené preto, lebo ideálna liberálna spoločnosť je podľa neho úplne bezzásadová, bez akýchkoľvek filozofických základov.

Po preštudovaní tejto kapitoly môžeme konštatovať, že hlavné črty postmoderného liberálneho spoločenstva sa zhodujú so základnými črtami moderného pragmatizmu. Črty Rortyho pragmatizmu ako novej neurčitosti sme vymenovali vyššie a od nich odvodené znaky kontingentného liberálneho spoločenstva sú (stále podľa Rortyho) nasledovné:

  1. Filozofickým základom liberálneho spoločenstva je wittgensteinovsko-davidsonovské chápanie jazyka a nietzscheovsko-freudovské chápanie svedomia
  2. Jazyk (wittgensteinovsko-davidsonovský výklad) teda nie je univerzálny prostriedok komunikácie, ale v jeho rámci sa odohrávajú rôzne jazykové hry, ktorých obsah je známy iba príslušníkom jednej a tej istej komunity. Jazykový výraz teda nie je záväzný, lebo nevypovedá o ničom stálom, o ničom skutočnom, čo by sa logicky spájalo s jazykovom. Vďaka jazykovým hrám aj pojmy ako morálka či racionalita môžu meniť svoje významy podľa výrazu doby: „...slovami M. Heideggera, ´reč hovorí človekom´- jazyky sa v priebehu histórie menia, a preto ľudské bytosti nemôžu uniknúť svojej historicite.“ V súlade s Hegelom preto Oakeshott tvrdí, že: „Môžeme si zachovať pojem ´morálka´, ak morálku prestaneme pokladať za hlas tej časti v nás, ktorá je podobná Bohu, a budeme ju považovať za svoj vnútorný hlas ako príslušníci spoločnosti a používatelia spoločného jazyka.“

    Jazyková hra, jazykový diskurz, ktorý obmedzuje naše myslenie sa dá potom charakterizovať slovami Wilfrieda Sellarsa, ktorý tvrdí, že: „...najvlastnejší význam pojmu ´nemravný čin´ je ´niečo, čo my nerobíme´.“

    Svedomie (nietzscheovsko-freudovský výklad) nie je nič iné ako tradíciou vypestovaný zvyk, preto nie je univerzálne, ale je rôzne podľa historických a geografických determinantov ovplyvňujúcich v dejinnom vývoji istú komunitu ľudí. Svedomie nie je ničím iným iba potláčaním sexuálneho pudu a sublimovaním vôle žiť prerastajúcej do vôli k moci. Rorty sa odvoláva aj na Foulcaulta, ktorý vďaka Nietzschemu: „...prestal hľadať nečasový pôvod a uspokojil sa s genealogickým príbehom kontingencií.“

    Čo sa týka rozumu a racionality, Rorty sa drží koncepcie Habermasa a Sellarsa, ktorí: „...sa pokúsili konštituovať rozum ako zvnútornené sociálne normy a nie ako imanentnú charakteristiku ľudskej subjektivity,“ a ktorí filozofiu subjektivity nahradili pragmatickou filozofiou intersubjektivity.

  3. Liberálna spoločnosť a jej kultúra je „skrz-naskrz“ sekulárna a osvietenská:
  4. „Vo svojej liberálnej forme je liberálna kultúra skrz naskrz sekulárna a osvietenská...“

    Liberálna spoločnosť a jej kultúra je podľa Rortyho teda sekulárna, svetská až bohémska, porušujúca všetky konvencie. Osvietenská však už nie v zmysle „racionálna“, ale v zmysle „založená na vede“, pretože veda sa stáva nástrojom moci osvietenskej sekulárnej liberálnej spoločnosti, tým, že veda je zdrojom viery jednotlivca a zdrojom ideológie pre masy.

