Väčšina slovenského národa považuje „Slovenské národné povstanie“ za dobrú vec a svetlú stránku našich dejín. Ide vraj o hrdinský odboj slovenského národa proti fašizmu a zlému režimu. Je však všetko také jasné? Je povstanie skutočne tým, za čo ho vydáva oficiálna história? Máme byť na čo hrdí? Pomohlo nám v niečom? Pre odpovede na tieto otázky je potrebné opustiť jednostranný výklad a viac pochopiť súvislosti, ktoré obklopujú povstanie.

Komu prekážala existencia Slovenského štátu?

Vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 bol vo všeobecnosti vnímaný kladne. Hoci spočiatku vládla určitá neistota, keďže išlo vlastne o veľký krok do neznáma, čoskoro sa našťastie ukázalo, že výpovede neprajníkov o tom, že samostatné Slovensko nebude schopné sa udržať, sa nevyplnili. Vznik Slovenského štátu znamenal koniec čechoslovakizmu a pražského centralizmu a ochranu tradičných slovenských hodnôt. To bolo presne to, čo si v tom čase želal bežný slovenský človek.

Predsa však ostali na Slovensku skupiny, ktoré sa nemohli s jeho samostatnou existenciou zmieriť. Medzi tieto patrili komunisti, ktorým boli cudzie základy ideológie štátu: kresťanská morálka a národný princíp. Ďalej to boli Židia, ktorých predtým enormný vplyv bol obmedzovaný a postupne sa nad ich pôsobením na Slovensku začali sťahovať temné mraky. Ďalšou takouto skupinou boli čechoslovakisti a sympatizanti Beneša, ktorý nikdy neakceptoval existenciu slovenského národa a tobôž nie jeho samostatného štátu. V neposlednom rade k odporcom štátu patrili aj tí, ktorým sa jednoducho nepáčil nemecký vplyv na Slovensku alebo zjavne nedemokratický charakter režimu.

Politika mäkkej ruky voči odporcom

Príčiny pokusu o štátny prevrat, ktorý sa v komunistickej propagande tak často označuje ako „Slovenské národné povstanie“, ležia hlbšie v politike Slovenskej republiky. Režim tohto štátu bol totiž voči všetkým skupinám odporcov veľmi mierny, zvlášť keď uvážime obdobie druhej svetovej vojny.

Napríklad, hoci polícia rozbila prvé štyri ilegálne vedenia Komunistickej strany Slovenska (KSS), známi komunisti sa stretávali dokonca s vrcholnými predstaviteľmi SR. Ladislav Novomeský, popredný komunista, bol v pravidelnom styku s ministrom vnútra Alexandrom (Šaňom) Machom. 22. septembra 1941 sa dokonca v kaviarni Luxor v Bratislave skontaktoval s poslancami Slovenského snemu, kde ich prosil, aby držali prezidenta Dr. Jozefa Tisa pri moci a zabránili jeho abdikácii. Od roku 1942 stál na čele protikomunistického oddelenia Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB) Novomeského bratranec, Dr. Pavol Príkopa.

Na Slovensku dovtedy nebol nikto popravený, zatiaľ čo v demokratickom a neutrálnom Švajčiarsku neváhali počas vojny popraviť 33 ľudí, ktorí odporovali oficiálnej politike štátu.

Minister vnútra Šaňo Mach rezolútne vyhlásil: „Nedopustím tu také pomery, aby si pokojný občan každú noc líhal v obavách, že ho odvlečú do neznáma, ako sa to robí už vyše dvadsať rokov v tom raji, ktorý sľubujú i nám.“ Keď mu vyčítali, že neodpláca centralistom ich vlastnou mincou, teda že s nimi nezachádza tak, ako oni zachádzali s ľudákmi do roku 1938, Mach zvykol odpovedať: „Nie, neurobím to. My im musíme ukázať, že vieme odpúšťať a že im ponúkame ruku k spolupráci bez akýchkoľvek zadných úmyslov. Ich dôveru si získame len vtedy, keď budeme voči nim takí štedrí, ako voči svojim a keď možno, aj štedrejší.“

Šaňo Mach však svojím rytierskym prístupom precenil čestnosť protištátnych živlov. Takáto koncepcia by azda mohla fungovať v mierových časoch, ale v neistých rokoch priebehu svetovej vojny sa na takúto veľkodušnosť prihliadalo ako prejav slabosti, váhavosti a neistoty.

