Narodil sa 14. marca 1879 v Ulme, Nemecko. Keď sa jeho rodina presťahovala do Talianska, Einstein navštevoval školu v Arrau, vo Švajčiarsku. V roku 1896 vstúpil do Švajčiarskej Federálnej Polytechnickej školy v Zürichu, aby sa stal učiteľom fyziky a matematiky. Zamestnával sa prevažne čítaním prác Ludwika Boltzmanna, James Clarka Maxwella, Hermanna Helmholtza, Heinricha Hertza a Gustáva Kirchhoffa.

V roku 1900 obdržal diplom a získal švajčiarské občianstvo. V roku 1905 dostal doktorát Univerzity v Zürichu. Márne však hľadal akademickú pozíciu. Konečne prijal miesto na patentovom ústave v Berne, a pracoval v oddelení, kde jeho práca spočívala “v predbežnom vyšetrovaní žiadostí o patenty”. A mimo iného je tiež známe, že Mníchovský Technický inštitút, kde sa Einstein uchádzal o miesto v roku 1898, zamietol jeho žiadosť s poznámkou "shows no promise". (neukazuje prínos).

Príbeh Einsteina je zaujímavý. Vedec, objaviteľ “Špecialnej Teórie Relativity” a “Generálnej Teórie Relativity”, taktiež prispel k “štatistickej mechanike” a do “kvantovej teórie” ale obzvlášť do “kvantovej teórie radiácie”.

Keď sa v Nemecku, po nástupe Hitlera, útoky na “židovskú fyziku” zosilňovali, odišiel v roku 1932 do USA. Tri roky učil na Kalifornskom Technologickom Inštitúte (California Institute of Technology). V roku 1933 bol ustanovený v Princetone “Inštitút pre Pokročilé Štúdium” (Institute of Advanced Studies), Einstein sem prišiel na pozvanie a bol aj prijatý.
Toľko je všeobecne známe z médií, zo školských osnov, tiež z osnov komunistických škôl, z rôznych publikácií a kníh, atď., atď.

Keď sa však podívame na jeho vedeckú kvalifikáciu trochu z iného uhla, než nám ho doteraz ponúkali svetové média a propaganda, ktoré boli a sú v rukách ľudí, ktorých môžeme smelo nazvať “mytológovia histórie”, prideme ku iným, veľmi prekvapujúcim uzáverom.

Nie je prekvapením, keď uvážime nevyliečiteľný “dogmatizmus” ľudstva, že vedecké dogma je často nekriticky prijímané tak ako politické dogma, čo je bohato demonštrované životom a prácou Alberta Einsteina.
Nemecko-židovský fyzik Einstein je považovaný za “otca relativity”, napriek tomu, že v roku 1904, teda rok predtým, než Einstein publikoval jeho dokument o “Špecialnej teórii Relativity” (Special Theory of Relativity), francúzsky fyzik Henri Poincaré mal prednášku na tému “Princíp Relativity” (The Principle of Relativity) v americkom meste St. Louis. (“The Einstein Myth and the Ives Papers”, eds. Richard Hazelett and Dean Turner, Devin-Adair, Old Greenwich, Conn., 1979, p. 154.).

V roku 1916, keď Einstein uviedol jeho “Generálnu Teóriu Relativity” (General Theory of Relativity), bol prakticky stále neznámy vo svete fyziky. V skutočnosti, kedykoľvek bola relativita spomenutá, s najväčšou pravdepodobnosťou to bolo vždy v spojitosti s menom Lorenz. (“The Einstein Myth and the Ives Papers”…p.266).

Potom, v roku 1919, prišla známa britská vedecká expedícia so štúdiom úplného zatmenia slnka. Ohýbanie svetla, ako prechádzalo cez slnečné gravitačné pole, sa ‘zhruba’ priblížilo výpočtom, ktoré predpovedal Einstein.
Skoro cez noc, média, s pomocou známeho britského vedca Sir Arthura Eddingtona, urobili z Einsteina medzinarodnú “celebritu”. V roku 1920 podnikol triumfálnu cestu Amerikou, nie však aby učil o svojej “novej fyzike”, ale aby vyzbieral peniaze pre Sionizmus.

