Kontrarevolúcia by mala nastúpiť po obsahovej strate legitimity demokratickej moci

Dnes už to môžem s čistým svedomím povedať nahlas. Nikto z pronárodne orientovaných politických aktivistov, bojujúcich „za spoločensko-politickú zmenu“ v súčasných voľbách, si nepoložil otázku: „Ako túto zmenu priniesť bez toho, aby som počas dosahovania prostriedkov uspôsobujúcich ma zmenu vykonať, neparticipoval na svinstve, ktoré chcem pre jeho amorálnu povahu zmeniť?“

Položenie si tejto otázky totiž predpokladá vedomie o povahe hlbokej, systémovej zmeny, ktorú by chcel ten-ktorý pronárodne orientovaných politický agitátor priniesť. Ale už samotný fakt, že nikto na národnej politickej scéne si túto otázku nepoložil (a zložil volebnú kauciu), implikuje podozrenie, že nikto na národnej politickej scéne to ani s tou zmenou nemyslí naozaj vážne... Bohužiaľ, na tomto mieste nemáme priestor venovať sa hlbšie myšlienke kontrarevolučnej, reakcionárskej spoločensko-politickej zmeny...

Na čo priestor aj kapacitu máme, je myšlienková práca s nasledovným modelovým východiskom, prepožičiavajúcim si slová Jozefa Tisa: „Ak demokratické strany slúžia niekoľkým vyvoleným, ktorých komandujú centralistické peňažné kruhy a rozličné protislovenské a protikresťanské pokútne tajné spoločnosti a národ je ich otrokom, s ktorým kupčia a ho predávajú a ľud zas hlasovacím materiálom, ktorý zavádzajú ničomnými sľubmi a nízkym judášskym grošom – potom na dosiahnutie úspechu v takto nastavenej klíme politickej kortešačky by bolo potrebné zo „strany zmeny“ použiť rovnakých nechutných a amorálnych nástrojov predvolebného boja, vďaka ktorým vyhrávali všetky tie demokratické strany v demokratických voľbách až doteraz.“

Následne sa naskytá otázka: „V čom predstavujem stranu zmeny, ak hneď v prvom kroku dosahovania moci sa ničím neodlíšim od toho, čo chcem zmeniť?“

Tu sa dostávame k meritu veci, z ktorého vyplýva, že ozajstná zmena musí byť charakteru jedine kontrarevolučného, teda takým skokovým prerodom kvantity v novú kvalitu, ktorý bude pôsobiť proti účinkom, ktoré ho vyvolali...

Za premenné v tejto elektrikárskej poučke o povahách indukovaných energií si teraz postupne dosadíme reálne pojmy parlamentnej demokracie.

Na čom stojí súčasná formálna legitimita parlamentého demokratizmu?

Akákoľvek moc je založená na legitimite, tzn. že aby moc bola mocou, musí jestvovať všeobecne známy preukaz toho, že moc je v rámci nejakého teritória v určitom čase akceptovaná, prijímaná, že jestvujú indivíduá podrobujúce sa moci nejakého suveréna, a v prípade skutočnej demokratickej moci by malo navyše platiť, že tieto koriace sa indivíduá sú vo väčšine. Takýmto „všeobecne známym preukazom“ o legitimite moci je v prípade tej demokratickej výsledok demokratických volieb.

Napriek tomu, že náš volebný systém a väčšina volebných systémov liberálnej parlamentnej demokracie Západu nepozná (z čisto zištných a praktických dôvodov) najnižšiu spodnú hranicu účasti na parlamentných voľbách, ktorá by oddeľovala platné voľby od neplatných, keďže vychádzajúc zo svojho liberálneho základu považuje „voliť“ za právo a nie za povinnosť demokrata – to ešte nemusí znamenať, že de iure platné voľby s trebárs 30% účasťou budú spomínaným preukazom legitimity takto vzídivšej moci aj de facto, teda po obsahovej stránke demokratickej doktríny „vlády väčšiny“.