Pri takomto postupe štátnej moci mali teda odporcovia režimu voľnú ruku organizovať sa a Mach tieto hnutia nechával žiť vlastným životom. Navyše, so zhoršovaním sa frontovej situácie sa okrem už menovaných skupín k slovu dostávali aj alibisti, ktorí videli, že vojna je stratená, a tak nemali problém prebehnúť na druhú stranu, keďže z toho neskôr mali osobný prospech.

Vypuknutie nepokojov nenechalo nikoho znalého pomerov na pochybách, že bolo jasne dôsledkom miernej politiky voči odporcom. Pár dní po začiatku bojov, v prvých dňoch septembra 1944, nemeckí informátori hlásili:
„Zasväteného udalosti na Slovensku neprekvapili. Prišlo to, čo mnohí predvídali. Základné zlo momentálnych povstaleckých hnutí spočíva v päťročnej voľnej politike prezidenta Slovenského štátu Dr. Tisu a slovenskej vlády voči všetkým protestantsko-československo-boľševickým a reakčným kapitalistickým živlom, ktoré si, hoci ustúpili po 14. marci 1939 do úzadia, ruka v ruke s Čechmi žijúcimi i naďalej na Slovensku, dokázali vytvoriť v súkromnom hospodárstve silné pozície a napriek tomu, že odstúpili z verejnopolitickej scény, znamenajú skryté nebezpečenstvo pre mladý Slovenský štát.“

Na ministerstve vnútra sa samozrejme o plánoch povstania vedelo, práve kvôli spomínanej miernosti sa ale včas nezasiahlo. Zákrok sa odkladal, rokovania boli nerozhodné, vláda chcela predísť zbytočnému násiliu, a tak sa dúfalo, že povstalci sa budú držať zdravého rozumu. Alexander Mach zastával stanovisko: „Kým nevyhadzujú mosty a fabriky, nechajme ich na pokoji.“ Keď však s takýmito akciami začali, bolo už neskoro.

Začiatky konšpiračných aktivít

Na Slovensku bolo viacero protištátnych a protivládnych skupín, teda v žiadnom prípade neexistovala jednotná vízia odboja. Spoločne zdieľali opozičné stanovisko proti slovenskej vláde a chceli ju zvrhnúť, rozchádzali sa však v názore, čím ju nahradiť: niektoré navrhovali obnovenie Československej republiky (ČSR), iné zriadenie Slovenskej socialistickej republiky. Ďalšie zase chceli iba odstrániť vplyv Nemcov v štáte. Rôzne skupiny idúce do povstania mali rozličné, často protichodné ciele, záujmy a predstavy.

Najaktívnejšími odporcami režimu boli komunisti. Už v novembri 1941 ilegálne vedenie KSS poverilo Jozefa Lietavca zakladaním ozbrojených partizánskych jednotiek na boj proti štátnemu zriadeniu Slovenskej republiky. Na jar 1942 komunisti utvorili „Ústredný národný revolučný výbor“ a v „Ohlase k slovenskému národu“ vyzvali občanov, aby zakladali národné výbory ako „orgány boja za oslobodenie Slovenska“. Odozva verejnosti však bola minimálna.

V marci 1942 vznikla v réžii komunistov prvá partizánska skupina (prvá z tzv. „bojových jánošíkovských družín“), v ktorej bolo okolo 30 členov, z toho asi 20 Židov. Tlupa bola však rozbitá žandármi a Hlinkovou gardou a väčšina jej členov postupne pozatýkaná. V roku 1943 odmietol odísť na východný front bojovať proti boľševizmu dôstojník v zálohe poručík Viliam Žingor a čoskoro sa okolo neho vytvorila ozbrojená družina. Nemala však zatiaľ proti komu bojovať, veď Nemcov na Slovensku nebolo.

