Dňa 7 februára 1994 Európsky Parlament v Strasbourgu prijal hlasovaním rezolúciu, ktorá potvrdzuje „rovnosť práv“ pre homosexuálov. Ich práva sú uznané – zvlášť právo na sobáš a adopciu detí.

Nasledujúci text osvetľuje motívy, ktoré zohrali úlohu pri prijatí tejto rezolúcie:

„Hoci je homosexuálny spôsob života stále viac a viac akceptovaný širokou verejnosťou, musíme si všimnúť, že činy násilia namierené proti homosexuálom sa v minulých mesiacoch znásobili. Autormi týchto činov sú ľudia, ktorí podporujú ideológie rasizmu a extrémnej pravice. Okrem toho sa niektorí ľudia stále snažia tabuizovať životný štýl homosexuálov a brániť im v slobodnom rozvoji ich osobnosti.“

Preskúmanie historického pozadia tohto rozhodnutia a oprávnenosť jeho záverov, a zároveň odpovedať na nasledujúce otázky je úlohou tohto dokumentu. Čo je homosexualita? Je to prijateľný životný štýl, ktorý by mal nájsť svoje miesto v systéme sociálnych práv, alebo je to odchýlka s individuálnymi ako aj spoločenskými rozmermi, ktorú treba liečiť?

A) HISTÓRIA A PROGRAM HNUTIA ZA PRÁVA HOMOSEXUÁLOV (the „Gay Rights“ Movement)

1. Objav homosexuality a manipulácia s jazykom

Homosexualita existovala vždy. V minulých storočiach bola však považovaná za abnormálne a zriedkavé správanie, nie za špeciálnu identitu. Inými slovami, spoločnosť akceptovala, že niektorí ľudia občas praktizovali sodomiu napriek zákazu zákona a cirkvi. Neexistovala však predstava, že by niekto mohol byť homosexuálom. Tento pojem neexistoval.

Aktivisti za práva homosexuálov systematicky poukazujú na situáciu v starom Grécku, kde bolo veľa slobodných občanov, ktorí praktizovali sodomiu na mladých otrokoch. Títo ľudia však samých seba v žiadnom prípade nepovažovali za homosexuálov. Dospelí ľudia, ktorí sa tešili spoločnosti mladých otrokov, boli zosobášenými občanmi, a mladí otroci, nad ktorými visela pochybnosť, boli prepustení po dovŕšení dvadsiateho roku života.

Pojem homosexualita bol v skutočnosti po prvýkrát použitý v roku 1869, keď istý maďarský lekár požiadal o jeho právne schválenie. Tento pojem mal vedecký podtext a umožnil diskutovať o tomto fenoméne objektívnym spôsobom bez negatívnych predsudkov. Okrem pojmu homosexualita bol zavedený aj pojem heterosexualita. Heterosexualita predtým jednoducho znamenala normálnu sexualitu, alebo len sexualitu, teraz však môže byť považovaná za jeden z aspektov medzi ostatnými aspektmi sexuality. Pojmy homosexualita a heterosexualita boli zavedené s cieľom podčiarknuť rovnakú hodnotu týchto dvoch sexuálnych orientácií.

Vytvorenie kategórií homosexualita a heterosexualita posunulo tento problém do inej roviny. Už to nebola otázka správania sa, ale otázka identity. Nehovorí sa už viac, že niekto praktizuje sodomiu, ale sa hovorí, že je homosexuál. Boli vymyslené aj ďalšie pojmy, ktoré sa začali používať v diskusiách o homosexualite. Najskôr bol vytvorený pojem sexuálna preferencia s cieľom vystúpiť proti tradičnému psychiatrickému chápaniu, že homosexualita je sexuálna deviácia. Neskôr v snahe dokázať, že homosexualita je geneticky determinovaná, zamenili homosexuálni aktivisti tento termín za pojem sexuálna orientácia. Ďalším všeobecne používaným výrazom je alternatívny životný štýl.

V sedemdesiatych rokoch v snahe posilniť vedomie identity ako komunity prijali americkí homosexuáli pojem „gay“. Začali sa označovať a hovoriť o sebe ako o „gay community“. Tento výraz vyjadroval pozitívnu orientáciu a nahradil objektívne a vedecky znejúci pojem homosexualita. Homosexuáli chceli navyše týmto výrazom odpovedať na argumenty psychiatrov, že homosexualita je dôsledkom nešťastného detstva. Chceli zdôrazniť, že homosexualita znamená radosť.

Potom, čo označili samých seba týmto pozitívnym výrazom, vytvorili homosexuálni aktivisti pojem homofobický. Týmto negatívnym termínom napadli opozíciu. Podobne ako výraz gay aj výraz homofobický je používaný v mediách. Kedže pojem fóbia sa vzťahuje k určitému psychickému symptómu, pojem homofóbia presúva obvinenie z mentálnej poruchy z homosexuála na človeka, ktorý je v opozícii voči homosexualite.

Aktivisti hnutia homosexuálov sa pôvodne pripojili k hnutiu za sexuálnu liberalizáciu v útoku na rodinu ako zastaralú inštitúciu. Uvedomili si však, že priemerný Američan je veľmi silno zakotvený v rodine, a preto sa rozhodli zaútočiť na tradičný koncept rodiny pomocou novej definície tohto pojmu. Rodina podľa tradičného chápania znamenala manželské spojenie muža a ženy s možnosťou príchodu detí do rodiny. Nová definícia pojmu rodina však môže znamenať čokoľvek. Homosexuáli hovoria o svojich partneroch ako rodinných partneroch. Pružné použitie pojmu rodina sa ukázalo pre nich veľmi užitočné, kedže im umožnilo žiadať o právo na homosexuálnu svatbu. Ak dvaja spolu žijúci homosexuáli tvoria rodinu, prečo by sa im nemalo umožniť zosobášiť sa? Nadmerným používaním pojmu rodina sa homosexuálom podarilo uniknúť obvineniu, že chcú zničiť rodinu.

Je veľmi dôležité uvedomiť si, ako jazyk ovplyvňuje realitu. Homosexuálni aktivisti to pochopili veľmi dobre. Preto začali vytvárať pojmy ako homosexuál, gay, homofobický, atď. Z toho istého dôvodu zmenili aj definíciu pojmu rodina.

2. Genetický výklad a stotožnenie sa s rasovým zápasom

Stratégiou aktivistov hnutia homosexuálov bolo prezentovať homosexulitu a sexuálnu orientáciu vo všeobecnosti ako vrodené charakteristiky ako sú farba pleti alebo pohlavie. Argumentovali, že človek sa rodí ako homosexuál tým istým spôsobom, ako sa rodí ako černoch alebo žena. Tento prístup umožnil homosexuálnej komunite zadefinovať svoju kampaň za uznanie ako boj za ľudské práva podľa vzoru, ktorý jej poskytli americkí černosi alebo feministky. Týmto spôsobom oslovili verejnú mienku, aby ich prijala. Politika identifikácie homosexuálov s minoritami ako sú černosi alebo utlačované pohlavie – ženy sa stala hlavnou súčasťou ich zápasu o uznanie.

Pomocou tohto argumentu sa homosexuálom v Spojených štátoch podarilo odstrániť všetky zákony, ktoré zakazovali homosexuálne prejavy. Snemovňa reprezentantov prijala 18.mája 1988 návrh zákona nazvaný „The Hate Crime bill“. Cieľom tohto návrhu zákona bolo bojovať proti predsudkom voči rase, náboženstvu, etnicite a sexuálnej orientácii. Niektorí vzniesli námietku, aby slovo „sexuálna orientácia“ nebolo v zákone zahrnuté. Nahradili ho slovami „homosexualita“ alebo „heterosexualita“. Návrh tohto zákona bol v skutočnosti zostavený homosexuálnou komunitou takým spôsobom, aby nikto nemohol odmietnuť podpísať tento zákon bez toho, že by neriskoval, že bude označený ako rasista alebo antisemitista.

Istý sympatizant homosexuálneho hnutia prehlásil:

„Najväčším víťazstvom hnutia homosexuálov za posledných desať rokov bol posun v diskusii od problému správania sa k problému identity. Tento ťah vystavil oponentov do situácie, v ktorej sa javili ako útočníci voči občianskym právam homosexuálnych občanov, nie ako oponenti (podľa ich názoru) špecifického antisociálneho správania“. (Dennis Altmann, The Homosexualization of America (Homosexualizácia Ameriky – pozn. prekl.), New York, 1982, s.9)

Film Philadephia, ktorý sa objavil v kinách v roku 1994, je dobrým príkladom dobrovoľného pomýleného zmiešania programu homosexuálnych aktivistov a boja proti rasizmu. Film spája do jednej postavy homosexuála – obeť choroby AIDS a černošského právnika. Obidve stránky tejto postavy sú postihnuté prenasledovaním. Tvorca filmu Jonathan Demme, ktorý sa priznáva k svojej homosexualite, o tomto filme povedal:

„Dúfam, že som čistým spôsobom prispel k zápasu za rovnosť práv v krajine, ktorá je plná fóbií všetkého druhu, v krajine, v ktorej nie je vždy jednoduché byť homosexuálom alebo černochom...“ (Le Point, 5. marca, 1994, s. 81).