  5. V liberálnej spoločnosti nejestvuje zmysel pre zodpovednosť, svedomie ani etické cítenie:
  6. Liberálna spoločnosť, pretože potrebuje vychovávať silných individualistov, ktorí dokážu riešiť problémy ešte doteraz nevyskúšanými metódami, nemôže meditovať o akýchkoľvek mantineloch, ktoré by jej mohla klásť zodpovednosť, svedomie či etické cítenie: „V tejto kultúre niet miesta pre nadľudskú moc, ktorej je človek zodpovedný. Nielen idea božského, ale aj idea ´zasvätenia pravde´ a ´naplnenie najhlbších potrieb ducha´ strácajú v tejto kultúre zmysel či aspoň nadobúdajú iný zmysel.“

    Rorty tvrdí, že: „...morálna filozofia“, odvolávajúc sa na jazykové hry a jazykový diskurz podľa Wilfrieda Sellarsa (pozri bod č. 1): „...je spôsob historickej narácie a utopických špekulácií, a nie hľadania všeobecných princípov.“

  7. Príslušníci liberálnej spoločnosti sa neriadia rozumom, ale vášňou:
  8. Za účelom spochybnenia systému transcendentálneho univerzálneho svedomia, ktorý skonštruoval Kant, napáda Rorty práve platónovsko-kantovské pokusy o: „...rozštiepenie našej osobnosti na dve časti: na transcendentálnu časť, ktorá rozhoduje a riadi, a na empirickú zmes túžob a vášní, ktorú treba disciplinovať a naučiť poriadku,“ čo Rortyho vedie k tomu, aby prestal rozlišovať medzi potrebami ducha a tela. Vynechaním rozumu v procese rozhodovania a konania Rorty necháva voľný priestor biologickým ľudským potrebám a z ľudí robí zvieratá neschopné sebadisciplíny, zodpovednosti či etického cítenia. Aby takýto názor obhájil, musí klásť dôraz na to, že: „Keby sme však my liberáli akceptovali tento protiklad medzi rozumom a vášňou alebo rozumom a vôľou, boli by sme sami proti sebe.“

    Uprednostnenie nespútanosti vášne pred ukáznenosťou rozumu môžeme interpretovať ako hlavný motor kapitalistického trhu: túžby a vášne sú nové a nové potreby, ktoré sa na trhu stávajú dopytom po stále novej ponuke výrobkov, služieb či informácií. Naplnenie túžob a vášní znamená pre podnikateľa uspokojenie dopytu, z ktorého má zisk.

  9. V liberálnej spoločnosti je sloboda kontingencia, nie povinovosť:
  10. Oproti Kantovmu prepracovanému systému morálky uskutočňovanej praktickým rozumom, ale vyvierajúcej z čistého rozumu stavia Rorty svoj systém amorálky, vyvierajúci z individuálnych biologických potrieb jedinca. Zatiaľ čo pre Kanta znamenala sloboda povinovosť, pre Rortyho znamená sloboda náhodnosť, zrejme v zmysle zásady slobodného trhu, laizzes-fair, laizzes-passer.

    Slobodný pre Rortyho je ten, kto robí to, čo chce a nie ten, kto svedomito robí to, čo spravené byť musí – túto slobodu ako nezodpovednosť potom Rorty nazýva: „...najväčšou cnosťou príslušníka liberálnej spoločnosti“, pretože nezodpovednosť a bezplánovitosť sú hlavnými znakmi trhovej ekonomiky, ktorú, zdá sa, Rorty vo svojich prácach háji.

  11. Liberálna spoločnosť je založená na presviedčaní a ideológii, na neustálom nátlaku na zmenu osobnej viery:
  12. Nerozlišovanie medzi objektívnymi a subjektívnymi dôvodmi dovoľuje liberálnej spoločnosti legálne vyvíjať nátlak pre zmenu osobného presvedčenia a mienky jednotlivcov: „Nejestvuje, prirodzene, jasná hranica medzi presviedčaním a použitím sily, a preto nejestvuje jasná hranica medzi príčinami pre zmenu viery, ktoré sú časne aj dôvodom, a príčinami, ktoré nie sú ničím iným.“

    Jazyk a jazykové hry, prázdne floskuly a ozdobné rečnícke figúry sa stávajú nástrojom moci liberálnej spoločnosti, ktorým sa pôsobí na masy: „Ak prijmeme tvrdenie, že nemôžeme zaujať stanovisko mimo hraníc konkrétneho, historicky podmieneného, dobového slovníka, ktorý práve používame, stanovisko, z ktorého by sa dal tento slovník hodnotiť, vzdáme sa idey, že by sa dali sformulovať dôvody pre používanie určitého jazyka alebo v určitom jazyku pre určitú vieru.“