Koncom roku 1943 sa utvorila ilegálna Slovenská národná rada (SNR), v ktorej sa združili komunisti a predstavitelia „občianskeho odboja“ (zväčša presvedčení čechoslovakisti). V dokumente zvaný „Vianočná dohoda“ manifestovali tieto skupiny svoju víziu. Komunisti túto spoluprácu od začiatku vnímali ako „dočasnú nutnosť, ktorá v procese národnooslobodzovacieho boja stratí svoju platnosť“. Komunisti teda nekomunistické zložky odboja šikovne využili ako odrazový mostík. V apríli 1944 nadviazala SNR (po tom, čo ju viacerí dôstojníci Slovenskej armády odmietli) styk s podplukovníkom Slovenskej armády Jánom Golianom, ktorý mal zabezpečiť vojenskú stránku povstania. Tak vzniklo Vojenské ústredie SNR.

Keď už bolo jasné, že Nemecko vojnu nevyhrá, aj v Slovenskej armáde sa, nezávisle od SNR, objavili tendencie prejsť na stranu Spojencov. Takéto plány vypracoval minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš v spolupráci s generálom Augustínom Malárom. Plánovali v pravej chvíli otvoriť Slovensko Červenej armáde. Dúfali, že sa im takýmto krokom podarí zabrániť tomu, aby sa Slovensko potopilo spolu s Nemeckou ríšou, ušetriť ho od vojnových hrôz a zachovať slovenskú samostatnosť aj po vojne. Komunisti aj SNR však s Čatlošom odmietli spolupracovať, keďže sa pre nich príliš skompromitoval spoluprácou s Nemcami. Ústredným rozdielom bolo tiež, že Čatloš bol za zachovanie slovenskej samostatnosti a nie za obnovenie Československej republiky.

V lete 1944 začalo sovietske velenie v narastajúcej miere zhadzovať na slovenské územie diverzné jednotky partizánov, ktoré podliehali Kyjevu. Prvá skupina bola vysadená v noci z 25. na 26. júla na Liptove a na jej čele stál Piotr Alexejevič Veličko. Na Slovensko bolo vyslaných spolu 53 organizátorských skupín boľševických partizánov. Známymi sovietskymi veliteľmi boli napríklad Alexej Nikitič Asmolov, Anatolij Pavlovič Ržeckij, Jevgenij Pavlovič Voľanskij či Alexej Semionovič Jegorov. K týmto sa pridávali rôzni zločinci, zbehovia zo slovenskej armády, ale aj presvedčení odporcovia režimu SR.

Takéto bandy sa začali angažovať v strieľaní slovenských občanov nemeckej národnosti, vyhadzovaní koľajníc, ciest a mostov do vzduchu, ale aj pri obyčajnom lúpení a vraždení. Ich činnosť sa zintenzívnila najmä pred jeseňou 1944. Je zrejmé, že tieto akcie partizánov (z vojensko-strategického hľadiska často nezmyselné) boli čírymi provokáciami, ktoré mali za cieľ vyvolať nemeckú reakciu.

S účinnosťou od 12. augusta vyhlásila slovenská vláda stanné právo v oblastiach, ktoré boli najviac zastihnuté partizánskymi nepokojmi. Dva dni na to boli časti Slovenska vyhlásené veliteľstvom nemeckej brannej moci za vojnové územie, avšak „s obmedzeniami, ktoré vyplývajú zo suverenity Slovenského štátu“ a tiež s upozornením, že „všetky záležitosti správy a obhospodarovania, vrátane využívania pôdy operačného územia, ostávajú výhradnými úlohami slovenských úradov“. Ďalšie kroky Nemci zatiaľ nepodnikli.

Horúce leto 1944

Alexander Mach odkázal po generálovi Malárovi povstalcom, aby sa vyvarovali predčasných akcií, ktoré by mohli vyvolať tvrdú reakciu Nemeckej ríše. Povstalci však túto radu nevzali na vedomie. 19. augusta partizáni zo skupiny Čapajev vyhodili do vzduchu zeležničný most na trati Kysak – Margecany. 24. augusta zničili tunely pri Strečne a Kraľovanoch, čím prerušili dopravné spojenie na trati Žilina – Košice, prepadli železničný uzol Margecany, pričom zabili sedem osôb (z toho jednu ženu), úplne zničili železničnú stanicu, mínami rozmetali šesť lokomotív a spálili približne 300 nákladných vagónov plných slovenského dreva (všetky zhoreli). Z miesta zločinu utiekli na ukradnutých autách a cestou zastrelili dvoch Nemcov. Už vtedy žiadali Nemci od Tisa súhlas na zakročenie, ten to však odmietol. Stále dúfal, že Slováci sa spamätajú a situácia sa upokojí. 25. augusta bol za hlavného veliteľa Slovenskej armády vymenovaný generál Jozef Turanec. Armádu však zdedil v bezradnom stave, zvnútra rozloženú zradami čechoslovakistických a protislovensky zmýšľajúcich dôstojníkov. Totiž už 13. augusta v Sklabini sa Golian so sovietskym partizánom Veličkom dohodol na spoločnom postupe vojakov a partizánov v povstaní. To znamenalo, že SNR bude mlčky tolerovať výčiny partizánov, čo sa aj stalo.