Treba však zdôrazniť, že medzi sociálnou nespravodlivosťou, ktorú museli znášať čierni Američania a situáciou, v ktorej sa nachádzajú homosexuáli existuje veľký rozdiel. S homosexuálmi sa vzhľadom k zákonu vždy zaobchádzalo ako s každým iným človekom. Majú tie isté občianske práva. V priemere sa dokonca tešia výrazne vyššiemu životnému štandardu a vyššej úrovni vzdelania. Ak je niekto homosexuálom, nie je to vidieť na jeho tvári, nedá sa to rozoznať podľa identifikačnej karty, ani to nemá nijaký vplyv na jeho sociálne postavenie. Naviac, genetický nárok, ako ukážeme neskôr, nemá opodstatnenie.

Na tomto mieste treba zdôrazniť dve veci: po prvé, aj keby bola homosexualita biologicky determinovaná, nestačilo by to na jej prijatie. Niektorí vedci sa pokúšajú nájsť dôkaz, že genetické faktory môžu vytvoriť predispozíciu ku kriminalite. Netvrdia však, že by kriminalita mala byť legalizovaná. Iní vedci sú presvedčení, že dispozícia k sebevražde je dôsledkom nízkej úrovne serotinu (Dr. Herman van Praag, citácia z New York Times, 8. október, 1985). Títo vedci však neprichádzajú k uzáveru, že treba umožniť ľudom so sebevražednými úmyslami slobodne vyjadriť túto túžbu (hoci existujú advokáti, ktorí vystupujú v prospech práva na sebevraždu).

Po druhé, je dobre známe, že psychický stav môže ovplyvniť metabolizmus. Je teda veľmi pravdepodobné, že psychické poruchy súvisiace so sexuálnou deviáciou, môžu vyvolať hormonálnu nerovnováhu v tele človeka. Potom by bolo celkom prirodzené, že vedci nachádzajú v telách homosexuálov určité hormóny na špecifickej úrovni. V tomto prípade biologický stav nie je príčinou, ale následkom psychickej poruchy.

3. Podvod „jeden z desiatich“

Nasledujúcim cieľom homosexuálnych aktivistov po zadefinovaní homosexuality ako určitej identity porovnateľnej s rasovou identitou bolo dokázať, že homosexuáli reprezentujú významnú časť americkej populácie. Podarilo sa im to dosiahnuť pomocou Kinseyho správy, ktorú Alfred Kinsey napísal na konci 40-tych rokov. Na základe svojich štúdií Kinsey a jeho spolupracovníci tvrdili, že 10 % Američanov bolo „viac alebo menej“ homosexuálnych. Hnutie homosexuálov v Amerike neskôr systematicky používalo túto správu ako dôkaz, že homosexuáli predstavujú 10 percent populácie, čím si nárokovali na právo politickej reprezentácie. Toto číslo bolo rutinne používané vo vedeckých prácach, v sexuologických vzdelávacích materiáloch, vládnych štúdiách a v médiach. Číslo 10 % sa stalo centrálnym argumentom aktivistov hnutia homosexuálov v snahe uzákoniť homosexuálny spôsob života a dosiahnuť prijatie určitých zákonov. Média prijali toto číslo ako fakt. Napríklad noviny ako Newsweek, The Washington Post, The New York Times, The Los Angeles Times používali toto číslo v priebehu minulých desiatich rokov.

Všetky nasledujúce štúdie však túto 10 %-nú štatistiku vyvrátili. Dokázalo sa tiež, že Kinseyho metódy štatistického výberu neboli správne. Napríklad Kinseyho vzorka obsahovala len dobrovoľníkov, ktorí sami prišli na rozhovor. Kinsey dokonca vyhľadával na rozhovor ľudí, o ktorých vedel, že sú homosexuáli. Podľa slávneho vedeckého psychológa Abrahama Maslowa Kinseyho metóda postupovala neobjektívne, pretože jednotlivci, ktorí ochotne vystavujú svoj sexuálny život, majú tendenciu byť exhibicionistami. Maslow sa pokúsil varovať Kinsyho v článku: Abraham Maslow and James M. Sakoda: „Volonteer-Error in the Kinsey Study“, Journal of Abnormal Psychology, apríl, 1952, s. 259-62. Maslow však neuspel. Kinseyho správa okrem toho zahrnovala 25 % väznených trestancov. Je známe, že homosexualita je značne rozšírená vo väzniciach nie v dôsledku prirodzených príčin, ale v dôsledku „príležitostí“, či dokonca záväzku. Kinsey vo svojej práci považoval za homosexuálneho každého človeka, ktorý praktizoval homosexuálny spôsob života v priebehu troch rokov od 15-teho roku života. Do tejto kategórie boli zahrnutí mnohí v skutočnosti heterosexuálni muži, ktorí vo svojich mládežníckych rokoch experimentovali s homosexualitou. V krátkosti teda predstavuje Kinseyho správa úplný podvod vyprodukovaný človekom, ktorý v skutočnosti nebol ani sociológom ani psychológom, ale entomológom – expertom na včely, ktorý bol pri realizovaní tejto štúdie silne motivovaný svojimi osobnými cieľmi. Napriek tomu, že číslo 10 % bolo vedecky vyvrátené, homosexuálni aktivisti vedeli, že ak ho budú dostatočne často opakovať, prejde do vedomia väčšiny ako fakt.

Podľa poslednej štúdie na vzorke 3321 mužov vo veku od 20 do 39 rokov, ktorú vykonal inštitút Battelle Human Affairs Center v meste Seattle, malo za posledných desať rokov určitú homosexuálnu skúsenosť len 2 % mužov a len 1.1 % hovorilo o sebe, že boli výlučne homosexuálne orientovaní (Family Planning Perspective, 1993).

Podľa francúzskej štúdie Sexual Conducts in France z roku 1993 malo len 4 % mužov a 2 – 3 % žien vo Francúzsku jednu alebo viac homosexuálnych skúseností za celý život. Väčšina z týchto ľudí však nie sú homosexuáli a mali len niekoľko homosexuálnych skúseností najčastejšie vo svojom mládežníckom veku (Les comportements sexuels en France).

4. Terorizmus voči Americkej psychiatrickej asociácii (American Psychiatric Association – APA)

Hnutie homosexuálov dosiahlo jeden zo svojich veľkých úspechov v roku 1974, kedy Americká psychiatrická asociácia hlasovaním vylúčila homosexualitu zo zoznamu mentálnych chorôb. Bolo to po prvýkrát, kedy došlo k údajne vedeckému rozhodnutiu hlasovaním. K tomuto záveru dospela asociácia po niekoľkoročnom neprestajnom útočení na APA skupinou homosexuálnych aktivistov. Príbeh „víťazstva“ prerozprával Ronald Bayer, sám sympatizujúci s homosexuálnym hnutím, v práci Homosexuality and American Psychiatry: The Politics of Diagnosis (New York, 1981).

Do roku 1970 prevažná väčšina psychiatrov zastávala názor, že homosexualita je mentálnou chorobou. Niektorí psychiatri verili, že homosexualita má fyzické príčiny podobne ako mnohé iné mentálne choroby. Väčšina však bola presvedčená, že príčinou je deviácia v sexuálnej orientácii v dôsledku určitého defektu v psychosexuálnom vývoji. Psychoanalytici boli presnejší a vždy pripúšťali, že homosexualita súvisí s negatívnym alebo nedostatočným procesom identifikácie v období ranného detstva, teda je dôsledkom neschopnosti dieťaťa nájsť svoju autonómiu a definovať svoju pohlavnú identitu vo vzťahu k rodičom.

Hnutie homosexuálov obvinilo psychiatrov ako celok, že sú zdrojom útlaku voči homosexuálom. Prehlásili psychiatriu za „najnebezpečnejšieho nepriateľa homosexuálov v súčasnej spoločnosti“. Všade sa nechávali počuť, že názor psychiatrov je rasistický a represívny. Mediá toto obvinenie ochotne opakovali.

V roku 1970 začali rozsiahlu akciu s cieľom zdiskreditovať psychiatrov pri príležitosti výročnej konferencie APA, ktorá sa konala v San Francisco. Počas panelovej diskusie o „transsexualizme a homosexualite“ boli psychiatri, ktorí chceli diskutovať o tomto probléme, neustále vyrušovaní skupinou homosexuálnych aktivistov, ktorí napádali každého, kto vyjadril kritický názor na homosexualitu. Dr. Irwin Bieber, špecialista v tejto oblasti, bol takmer fyzicky napadnutý. Výročná konferencia musela byť prerušená.