To by v praxi znamenalo, že hoc by napr. Ficov SMER získal v takýchto voľbách 50% podporu zúčastnených voličov, predstavovalo by to len 15% všetkých oprávnených voličov a s takýmto mandátom by nám chcel vládnuť? Pozrime sa cez takúto prizmu na absolútne výsledky volieb do NR SR z roku 2010:

Zo 4 362 369 oprávnených voličov volilo parlamentné strany nasledovne:

SMER-SD (880 111 hlasov) = 20,18% všetkých oprávnených voličov;
SDKÚ-DS (390 042 hlasov) = 8,94% všetkých oprávnených voličov;
SaS (307 287 hlasov) = 7,04% všetkých oprávnených voličov;
KDH (215 755 hlasov) = 4,95% všetkých oprávnených voličov;
MOST-HÍD (205 538) = 4,71% všetkých oprávnených voličov;
SNS (128 490) = 2,95% všetkých oprávnených voličov;

a pre istotu pripomeniem, i keď sa mi to zdá zbytočným:

Ľudová strana Naše Slovensko (33 724) = 0,77% všetkých oprávnených voličov !!!

Pri 58% účasti voličov z roku 2010 teda stačil demokratickej parlamentnej strane formálne a de iure súhlas iba 29,41% všetkých oprávnených voličov k tomu, aby získala formálnu moc suveréna.

Už pri takýchto výsledkoch je ďalej pre parlamentný demokratizmus neudržateľné, aby circa 30% ľudí rozhodlo o suverénovi vládnucemu zvyšným 70%... To sa v hrobe začínajú obracať nielen všetci rímsko či gréckokatolícki svätí, ale už aj jakobíni na čele s Maximilienom Françoisom Marie Isidore de Robespierrom.

Legitimita takto získanej moci suverénom stráca v očiach demokracie svoj obsah, napriek tomu, že formálne je platná.

Parlamentný demokratizmus sa snaží zredukovať našu mužnosť na vopchanie hlasu do urny raz za 4 roky

Výsledok demokratických volieb u nás teda skôr hovorí o tom, kto sa bude 4 roky podieľať na demokratickom paškvile, pričom sa o vládnej koalícii a o tieňovej opozícii uvažuje iba formálne, keďže napr. ani po zrátaní absolútneho percentuálneho zisku hlasov všetkých oprávnených voličov vo voľbách do NR SR z roku 2010 odovzdaných stranám, ktoré sa dostali do parlamentu (prekročili 5% hlasov) nám nevyjde nadpolovičná podpora všetkých oprávnených voličov, ale iba 48,77% (=SMER-SD+SDKÚ-DS+SaS+KDH+MOST-HÍD+SNS)– a teda, parlamentnú demokraciu, ktorá nám vládla po voľbách v roku 2010 nepodporilo viac ľudí, než ju podporilo a z vôle ktorých nám napokon vládlo na základe formálnej platnosti volieb...

Navyše, trendom v moderných a vysokopokrokových postmoderných demokraciách Západu je pokles účasti na parlamentných voľbách.

U nás, v našom geopolitickom priestore, kde bývala volebná účasť za onoho režimistického života blízka 100% a viac, by však bolo z psychologického hľadiska (pozor, i keď nie však z formálneho) nemysliteľné, keby účasť na parlamentných voľbách, ktoré sú stále v povedomí ľudí vnímané ako kľúčové, padla pod 50%. Aj preto môžeme z roka na rok registrovať vyhrocujúcejšie sa predvolebné kampane, ktorých jediným účelom je napriek trendu klesajúcej účasti priviesť k voľbám aspoň tých 50% oprávnených voličov.

Preto sme v minulých voľbách mohli zaregistrovať po prvýkrát taký recesistický fenomén ako „Paliho Kapurkovú – veselú politickú stranu“, ktorej netajeným politickým heslom bolo „Nevoliči, poďte voliť!“ – teda presne v zmysle požiadavky nášho demokratického volebného systému. Jej účelom a účelom jej zakladateľov s nemecky znejúcimi menami – Vass a Brossman – bolo teda zvýšiť kvórum účasti na voľbách, aby víťazné politické strany mali zaručenú nielen formálnu, ale aj obsahovú legitimitu moci vďaka účasti cez 50% všetkých oprávnených voličov. V nadchádzajúcich voľbách je takých strán naháňajúcich „hlasy do počtu“ či už vedome alebo nevedome viac, je to napr. Strana slobodného slova Nory Mojsejovej, strana 99% Občiansky hlas, Ľudová strana Naše Slovensko, ap. Každá zo zúčastnených strán vo voľbách splní svoju úlohu tým, že k voľbám pritiahne svoj obmedzený obzor sympatizantov – postará sa tak však v súhrne o celkovú legitimitu výsledku volieb, v ktorých zvíťazia zas a zas gorily...