Generál Jozef Turanec (1892 – 1957) sa osvedčil už na východnom fronte v boji proti boľševizmu ako veliteľ slovenskej Rýchlej divízie. Bol držiteľom vysokého nemeckého vyznamenania Rytiersky kríž, ktoré mu udelil osobne ríšsky kancelár Adolf Hitler. Bol vymenovaný za hlavného veliteľa Slovenskej armády, funkcie sa však ani nestihol ujať. 29. augusta bol partizánmi zadržaný na letisku Tri Duby. Zahynul v komunistickom žalári.

27. augusta 1944 partizáni a vojaci, ktorí sa k nim pridali po obsadení Ružomberka, zabili asi sto nemeckých vojakov a následne zajali 67 príslušníkov Nemeckej strany. Na noc ich uväznili a na druhý deň ráno spolu s ďalšími vyše 20 uväznenými ružomberskými civilmi odvliekli do priestoru Podsuchá – Biely Potok a tam ich partizáni všetkých povraždili. Išlo o prvú masovú vraždu na území Slovenskej republiky. Podľa iných prameňov bol počet zavraždených 146 a partizáni používali trieštivé náboje. Byty povraždených občanov Ružomberka povstalci vyrabovali.

V nedeľu 27. augusta večer minister vnútra Šaňo Mach vystúpil v rozhlase s prejavom, ktorým sa pokúsil upokojiť situáciu. Už predtým varoval pred uvoľnením „krvavej lavíny“, ktorá „mení kedysi kvitnúcu vlasť na územie cintorínov a pohorelísk“. Práve to však bolo cieľom partizánov. Ešte ani nedozneli Machove slová, keď sa v Brezne nad Hronom odohrávala masakra, počas ktorej za obeť partizánom z jednotky „Za slobodu Slovanov“ padli štyria vedúci Slováci, vrátane primátora Františka Slameňa. V tomto čase ešte stále Tiso, Mach aj generál Turanec odmietali zásah Nemcov a Nemci toto rozhodnutie rešpektovali.

Na druhý deň Alexander Mach s hrôzou zisťoval, že žandárstvo, ktoré malo podľa jeho včerajších slov narobiť poriadok a ochraňovať občanov, už nie je v rukách slovenskej vlády. Hneď ráno lietadlom odcestoval do Ružomberka, kde uvidel, že väčšina mestskej posádky dezertovala k partizánom a zaujala palebné pozície na vŕškoch nad mestom. Telefonicky sa spojil s Turčianskym Sv. Martinom a zisťoval, že situácia v meste aj celom Turci je beznádejná. Výčiny partizánov sa množili a armáda i žandárstvo proti nim odmietali zasiahnuť.

Machovi „priatelia“ (často čechoslovakisti), nad ktorými držal 5 rokov ochrannú ruku: informátori, žandárski a vojenskí velitelia, ktorí ho predtým klamlivo ubezpečovali, že všetko je v poriadku, že situácia je pokojná, že v horách nie sú partizáni, teraz odhalili svoju pravú masku, prešli na stranu nepriateľa a viedli ozbrojený odboj proti Slovenskej republike. Denník Slovák napísal o im podobných: „Sú to tí ľudia, ktorých sme pardonovali, ktorým sme odpúšťali a ktorých sme mnoho ráz ľutovali. Oni nás nešetrili celých päť rokov, žili na úkor tých najstatočnejších. A dnes pri prvej príležitosti odplácajú sa nám najčiernejšou zradou. Tu, prirodzene, nepomôže nič, len mocná ruka.“

28. augusta v Martine partizáni zastavili medzinárodný rýchlik, v ktorom sa vracala z Rumunska nemecká vojenská misia. Z vlaku úkladne vylákali všetkých jej 28 členov a na rozkaz sovietskeho partizánskeho veliteľa P. A. Veličku ich pri neúspešnom pokuse o odzbrojenie do jedného postrieľali (podľa niektorých zdrojov vrátanie žien a detí). V Ľubochni partizáni prepadli 20-člennú strážnu jednotku nemeckých detských táborov aj s telefonistkou a napriek tomu, že sa im vzdali, všetkých ich pred hotelom Fatra zavraždili.