Tá istá stratégia bola použitá na konferencii v roku 1971, na ktorej jeden z vedúcich predstaviteľov hnutia homosexuálov prehlásil: „Psychiatria vyhlásila proti nám nemilosrdnú vyhladzovaciu vojnu. Môžete to chápať ako naše vyhlásenie vojny proti vám.“ Po mnohom zastrašovaní homosexuáli nakoniec získali právo mať svoju reprezentáciu všade tam, kde sa diskutovalo o homosexualite.

V roku 1974 sa homosexuálom nakoniec podarilo prinútiť APA, aby odstránila homosexualitu zo zoznamu „mentálnych porúch“. Vzápätí bol podaný návrh, aby sa pre homosexualitu použil názov „určitá forma nepravidelného sexuálneho vývinu“. Správa o tom bola široko publikovaná v tlači s titulkami ako: „Doktori rozhodli, že homosexuáli nie sú abnormálni“. Niektorí psychiatri sa však postavili proti tomuto rozhodnutiu a požiadali o uskutočnenie referenda o tejto otázke, na ktorom by sa zúčastnili všetci členovia APA, čo znamenalo niekoľko tisíc psychiatrov. Homosexuálni aktivisti však výrazne zalobovali a rozoslali všetkým členom list, nie vo svojom mene ale v mene APA, v ktorom žiadali o podporu návrhu, ktorý už APA prijala, pretože v opačnom prípade by došlo k diskreditácii organizácie v očiach verejnosti. Členovia APA potvrdili toto rozhodnutie 58 percentami. 40 % členov hlasovalo proti, alebo sa hlasovania nezúčastnilo.

Treba poznamenať, že psychiatri nie sú nevyhnutne psychológmi a už vôbec nie psychoanalytikmi. Psychiatri sú pripravovaní tak ako iní lekári, ktorí považujú za chorého takého človeka, ktorý si sťažuje na určité symptómy. Ak sa homosexuáli cítia zdraví, psychiatri nemajú nijaký dôvod myslieť si niečo iné. Avšak stále existuje skupina psychiatrov, ktorí sú jednomyselne presvedčení, že homosexualita je abnormálny stav: Myslí sa tým skupina psychoanalytikov, ktorí sa pozerajú na ľudí zvnútra a sú schopní objaviť podvedomé zranenia, ktoré sa nachádzajú v pozadí homosexuálneho nutkania. V skutočnosti neexistuje psychoanalytik, ktorý by si myslel, že homosexualita je zdravá.

Poznámka: Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) odstránila homosexualitu zo svojho zoznamu chorôb až v januári 1993.

5. Terorizmus voči lekárskej obci a obetovanie verejného zdravia

V čase, keď objavili vírus HIV, pôvodcu AIDS, táto choroba bola rozšírená prevažne u homosexuálov. Homosexuálna komunita sa preto ujala vedenia v boji proti tejto chorobe. Zo strachu, že by mohol byť AIDS chápaný ako súd proti nim, obzvlášť v krajine ako je Amerika, ktorej kresťanský základ je stále silný a myšlienky o Božom súde sú veľmi rozšírené, začali homosexuáli aktívne bojovať proti akémukoľvek pokusu použiť AIDS ako argument proti ich spôsobu života. Zorganizovali sa do vlastného zápasu proti AIDS. Väčšina asociácií, ktoré sa zaoberajú prevenciou AIDS a starostlivosťou o pacientov s touto chorobou, napríklad známa Act UP, bola založená homosexuálmi. Tieto organizácie, vydatne financované zo strany vlády a homosexuálnej komunity, majú veľmi silný vplyv na politiku týkajúcu sa verejného zdravia. Zohrávajú dominantnú úlohu v médiách a pri tvorbe verejnej mienky o všetkých otázkach, ktoré súvisia s AIDS. Pôsobenie týchto organizácií malo za následok dva devastujúce účinky, ktoré ohrozili zdravie verejnosti.

Najskôr sa homosexuálnym aktivistom prostredníctvom tejto lobistickej aktivity podarilo zabrániť ustanoveniu stratégie systematického lekárskeho vyšetrovania, ktorá by zastavila epidémiu. Podobná stratégia účinne zastavila epidémiu syfylisu v štyridsiatych rokoch tohto storočia a bola účinne použitá pri všetkých ostatných epidémiách. V prípade choroby AIDS väčšina lekárov nástojčivo požadovala jej uplatnenie. Napriek tejto snahe sa homosexuálnemu hnutiu podarilo tomuto zabrániť. Argumentovali, že systematické vyšetrovanie by sa rovnalo segregácii homosexuálov, kedže táto choroba sa rozšírila hlavne medzi nimi. Tvrdili, že tento prístup by len zatlačil epidémiu do podzemia v dôsledku strachu z diskriminácie homosexuálnej komunity. Avšak reálnym výsledkom, ktorý prinieslo neuskutočnenie tejto stratégie vo väčšine západných krajín je, že približne polovica nositeľov vírusu HIV netuší, že sú pozitívni a pravdepodobne nakazia ďalších ľudí.

Kongresman W. Dannemayer, autor práce Shadow in the Land: Homosexuality in America (Tieň v krajine: Homosexualita v Amerike – pozn. prekl.) (Ignatius Press, 1989), povedal:

„Homosexuálna komunita bola postavená pred reálnu voľbu, keď sa choroba AIDS po prvýkrát objavila v tejto krajine. Mali možnosť buď trvať na tom, aby mohli nerušene pokračovať vo svojich homosexuálnych praktikách bez problémov zo strany zdravotníckych úradov, alebo sa mohli vystaviť obmedzeniam a procedúram, ktoré boli v minulosti overené pri liečení pohlavne prenosných chorôb, a súčasne sa vzdať myšlienky absolútnej sexuálnej slobody aspoň do času, keď sa podarí odstrániť túto chorobu. Rozhodli sa chrániť svoju sexuálnu revolúciu a pokračovať v nej s vedomím, že tým vystavujú riziku smrti desiatky tisíc ľudí z radov vlastných sympatizantov“ (p. 188).

Ďalej dodáva:

„Správanie sa homosexuálov vzhľadom k chorobe AIDS je najlepším dôkazom, že je správne tvrdenie niektorých psychológov, ktorí sú presvedčení, že homosexualita je motivovaná sebanenávisťou, keďže okrem malého počtu výnimiek sa zdá, že homosexuáli sú odhodlaní zabiť jeden druhého v poslednom smrteľnom objatí“ (s. 192).

Na ilustráciu môže poslúžiť prípad kúpeľov v San Francisku. Tieto kúpele sa stali známym miestom stretávania sa homosexuálov, kde dochádzalo k stovkám homosexuálnych pohlavných stykov každý večer. Magistrát mesta sa pokúsil zatvoriť tieto kúpele pre ohrozenie zdravia. Homosexuálna komunita sa však postavila proti tomuto rozhodnutiu. Uplynulo niekoľko rokov, kým sa podarilo zatvoriť väčšinu z týchto kúpeľných domov (Dannemeyer, p. 189).

Druhým dôsledkom reakcie homosexuálnej komunity bola propagácia kondómov ako jedinej ochrany proti AIDS. Keďže sa dokázalo, že kondómy majú veľmi vysoké percento zlyhania, ktoré môže byť až 20 %, politika propagácie kondómov je evidentne vražedná. Asociácie zaoberajúce sa prevenciou proti AIDS zorganizovali pod zámienkou prevencie proti tejto chorobe rozsiahly sexuálno-vzdelávací program na stredných školách a univerzitách. V rámci týchto programov učia mladých ľudí o všetkých možných formách sexu. Je jasné, že hlavným cieľom týchto programov nie je prevencia proti AIDS ale podpora nemravnosti. Reisman a Eichel, autori knihy Kinsey, Sex, and Fraud (Kinsey, sex a podvod – pozn. prekl.), oprávnene verejne kritizovali falošnosť týchto programov:

„Sexuálna výchova o AIDS sa stala najmocnejším urýchľovačom tohto problému. Viedla snáď k najhoršiemu farizejstvu našej doby: Predstierame, že poskytujeme deťom výchovu k bezpečnému sexu, avšak v skutočnosti podporujeme program, ktorý im odporúča voľný sex, a núti ich osvojiť si krajne riskatný spôsob správania sa“ (Judith A. Reisman a Edward W. Eichel: Kinsey, Sex, and Fraud, Huntington House Publishers (P.O.Box 53788 Lafayette, Lousianna, 70505 USA), s. 218).