Demokratickému systému parlamentarizmu je proste jedno, koho budeš voliť, dôležité pre systém je, aby si vôbec voliť šiel. Preto systém vždy pred voľbami stupňuje napätie a vášne, preto zatracuje staré a kreuje nové strany, aby udržiaval voličov vzrušených, aby mužnosť zredukoval na vopchanie hlasu do urny... Pretože systém má vďaka kontrole médií prostredníctvom svojho kapitálu svojich tátošov, ktorí budú vládnuť, avšak od vás, ľudí, potrebuje pre svoje kone štempeľ do ich zdravotného preukazu, ktorý ich dodatočne oprávňuje poberať za svoju výhru vo voľbách sladkú, ale už dávno predtým predvarenú, odmenu. Zároveň, nech už by voľby vyhral ktokoľvek, systém má tiež svoje mechanizmy, ako z víťaza volieb spraviť „svojho človeka“.

Kým toto nepochopíme, nič nezmeníme.

Zmenu možno dosiahnuť jedine hĺbkovým obratom v hodnotách a mýtoch spoločnosti

Musíme si uvedomiť, že rôzne reformy demokracie sú nikam nevedúce už z princípu, keďže re-forma znamená prinavracať pôvodnú formu a my predsa vieme, že pôvodná demokracia ako spôsob vlády bola funkčná iba v malých gréckych mestských štátoch, od ktorých sú dnešné prebyrokratizované a pretechnizované miliónové štáty na hony vzdialené...

Na tomto mieste si znovu položme našu základnú otázku: „Ako zmenu tohto svinského parlamentného demokratizmu priniesť bez toho, aby som počas dosahovania prostriedkov uspôsobujúcich ma zmenu vykonať, neparticipoval na svinstve, ktoré chcem pre jeho amorálnu povahu zmeniť?“

Máme šancu skokovým prerodom kvantitu hromadiacich sa nevoličov využiť v prospech revolučnej zmeny, ktorá bude pôsobiť proti parlamentnej demokracii, ktorá znechutenie týchto nevoličov vyvolala. Tak sa môžu kontrarevolucionári dostať k moci bez toho, aby sa museli zmáčať v bahne parlamentného demokratizmu, bez toho, aby museli prejsť už bez tak sprofanovanými demokratickými voľbami a navyše – bez toho, aby museli finančne krvácať na neefektívnych a zároveň nechutných predvolebných bilboardových kampaniach...

Pre účely kontrarevolučnej zmeny teda môžeme agitovať v prospech nevolenia alebo v prospech volenia prázdnou obálkou. Oboje má svoje pre aj proti.

Voľba prázdnou obálkou či nevoľba ako vyjadrenie nesúhlasu s parlamentným demokratizmom

V prípade volenia prázdnou obálkou zvyšujeme percentuálnu účasť na voľbách (čo nemá byť naším cieľom), ale zároveň znižujeme podiel hlasov odovzdaných politickým stranám. Navyše, tým, že vstúpime do volieb hoc i s neplatným hlasom je jedinou šancou ako na protest vstúpiť i do súčasných volebných štatistík, ktoré evidujú iba počet odovzdaných a platných hlasov. Teda neplatné hlasy odovzdali buď analfabeti, alebo politickí disidenti, respektíve diletanti, ktorí sa však často prekrývajú práve so skupinou disidentov... Počet takýchto neplatných hlasov odovzdaných v parlamentných voľbách do NR SR z roku 2010 predstavoval 31 533. Pričom v parlamentných voľbách z roku 2006 to bolo iba 2 638 neplatných hlasov, zatiaľ čo rozdiel v účasti vo voľbách bol iba 4%, čo predstavuje 174 495 hlasov. Teda nárast o 28 895 neplatných odovzdaných hlasov počas štyroch rokov predstavuje už hlas každého šiesteho oprávneného voliča proti parlamentnému demokratizmu, ktorý sa predtým volieb odmietal zúčastniť, kým si nenašiel takúto formu sebarealizácie...

Komisári v jednotlivých okrskových volebných komisiách, ktorí v závere dňa odovzdané hlasy vo svojom okrsku spočítavali, registrovali tento nárast odporu voči parlamentnému demokratizmu aj obrazne: a síce vo forme odovzdaných hlasovacích lístkov či dokonca z domu prinesených papierov ozdobených vulgárnymi kresbami ilustrujúcimi demokratických politikov, respektíve iba prozaicky vyobrazujúcimi schematické náčrty mužských a ženských pohlavných orgánov s pridelenými číslami niektorých politických strán či ich kandidátov, respektíve kandidátok, najčastejšie s menom Anča...