K partizánom sa otvorene pridali posádky ďalších slovenských miest – okrem Ružomberku a Turčianskeho Sv. Martina aj Zvolen a Liptovský Sv. Mikuláš. Ďalšie mestá partizáni obsadili násilne. Na viacerých miestach bolo vyhlásené obnovenie ČSR. Nemecký vyslanec v Bratislave Hans Elard Ludin opäť naliehal na prezidenta Tisa a apelujúc na závažnosť situácie ho žiadal, aby dal súhlas s nemeckým zásahom.

Skonfiškované nelegálne držané zbrane partizánskej skupiny „Janko Kráľ“.

Nemci prichádzajú pomôcť v boji proti partizánom

Tisovi sa rozhodovalo veľmi ťažko, veď nikomu nie je príjemná prítomnosť cudzích vojsk na území vlastného štátu. Zároveň si bol vedomý toho, čo to v praxi bude znamenať. Ako už predtým povedal: „Keby raz Nemci sem prišli, ľahko by sme sa ich nezbavili“. Aj preto sa snažil udržať na Slovensku poriadok. Politika miernosti voči odporcom si však vyberala svoje trpké ovocie. Infraštruktúra Slovenskej republiky a aj jej občania boli vyhadzovaní do vzduchu ozbrojenými bandami. Armáda sa zradami dôstojníkov prakticky rozpadla a nebola schopná situáciu zvládať. Tiso si uvedomil, že nemá inej možnosti ako požiadať Nemcov o pomoc, na ktorú mala Slovenská republika v rámci ochrannej zmluvy (Schutzvertrag) s Veľkonemeckou ríšou právo. Ludin to pred „Národným súdom“ v roku 1946 opísal takto: „Tiso dal súhlas, ale bolo vidno, že k tomuto rozhodnutiu dospel iba po ťažkých vnútorných bojoch a v jasnom spoznaní, že povstanie sa vlastnými silami nemôže potlačiť.“

V noci z 28. na 29. augusta začali nemecké jednotky prenikať na slovenské územie a bojovať proti partizánom a povstalcom. Nemci prišli primárne potlačiť výtržnosti partizánov, pravda, bojovali aj proti každému, kto sa im postavil na odpor.

Tento zákrok proti narastajúcim zločinom partizánov povstalci vnímali ako „okupáciu Slovenska“. Preto 29. augusta s platnosťou od 20. hodiny podplukovník Ján Golian vydal rozkaz „Začnite s vysťahovaním“, čo bolo heslo dohodnuté na začatie povstania.

Banskej Bystrice sa zmocnili jednotky 1. partizánskej brigády J. V. Stalina, ktorej velil sovietsky náčelník štábu Anatolij Pavlovič Ržeckij a vyhlásili tam obnovenie Československej republiky. Takto sa začalo povstanie.

Na druhý deň (30. augusta) sa povstalci zmocnili technického zariadenia Slovenského rozhlasu a pod názvom „Slobodný vysielač“ ho začali používať na svoje ciele. Tento vysielač pôsobil až do 27. októbra. Povstalci si uvedomovali, akú širokú podporu má osoba prezidenta Dr. Tisa a pokúsili sa túto skutočnosť vo svojej propagande zneužiť.