6. Právo na sobáš a adopciu dieťaťa

Európsky Parlament v Strasbourgu prijal 7. februára 1994 hlasovaním rezolúciu o akceptovaní sexuálnej orientácie ako skutočnosti, ktorá je daná narodením, podobne ako je farba kože alebo pohlavie, a žiadal o úplné uznanie homosexuality. Táto žiadosť obsahovala právo na sobáš a rovnaké sociálne výhody, ktoré majú heterosexuálne manželstvá, a právo na rodičovstvo prostredníctvom umelej inseminácie alebo adopcie. Tieto zákony už existujú v Dánsku.

Podľa jednej štúdie realizovanej vo Francúzsku v roku 1993 má 39 % homosexuálov túžbu mať deti (enquete réalisée en Rhône-Alpes par l'Agence francaise de lutte contre le Sida, Le Quotidien du médecin, 21. dec. 1993). Tento fakt jasne hovorí, že pokiaľ nebude obrátený priaznivý trend v oblasti zákonov vo vzťahu k homosexuálom, čoskoro bude existovať veľa detí, ktoré budú vychovávané v homosexuálnych rodinách a komunitách. Ak sa vezme do úvahy popularita pedofílie medzi mnohými homosexuálmi, tieto deti môžu očakávať to najhoršie.

7. Nová sexuálna výchova: homosexualita

Jedno z práv, o ktoré homosexuáli najviac žiadajú, je právo učiť o homosexualite na školách. Ich cieľom je slobodne získavať deti a mladých ľudí. V skutočnosti to už robia: Project 10 je aktívna asociácia v Los Angeles, ktorá povzbudzuje stredoškolských študentov, ktorí si myslia o sebe, že by mohli byť homosexuálmi, aby navštevovali ich stretnutia a poznávali homosexualitu.

Ich presvedčovanie sa rozšírilo na malé deti. Táto homosexuálna komunita neustále rozširuje detskú literatúru na podporu homosexuality na štátnych školách a v štátnych knižniciach. Jedna z týchto kníh má názov „Daddy's Roommate“ (Ockov spolubývajúci – pozn. prekl.). Kniha zobrazuje dieťa, ktoré býva u svojho homosexuálneho otca. Iná kniha s názvom „Heather Has Two Mummies“ (Heather má dve mamičky – pozn. prekl.) rozpráva príbeh o dievčati, ktorého matka je lesbička. Zámerom týchto kníh je indoktrinovať deti, aby prijali predstavu „rodiny“, ktorá má dvoch homosexuálnych „otcov“ alebo dve homosexuálne „matky“. Súčasne sa snažia pripraviť ľudí na to, aby prijali myšlienku umožniť mužským homosexuálom adoptovať deti a lesbičkám nechať sa umelo oplodniť.

Sexuálne výchovné programy na stredných školách a univerzitách v Spojených štátoch aktívne podporujú homosexualitu. V rámci široko používaného programu s názvom About Your Sexuality (O tvojej sexualite – pozn. prekl.), ktorý vytvoril Deryck Calderwood, sú teenagerom premietané videoprogramy, v ktorých lesbičky a homosexuáli hovoria o radosti a úžitku z homosexuality. V týchto istých videoprogramoch sú na živých modeloch jasne zobrazované homosexuálne pohlavné akty vrátane orálneho, análneho a orálno-análneho sexu. Dr. Calderwood vrele odporúča svojim študentom vyskúšať si análny pohlavný styk, aby prežili „obrátenú rolu“, teda pochopili to, čo prežíva žena. Calderwood vo svojom manuáli pre vyučujúcich varuje:

„Upozornenie: Učastníci by nemali dostať extra kópie materiálov, aby ich nemohli ukazovať svojim rodičom alebo priateľom. Mnohé materiály tohto programu majú taký charakter, že ak by ich ukázali ľuďom mimo kontextu samotného programu, mohlo by to vyvolať nepochopenie a problémy“ (Kongresman Wm. Dannemeyer, Shadow in the Land, Homosexuality in America, Ignatus Press, San Francisco, 1989, s. 161-69).

V článku „Sex Education in the Future“ (Sexuálna výchova v budúcnosti – pozn. prekl.) uverejnenom v časopise Journal of Sex Education and Therapy autori Dr. Lester Kirkendall a Dr. Roger Libby napísali, že v blízkej budúcnosti budú programy sexuálneho vzdelávania „hľadať sexuálne vyjadrenie ... s partnerom rovnakého pohlavia a napriek generačným hraniciam“. Predpovedajú, že „dôjde k zníženiu pocitov viny a tieto partnerstvá budú považované za legitímne“. (J. Gordon Muir, „From Prudery to 'Freedom', A Brief History of the Sexual Revolution“ (Od prudérie k 'slobode', Stručná história sexuálnej revolúcie – pozn. prekl.) The World and I, s. 577-97)

Nie je žiadnym prekvapením, že homosexuáli majú eminentný záujem o výchovu malých detí. Francúzsky psychoanalytik Tony Anatrella hovorí, že mnohí učitelia sexuálnej výchovy sú evidentne motivovaní vedomými alebo podvedomými pedofilnými túžbami uviesť deti do oblasti sexu. Napríklad francúzsky autor románov Michel Tournier, ktorý sa otvorene priznáva k svojej homosexualite, napísal veľa kníh pre deti. Jeho posledný román rozpráva príbeh o princovi, ktorého snúbenicu znásilnili. Dieťa, ktoré vzíde z násilného počatia, sa zaprisahá, že zabije svojho otca. Knižka zobrazuje sériu sexuálneho a fyzického násilia. Možno ju nazvať úvodom k sadomasochizmu (Edition Signe de piste, collection Angus).

8. Od homosexuality k pedofílii

Výsledkom intenzívneho lobovania zo strany homosexuálneho hnutia bola homosexualita nielen zbavená akéhokoľvek postihu, ale bola znížená aj veková hranica pre legálny homosexuálny vzťah. V Anglicku bola táto hranica znížená v roku 1994 z 21 na 18 rokov. Požiadavkou homosexuálnych aktivistov, za ktorú demonštrovali pred budovou anglického parlamentu, bola hranica 16 rokov. Vo Francúzsku bola v roku 1984 ustanovená hranica 15 rokov, čo je rovnaký vek aj pre začiatok legálneho heterosexuálneho vzťahu. Táto hranica sa považuje za víťazstvo „sexuálnej väčšiny“ nad skutočnou väčšinou. Znamená to, že dospelý človek, ktorý zvedie päťnásťročného chlapca, je v súčasnosti plne chránený zákonom. Rodičia nemajú takmer žiadne právo do toho zasiahnuť.

Niektorí aktivisti za práva homosexuálov dokonca lobujú za právne prijatie pedofílie. Ako príklad môže slúžiť North American Man-Boy Love Association (NAMBLA), ktorá je registrovanou asociáciou pedofilov v Amerike. Táto organizácia žiada uzákonenie pedofílie. Apelujúc na práva detí predstierajú, že malí chlapci majú to isté právo ako dospelí mať homosexuálne vzťahy, a spoločnosť by nemala potláčať ich prirodzenú potrebu po takých skúsenostiach. Ich heslom je: „Sex pred ôsmym rokom, alebo je neskoro“ („Sex before eight or it's too late“). NAMBLA sa pravidelne zúčastňuje na Gay Pride Parades (pochody homosexuálov).

Wardell Pomeroy, bývalý akademický dekan Inštitútu pre pokročilé štúdium ľudskej sexuality (The Institute for Advanced Study of Human Sexuality) v Kalifornii a spoluautor slávnej Kinseyho správy o sexualite Američanov, prehlásil:

„Incest môže byť uspokojujúcou, bezpečnou a dokonca obohacujúcou skúsenosťou“. (J. Gordon Muir, „From Prudery to 'Freedom', A Brief History of the Sexual Revolution“, The World and I, s. 577-97)

„Je čas uznať, že incest nie je nevyhnutne perverzitou alebo formou mentálnej choroby, naopak, že môže byť niečím prospešným.“

Americký sexuológ James W. Ramey dodáva:

„Náš súčasný postoj k incestu je identický s reakciami strachu, ktorý vyvolávala masturbácia pred sto rokmi“ (citácia v Elisabeth Badinter, L'un est l'autre, Odile Jacob, 1986, s. 239)

Keď sa pochopí úzke spojenie medzi homosexualitou a pedofíliou, sú dôvody predpokladať, že obťažovanie detí sa bude ďalej rozširovať s šírením homosexuality. Národné centrum pre stratené deti v Spojených štátoch (The National Center for Missing Children) odhaduje, že jedno z piatich dievčat a jeden z desiatich chlapcov boli sexuálne zneužívaní pred dosiahnutím veku 18 rokov (March Bell, „The case for censorship of pornography“ (Dôvod pre cenzúru pornografie – pozn. prekl.), The World and I, s. 90-93). V 85 % dieťa pozná svojho agresora, ktorý je v mnohých prípadoch členom rodiny. V 85 % prípadov dochádza k opakovaniu tejto kriminálnej činnosti.

