Potreba riešenia slovensko-maďarských vzťahov na základe princípu reciprocity

Mnoho je toho, čo by som chcel a mal povedať, nevmestí sa to do 10 – 15 minút. Preto by som tu spomenul len niektoré zo svojich skúseností. Hneď na začiatku musím konštatovať: ak chce Slovensko dbať o nás, pomôcť Slovákom žijúcim v Maďarsku, má na to pomerne dobré predpoklady. Ide totiž o dve susedné krajiny (Slovensko a Maďarsko), ktoré po roku 1920 boli vytvorené tak, že obe zdedili početnú menšinu toho druhého. Z toho vyplýva, že východiskový bod je bezmála rovnaký. Ideálne by bolo bývalo, keby sa tieto dve strany v otázke svojich menšín boli dohodli, a rovnako by boli zaobchádzali s menšinou toho druhého. Vieme dobre, že sa tak nestalo. Prečo?

Maďari žili suverénne vo svojom štáte, kým Slováci žili v spoločnom štáte s Čechmi, prakticky v podriadenom postavení (čechoslovakizmus). Riadilo sa z Prahy. Cez to všetko Československo bolo demokratické, a primerane k tomu aj maďarská menšina mala svoje kultúrne vyžitie zabezpečené. V Maďarsku však panoval potrianonský vyhrotený stav: šovinizmus, iredentizmus, a primerane k tomu, cielene a bezohľadne sa pomaďarčovalo. Slováci boli vystavení drastickému odnárodňovaniu.

Toto nerovnaké zaobchádzanie malo ukrutne nespravodlivé následky: maďarská národnosť v ČSR sa tak v počte ako v povedomí zachovala a bola silne organizovaná, kým Slováci v Maďarsku boli rozbití, zastrašení, v maďarských školách a kostoloch prevychovávaní, poznačení tuhou asimiláciou. Táto situácia sa stala aj živnou pôdou vzniku množstva odrodilcov. (Nebyť odrodilcov, ani Mlynky by dnes nemali také obrovské problémy). Ale pražská vláda si zo Slovákov v Maďarsku starosti nerobila, a Maďarsko to poriadne zneužilo.

V r. 1939 vznikla prvá Slovenská republika, ktorá počas krátkej doby svojho trvania v národnostnej otázke použila princíp reciprocity, a tento jedine spravodlivý princíp sa v mnohých prípadoch osvedčil. Ale po 2. svetovej vojne sa obnovilo Československo, prebehla výmena obyvateľstva. 73 tisíc Slovákov sa presídlilo do ČSR, ale aj mnohí Maďari prešli do Maďarska, čiže na pomer dvoch menšín to veľký vplyv nemalo. Veľká strata Slovákov v Maďarsku bola zapríčinená nie výmenou obyvateľstva, ako sa to často prezentuje, ale nerovnakým zaobchádzaním s týmito dvoma menšinami – na úkor Slovákov. Potom nastal „reálny socializmus“ a nerovnaké zaobchádzanie pokračovalo, a pokračuje ďalej aj po páde socializmu a čuduj sa svete, aj po vzniku zvrchovanej Slovenskej republiky.

Maďari na Slovensku majú maďarské školy, maďarské bohoslužby, množstvo časopisov, vydavateľstiev, organizácií, skutočné divadlá, stranu, parlamentné zastúpenie, skutočne sa podieľajú na štátnej moci, a – na rozdiel od Slovákov v Maďarsku – sú skutočne (nie iba na papieri!) štátotvornými činiteľmi. A je ich vyše pol milióna! Slováci v Maďarsku všeličo z toho nemajú, a čo majú, aj to je len „takzvané“: tzv. slovenské školy, tzv. samosprávy... Nemajú riadne slovenské bohoslužby, majú len jediný týždenník s miniredakciou... A práve preto sa z nás za Slováka hlási už len okolo 18 000! Hoci Maďarsko presvedčilo celý svet, že oni sú bojovníci za práva menšín! Jeho občan Csaba Tabajdi – aj napriek tomu, že práve v Maďarsku národnostné menšiny vymierajú – rozdeľuje v Strasburgu menšinovú pravdu!!! Vie svet, čo sa deje s menšinami v Maďarsku? Vedia slovenskí politici, čo sa deje so Slovákmi v Maďarsku? Vie pán Hanes Swoboda, že chodí nariekať k nesprávnemu hrobu? Nie na Slovensku vymiera maďarská národnosť, lež u susedov slovenská! Akože tento človek nepozná skutočnú situáciu? Paľo Csáky, alebo Edita Bauerová ho nesprávne informovali?