Vo Weimarskej Republike nadšenie nebolo až také búrlivé. Niektorí nemeckí fyzici zorganizovali Kongres proti-relativite, na ktorom Einstein bol obžalovaný, že zavádza západnú vedu preč od smeru výskumu, do divokého vzdialeného mysticizmu, abstrakcie a špekulácie. Sto vedcov a intelektuálov prispelo do knihy, ktorá odsúdila Einsteina z vytvárania fyziky, ktorá už nebola zhodná s realitou fyziky. (“Hundert Autoren Gegen Einstein”, R. Voigtliinder Verlag, Leipzig, 1931)..

Nemci však neboli jediní kritici relativity. Niektorí prominentní britskí a americkí fyzici nesúhlasili s niektorými, alebo so všetkými ideami Einsteina a ani sa nebáli to povedať. Boli medzi nimi osobnosti ako Dayton C. Miller, prezident Americkej Fyzikálnej Spoločnosti, Herbert Dingle, president Britskej Kráľovskej Astronomikálnej Spoločnosti, Herbert Ives, brilantny americký optický fyzik, ktorý sa pričinil o vývin televízie, a po druhej svetovej vojne Louis Essen, britský expert na atómové hodiny. Ale Einsteinova sláva rástla a tieto hlasy boli viac-menej umlčané. Mená ako FitzGerald, Lorentz, Poincaré a mená iných priekopníkov vo fyzike boli zväčša zabudnuté a média odmenili Einsteina exkluzívnym patentom na relativitu.

Špeciálna Relativita hovorí, že nič sa nemôže pohybovať rýchlejšie ako rýchlosť svetla a že hmota vzrastá rýchlosťou a stáva sa nekonečnou pri rýchlosti 298,051 km v sekunde, teda tak, ako bola ‘zvuková bariéra, teraz je ‘svetelná bariéra’. Kto vie, ako dlho vydrží Einsteinová ‘svetelná bariéra’?

V roku 1980 boli spozorované štyri extragalaktické rádiové zdroje, šíriace sa rýchlosťou medzi 2 až 20-krát rýchlejšie ako svetlo! (“Scientific American”, Aug. 1980, p. 82B). Samozrejme nadšenci Relativity nazvali tieto pozorovania ‘ilúziami’, teda tým istým slovom, ktoré geocentristi použili v prípade Galileovho objavu Jupiterových mesiacov.

Na rozdiel od “Špeciálnej Teórie”, “Generálna Teória Relativity” bola potvrdená len zriedka a nepodstatne. Pri každom zatmení slnka, alebo keď je objavené nejaké záhadné teleso v hlbokom vesmíre, média sa hneď snažia oznámiť svetu, že sa zase dokázala pravdivosť Einsteina.
Keď je však “Generálna Teória” tak ‘pevne ustanovená’, prečo musí byť stále a stále znovu dokazovaná?

Skutočnosťou je, že jestvuje viac prijateľných teórií, pojednávajúcich o gravitácii. Jedna z nich “Teória Brans-Dickeho” (Brans-Dicke Theory), bola dokázaná byť tak isto správnou ako “Generálna Teória”, keď bola podriadená skúškam. (“Scientific American”, Nov. 1974, pp. 25-33.)

Napriek vzrastaniu ‘úmrtnosti’ najpevnejšie ustálených fyzikálnych zákonov – v roku 1962, teória ustálená o moc pevnejšie vo vedeckom svete ako Relativita, bola zanedbaná, keď professor Bartlett z Univerzity v Britskej Kolumbii vyvinul xenon-platinum hexafluoride. Dovtedy totiž existoval v chémii nezmeniteľný zákon, že platina a xenon, ‘noble’ kov a ‘noble’ plyn, boli úplne odolné chemickému zlúčeniu. (“San Francisco Chronile”, This World, Dec. 9, 1962, p. 25.), akokoľvek však, “Generálna Relativita ostáva nenapadnuteľná. Dobrý dôvod je taký, že keby nejaký vedec povedal nahlas niečo proti Einsteinovi, ohrozil by svoju kariéru.

