Odcudzená pamätná tabuľa Emanuelovi Teodorovi Böhmovi v KošiciachKeď poviem meno Emanuel Teodor Böhm, asi len málo ľudí bude vedieť, o koho ide – a napriek tomu je to osobnosť, ktorá si plne zaslúži čestné miesto v panteóne slovenských národných hrdinov.

Som rodený Košičan a žijem tu dvadsaťdva rokov a už dlhší čas sa zaujímam o národovectvo a osobnosti s ním spojené, avšak o osobe E. T. Böhma som až donedávna nevedel vôbec nič. Môjmu „objaveniu“ osobnosti Böhma vďačím až Miestnemu odboru Matice Slovenskej v Košiciach a občianskemu združeniu Nové slobodné Slovensko, ktoré sa snažia spropagovať túto osobnosť súčasnej národne uvedomelej slovenskej mládeži.


Mladý Böhm sa rozhodne kráčať Štúrovou cestou

Emanuel Teodor Böhm sa narodil 1. februára v Priekope (dnešná mestská časť Martina). Po skončení Čs. vyššej reálky v Košiciach pokračoval v štúdiu na Prírodovedeckej fakulte na Karlovej univerzite v Prahe. Po rigoróznych skúškach získal titul doktora prírodných vied. Už vtedy mal rôzne pracovné ponuky na zamestnanie, ale on si dal za úlohu ako pred ním napríklad aj Ľudovít Štúr – splatiť svoj osobný dlh voči vlastnému národu, a preto jeho prvé kroky smerovali do Michaloviec. Tam pôsobil ako profesor prírodovedy a chémie a od 6. januára 1938 sa vracia na svoju strednú školu – Čs. vyššia reálka v Košiciach – dnes Gymnázium na Poštovej ulici v Košiciach. Práve na múroch tohto gymnázia visela nedávno odcudzená pamätná tabuľa, pod ktorou sa prívrženci Miestneho odboru Matice Slovenskej v Košiciach a občianskeho združenia Nové slobodné Slovensko každoročne stretávali, aby si Böhmov život pripomenuli.


Voči volaniu svojej vlasti nezostal Böhm ľahostajný

Ako spieva jedna česká kapela ,,naše krásna zahrádko – zalejvána potem, uvadla si zakrátko – za železným plotem,“ a tak 2. novembra 1938 na základe Viedenskej arbitráže boli zabraté južné oblasti Slovenska Maďarskom. Táto udalosť nenechala národovca, akým bol Emanuel Teodor Böhm chladným, a tak sa začal angažovať proti maďarskej šovinistickej politike. Odpoveďou Böhmovi bolo, že v roku 1940 bol prepustený zo zamestnania aj napriek tomu, že škola by profesora takých kvalít, aké mal Böhm, len ťažko hľadala. V septembri 1941 sa stal predsedom Strany slovenskej národnej jednoty. Cieľom strany bolo spájať Slovákov žijúcich v Maďarsku, Rumunsku, na Slovensku a v Juhoslávii, kde organizovali kultúrny a politický život. Stál pri zrode tlačoviny Slovenská jednota, ktorá vychádzala dvakrát do týždňa, neskôr každý deň v Nových Zámkoch.

Emanuel Teodor Böhm bol vedúcou osobnosťou odporu voči útlaku z maďarskej strany. Utrpenie Slovákov zhrnul v Memorande, ktoré vyšlo v roku 1942, a ktoré odovzdal predsedovi maďarskej vlády, Dr. Mikulášovi Kállayovi. Kritizoval v ňom hlavne násilnú maďarizáciu, brachiálnu moc a asimiláciu Slovákov.

Sám Böhm situáciu opisuje takto: „Ešte pred príchodom maďarskej armády, vtrhli na východné Slovensko tzv. Otrhanci (Rongyos gárda). Organizoval ich Miklós Kozma, so súhlasom Horthyho. Jadro tvorilo morálne bahno asociálov a zločincov, ktorým sľúbili milosť a odpustenie trestov s podmienkou, že si splnia svoju ‚vlasteneckú povinnosť‘. Cieľom bolo bezohľadnými násilnosťami vyvolávať paniku a strach medzi bezbranným obyvateľstvom a vzbudiť dojem, že obyvateľstvo sa potrebuje zbaviť ‚dvadsaťročného českého žandárskeho teroru‘ a volá po návrate ‚svätoštefanského Maďarska‘!“ (Böhm, E. T.: V šesťročnom zajatí. Matica Slovenská: 1993.)