    Odmietnutím univerzalizmu a neutrality na poznaní založenom konaní liberálna spoločnosť vlastne protežuje provinčnosť a na rôznych predsudkoch založenú segregáciu: „Nejestvuje spôsob, ako skúmať rozličné hodnoty a rozhodnúť, ktorá z nich je morálne privilegovaná. Pretože nie je možné povzniesť sa nad svoj jazyk, kultúru, inštitúcie a praktiky a hľadieť na ne, ako by boli na jednej úrovni so všetkými ostatnými.“

    Svojou „diktatúrou slobody a absolútnej náhodnosti a nezodpovednosti“ naberá rortyovská liberálna spoločnosť fašizujúce prvky ako útočný šovinizmus, nihilizmus, diskrimináciu neoriginality, tradičnosti, dokonca diskrimináciu svedomia a morálky ap.

  13. Liberálna spoločnosť je riadená demagógiou politických špičiek:
  14. „Ústrednou ideou liberálnej spoločnosti je, že pokiaľ ide o slová na rozdiel od činov, o presviedčanie na rozdiel od použitia moci, všetko je možné,“ v liberálnej spoločnosti je teda podľa samotného Rortyho možné a správne aj luhať, zavádzať a podvádzať ľudí prostredníctvom demagógie, reklamy a predvolebných sľubov ap. Stokrát opakovanú lož, ktorá zabezpečí nenásilnú zhodu, pokladá Rorty za menšie zlo než štátnu represiu voči lži, podvodu a nepravosti: „Liberálna spoločnosť sa uspokojí s definíciou ´pravdy´ ako čohokoľvek, čo v takomto spore zvíťazí. To je dôvod, prečo pokusy o ´filozofické základy´ sú zlou službou liberálnej spoločnosti,“ teda víťaz získava podľa Rortyho monopol na „pravdu“. Odvoláva sa pritom na Veľkú francúzsku buržoáznu revolúciu, ktorá razila tvrdenie, že: „...pravda nie je niečo, čo treba hľadať, ale... [pozn.: pravdu] treba tvoriť.“

  15. Veda sa v liberálnej spoločnosti stáva nástrojom realizácie politických cieľov:
  16. Osvietenstvo liberálnej spoločnosti spočíva práve v akte zapredania sa vedy politike: „Od konca 18. storočia sa vedy nepredstaviteľne rozvinuli, umožnili realizovať politické ciele, ktoré by bez nich nikdy realizované neboli. Dnes však veda ustúpila do pozadia kultúrneho života. Dôvodom sú predovšetkým ťažkosti s množstvom jazykov, ktoré vedy vytvorili.“

    Rorty vlastne tvrdí, že veda so svojou terminológiou natoľko pokročila, že je máloktorý bežný človek rozumie, preto sa veda vymaňuje spod kontroly spoločnosti a dáva sa do služieb hŕstke intelektuálov. S tým súvisí i ďalšia črta liberálnej spoločnosti podľa Rortyho:

  17. Príslušníci liberálnej spoločnosti sú apolitickí idealisti, ktorí sa zaoberajú iba sami sebou a nie riadením celku spoločnosti:
  18. K problému prílišného stupňa vedeckej abstrakcie a odbornosti Rorty odporúča: „Vyrovnáme sa s tým tak, že obrátime svoju pozornosť na tie oblasti, ktoré sú dnes v našej kultúre v popredí, predovšetkým na umenie a politické utópie,“ bežný človek sa teda má prestať zaujímať o vedou ovládanú spoločnosť, naopak, má sa utiekať k umeniu a politickým utópiám, ktoré sa stanú prostriedkom jeho realizácie. Miesto náboženstva sa v rortyovskej koncepcii spoločnosti stane ópiom ľudstva sama svetskosť, sama bohémskosť, v podobe zábavy a hedonizmu pragmatických „morálnych sviatkov“ á la James.