Uvádzam v angličtine, aby som sa vyhol prípadným nepresnostiam v preklade:

    “this entailed that the length of a metre rod and the duration of a second on a clock depend on the state of motion of the observer with respect to the instru¬ments. For an observer a moving metre rod will look shorter and the seconds on a moving clock will look longer. For ordinary velocities this change is completely negli- gible; however, if we approach speeds, which are comparable to the speed of light this becomes of great import.”

Teda pre bežné rýchlosti táto zmena je úplne zanedbateľná.

Einstein prišiel neskoršie k záveru, že ku správnemu generalizovaniu jeho “Špeciálnej Teórie” musí ešte vziať do úvahy a pridať teóriu o gravitácii. Jeho snahy boli konečne úspešné a po niekoľkých predbežných verziách publikoval v roku 1916 jeho “Generálnu Teóriu Relativity” Okrem toho prispel (všimni slovo ‘prispel’) k problému “Teórie o radiácii” a k problému “Štatistická mechanika”. Ale treba tiež podotknúť fakt, že existuje viac iných vierohodných teórií pojednávajúcich o “príťažlivosti”; jednou z nich je napríklad teória Brans-Dicke-ho.

Einstein prišiel teda k uzáveru, že elektromagnetické pole musí byť ovplyvnené poľom gravitačným. Počas jeho výskumu vyvinul “princíp symetrie”, čo sa stalo základným kameňom Generálnej Teórie Relativity.

Intelektuálna krása teda je v tom, že v zákonoch fyziky sú zákony geometrie v štyroch dimenziách a tieto zákony sú určené distribúciou hmoty a energie vo vesmíre.
ALE GEOMETRICKÁ INTERPRETÁCIA OHĽADNE ‘ŠPECIÁLNEJ TEÓRIE’ BOLA ORIGINÁLNE VYJADRENÁ HERMANOM MINKOVSKIM!

Okrem vytvorenia “Špecialnej” a “Generálnej” teórie Relativity, Einstein prispel (a zase všimni slova ‘prispel’) ku “Štatistickej mechanike” ku “Kvantovej teórii” a ku “Teorii o radiácii”. Že nebol sám. Boli tu: Erwin Schrödinger (matrix mechanics), Werner Heisenberg, Max Born a Pascual Jordan (taktiež matrix mechanics), ktorí vyvinuli kvantovú teóriu “materiálnych systémov”. Dokonca Tesla predchádzal Rutheforda, Bohra aj Einsteina v teóriach štruktúry atomu, čomu sa dalo pomenovanie “Kvantová fyzika”.

Treba si tiež uvedomiť, že Nobelovú cenu v roku 1922 (za rok 1921) Einstein nedostal za “Špeciálnu Teóriu Relativity” ale za “fotoelektrickú zákonitosť “ a jeho prácu v oblasti teoretickej fyziky”

Bolo to azda preto, lebo jeho ‘Teóriu Relativity’ napadlo nie len okolo 100 nemeckých vedcov a intelektuálov (v diele “Hundert Autoren Gegen Einstein”, Leipzig, 1931), ale aj také britské a americké esá ako Dayton C. Miller, prezident Americkej Fyzikálnej Spoločnosti, Herbert Dingle, prezident Britskej Kráľovskej Astro¬nomickej Spoločnosti, Herbert Ives, americký ‘optical phys¬icist’, Louis Essen, britský expert na “atomic clocks”, teda istota v správnosť Einsteinovej teórie bola neistá a výbor pre udeľovanie Nobelovej ceny sa nechcel po čase blamovať?
Jedno je tiež pravdou, že s jeho Teóriou Relativity sa Einstein nikdy viac, po zvyšok svojho života nezaoberal.