● Píše a hovorí sa u nás bežne o „slovenskom školskom systéme“, ale slovenská škola v tom pravom zmysle slova, kde by sa všetky predmety okrem maďarčiny vyučovali po slovensky, v Maďarsku neexistuje. Také školy majú vycapenú tabuľu „Slovenská národnostná škola“, v ktorých vyučuje maďarský učiteľský zbor všetko po maďarsky a v maďarskom duchu, iba slovenčina sa vyučuje týždenne v štyroch hodinách. V niektorých len štyrom žiakom! Čiže naše školy nie sú naše (!) (len sa to tak hovorí).

● Bohoslužby sú vo všetkých slovenských mestách a dedinách iba maďarské, sú v nich maďarskí farári! V Mlynkoch nedávno bol aj slovenský, toho úrady poslali do maďarskej dediny a mlynským Slovákom ponechali maďarského farára. Tak je to u nás už odjakživa.

● Maďari do každej slovenskej osady postavili sochu nejakého maďarského viťúza. Nikdy sa nepýtali Slovákov, či chcú mať takú sochu. Dôležité je, že Maďari ju tam chcú mať! (V Békešskej Čabe Kossuth Lajos, v Slovenskom Komlósi Szent István, v Mlynkoch Béla III., vtáky turuly, maďarské militaristické sochy, atď., atď. Že čo nato Slováci? Už si zvykli.

● Naše slovenské mestá a dediny, ich ulice pomenúvali, pomenúvajú a premenúvajú nie ich slovenskí zakladatelia a obyvatelia, ale maďarskí úradníci. Panujú medzi nami.

● Údajne sme dostali od štátu samosprávnosť, a CSS je vraj „slovenský parlament“! Horký že to parlament! Treba povedať, že to nie sú samosprávy (len sa im tak hovorí)...

● Podľa národnostného zákona č. LXXVII./1993 § 20 (1): „Menšiny majú právo na parlamentné zastúpenie.“ Kto by si myslel, že aj napriek tomu menšiny v Maďarsku v skutočnosti môžu ísť do maďarského parlamentu len ako turisti, ak si to vybavia a zaplatia.
Niet tu času vymenovať všetko, ale hádam na ukážku to postačí. Takto je to v Maďarsku, aj keď § 3. národnostného zákona vraví: „Menšiny žijúce v Maďarskej republike sa podieľajú na ľudovej moci: sú štátotvornými činiteľmi“. Aj to sa len tak hovorí. Národnostný zákon v Maďarsku je ako pokrývka, pod ktorou nevidno, čo sa v skutočnosti deje s národnosťami. Bývalý menšinový ombudsman Jenő Kaltenbach jasne povedal: „V Maďarsku národné menšiny takmer úplne zlikvidovali, asimilovali.“ Vedia o tom aspoň slovenskí politici?

Asi nevedia, lebo keby vedeli, museli by na bezbrehé požiadavky svojej maďarskej menšiny, ich politikov a maďarského štátu úplne inak reagovať než ako to v skutočnosti robia. Napr.:

● Keď Maďari chcú ísť do ulíc protestovať, lebo im minister školstva chce zvýšiť počet vyučovania slovenčiny v ich čisto maďarských školách, mali by im ponúknuť maďarský menšinový školský systém, podľa ktorého by sa všetky predmety museli učiť po slovensky, ale by mali povolené učiť sa aj maďarčinu v štyroch hodinách týždenne ako cudzí jazyk. Ukrajinci im to urobili, odkukali metódy priamo v Maďarsku, a zaviedli ich u seba. Čuduj sa svete, Maďarom sa nepáčia ich vlastné metódy, ak ich nie oni používajú, ale niekto iný. Zdá sa, že páčiť sa musia iba menšinám v Maďarsku.

