Potom, ako sa Pavol Kolesár rozhodol medzi prvými postaviť proti psychickému a fyzickému útlaku svojho kórejského zamestnávateľa, na svetlo sveta sa dostávajú ďalšie hrôzostrašné výpovede zamestnancov. Dve z nich Vám teraz sprostredkujeme.


I. Monika, 21 rokov: „Ak začnú ľudia odpadávať, potom zistíme, koľko nadčasov im môžme dávať.“

Nuž, bohužiaľ mám s tým skúsenosti. Pracovala som v celosvetovej kórejskej firme v Galante 2 roky a teda tam, keď bola sezóna, ľudia makali, kým vládali. Dokonca jeden z manažérov raz vyhlásil, že nás budú dlhšie čo dlhšie nechávať na nadčasoch, kým nezistia, dokedy ľudia vládzu „robotovať“, povedal dokonca: „Ak začnú ľudia odpadávať, potom zistíme, koľko nadčasov im môžme dávať.“

Je to dosť smutné, nehovoriac o podmienkach, v ktorých musia zamestnanci pracovať. Skladníci v zime mrznú na rampách, v lete odpadávajú v teple. Keď sme sa spýtali vedúcich, prečo nedostaneme fukáre, povedali, že to stojí peniaze, ale to, že nás stojí lekár tiež financie, nikoho nezaujímalo. Nehovoriac o tom, že ak bol niekto dlhšie na PN ako týždeň, tak v momente letel. Človek sa nemohol ani vyčúrať, či sa ísť napiť, pretože bol automaticky zaradení medzi problémových zamestnancov.

Neraz som bola svedkom toho, ako team leaderi doslova vrieskali po ľuďoch, akí sú nemožní, hlúpi, nevzdelaní a leniví. Nadávali im do debilov a neschopných ľudí. Ja osobne som bola diskriminovaná a terorizovaná svojou nadriadenou, ktorá ma neustále atakovala. Vyhlásila, že mi nedá pokoj, kým nedám výpoveď a to všetko pre to, že som jej nebola sympatická. Svoj sľub aj dodržala, dovtedy si nedala pokoj, kým som neodišla na iné oddelenie. Vymýšľala si na mňa nepravdivé lži. Klamala, že svoju prácu nerobím dobre a dokonca mi kradla materiál, pričom vedela, že mám zaň finančnú zodpovednosť.

Úplne chápem Pavla Kolesára (reakcia na Prop.sk) a vlastne som na neho hrdá, že sa dokázal postaviť teroru, ktorý prevláda v kórejských firmách, kde si myslia, že sú všemohúci a ľudia, bez ktorých by vlastne nemohli ani fungovať, sú pre nich len obyčajná spodina, do ktorej si môžu utierať svoje nohy...

Úplne chápem Pavla!


II. Eva, 32 rokov: Prístup nadriadených pracovníkov k nim prideleným podriadeným

Svoje skúsenosti zhrniem do niekoľkých bodov. Mala som možnosť vyskúšať si aj pozíciu podriadeného pracovníka a aj nadriadeného, teda s tým, že keď som pracovala ako nadriadený pracovník, teda vedúca zmeny, tak som sa vlastne podriaďovala priamo kórejskému vedeniu firmy, a keď som pracovala ako podriadený pracovník, tak mojimi nadriadenými boli naši slovenskí občania. Myslím, že to na situácii veľa nemení, nakoľko oni zas podliehali svojim nadriadeným, teda kórejským občanom, a teda presadzovali ich štýl práce a prístup k zamestnancom.

V prvom prípade ide o moje miesto pôsobenia v SAMSUNG, Galanta, kde som pracovala ako výrobný pracovník v pásovej výrobe, v druhom prípade to bola pozícia vedúcej výroby v Bang Joo Electronics Slovakia, Šurany.

Nadčasy: boli na dennom poriadku, nakoľko normy boli také vysoké, že ich nebolo možné spĺňať za 8 hodinovú pracovnú dobu. Pokiaľ niekto s nadčasom nesúhlasil, tak hrozili sankciami, vo forme zrážok zo mzdy, dokonca výpoveďou;

Prestávky: nakoľko sa plány nestíhali plniť, tak nám ich nadriadení skracovali, čo mnohokrát znamenalo ostať hladným, nakoľko za 15 minút nebolo možné vystáť rad na obed, a potom ho zjesť;

Pracovné pomôcky: ich prideľovanie nezáviselo od ich opotrebenia, ale bol proste určený čas, koľko nám musia napríklad ochranné rukavice vydržať, opotrebené káble sa nemenili za nové, ale za menej opotrebené, čo mnohokrát neznamenalo, že sú bezpečné, stačilo, že sú funkčné. Rovnako aj technické vybavenie, čo sa týka strojov, ktoré boli na pokraji životnosti, neboli zamieňané za nové, bezpečnejšie, dokonca ich neopravovali ani žiadni odborníci, ale doslova, kto-čo vedel, to opravil a ostatné sa nechalo tak, hlavne, že to fungovalo, používali sa rôzne imitácie náhradných dielov;

PN alebo jednodňová návšteva lekára: pokiaľ sme sa chceli dohodnúť na jednodňovej návšteve lekára, tak to bol veľký problém, pretože nikdy nemal kto zastupovať, stále sa termín odkladal, až to potom končilo dlhšou PN, po ktorej mnohých čakalo prepustenie, alebo preradenie na inú pracovnú pozíciu, samozrejme menej atraktívnu, ako bola predošlá.

Pre nedostatok výrobných robotníkov, pracovník musel vykonávať viac pozícií.

Toto je len niekoľko najzávažnejších bodov, ale každé neuposlúchnutie ich príkazov bolo spojené s vyhrážkami, krikom, hrubým zaobchádzaním. Znova opakujem, že keď sa niekto na niečo „odvážil“ sťažovať, tak sa stal nepotrebným pre firmu, buď bol preradený, alebo ho čakala výpoveď.

Nebola som síce očitým svedkom fyzického napadnutia, ale je mi známych niekoľko prípadov, keď toto napätie a tlak, ktorý bol denne vyvíjaný na podriadených, končil bohužiaľ aj takto.


Na záver je potrebné zdôrazniť, že vždy, keď chceme nepriaznivú situáciu zvrátiť, prvým krokom ku zmene býva spravidla zbaviť sa strachu z tlaku sociálneho prostredia na nás (rodina, zamestnávateľ, škola, ap.). Keď sa zbavíme tohto strachu, začneme o nepriaznivej situácii vypovedať prirodzene sami od seba a ak sa budú naše výpovede hromadiť, sila dôkazov a jednota poškodených napokon prelomia aj ten najsilnejší tlak sociálneho prostredia a my dosiahneme zvrátenie našej nepriaznivej situácie.

A preto: Prestaňte sa báť konať dobro! Prehovorte o skrivodlivostiach na Vás páchaných!

O Vašich pracovných skúsenostiach (s domácimi alebo zahraničnými zamestnávateľmi) nám napíšte na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
Zaručujeme Vám zachovanie potrebnej diskrétnosti.

Tento článok sa páči 29 ľuďom. Ak sa páči aj tebe, môžeš ho zdieľať na sociálnych sieťach.

Zaujímavý projekt