Nie je ani tajomstvom, že časti v Einsteinovej “Špeciálnej Teórie” sú prevažne založené na matematických rovniciach írskeho ‘teoretického fyzika’ George FitzGeralda a holandského “teoretického fyzika” Hendrika Lorenza.

Čo svet počul a čo vie o Planckovi, Poincaré, Lorenzovi alebo FitzGeraldovi? Skoro nič, ale zato Einstein je “génius”.

O Einsteinovej žene Mileve, tiež málokto vie, že to bola ona, ktorá kontrolovala a opravovala jeho výpočty. Čo to hovori? Kto bol lepší, Einstein, alebo jeho žena? Planck a Mileva boli údajne najväčší matematici v histórii ľudstva. Samozrejme o nej nikto nič nevie, ba mnoho ľudí ani nevie o jej existencii! Tá chudera skončila, keď ju Einstein opustil, pri opatrovaní jedného zo svojich (dvoch) synov, trpiaceho na padúcnicu. K Einsteinovmu dobru však treba pripísať, že jej dal peniaze, ktoré obdržal za jeho Nobelovu cenu.

Einsteinove ‘zavandrovanie’ do politiky bolo taktiež pochybné. Jeho podpora komunistickej-ľavičiarskej koalícii v Španielskej revolúcii, jeho utopický socializmus, jeho spojenie s najmenej jedenástimi, komunistami vedenými organizáciami v Amerike, s prepožičaním svojho mena nespočetným komunistickým ‘manifestom’, jeho úloha ako obchodníka s atómovou bombou, jeho priateľstvo s Východným Nemeckom po druhej “svetovej” vojne, všetko toto mu vynieslo veľmi zlé ohodnotenie u takých západných eminentov, ako Ortega y Gasset, ktory sa vyjadril:

    “Albert Einstein ma právo na názor o Španielskej občianskej vojne a zaujať jednostranné stanovisko. Albert Einstein však prejavil hlbokú nevedomosť o tom, čo sa v Španielsku odohralo dnes, pred storočiami a vždy. Duch, ktorý inšpiroval túto arogantnú intervenciu, je ten istý, ktorý priniesol univerzálne zneváženie iným intelektuálom. (La rebelión de las masas, p. 189.)

H.L. Mencken, zakladateľ známeho “American Mercury”, bol dokonca kritickejší:

    “Žiaden židovský vedec sa nikdy nevyrovnal Newtonovi, Darwinovi, Pasteurovi alebo Mendelovi…” také výnimky ako Ehrlich, Freud a Einstein sú len zdanlivé… Freud bol z deväť desatín šarlatán, a jestvuje silný dôvod veriť, že Einstein dlho nevydrží; jeho ‘ohnutý priestor’ môže byť zaradený s psychosomatickými nárazmi Galla a Spurzheima (Minority Report, H. L. Mencken’s Notebooks, Knopf, New York, 1956, pp. 273-74.)

Wilmot Robertson píše v jeho knihe “The Dispossessed Majority” na stranách 308 - 311:

    “Akokoľvek história posudzuje Einsteina, akokoľvek jeho práca vydrží skúšky času, je nepopierateľné, že sa mu dostalo omnoho viac uznania než si zasluhuje. Čo ho “posunulo”, bola jeho schopnosť veľmi dobre sa prispôsobiť prevažujúcej dogme liberálnej minority, hysterickému humanitarizmu, internacionalizmu bez koreňov, anti-Nacizmu, anti-Sionizmu, tolerancii a priležitostným, neúmerným emóciám ku Marxovi a Freudovi.

Za zmienku taktiež stojí, že pred nedávnom prebehla v kanadskej televízii správa, že Američania poslali do obehu ‘satelite’, ktorý má dokázať “správnosť alebo nesprávnosť” Einsteinovej Teórie Relativity! Znamená to, že správnosť tejto teórie ešte nebola vôbec dokázaná?
V iných rozmeroch nemusia platiť fyzikálne zákony, ako ich poznáme, napríklad rýchlosť svetla sa nemusí rovnať veličine "c", nemusí to byť najväčšia dosiahnuteľná rýchlosť, nemusí v nich plynúť čas, atď. Rýchlosť svetla je najväčšou rýchlosťou v dimenzii, v ktorej existujeme. Ale človek a vesmír neexistuje len v jednom rozmere. A v ostatných platia oveľa neskutočnejšie zákony a zákonitosti, než si vieme predstaviť.