● Keď im nestačí že majú maďarské bohoslužby, maďarských farárov, a chcú mať silou-mocou aj biskupa, mali by im ponúknuť maďarskú metódu, podľa ktorej všetci maďarskí farári by boli premiestnení do čisto slovenských dedín, každá maďarská osada by mala len slovenského farára, a bohoslužby by sa museli konať všade výlučne v slovenčine. Mesačne raz by mohli mať v Bratislave aj maďarskú bohoslužbu, ak si ich organizácie za svoje peniaze dajú tam odviezť veriacich. Taký poriadok je v Maďarsku.

● Podľa maďarského vzoru do každej maďarskej osady by bolo treba postaviť v nadživotnej veľkosti sochu Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Svätopluka, Rastislava a pod.

● Podľa maďarského vzoru Slovensko by Budapešti malo veľkodušne darovať sochu Jána Kollára a postaviť ju na Deákovo námestie. Odviezť ju tam pompézne za sprievodu slovenskej jazdy, husárov na bielych koňoch (veď najväčším husárom bývalej monarchie bol predsa Slovák, poľný maršal Andrej Hadík, ktorý vykonal „husársky kúsok“, keď z ničoho nič obsadil Berlín).

Keď sa slovenskí politici stretnú s maďarskými politikmi a tí sa na nich obracajú rôznymi požiadavkami, mali by sa ich ihneď opýtať ako je to v Maďarsku so Slovákmi? Mali by im vysvetliť, že ak nebudú sledovať slovenský prístup k menšinám, budú musieť Slováci prevziať a použiť maďarské metódy, lebo len tak je to spravodlivé. Je neprípustné, aby za stavu, keď v Maďarsku slovenská národnosť je drasticky asimilovaná, aby slovenský štát vyhovoval stále novším a novším požiadavkám svojej maďarskej menšiny. Je neprípustné, ale robí sa to! Prečo? Či je v nás stále ešte zakorenená sluhovská nátura? Som presvedčený, že na základe stáleho rastu jednostranných požiadaviek na maďarskej strane a odmietania akýchkoľvek požiadaviek či nárokov slovenskej strany sa nikdy nepodarí vytvoriť tie veľa spomínané, tie želateľné priateľské vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi.

Za doterajšieho a súčasného stavu sa niet čo diviť, že najväčším strašiakom maďarskej národnosti na Slovensku a tiež aj Maďarov v Maďarsku je slovo: RECIPROCITA. Jedni sa zľaknú, čo bude, ak dostanú len to, čo Slováci v Maďarsku, druhým sa načrtne, čo všetko by museli dať slovenskej menšine, aby tá hoci len približne mala to, čo majú Maďari na Slovensku. Len jedno im nenapadne: zamyslieť sa, či tento až podnes trvajúci obrovský nepomer má niečo spoločné so spravodlivosťou. Vedia len jedno, že princíp reciprocity je im neprijateľný. Ale kto odmieta vzájomnosť, ten sleduje jednostrannosť, sebeckým spôsobom požívať jednostranné výhody na úkor toho druhého. Nie je čestná taká súťaž, keď Maďar sedí v aute, a Slovák beží peši. Že kam to vedie, vidíme. Ich je vyše pol milióna, a nás už len cca. 18 tisíc! Prečo by to malo byť pre Slovákov prijateľné? Prečo takúto do neba volajúcu nespravodlivosť slovenská politika kategoricky neodmietne?!

Kto sledoval, čo sa dialo až donedávna na Slovensku, stratil aj posledné ilúzie. Prichádzali k nám zo Slovenska parlamentní poslanci: Arpád Duka Zólyomi, Paľo Csáky, Bôla Bugár... ako keby sme my v Maďarsku okolo seba nemali dosť Maďarov. Tí potom rozširovali po svete svoje „hodnoverné“ skúsenosti o tom, ako dobre je Slovákom v Maďarsku. Keď sme to čítali, aj holohlavému stáli vlasy dúbkom! A každý vo svete im veril, veď to tvrdia predsa poslanci slovenského parlamentu!