Maďarská národná rada vyhostila z Košíc profesorov a ostatnú inteligenciu, hromadne boli poprepúštaní železničiari, poštári a duchovenstvo. Vtedajší biskup Jozef Čársky, riaditeľ Čs. reálky J. Trochta a niekoľko členov inteligencia sa dali dokopy, aby udržali školstvo slovenské – to boli prvé počiatky otvoreného odporu v Košiciach.

Jozef Čársky spomína: ,,Na uprázdnené slovenské fary dosadili maďarských farárov a mysleli si, že slovenskú otázku na cirkevnej rovine tým raz navždy vyriešili.“

Čársky bol diskvalifikovaný a nakoniec musel z Košíc odísť. Od 10. novembra 1938 prevzala Košice maďarská vojenská správa. Napriek tomu sa konečne podarilo o päť dní nato otvoriť slovenské gymnázium so 630 študentmi na čele s Trochtom. Represie na seba nenechali dlho čakať a postupne tam ostalo kvôli rôznym vyhrážkam iba 380 študentov. Emanuel Teodor Böhm na gymnáziu pôsobil tiež a v septembri 1939 mu Pál Balla ponúkol miesto profesora agrochémie na univerzite v Budapešti (založená v roku 1635!). On túto lukratívnu ponuku odmietol, neskoršie, ako uvádza, sa mu toto odmietnutie vypomstilo a 14. apríla 1940 bol zo školských služieb prepustený. Detektívne oddelenie maďarskej kráľovskej štátnej polície ho označilo ako jedného z najškodlivejších činných slovenských exponentov. Maďarské vojská útočili na Slovensko na všetkých frontoch – Košice, Prešov, Nitra, Spišská Nová Ves, ale aj Nové Zámky boli bombardované. Práve v Nových Zámkoch pôsobila ďalšia osobnosť odporu voči útlaku Slovákov – Dr. Ľudovít Obtulovič, ktorý videl v Emanuel Böhmovi cenného spojenca. Toto spojenectvo vyústilo do založenia novín Slovenská jednota.

Emanuel Teodor Böhm uvádza: „Slovenská jednota vznikla z čisto národných pohnútok. Mala upevňovať a udržiavať plameň slovenskej spolupatričnosti a rodolásky v neprajnom zajatí. Mala sa prihovárať k príslušníkom slovenského národa rečou srdca i rozumu, bez ohľadu na ich konfesijnú, politickú či sociálnu príslušnosť. Slovenská jednota mala podporovať každého Slováka a nabádať ho, aby sa na svojom mieste dožadoval svojich ľudských a národných práv.“.

Mediálna mašinéria fungovala i vtedy a podľa vzoru Protokolov sionských mudrcov Maďari začali pre oblasť Nových Zámkov vydávať „Slovenské noviny“ a pre Košice „Našu zástavu“, kde urážali a ponižovali slovenské povedomie, plus sa postarali o rapídnu cenzúru Slovenskej jednoty. V článku „Školská otázka v okolí Košíc“ Böhm poukazuje na to, že žiaci v gymnáziách už neovládajú slovenčinu, pretože maďarskí učitelia, kňazi a notári sa usilovali o to, aby aj v čisto slovenských obciach – napr. Krásna nad Hornádom (dnes časť Košíc), kde bolo 304 slovenských a 19 maďarských žiakov, sa všetky predmety vyučovali len po maďarsky.


O Böhmovej dôležitosti svedčí i fakt, že Maďari sa ho pokúsili fyzicky zlikvidovať

Böhm založil Stranu slovenskej národnej jednoty (SSNJ), ktorej bol i predsedom. Hneď na to ho Ministerstvo vojny poslalo na ruský front, kde zažije i pokus o fyzickú likvidáciu. O tomto sa dochoval list generálovi Ferdinandovi Čatlošovi, kde ho podrobne informoval o tom, že veliteľ 8. pluku dal príkaz na jeho zlikvidovanie. Nakoniec bol na základe tohto listu a intervencií slovenskej vlády prepustený. V júni 1942 Böhm odovzdal maďarskému ministerskému predsedovi Kállayovi Memorandum SSNJ, ktoré sa týkalo otázok Slovákov v Maďarsku. Žiadali:

  • zriaďovať ľudové školy všade tam, kde podľa štatistiky majú Slováci väčšinu, aby mohli študovať v rodnom jazyku;
  • aby slovenskí profesori mali tie isté podmienky ako ich maďarskí kolegovia,
  • zamedzenie zneužívania cirkvi na pomaďarčovanie,
  • používanie názvu Slovák v úradnom styku namiesto Tóth a iné;

Keď toto Memorandum bolo zverejnené, Slováci zaujali voči Maďarom ostré stanovisko. SSNJ je vo februári 1945 rozpustená, Böhm začal učiť v gymnáziu v Bratislave a v roku 1946 ho vymenovali za ministerského radu na Presídľovací úrad v Bratislave – zistili, že v Maďarsku bolo 474 000 Slovákov túžiacich po domovine. Vo voľbách v roku 1946 kandidoval ako člen DS do Ústavodarného národného zhromaždenia. Maďari i vtedy proti nemu rozpútali zúrivú kampaň – permanentne ho obviňovali, že je Čechúň, pansláv, komunista, boľševik. Koľko rôznych a hlavne protichodných označení môže mať jeden a ten istý človek! Vo funkcii zotrval iba krátko, lebo do oka nepadol ani boľševickému režimu, ktorý ho obviňoval z maďarónstva, klérofašizmu a z podvratnej činnosti. Neskôr sa stal povereníkom zdravotníctva, kde vznikali na jeho popud domy národného zdravia.


Emigrácia

V roku 1948 je kvôli opätovnej nemilosti nútený emigrovať do Anglicka, kde sa angažoval za zjednotenie slovenského exilu – z veľkou prezieravosťou sa do Čs. orientovaných emigrantských združení nezapájal. V 1951 zakladá Združenie Slovákov vo Veľkej Británii, kde vydávajú časopis Vatra. Po smrti Karola Sidora sa stáva predsedom užšieho predsedníctva SNR a začína spolupráca so Slovenskou ligou v Amerike. Böhm bol iniciátorom založenia revue Rozhľady a založenia strešnej organizácie Slovákov vo svete – Svetový kongres Slovákov (SKS). S vekom pribúdali vrásky, choroby, no plameň iniciatív ani zďaleka nezhasínal – zaslúžil sa o zriadenia Katedry slovenskej histórie na univerzite v New Yorku. V posledných rokoch sa ako podpredseda SKS venoval ochrane práv Slovákov vo svete, s manželkou Máriou Dziakovou-Böhmovou založili ocenenie pre najlepších reprezentantov slovenskej kultúry v exile – Múza Tatier – zaslúžili sa o postavenie pomníkov Martinovi Kukučinovi, Štefanovi Moyzesovi či Karolovi Kuzmánymu.

Svojou vedeckou činnosťou v exile dosiahol medzinárodné uznanie – bol členom Kráľovskej chemickej spoločnosti v Londýne a členom Inštitútu potravinárskych technológov.


Emanuel Teodor Böhm – Svieca zapálená na oboch koncoch

Z každodennej praxe vieme, že ak zapálime sviečku, bude horieť – ak ju zapálime na oboch koncoch, bude horieť dvakrát tak silno, ale i dvakrát tak rýchlo zhorí. Emanuel Teodor Böhm však nebol toho príkladom – bol zapálený pre každú vec, v ktorej videl, že pomôže slovenskému národu – mal šancu emigrovať, žiť život na úrovni, ale on chcel, aby jeho národ mal rovnocenné postavenie medzi ostatnými, tak ako si zaslúži. Proti Maďarom nikdy nevystupoval nenávistne, ani slovenskí ľud neburcoval proti nim – šlo mu len o to, aby si každý žil na svojom a po svojom.

Ak spomínam tú sviečku – koľko takýchto sviečok dnes horí na Slovensku? A sú vôbec tieto sviečky zapálené? Na toto nech si odpovie každý sám.

Emanuel Teodor Böhm – Ďakujeme – Národ Ti to nezabudne!

Tento článok sa páči 44 ľuďom. Ak sa páči aj tebe, môžeš ho zdieľať na sociálnych sieťach.

Zaujímavý projekt