Homosexualita je do veľkej miery súčasne zodpovedná za sexuálne vykorisťovanie krajín ako Filipíny, Brazília, Malajzia, Zair, Ghana, Vietnam, Keňa, Južná Kórea, kam desiatky tisíc „turistov“ každoročne cestujú za učelom praktizovania pedofílie s prostitujúcimi deťmi. Sexuálna turistika predstavuje 60 % príjmov z cestovného ruchu v Thajsku, kde sa každoročne odohrá 200 000 únosov detí a ich predaj s cieľom použiť ich na prostitúciu. (Le Nouvel Observateur, Nov. 11, 1993; Marie-France Botte et Jean-Paul Mari, Le Prix d'un enfant, Laffont, 1993)

B) PODSTATA HOMOSEXUALITY

1. Dva druhy argumentov na obranu homosexuality

Existujú dva druhy argumentov, ktoré používajú homosexuáli na ospravedlnenie a podporu svojho životného štýlu. Cieľom genetického argumentu je vyvolať dojem, že homosexualita je geneticky determinovaná. Tento argument patrí do naturalistickej alebo inštinktivistickej teórie, ktorá tvrdí, že sexualita je podobná zvieraciemu inštinktu, ktorý je predom daný. Druhý argument je pravým opakom: je založený na psychoanalýze, podľa ktorej sexuálna orientácia nie je vrodená, ale nadobudnutá. Ak je sexuálna orientácia nadobudnutá prostredníctvom vplyvov prostredia a osobnej voľby, potom – hovoria homosexuáli – aj homosexualita aj heterosexualita, ako aj akákoľvek iná sexuálna orientácia, sú nadobudnuté, a preto rovnako oprávnené orientácie. Tento argument je súčasťou kulturalizmu, ktorý sa pozerá na všetky druhy správania sa ako na kultúrne dané, teda relatívne a rovnako akceptovateľné. Homosexuálna komunita v Spojených štátoch sa snaží neprestajne používať genetický argument. V Európe, na druhej strane, homosexuáli neprijali argumentáciu, že ich správanie by malo byť zredukované len na geneticky determinované inštinkty. Európski homosexuáli dávajú prednosť psychoanalytickému argumentu. Táto situácia je dobrým príkladom toho, ako môže byť ľubovolná teória, ak je násilne rozšírená, použitá na obhajobu akejkoľvek formy správania. V ďalšej časti budú prediskutované tieto dva argumenty.

a) Genetický argument

Existuje dostatok dôkazov na to, že človek sa nerodí homosexuálom tak, ako sa rodí černochom alebo ženou. Neskôr sa bude diskutovať o príčinách homosexuálnych tendencií, teraz sa krátko rozanalyzuje tvrdenie, že homosexualita je určená geneticky. Existujú štúdie, ktoré sa snažili dokázať, že homosexualita súvisí s rozličnými biologickými stavmi, ako sú abnormálne hladiny hormónov – testosterónov. Tieto štúdie neboli príliš rozšírené aktivistami za práva homosexuálov, pretože ak by homosexualita mala fyzické príčiny, mohla by byť stále ešte klasifikovaná ako choroba. Ak by sa však dokázalo, že je zapísaná v ľudských génoch, potom by sa už nemohla nazývať chorobou, pokiaľ by sa neklasifikovala ako genetická choroba, k čomu by však asi nikto nenašiel odvahu. Homosexuálni aktivisti sa preto plne postavili za presadenie genetického argumentu.

Pravidelne sa objavujú vedecké štúdie, ktoré podporujú tento názor. Hoci tieto práce väčšina genetikov neberie vážne, sú široko publikované v médiách. Prvou z týchto štúdií bola práca F.J. Kallmana s názvom A Comparative Twin Study on the Genetic Aspects of Male Homosexuality (Genetické aspekty mužskej homosexuality – porovnávacia štúdia dvojičiek; pozn. prekl.), napísaná v roku 1952. Kallman vyšetroval 37 párov jednovaječných dvojičiek a pozoroval, že vo všetkých prípadoch boli obidve dvojičky alebo heterosexuálne alebo homosexuálne. Táto štúdia bola však silne kritizovaná pre svoje nevedecké metódy. Navyše sa ukázalo, že zhodnosť výskytu homosexuality u tých istých dvojičiek môže prameniť z intenzívnej, od detstva prebiehajúcej identifikácie jeden voči druhému, alebo zo skutočnosti, že vyrástli v tej istej rodine a prostredí. Tiež nie je nezvyčajné, že dvojičky, ktoré sa stali homosexuálmi, praktizovali homosexualitu spoločne a povzbudzovali sa tak navzájom v tom istom smere. Nakoniec, ak je pravda, ako hovoria mnohí psychoanalytici, že homosexualita súvisí s narcisizmom, potom nie je žiadnym prekvapením, že dvojičky sú vystavené vyššiemu riziku, že sa stanú homosexuálmi, keďže svoj potenciálny narcisizmus môžu ľahko premietať voči sebe navzájom.

Najnovší pokus dokázať genetickú teóriu homosexuality bol v roku 1993, kedy americký časopis Science publikoval výsledky výskumu skupiny vedcov z National Cancer Institute (Národný inštitút pre výskum rakoviny – pozn. prekl.), ktorí uviedli, že zo 40 dvojíc homosexuálnych bratov, 33 dvojíc malo rovnakú sekvenciu ADN v chromozóme X. Tento poznatok priviedol týchto vedcov k záveru, že homosexualita sa prenáša geneticky prostredníctvom matky, kedže chromozóm X pochádza od matky. Túto štúdiu však možno kritizovať v dvoch bodoch. Po prvé je jasné, že homosexualita závisí od viacerých faktorov a je veľmi nerealistické predstierať, že by mohla mať jednoduchú chromozomálnu príčinu, aká bola pozorovaná u farby kože. Ak by napríklad homosexualita bola geneticky determinovaná, prečo sa percento homosexuálov v tej ktorej krajine tak značne odlišuje? Po druhé, táto štúdia neprináša informáciu o tom, či sa tá istá sekvencia chromozómov nachádza u dvojíc bratov, z ktorých jeden je homosexuál a druhý heterosexuál.

Možno povedať, že štúdie tohto druhu sú ťažko poznačené politickými a kultúrnymi súvislosťami v USA. Homosexuálna komunita v tejto krajine potrebuje vedecké zdôvodnenie a preto široko publikuje všetky štúdie, ktoré podporujú jej názor, napriek tomu, že tieto štúdie sú kritizované vedeckou komunitou. Tá istá genetická teória, ktorá je aplikovaná v súčasnosti na homosexuálov, bola v minulosti podporovaná niektorými vedcami, ktorí sa snažili dokázať, že genetické faktory determinujú toxikomániu, kriminalitu, alebo v prácach z posledných rokov, schizofréniu a alkoholizmus. Všetky tieto teórie boli nakoniec zdiskreditované. Je veľmi pravdepodobné, že teória genetického mechanizmu vzniku homosexulity bude mať ten istý osud. (Le Monde, 10-11-93)

Závery niektorých široko známych psychiatrov ostávajú nezmenené. Vo svojej významnej štúdii nazvanej Human Sexuality (Ľudská sexualita – pozn. prekl.), autori Masters a Johnson (William H. Masters, Virginia E. Brown, a Robert C. Kolodny, Boston, 1984) tvrdia:

„Genetická teória homosexuality bola v súčasnosti úplne odložená. [...]. Napriek záujmu o možný hormonálny mechanizmus pôvodu homosexuality, žiadny seriózny vedec v súčasnosti netvrdí, že je možné homosexualitu vysvetliť pomocou nejakej jednoduchej príčinnej súvislosti.“ (s. 319-320)

George A. Rekers vyjadril ešte otvorenejší názor vyslovený vo svojej prednáške „The Formation of Homosexual Orientation“ (Vytvorenie homosexuálnej orientácie – pozn. prekl.), ktorú predniesol pred The North American Social Science Network Conference (1987):

„V súčasnosti môžeme urobiť pracovný záver, že hlavným zdrojom pohlavných a sexuálnych deviácií je spoločenská výchova a premenné v oblasti psychologického vývoja ... hoci by sme mali uznať, že zostáva teoretická možnosť, že biologické abnormality by mohli prispievať k potenciálnej zraniteľnosti nejakým nepriamym spôsobom.“

b) Psychoanalytický argument

Pravdu majú tí, ktorí tvrdia, že homosexualita je získaná. Existuje veľa dôkazov, že sexuálna orientácia jednotlivca závisí viac od ranných procesov učenia sa ako od predispozície. Mnohí psychiatri a psychoanalytici chápu homosexualitu ako získaný stav v dôsledku pôsobenia faktorov prostredia. Tento názor vyslovil Wainwright Churchill v práci Homosexual Behaviour among Males (Homosexuálne správanie mužov – pozn. prekl.) (New York, 1967):

„Človek nemá nijaké sexuálne inštinkty... ľudská sexualita je plne závislá od podmienok učenia sa. Model pre sexuálne správanie sa jednotlivca sa získava v kontexte jeho jedinečných skúseností a v žiadnom prípade nie je zdedený“ (s.101, citované v Dannemayer, s. 47).