Nechápali sme ani „geniálnu“ myšlienku zrušiť Dom zahraničných Slovákov v Bratislave, a keď minister školstva Fronc začal na Slovensku zatvárať slovenskú školu a otvárať maďarskú univerzitu, boli sme jednoducho šokovaní. Šokuje nás, aj keď vidíme, že zvrchované Slovensko nedokáže postaviť súsošie patrónov Európy sv. Cyrila a Metoda na vlastnom území, lebo mu to maďarská menšina nedovolí! Že v Tešedíkove si Slováci nemôžu postaviť bustu menodarcu svojej obce, lebo im to miestna maďarská samospráva nedovolí! Maďarsko takéto zábrany nikdy nemalo. 28 tisícom Slovákov Békešskej Čaby toho času postavili do centra mesta parádnu sochu Ľudevíta Kossutha, toho, ktorý vyhlásil, že slovenský národ neexistuje! To bolo dávno. V tomto roku však tam postavili pamätník Trianonu! Najväčšiu slovenskú dedinu Európy Maďari za krátky čas prerobili na svoje maďarské „Mesto vernosti“! Komlóšania dostali sochu Sv. Istvána, Sarvašania pomník stredu Veľkého Maďarska... Každá slovenská osada niečo dostala, ak inšie nie, nuž aspoň turula, alebo sochu hrdinov padlých za maďarskú vlasť, popísanú zmaďarizovanými menami miestnych slovenských obyvateľov.

Maďari si suverénne stavajú sochy aj na Slovensku. Oni si tam postavia akúkoľvek sochu kdekoľvek a kedykoľvek! Majú Arpáda v Číčove, Kossutha v Rožňave, Jánosa Eszterházyho v Búči, v Tvrdošovciach Sv. Istvána, v Košiciach Rákócziho, v Komárne Klapku... Ani neviem čo povie Európa, keď sa dozvie, že Slovensko má na svojom území trojmetrovú sochu jej niekdajšej pohromy – hunského Atilu?! Takú sochu nemá ani Budapešť! Turulov je na Slovensku habadej, len... len Slováci si nemôžu postaviť súsošie Sv. Cyrila a Metoda, patrónov Európy! Menšina im to nedovolí!!! Ani maďarský starosta Komárna Baštrnák týmto európskym kresťanom nedá ani piaď „svojej“ zeme! Je to asi svetová rarita, ktorá má miesto v Guinessovej knihy rekordov!

Bolo by treba:

● Aby Slováci na Slovensku neboli naivní, aby si nemysleli, že skutočnú situáciu Slovákov v Maďarsku sa dá spoznať z oficiálnych hlásení maďarských orgánov. Ani z úst platených funkcionárov sa pravdu nikdy nedozvedia. Situáciu treba skúmať na mieste, tam sa treba presvedčiť, kto je odrodilec funkcionár, a kto rodu a národnosti verný – bez funkcie.

● Aby experti týchto dvoch štátov spoločne určili, čo obsahuje pojem „národnostná škola“ a takéto školy by mali dostať ako Slováci v Maďarsku, tak i Maďari na Slovensku.

● Aby si Slovensko konečne našlo spôsob, ako dostať slovenské TV-, rádio-signály, noviny k zahraničným Slovákom a prekonalo ich izolovanosť od materského štátu. Bolo by treba zriadiť aj zahraničným Slovákom niečo ako maďarské „Duna TV“.

● Pozrieť sa, prečo slovenské národnostné médiá v Maďarsku majú len 4- – 5-členné miniredakcie a prečo sú aj tie len tak mizerne zabezpečené a nesamostatné, keď Maďari na Slovensku sú na tom neporovnateľne lepšie. Koľko členov má napr. redakcia Új Szó, alebo redakcia maďarského vysielania SRo atď. Treba to vyrovnať! Ak Maďari nedajú viac, musia dať Slováci menej. Len tak je to spravodlivé.

● Monitorovať, čo sa robí na južnom Slovensku, mať obraz o tom. Nedopustiť celkom zrejmé protislovenské aktivity, rozvratnú činnosť protislovenských živlov na území Slovenska!
– 5. tábor Via Nova v Dolných Obdokovciach – historik vysvetľuje mladým „felvidéckym“ (!) občanom SR históriu Svätej Koruny. Poznajú Slováci na Slovensku teóriu Svätej Koruny?!
– Zväz Rákócziho sa činí, sleduje voľakto, čo robia? Napriek medzivládnej dohody, že nebudú dávať peniaze deťom, ktoré sa zapíšu do maďarskej školy, oni to v Košiciach urobili...! a pod.