  19. Liberálna spoločnosť je bezzásadová a bez filozofických základov v nej filozofia ako proces myslenia stráca zmysel:
  20. „Nebude sa už trvať na tom, že filozofický základ je dôležitejší ako formy života,“ dôležitou v liberálnej spoločnosti sa stane iba prítomnosť v zmysle carpe diem, nie plánovanie budúcnosti či predvídanie dôsledkov svojho konanie, ktoré možno predvídať iba vďaka mysleniu, ktoré Rorty zavrhuje. Závery kritického myslenia nahrádza sofistikou a sofizmami, keď tvrdí, že: „...proti obvineniam... sa netreba brániť, treba ich obísť.“

    Liberálna spoločnosť je bez zásad, je to spoločnosť, v ktorej je možné meniť svoje stanoviská na základe situačného prospechu.

    Rorty sa prakticky zrieka vyhranenej filozofickej neutrálnosti v prospech politického liberalizmu, lebo: „Nie je pravda, že filozofi vedia, kde leží také neutrálne územie.“ Filozofia ako proces myslenia a hľadania pravdy nemá v liberálnej spoločnosti bez rozumu a pravdy čo hľadať.

  21. Liberálna spoločnosť nie je revolučná:
  22. Naopak, liberálna spoločnosť sa podľa Rortyho snaží odstrániť rozdiel medzi revolucionárom a reformátorom: „Je to spoločnosť, ktorá svoje ideály môže dosiahnuť presviedčaním, nie silou, reformami, nie revolúciami, slobodným a otvoreným stretnutím medzi možnými a v súčasnosti prebiehajúcimi jazykovými a inými praktikami,“ Rorty však ďalej neuvádza na základe čoho sa rozhodujú takéto otvorené stretnutia, keď popiera objektívnosť a tým aj zmysel argumentácie:

  23. V liberálnej spoločnosti zdôrazňujúcej historicitu (!), argumentácia nemá zmysel, lebo relevantné, objektívne argumenty nejestvujú:
  24. Už v samotnej formulácii sa nachádza antagonizmus, keď liberálna moderná spoločnosť zdôrazňuje tradíciu a trvá na nemožnosti vymanenia sa človeka z historicity... Napriek tomu Rorty pokračuje a tvrdí: „Zo stanoviska, ktoré obhajujem, zlyhá každý pokus postaviť svojho oponenta k múru, ak sa tento múr ukáže len ako ďalší slovník, ďalší spôsob, ako rozprávať o veciach.“ – Relativizáciou skutočnosti, logiky a jazyka stráca zmysel akékoľvek dokazovanie či argumentovanie v diskusii. Príslušník liberálneho spoločenstva, zdá sa, má zostať apatický voči dianiu v spoločnosti, pretože aj tak, podľa Rortyho, nejestvuje spôsob, akým by sa dalo opodstatnene argumentovať proti spoločenským javom.

    Žiaden človek (podľa Rortyho) nedokáže špekulovať o dôsledkoch svojho konania a tak ich predvídať, žiaden človek nedokáže vo svojich abstrakciách myslieť holisticky, a preto: „Použiteľnosť nového slovníka môže byť vysvetlená len retrospektívne. Kresťanstvo, Newtonovu fyziku, romantizmus alebo liberalizmus nemôžeme chápať ako nástroje, lebo ešte stále skúmame ich použiteľnosť,“ dôvodí to nasledovnými alúziami: „Kresťanstvo nevedelo, že účel, ktorému slúži, bolo zmiernenie krutosti, Newton nevedel, že účelom jeho teórie bola moderná technológia, romantickí básnici nevedeli, že účelom ich diel bol rozvoj etického vedomia vhodného pre kultúru politického liberalizmu.“

    Filozofia, Rorty súhlasí s Hegelom, je len kvint esenciou doby, filozofia obsahuje svoju dobu myslením, ale nenachádza žiadne univerzálne odpovede pre všetky doby, aj pre minulé, aj pre súčasné aj pre tie budúce, v zmysle Deweyho slov potom: „...úlohou budúcej filozofie bude objasňovať ľudské idey v sociálnych a morálnych sporoch jej vlastných čias.“