H.C. Resnik a Marvin Wolfgang napísali v práci Sexual Behaviors: Social, Clinical, and Legal Aspects (Sexuálne správanie: sociálne, klinické a právne aspekty – pozn. prekl.) (Boston, 1972):

„Človek sa normálne rodí s určitým pohlavím a potenciálom manifestovať sexuálnu túžbu, ale vyjadrenie tejto sexuálnej túžby je oveľa viac závislé od kultúry a sociálneho systému ako je to pri akomkoľvek inom druhu túžby“ (s. 397, citované v Dannemayer, s. 47).

Podobným spôsobom píše Charles Socarides v práci „Homosexuality: Basic Concepts and Psychodynamics“ (Homosexualita: základné pojmy a psychodynamika – pozn. prekl.) (v časopise International Journal of Psychiatry, 10, 1972, s. 118-125):

„Homosexualita, voľba partnera rovnakého pohlavia za účelom orgastického ukojenia, nie je vrodená. Neexistuje žiadna súvislosť medzi sexuálnym pudom a výberom sexuálneho partnera. Voľba sexuálneho partnera je naučeným, získaným správaním. Neexistuje nijaký nevyhnutný geneticky vrodený prirodzený sklon k výberu partnera buď toho istého alebo opačného pohlavia.“

Niektorí homosexuáli rozšírili toto pozorovanie, pôvodne vďaka Freudovi tak, aby to vyhovovalo ich programu. Tvrdia, že človek je prirodzene bisexuálny a svoju voľbu heterosexuality alebo homosexuality uskutočnuje v období adolescencie. Ak si mnohí teenageri volia heterosexualitu, je to podľa homosexuálov čiastočne pre sociálny útlak a pohanu, ktoré sa spájajú s homosexualitou. Inými slovami tvrdia, že mnohí ľudia potlačili svoje prirodzené homosexuálne sklony.

V odpovedi na tvrdenie, že sexuálna orientácia nie je vôbec daná pri narodení, sa musí poznamenať, že rodinné a sociálne podmienky, ktoré determinujú sexuálnu orientáciu, môžu byť pozitívne alebo negatívne. Pozitívne podmienky (starostlivosť, láska) vedú k heterosexualite. Negatívne podmienky (zanedbanie, zneužitie) môžu viesť k homosexualite (pozri niššie).

2. Homosexualita je psychosexuálna deviácia

Pre pochopenie homosexuality je treba sa vzdať určitých mýtov, ktoré sa o homosexualite rozšírili. Jedným z nich je mýtus o morálnej a monogamnej homosexuálnej dvojici. Nič nie je ďalej od pravdy ako tvrdenie, že partneri v homosexuálnej dvojici sú si vždy vzájomne verní. Práve naopak, nutkanie homosexuálov hľadať si nových partnerov naznačuje, že homosexualita súvisí s poruchami osobnosti. Štúdiu zásadného významu v oblasti sexuálnych deviácií predstavuje séria esejí spracovaná britským psychiatrom Ismondom Rosenom (Sexual Deviation, Oxford, 1979).

Joyce McDougall v tejto knihe píše:

Ženská homosexualita je pokusom vyriešiť konflikt, ktorý sa týka dvoch pólov psychickej identity – identity jednotlivca ako oddelenej bytosti a jeho sexuálnej identity“ (s. 206).

V tej istej knihe A.Limentani píše:

„Vývoj homosexuálnych postojov a túžob môže a často býva obranou proti neurotickým a psychotickým procesom“ (s. 197).

Anthony Wakeling, vedúci profesor psychiatrie na Royal Free Hospital Medical College of London, zhrňuje v úvodnej eseji tejto knihy súčasnú psychoanalytickú teóriu:

„Neustála a nutkavá túžba nahradiť heterosexuálny pohlavný styk niečím iným, je hlavnou charakteristikou správania sa, ktoré nazývame sexuálnou deviáciou“ (s.3).

V nasledujúcej časti Anthony Wakeling uvádza zoznam a vysvetlenie hlavných typov sexuálnych odchýliek, medzi ktoré zaraďuje homosexualitu.

„Na rozdiel od normálneho sexuálneho správania deviantné správanie je často sprevádzané silnými pocitmi viny a nenávisti. Zatiaľ čo výskyt normálneho sexuálneho správania je oveľa pravdepodobnejší v prostredí lásky, vzájomného porozumenia a rovnocenného poskytovania a prijímania radosti, k deviantnému sexuálnemu správaniu často dochádza bez ohľadu na voľbu partnera a bez zohľadnenia pocitov druhého človeka. Zdá sa, že deviantný sex je diktovaný viac neurotickými a nesexuálnymi ako sexuálnymi potrebami, čo vedie k výraznej nutkavosti a k voľbe riskantného správania“ (s. 3-4).

Dodáva:

„Kedže sexualita je intímnym spôsobom votkaná do všetkých stránok osobnosti človeka, dá sa predpokladať, že deviantné sexuálne správanie bude často sprevádzané zásadnými poruchami osobnosti, ťažkými neurotickými problémami a strachom z heterosexuality“ (s. 4).

Wakeling v skutočnosti opakuje Freuda, ktorý považoval homosexualitu za dôsledok skrytého psychosexuálneho vývinu a psychickej regresie smerom k infantilným potrebám.

V roku 1978 publikoval Kinseyho inštitút (The Kinsey Institute) štúdiu vypracovanú Bellom a Weinbergom, ktorí skúmali veľmi početnú vzorku homosexuálnych mužov žijúcich v pobrežnej časti San Francisco. Zistili, že:

  • 43 % malo pohlavný styk s 500 a viac partnermi
  • 28 % malo pohlavný styk s 1000 a viac partnermi
  • 79 % odpovedali, že viac ako polovica ich sexuálnych partnerov boli cudzinci.

Americká asociácia verejného zdravia (The American Public Health Association) zverejnila správu, že 78 % homosexuálov, ktorí sa zúčastnili výskumu, bolo nakazených sexuálne prenosnými chorobami. Podľa Centra pre kontrolu chorôb (The Center for Disease Control) je homosexuálne správanie zodpovedné za takmer dve tretiny všetkých prípadov AIDS v Spojených štátoch.

National Lesbian-Gay Foundation uverejnila výskumnú správu, v ktorej bolo uvedené, že problémy súvisiace s alkoholom a drogami sa medzi homosexuálmi vyskytovali trikrát častejšie ako medzi heterosexuálmi. Tento výsledok poukazuje na to, že homosexuáli su vlečení mnohými nevyriešenými zraneniami z minulosti, čo ich vedie k závislej reakcii („Gays Are More Prone to Substance Abuse“ – Homosexuáli sú náchylnejší k vytvoreniu závislosti, Insight, november 5, 1990).

3. Všeobecné príčiny homosexuality

a) Potreba lásky zo strany rodiča rovnakého pohlavia a potreba identifikácie pohlavia

Vo väčšine prípadov majú homosexuálne myšlienky a pocity svoj pôvod v skúsenostiach z pred-adolescečného obdobia. Preto je homosexualita v podstate nesexuálny stav. Homosexuálna láska je vlastne hľadaním rodičovskej lásky. Homosexuáli hľadajú naplnenie normálnej potreby vytvárania vzťahov, ktorá nebola uspokojená v procese rastu. Znamená to, že muž hľadá lásku svojho otca prostredníctvom iných mužov, a žena hľadá lásku matky prostredníctvom iných žien. Je to vlastne túžba po uskutočnení nápravy – snaha vyliečiť nenaplnené potreby lásky z minulosti. Psychoterapeut Richard Cohen preto nazýva homosexualitu „homo-emocionálnou“ túžbou.

Avšak hlbšie emocionálne potreby lásky nikdy nemôžu byť naplnené prostredníctvom sexuálnych vzťahov. Z výsledkov pokusov, testov a dôkazov je zrejmé, že sex nikdy nedokáže vyliečiť ani naplniť hlbšie potreby lásky. Len prostredníctvom zdravej, uzdravujúcej, nesexuálnej väzby je možné dosiahnuť skutočnú a trvalú zmenu.

Homosexuál pociťuje v sebe nedostatok mužskosti alebo ženskosti a snaží sa hľadať naplnenie tejto potreby pomocou iného muža alebo ženy. K tomuto stavu dochádza v dôsledku nedostatočného alebo porušeného vzťahu medzi synom a otcom, alebo matkou a dcérou v období ranného detstva alebo adolescencie.