● Poznajú Slováci pravidelnú pol hodinovú reláciu Határok nélkül (Bez hraníc) na MR1? Tam by sa všeličo dozvedeli a všeličomu naučili. Kým tieto štvanice z maďarskej strany neprestanú, zatiaľ ani reči nemôže byť o priateľských vzťahoch medzi Slovákmi a Maďarmi. Nemožno žiť v 21. storočí, a v medzinárodných vzťahoch používať maniere 19. storočia. To vedie iba k vyostreniu napätia a nie k priateľských vzťahom. Európa od nás čaká priateľské vzťahy a nie napätie!

Čo nás znechucuje?

Keď vidíme tú obrovskú rozpoltenosť na Slovákov a „Protislovákov“, keď vidíme:

● že SME, Pravda, Plus 7 dní, Listy, Új Szó..., v ktorých sa nadáva na všetko, čo je slovenské a národné, dostať všade, ale Slovenské národné noviny málokde, a niektoré pronárodné slovenské noviny na Slovensku aj zanikli!!!

● že Literárny týždenník musí zápasiť s finančnými ťažkosťami a vychádza už len dvojtýždenne,

● že politológovia, novinári, „profesori“, „vedci“... húfne sa vyjadrujú hanlivo o všetkom, čo je slovenské, Jánošík im je len obyčajný zbojník, pojem „starí Slováci“ ich rozčuľuje, degradujú historické fakty, na ktoré by mali byť hrdí... a pritom zastávajú často vysoké posty!

● že univerzitná mládež povinné čítanie má často v češtine, dabuje sa len do češtiny..., a zrejme aj preto táto mládež – česť výnimke – považuje za krajšiu češtinu ako svoj rodný jazyk!!! (Slováci! V Maďarsku sa pestuje nie odpor, ale láska k rodnému jazyku!).

● že slovenské médiá sa učia gramatiku slovenského jazyka od politikov maďarskej menšiny, píšu a hovoria o Segede (Segedín), Miškolci (Miškovec), pri ženských menách zanechávajú prechyľovaciu príponu -ová (videl som Edit Bauer...), atď. ...to nás ubíja, znechucuje. Slováci si musia dokázať urobiť poriadok doma, ak chcú, aby Slovensko malo v zahraničí rešpekt, aby bolo príťažlivé, aby tam žijúci Slováci mali byť na čo hrdí. Aj Maďari budú len také Slovensko rešpektovať, ktoré s nimi rokuje ako rovný s rovným.

Nakoniec treba ešte poznamenať, že Slovensko by veľa pomohlo zahraničným Slovákom aj tým, keby sa jeho politici správali suverénne, keby slovenská spoločnosť v národných otázkach bola jednotná, proslovenská. To by predsa malo byť prirodzené. Terajšia vláda veľa urobila v tomto smere. Je dobre počuť v MRo o „tatranskom tigrovi“. Je dobre vidieť, že Slovensko je hospodársky prospešné, že čoskoro bude mať euro, čím by sa mohlo zaradiť medzi vyspelé európske štáty... Keď menšina môže byť hrdá na svoj materský štát, to ju pozdvihuje, posilňuje. Má to hádam väčší účinok, než milióny Sk. Chvalabohu, súčasná vláda robí na uvedomelých zahraničných Slovákov dobrý dojem, zdá sa, že ide správnym smerom. Aj ľudia na Slovensku to tak hodnotia, veď súčasnú koalíciu, keby boli voľby dnes, by volilo 70,1 % voličov! To je to, čo nám vracia nádej, čo nás predsa len uspokojuje.


Príspevok odznel 9. septembra 2008 vo veľkej zasadačke Domu novinárov v Bratislave v rámci Okrúhleho stola „K súčasnému stavu štátnej politiky starostlivosti Slovenskej republiky o Slovákov žijúcich v zahraničí“. Organizátorom podujatia v poradí už 4. okrúhleho stola bolo obč. zdr. Združenie nezávislých expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov (ZNE).
Pôvodný názov príspevku bol: Potreba spoznania skutočného stavu Slovákov v zahraničí a riešenia ich problémov na základe princípu vzájomnosti, t.j. reciprocity

Diskusia k článku

Zdieľať

Súvisiace články

Hnaný Joomlou! |
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.