V prípade, že proste iba nevolíte, nevstúpite žiadnym spôsobom do volebných štatistík, ale zároveň ani nezvýšite percentuálnu účasť na voľbách (čo má byť naším cieľom). Ak však nevolíte na politický protest, zostanete skrytí v šedej, indiferentnej a veľkej skupine nevoličov, ktorí možno nevolili, lebo nestihli, alebo sa o politiku nezaujímajú, alebo boli v čase volieb mimo svojho trvalého bydliska, alebo do volieb stratili svoj volebný preukaz, o ktorý predtým žiadali, alebo s nimi ako s prvovoličmi nemal kto z rodiny alebo kamarátov ísť odvoliť, ap.

Dobudúcna môžeme však rátať s tým, že počet nevoličov či voličov voliacich na protest neplatným hlasom bude rásť, čo v nepriamej úmere znamená pokles počtu voličov či platných odovzdaných hlasov.

Skutočnosť, že politikom nikdy nebude prekážať, hoc by ich zvolili zo štyroch miliónov voličov iba traja, ešte neznamená, že to nemusí začať prekážať samotným oprávneným voličom. Zatiaľ sme boli svedkami, že ľud tento demokratický paškvil prešiel s mlčaním, napr. nedávno v Chorvátsku, keď ich do únie poslalo iba 29,04% oprávnených voličov, respektíve, podobne nás v roku 2003 iba 47,98% oprávnených voličov...

Model konštituovania novej moci „po demokracii“

Musíme si uvedomiť, že bujnejúce masy neparticipujúcich na parlamentnej demokracii sú potenciálnymi bujnejúcimi masami odhodlanými podporiť kontrarevolučnú zmenu.

Skúsme si predstaviť modelovú situáciu, kedy by účasť na voľbách predstavovala 30% zo všetkých oprávnených voličov, pričom vláda s nadpolovičnou väčšinou by mala podporu iba 15% všetkých oprávnených voličov. Keďže by nastala situácia, ktorou by demokracia znegovala samú seba, teda svoju doktrínu o vláde väčšiny, jej moc by sa stala obsahovo nelegitímna. Kreovania novej moci už mimo zlyhaných demokratických pravidiel, by sa tak mali právo účastniť tí, s aktuálnym potenciálom získať na svoju stranu prostriedky výkonnej moci ako políciu či armádu, alebo rovno s potenciálom fyzicky, teda personálne obsadiť oblastné úrady štátnej správy a regionálnej samosprávy. Dnes existujúca Slovenská národná rada (nie oficiálna Národná rada Slovenskej republiky), ku ktorej by sa takéto elementy vplyvu prihlásili, by sa následne, operujúc so 70% nevoličov vyhlásila za reprezentanta ľudu, kumulujúc vo svojom titule výkonnú a zákonodarnú moc, pričom súdnu moc novovznikajúceho suveréna by delegovala na miestne súdne Holubyho, Šulekove a Kráľove tribunály... To všetko iba ako dočasné riešenie.

Dlhodobým riešením by malo byť niečo, na opis čoho tu nemáme priestor ani mozgovú kapacitu, ale o čom dopredu vieme, že by to bola pre ľavicových intelektuálov, komunistov, liberálov, republikánov, chmelárov, OKSákov, homosexuálov ba dokonca starozákonných konzervatívcov z .týždňa vôbec predstava desivejšia, než ich najtemnejšie pomyslenia na fašizmus, nacizmus či úskalia partizánskeho odboja... Totiž, táto kontrarevolúcia by sa musela niesť pod znamením kríža, z ktorého všetkých spomínaných oblieva studený pot už pri letmom čítaní... Predstavte si, čo by to navyše s nimi muselo spraviť, keby to bol dokonca dvojkríž?!

Takýto scenár je prinajmenšom rovnako (ne)predstaviteľný, ako rojčenie (našich dobre známych) „revolucionárov“ zmeniť naše pomery parlamentnou cestou, čomu by malo predchádzať zdrvujúce volebné víťazstvo za prítomnosti nechutnej a populistickej predvolebnej kampane.

Na záver už len zopakujem: Ak kontrarevolúcia, tak po obsahovej strate legitimity demokratickej moci – samozrejme – ak tú nepredbehnú občiansko-vojnové nepokoje...

Zdieľať

Súvisiace články

Hnaný Joomlou! |
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.