Identita pohlavia znamená uvedomenie si vlastnej mužskosti alebo ženskosti. Homosexuáli majú pocity nedostatočnosti a neúplnosti v oblasti vnútornej podstaty svojej bytosti. Hľadajú preto chýbajúcu časť svojej osobnosti v inom človeku. Prostredníctvom sexuálneho kontaktu alebo jednoty s iným človekom rovnakého pohlavia majú aspoň chvíľkový pocit celku a väčšej úplnosti.

b) Strach z intimity s človekom opačného pohlavia

Homosexuálnej žene sa mohlo stať, že bola zneužitá svojím otcom alebo iným mužom. K zneužitiu mohlo dôjsť sexuálnym, citovým, mentálnym alebo fyzickým spôsobom. Tieto skúsenosti vyvolávajú v žene hlbokú traumu z mužov. Zneužitá žena sa snaží vyhnúť sa spomienke na zneužitie a uchyľuje sa k inej žene, u ktorej hľadá potešenie, lásku a pochopenie.

Homosexuálny muž mohol žiť v prostredí abnormálne blízkeho vzťahu so svojou matkou. Ak v manželstve manžel nenapĺňa emocionálne a fyzické potreby svojej ženy, žena – matka sa môže obrátiť k svojmu synovi pre citové naplnenie a podporu. Nerobí to v zásade vedome s cieľom syna zraniť, avšak výsledkom je, že tento vzťah má zásadný a škodlivý vplyv na psychosexuálny vývoj jej syna. Môže dôjsť k tomu, že syn sa v procese identifikácie prikloní viac na stranu svojej matky a ženského princípu a odkloní sa od svojho otca a mužského princípu.

Neskôr v období puberty môže syn prežívať sexuálnu priťažlivosť voči svojej matke, ktorá vedie k extrémnym pocitom viny a potlačeniu normálnej sexuálnej túžby po iných ženách. Taký človek sa potom môže uchýliť k intimite a pohlavnému životu s mužmi s cieľom „nezradiť“ svoju matku alebo vyhnúť sa opätovnému prežívaniu pocitov viny. Tento proces prebieha vo všeobecnosti podvedome.

Môže sa povedať, že homosexualita je psychologická reakcia na nedostatočnú rodinnú dynamiku a bolesť prameniacu z tejto nedostatočnosti. Pravdepodobne neexistuje lepšia ilustrácia ako tá, ktorú poskytol slávny spisovateľ André Gide, slávny svojou homosexualitou a svojimi divokými útokmi voči rodine: „Familles, je vous hais! Portes fermées, foyers clos!“ – „Rodiny – nenávidím vás! Zavreté dvere, zamknuté domy!“.

Pri bližšom pohľade na príčiny homosexuality je vidieť, že sú vývinovo rozložené do troch štádií: prvé, kedy korene homosexuality siahajú do ranného detstva. Druhé štádium začína v puberte, kedy sa nenaplnené „homo-emocionálne“ potreby erotizujú. V treťom štádiu sa človek oddáva homosexuálnemu spôsobu života. Začína sa proces závislosti od homosexuálneho pohlavného styku a spôsobu života.

4. Korene homosexuality v rannom detstve

Pre pochopenie základnych príčin je treba poznať niektoré pojmy z oblasti psychosexuálneho vývoja. Prvé roky života dieťaťa kladú základ jeho osobnosti. Výstižne to vyjadruje názov knihy najlepšieho bestsellera v oblasti výchovy dieťaťa – Everything is determined before six (Všetko je rozhodnuté pred šiestym rokom života – pozn. prekl.) od dr. Dobsona. V tomto veku je dieťa plne závislé od svojich rodičov. Rozvíja svoju osobnosť v závislosti od nich prostredníctvom dvojitého procesu identifikácie a diferenciácie. Začína definovať svoju pohlavnú identitu. Freud poukázal na to, že sexuálna identita sa rozvíja v procese identifikácie s rodičom rovnakého pohlavia. Erich Erikson neskôr ukázal, že sexuálna identita sa tiež rozvíja prostredníctvom odlíšenia sa od rodiča opačného pohlavia (Identity Crisis).

Napríklad, chlapec začína poznávať, že je ako ocko a iný ako mamička. Ako sa identifikuje s ockom, súčasne si želá oženiť sa s mamičkou, hlavne preto, lebo to urobil ocko. Podobne dievča objavuje, že je ako mama.

V procese identifikácie a diferenciácie sa však môžu vyskytnúť mnohé problémy, ak rodičia nie sú zrelí a nemajú dieťa radi správnym spôsobom. V nasledujúcom bloku budú uvedené pre jednoduchosť štyri typické fenomény. U väčšiny prípadov dochádza ku kombinácii týchto základných javov.

a) Vlastnícky nedospelý vzťah lásky zo strany rodiča opačného pohlavia

Ak sa dieťa nachádza v príliš intímnom vzťahu k rodičovi opačného pohlavia, môže mať problémy nájsť svoju vlastnú identitu. Obzvlášť to platí v prípade chlapca, ktorého matka si svojím príliš intímnym vzťahom k nemu kompenzuje nenaplnenú potrebu lásky. Aby chlapec mohol získať vedomie autonómie a identity, musí opusiť stav zjednotenia so svojou matkou. Ak sa matka snaží, dokonca i podvedome udržať si dieťa v stave zjednotenia s ňou, dieťa nemôže rozvinúť svoju autonómiu a sexuálnu identitu. Inými slovami, nemôže si vybudovať „hranice svojho ega“. Tento incestný typ vzťahu matka – syn popisuje Patricia Love v práci The Emotional Incest Syndrom (Emocionálny syndróm incestu – pozn. prekl.) (1990).

Freud vo svojej štúdii o Leonardovi da Vinci opisuje príčinu homosexuality ako:

„Veľmi silnú erotickú väzbu k žene, väčšinou k matke, väzbu povzbudenú prehnanou nežnosťou samotnej matky a posilnenú absenciou otca v živote dieťaťa“ (citované v Jacques Corraze, L'homosexualité, Paris, PUF, 1982, s. 85)

Podľa Beibera u 69 % homosexuálov bol vzťah matiek nadmerne intímny. Väčšina z nich opísala svoju matku ako zvádzajúcu alebo kastrujúcu (Corraze, s. 86).

Dr. Gerard van der Aardweg (1987), Marmor (1980), Freud (1910, 1922), Siegelman (1974), Westwood (1960), Schofield (1965), Thompson et al. (1973), a Kronemeyer (1980) pozorovali, že homosexuálni muži vyrastali v abnormálne intímnom materinsko-synovskom vzťahu. V týchto prípadoch dochádzalo k tomu, že mužskí homosexuáli sa v procese identifikácie prikláňali k matke a odkláňali od otca.

Dr. Charles Socarides vo svojich mnohých štúdiách a článkoch o homosexuálnom vývoji (Homosexuality: Psychoanalytic Theory, Jason Aronson, Inc., 1989) uvádza, že homosexuálny vývoj je charakteristický nedostatkom separácie-individualizácie alebo diferenciácie medzi dieťaťom a rodičom, ktorá má rozhodujúci význam pri sexuálnej identifikácii.

b) Uvoľnené rodinné vzťahy

Neprítomnosť matky môže spôsobiť neistotu. Neprítomnosť otca môže spôsobiť nedostatok prirodzeného vzoru pre chlapca. Martensen-Larsen (1957) uvádza, že štvornásobný počet homosexuálov v porovnaní s heterosexuálmi stratilo otca pred pätnástym rokom života. M.T. Saghir a E. Robins (Male and Female Homosexuality (Mužská a ženská homosexualita – pozn. prekl.), Baltimore, the Williams and Wilkins Company, 1973) uvádzajú ten istý poznatok: 35 % homosexuálov a 46 % lesbičiek stratilo jedného rodiča pred 15 rokom života, oproti len 12 % heterosexuálnych mužov a 7 % heterosexuálnych žien. (Beiber, Male Homosexuality, 1988; P. Love, The Emotional Incest Syndrome, 1990.)

c) Zneužitie (sexuálne, fyzické, mentálne, emocionálne) alebo rodič – nepriateľ

Zneužitie môže spôsobiť zmätenie v oblasti sexuálnej orientácie. Nepriateľský alebo násilnícky otec vyvolá v synovi odmietavú reakciu voči mužom. Chlapec si bude veľmi intuitívnym spôsobom myslieť, „nechcem byť ako ocko“, a toto odmietnutie bude ekvivalentné – „nechcem byť mužom“, pretože pre malé dieťa je otec predstaviteľom mužskosti. Ide teda o odmietnutie mužskej identity. Toto rozhodnutie, ktoré dieťa robí vo svojom podvedomí – keďže k nemu dochádza v rannom detstve – sa neskôr stane súčasťou chlapcovej osobnosti.

Saghir a Robins uvádzajú, že 84 % homosexuálov malo negatívny obraz svojho otca (podobný negatívny obraz otca malo len 18 % heterosexuálov) (citát v Corraze, s 87).

