„Žijeme ďalej vo svojich deťoch.“
Euripides

Európska únia sa pravdepodobne čoskoro opäť rozšíri, tentokrát o Chorvátsko. Na prvý pohľad žiadna zvláštna informácia, zaujímavosť je však v tom, ako sa k včleneniu Chorvátska do EÚ postavil chorvátsky národ v referende a ako bolo referendum vyhodnotené.

Hlas ľudí, ktorí prišli únii povedať áno zvíťazil nad tými, ktorí odovzdali svoje nie (približne 66 % proti 33 %), avšak počet voličov, ktorí sa na referende zúčastnili predstavoval iba 44 % z celkového počtu oprávnených voličov. To znamená, že v skutočnosti povedalo jasné áno iba 29,04 % zo všetkých ľudí, ktorí mohli voliť.

Prezident Ivo Josipovič je s týmto výsledkom spokojný, pretože podľa neho je dôležitejšie číslo hovoriace o tom, koľko percent Chorvátov hlasovalo za vstup do únie. Takéto vyhlásenie možno chápať ako vedomé nevnímanie skutočnosti, že občania kašlú nielen na celú Európsku úniu, ale aj na nástroje demokracie. V prípade Chorvátska sú aj tieto nástroje akési pokazené, keďže neexistuje žiadna spodná hranica, ktorá by určovala, kedy možno referendum označiť ako platné, a tak sa môže stať, že o osude väčšiny rozhodne menšina. To sa napokon aj stalo a princíp demokracie sa prevrátil naruby.

Niečo podobné sa stalo aj u nás, keď sa referendum stalo právoplatné po tesnom prelezení za hranicu 50-percentnej účasti. Referendum o vstupe Slovenska do Európskej únie sa konalo 16. až 17. mája 2003, pričom sa ho zúčastnilo 52,15 % oprávnených voličov a za vstup sa vyslovilo 92,46 % z nich. Celoplošne sa teda za vstup do EÚ otvorene vyjadrilo iba 47,978 % oprávnených voličov. Naša účasť v referende bola dovtedy najnižšia zo všetkých kandidátskych štátov.

Otázka teda znie, kedy možno referendum označiť ako právoplatné? Ak vychádzame zo základného princípu demokracie ako vlády väčšiny, malo by byť referendum právoplatné iba vtedy, keď jednu z otázok zakrúžkuje nadpolovičná väčšina zo všetkých oprávnených voličov. To znamená, že nielen účasť by mala byť za hranicou 50 %, ale aj výber jednej z odpovedí, inak nemožno rozhodnutie vnímať ako demokratické.

Proti takému tvrdeniu možno namietať, že tí, ktorí sa na referendách nezúčastňujú, sa sami vzdávajú svojho práva rozhodovať o verených veciach. Iste, aj to je do určitej miery pravda, ale tu treba hľadať príčiny, prečo sa tí ľudia nezúčastňujú. Je to tým, že neveria politikom, neveria demokracii, neveria, že to môže niečo zmeniť? Ak áno, potom je najvyšší čas, aby sme prehodnotili, či naša spoločnosť stojí na pilieroch demokracie, ktorej má každý politik plné ústa, alebo žijeme mentálne v hlbokom stredoveku a sme zmierení s tým, že za nás bude rozhodovať pomýlená menšina, tak ako sa to stalo teraz v Chorvátsku.