    Spoločnosť je historicky determinovaná a nejestvuje spôsob, aby fungovala nezávisle od determinantov – a napriek tomu Rorty tvrdí, že nič nie je možné plánovať. Štrukturalistické vnímanie historicity by bolo predsa prvým predpokladom pre bezpečné plánovanie budúceho chodu spoločnosti... Zrejme „liberalistická schizofrénia“ dovoľuje Rortymu tvrdiť, že: „Tí, čo umožnili, že sme, nemohli vedieť, že vytvárajú možnosť, aby sme boli, a preto nemohli poznať cieľ svojej práce. My ho poznáme,“ nepoznáme síce cieľ svojej práce, nemôžme tušiť, v čo sa vyvŕbi naše snaženie, ale retrospektívne poznávame cieľ práce predchádzajúcich generácií, predchádzajúcich historických období v podobe výsledkov ich činností.

  25. Liberálna spoločnosť je proti socializovaným konvenciám, preto zdôrazňuje autenticitu indivídua a tak odstraňuje krutosť:
  26. „S Nietzschem a Marxom sa Foulcault zhoduje v názore, že sme zašli priďaleko, že je potrebný otras, lebo naša vôľa a naša predstavivosť sú natoľko obmedzené socializáciou, ktorej sa nám dostalo, že si ani nevieme predstaviť spoločnosť alternatívnu tej, v ktorej žijeme.“ – Rorty, keď súhlasí s potrebným otrasom, opäť ide sám proti sebe, pretože prízvukuje, že liberálna spoločnosť nemôže byť revolučná, nemôže byť zdrojom otrasu.

    „Kompromis, ktorý v tomto texte odporúčam, znie: Privatizuj nietzscheovsko-sartrovsko-foulcaultovské úsilie o autenticitu a čistotu, vyhneš sa tým politickému postoju, ktorý by ťa mohol priviesť k myšlienke, že jestvuje dôležitejší politický cieľ, ako je odstránenie krutosti,“ a preto dodáva: „Návrh J. S. Milla, že vlády by sa mali starať o udržiavanie rovnováhy medzi nezasahovaním do ľudského súkromia a ochranou pred utrpením, mi prichodí vhodným ako posledné slovo.“

Rorty ako revolučný umelec a revolučný vedec, ktorý nechce byť revolučný a už vôbec nie vedecký opisuje na záver svoju predstavu o liberálnej kultúre: „V mojej ´poetizovanej´ kultúre sa nik neusiluje zjednotiť ľudské súkromie – spôsob, akým ľudia zaobchádzajú so svojou konečnosťou – s ich pocitom povinnosti k iným ľudským bytostiam... Taký príbeh by mohol objasniť podmienky, za akých by idea pravdy ako zhody so skutočnosťou mohla byť postupne nahradená ideou pravdy ako niečoho, čomu ľudia začnú veriť v priebehu slobodných a otvorených stretnutí.“

Richardovi Rortymu sa aj v súčasnosti dostáva od kritikov mnoho označení ako napríklad cynik, génius, prorok, zatracovaný, iracionalista či básnik novej filozofie a slovenský filozof Višňovský ho dokonca považuje za jednu z najväčších postáv na filozofickej scéne 21. storočia. Rorty svojím ignorantským prístupom odmieta pokračovať vo filozofickej tradícii antiky a ústredným motívom jeho kritiky tradície je Sokratova myšlienka, že ľudia budú konať morálnejšie, racionálnejšie, ak budú mať teóriu toho, čo je to dobro. Dráždi tak nielen anglo-americkú akademickú obec, ale hlavne tradície kontinentálnej Európy. Propaguje liberálnu spoločnosť, ktorej je súčasťou (zrejme aj výplodom), odovzdáva sa do rúk vedy a do budúcnosti sa pozerá cez optimistické okuliare, ktoré mu dovoľujú súčasnú krízu postmodernej spoločnosti hodnotiť pozitívne.

Myslím, že zámerom Rortyho snaženia som porozumel.

Zdieľať
Hnaný Joomlou! |
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.