Z hľadiska čiste teoretickho, “special theory” poskytuje vedúci princíp v pátraní po zákonoch prírody. Naviac prezrádza, že náš jednoduchý koncept priestoru a času, na ktorom boli založené “Newtonian mechanics”, vyžadujú dôkladnú modifikáciu.

V roku 1982 uskutočnili francúzski fyzici Alain Aspect, Jean Dalibard a Gerard Roger hádam najvýznamnejší pokus storočia. Ešte v roku 1920 Einstein povedal, že formulácie kvantovej fyziky naznačujú, že sub-atomické častice by teoreticky mohli byť schopné navzájom medzi sebou komunikovať. Einstein sa nazdával, že je to nezmysel, pretože to by znamenalo, že výmena informácií medzi nimi by musela prebiehať nadsvetelnou rýchlosťou. A to by potom vyvracalo jeho vlastnú teóriu, že najvyššou dosiahnuteľnou rýchlosťou je rýchlosť svetla. Pokus, ktorý sa uskutočnil s tzv. dvojičkami častíc, kedy atómy vápnika zohrievali laserami, však dokázal, že to nielen možné je, ale že sa to skutočne deje!
Ale smutné je, že o tomto prevratnom pokuse tlač informovala verejnosť len akoby na okraj iných udalostí a bľabot života túto nesmierne dôležitú informáciu úplne udusil.

* * *

Brownov pohyb (Brownian movement)

Einstein ešte ani nebol na svete, keď v roku 1827 Robert Brown, britský botanik zistil, že malé čiastky, viditeľné len cez mikroskop sa dostanú do prudkého pohybu, keď sú ponorené do tekutiny. Tento “brownov pohyb” Einstein vysvetlil a toto teoretické vysvetlenie bol prvý viditeľný dôkaz o molekulárnom zložení hmoty.

Brown ale poznamenal, že on nie je prvý, ktorý objavil tento pohyb a referoval ku skorším pozorovaniam J. T. Needhama a zvlášť F. W. von Gleichena, ktorého práce ho predčili o 60 rokov. On bol len prvý, ktorý začal detailné vyšetrovanie tohoto úkazu. Taktiež stojí za pozornosť, že dávno pred Einsteinom systematické výskumy C. Wienera (1863) a G. L. Guoy-a (1889) presvedčivo dokázali, že “Brownov pohyb” nebol výsledkom termálnych konvencií ani kapilárnych síl.

Skutočné kvantitatívne vyšetrovanie prišlo až v 20-tom storoči, a F. M. Exner (1900) bol prvý, ktorý fotograficky určil rýchlosť pohybu častíc ako záležitosť ich veľkosti a teploty. Presnejšie výsledky boli umožnené objavom ‘ultramikroskopu’ H. Siedentopfom a R. Zsigmondym v roku 1903. Niet teda pochýb, že všetci, vrátane Einsteina mali výhodu objavom tohoto nástroja, lebo kolloidné čiastky boly príliš malé, aby boli viditeľné obyčajným mikroskopom.

* * *

Tak je to teda s niektorými objavmi vo svete vedy a obzvlášť fyziky.
Opýtajte sa školáčika otázku: “Kto objavil rádio”? Keď dostanete vôbec odpoveď, bude to: MARCONI – odpoveď, ktorú nájdete vo všetkých učebniciach ako aj encyklopédiách. Alebo sa opýtajte kohokoľvek: “Kto vynašiel váš ‘toaster’, vaše stereo, pouličné svetlá, fluorescenčné svetlá”? Bez zaváhania: THOMAS EDISON.
V obidvoch prípadoch je odpoveď nesprávna.

Ak sa ti článok páčil, môžeš ho zdieľať na sociálnych sieťach.

Zaujímavý projekt