Vo všeobecnosti sa jedná o kombináciu všetkých týchto faktorov. Robert Stoller v práci Research on Sexual Identity (Výskum sexuálnej identity – pozn. prekl.) študoval chlapcov, ktorí v rannom detstve (medzi druhým a tretím rokom života) mali pocit, že sú dievčaťom. Všetky tieto deti pochádzali z veľmi zvláštneho rodinného prostredia:

„Bisexuálna matka, pôsobiaca ako žena len navonok, sexuálne neutrálna bez akéhokoľvek záujmu o sexualitu alebo náklonnosť k otcovi dieťaťa, s pocitom hlbokej neúplnosti. Absentujúci otec, fyzicky aj emocionálne, ktorý si nerobí žiadne problémy z toho, že vidí syna obliekať sa ako dievča a prisvojovať si čudné správanie“ Robert Stoller, Recherches sur l'identité sexuelle, Galimard, 1978, s. 119-22, (citované v Elisabeth Badinter, XY de l'identité masculine, s. 69-70).

d) Konfliktný manželský vzťah medzi rodičmi

Nedostatok rodičovskej lásky má svoju konečnú príčinu v nedostatku manželskej lásky medzi rodičmi (napríklad matka, ktorá nedostáva dosť lásky od svojho manžela sa stáva vlastníckou a incestnou).

Frank Worthen, Steps out of homosexuality (Ako sa dostať z homosexuality – pozn. prekl.), (San Raphael, Ca, Frank Worthen, 1984):

„Sme presvedčení, že najhlbším koreňom homosexuality je porušenie vzťahov v rámci rodiny, z ktorého pramení nedostatok spolupatričnosti a nedostatok vzájomnej spätnej väzby. Pocit istoty dieťaťa závisí od trojcestnej väzby: matka – dieťa, otec – dieťa, a otec – matka. Tento tretí vzťah je často zanedbávaný a podceňovaný. Akékoľvek porušenie tohto trojuholníka vyvolá v dieťati neistotu“ (s. 5).

Saghir a Robins uvádzajú, že väčšina homosexuálov vyrástla v rodine, kde rodičia vzájomne bojovali, dokonca aj násilným spôsobom. V týchto rodinách býva častým problémom aj alkoholizmus. Podľa Westwooda (1960) 40 % homosexuálov uviedlo, že vzťah ich rodičov bol veľmi zlý.

Irving Beiber (et al., Homosexuality, New York, Basic Books, 1962) opisuje „špecifický trojuholníkový systém“, ktorý typickým spôsobom vedie k homosexualite:

„Klasické trojuholníkove usporiadanie je tam, kde matka vytvára veľmi obmedzujúce intímne vzťahy, vládne a prejavuje znaky agresivity a znehodnocovania voči manželovi, ktorý sa ako otec správa bez náklonnosti voči svojmu synovi. Zdá sa, že ak je dieťa vystavené takýmto rodinnným vzťahom, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že sa stane homosexuálom, alebo sa u neho objavia vážne problémy tohto druhu.“

5. Druhé štádium: hľadanie identity v období adolescencie

Ak potreby lásky dieťaťa nie sú naplnené, môžu sa erotizovať (môžu dominovať pri prebúdzaní sa sexuálnej túžby) v období puberty. Vynárajúca sa sexuálna túžba prekryje „homo-emocionálnu“ potrebu (u chlapca je to potreba blízkosti priateľského a povzbudzujúceho otca).

Okrem toho na začiatku adolescencie sa deti radšej priatelia s deťmi rovnakého pohlavia a vyhýbajú sa deťom opačného pohlavia. Je to prirodzený sklon, ktorého úlohou je zabezpečiť, aby deti správnym spôsobom zavŕšili svoj psycho-sexuálny vývoj. V tomto štádiu deti hľadajú svoju vlastnú sexuálnu identitu a interakcia s opačným pohlavím by mohla narušiť tento proces. Robiť uzáver, ako urobili niektorí psychológovia, že teenageri sú v určitom období prirodzene homosexuálni, je hrubým násilím: ich náklonnosť k priateľom rovnakého pohlavia nemá sexuálnu, ale jednoducho emocionálnu povahu. Ak bol však základ pre psychosexuály vývoj v rannom štádiu nesprávne postavený, potom tieto emocionálne potreby môžu byť ľahko erotizované.

6. Konečné štádium: závislosť

Ak človek „akceptuje“ svoju homosexuálnu tendenciu, je „zasvätený“ a prijíma homosexuálny štýl života, stáva sa závislým. Závislosť sa vytvorí, ak sa hľadá vnútorné naplnenie (láska) pomocou vonkajších prostriedkov.

Praktizovanie homosexuálnych pohlavných stykov vytvára závislosť. Tento fakt je dokázaný na mnohých väzňoch, ktorí prišli do väzenia bez akéhokoľvek sklonu k homosexualite. Vo väzení však mali príležitosť alebo boli donútení praktizovať homosexuálny styk. Po prepustení mnohí pokračovali v homosexuálnom spôsobe života. Stali sa závislými.

Musí sa preto dôsledne rozlišovať medzi sklonom k homosexualite a homosexuálnym správaním. Homosexuálni aktivisti sa vždy snažia tvrdiť, že ak má niekto homosexuálne túžby, je homosexuál a mal by podľa tejto túžby aj žiť. Avšak človek, ktorý má náklonnosť k homosexualite, sa môže rozhodnúť proti tomu bojovať, môže mať úspešný manželský život, ba dokonca môže postupom času a za podpory manželky tento sklon úplne prekonať. Je veľa prípadov takých ľudí, najznámejším je francúzsky spisovateľ Julien Green.

7. Nad homosexualitou je možné zvíťaziť

Je veľký rozdiel medzi sklonom k homosexualite a homosexuálnym spôsobom života. Homosexuáli sa snažia zotrieť rozdiel medzi sklonom k homosexualite a homosexuálnym spôsobom života. Systematicky definujú homosexualitu nie ako správanie alebo spôsob života, ale ako identitu porovnateľnú s identitou rasovou alebo pohlavnou. Trvajú na tom, že človek je homosexuálom vtedy ak má homosexuálne túžby.

Nemajú však pravdu. Mnohí ľudia bojovali s homosexuálnymi túžbami a predstavami bez toho, aby sa považovali za homosexuálov. Mnohí z nich žijú v manželstve a sú šťastnými matkami a otcami. Niektorí v priebehu rokov úplne prekonali svoje homosexuálne túžby obyčajne vďaka podpornej láske manželského partnera a (alebo) s pomocou terapeuta.

Medzi osobou snažiacou sa prekonať homosexuálne túžby a osobou, ktorá podľahla tomuto pokušeniu, je rovnaký rozdiel, ako medzi neurózou a poruchami osobnosti.

Možný prechod

V marcovom čísle časopisu Focus on the Family (Zaostrené na rodinu – pozn. prekl.) z roku 1994 asociácia založená Dr. Jamesom Dobsonom publikovala svedectvá niekoľkých mužov a žien, ktorí boli dlhú dobu homosexuálmi, avšak prekonali toto deštruktívne správanie a dnes žijú šťastne ako otcovia a matky spolu so svojimi deťmi. Niektorí z týchto bývalých homosexuálov a lesbičiek založili asociácie (Exodus International, Desert Stream, Breaking Free Ministries, International Healing Foundation, atď.) s cieľom pomôcť tým, ktorí chcú uskutočniť tú istú transformáciu, cez ktorú sami prešli – prechod od homosexuality k heterosexulite. Psychoterapeut Richard Cohen, sám kedysi homosexuál, vyliečil stovky homosexuálov a dopomohol im k prechodu. Vo svojej knihe nazvanej Alfie's Home Richard Cohen vystúpil proti propagande, ktorú homosexuáli začali na školách pomocou kníh ako Daddy's Roomate a Heather Has Two Mummies. V knihe sú opísané rodinné zápasy a sexuálne zneužitie, ktoré viedli jedno z detí k homosexuálnym pocitom. Kniha zobrazuje pozitívny vplyv, ktorý zabránil dieťaťu, aby podľahlo pokušeniu homosexuality. Mnohí ďalší známi psychoterapeuti ako je Alexander Lowen, zakladateľ bioenergetiky, alebo Arthur Janov, autor Primal Scream, demonštrovali, že v pozadí homosexuálneho správania sa nachádzajú hlboké citové rany. V mnohých prípadoch tieto zranenia pomohli vyliečiť.

zdroj: http://bigg.host.sk/rodina/homosex.htm


Ak vás tento článok zaujal, nezabudnite naň anonymne upozorniť ľudí, ktorých sa táto problematika dotýka. Stačí kliknúť na malú obálku vpravo od hlavného nadpisu článku.

Diskusia k téme

Ak sa ti článok páčil, môžeš ho zdieľať na sociálnych sieťach.

Zaujímavý projekt