Povstanie odštartované lžou

Podplukovník Miroslav Vesel vyhlásil 30. augusta v prejave na podporu povstania, že „Nemci zrušili Slovenskú republiku, uväznili prezidenta Dr. Jozefa Tisu a odvliekli ho do Malaciek, kde ho majú zastreliť. (...) Maďari už prekročili hranice pri Lučenci.“

Takáto lož však nemohla vytrvať dlho, pretože večer mal v rozhlase vystúpiť prezident republiky. Podľa svedectiev viacerých pamätníkov sa skupina vojakov blízka Golianovi pokúsila o atentát na neho, avšak len nečakaný príchod ministra Macha zmaril ich plán. Tiso pokojne predniesol v rozhlase svoj prejav. Aj iní predstavitelia SR svojimi vyhláseniami rozbili lži povstaleckej propagandy doslovne na prach. Skutočne zničujúci bol pre povstalcov aj prejav ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša, ktorý odznel v éteri ešte pred samotným začiatkom povstania. V jeho závere ostro odsúdil diverzné a vražedné akcie partizánov: „Partizáni sú najväčší nepriatelia slobodného a pokojného Slovenska. Kto by s nimi držal, je zradcom svojho rodu i svojej otčiny, ničí všetko, čo je spojené so slovenskou slobodou.“ Čatloš vyzýval slovenských vojakov, aby nekládli odpor postupujúcim nemeckým vojskám. Drvivá väčšina posádok na západnom Slovensku ho uposlúchla.

Podobne po prejave generála Malára, ktorý bol tiež adresovaný slovenským vojakom a varoval ich pred unáhleným konaním, sa zase nechali Nemcami odzbrojiť východoslovenské divízie, ktoré mali tvoriť jadro povstania. Prakticky úplne bez odozvy ostal Golianov rozkaz „nenechať sa odzbrojiť“, čím sa jasne ukázalo, kto má v národe skutočnú podporu.

Veľa slušných ľudí, ktorí boli zlákaní pridať sa k povstaniu práve na obranu Slovenskej republiky, si uvedomili, že boli oklamaní. Z mnohých miest na Slovensku začali prichádzať správy ako napr. táto z Topoľčian: „Po rozhlasovom prejave pána prezidenta o 19.00 hod nastal v radoch narukovaných veľký zmätok. Mnohí zložili zbrane po obciach, či už na úradoch, alebo v kasárňach, alebo ich zahadzovali a poutekali domov.“

Pre týchto podvedených ľudí však často nebolo cesty späť: jednak nesúhlasili s povstalcami, na druhej strane ich už Nemci vnímali ako nepriateľov. Keby sa snažili z povstania dezertovať, hrozila by im smrť. Napriek tomu boli takéto prípady pomerne časté.

„Podpora“ obyvateľstva často vynútená


Povstalci zo 6. taktickej skupiny preverujú podozrivú osobu.

Zvyšujúci sa počet dezercií viedol k zriadeniu špeciálnych oddielov „vojenskej polície“ v rámci povstaleckých jednotiek, ktoré predstavovali zväčša niekoľkí odhodlaní strelci z automatov. V prípade, že niekoho videli utekať z boja, mali ho bez milosti zastreliť. Tieto opatrenia však ešte viac prispeli k vzdialeniu povstaleckých veliteľov a im podriadených vojakov.

Mnohí ľudia sa dostali do beznádejnej situácie a bojovali z donútenia. Ďalší nútene narukovali počas mobilizácie, ktorú niekde na povstaleckom území nariadili dokonca pod trestom smrti. Celkovo morálka radových vojakov bola obvykle slabá, keďže nemali za čo bojovať. K devastácii povstaleckého ducha prispela aj skutočnosť, že osobnosti na čele štátu, najmä prezident Tiso, ktorý mal v národe širokú podporu, ostro odsúdili povstanie. Keď sa rozmohli správy, že Nemci so zajatými povstalcami zaobchádzajú dobre, vyskytli sa prípady, kedy sa povstalci dobrovoľne nechávali zajať nemeckými vojskami.

Ako neskôr spomínali nemeckí vojaci a príslušníci SS z pluku Schill: „Zdalo sa, že bežný slovenský vojak nemal žiadne významné motívy bojovať, jednoducho počúval rozkazy, tak, ako každý iný vojak. (...) Ale dôstojníkov zrejme motivovala k boju možnosť prebehnúť na poslednú chvíľu k víťaznej strane, k Spojencom. (...) Mnohí príslušníci armády sa nakoniec radi vzdali po tom, čo viacerí vyšší dôstojníci v posledných momentoch existencie povstania zdúchli. (...) Na tých [slovenských vojakoch], ktorých sme zajali, bolo vidieť, že sú šťastní, že sa pre nich vojna skončila, mali pramalú chuť bojovať ďalej.“ Vo vyjadreniach zajatých a prebehnutých povstalcov často nachádzame stanoviská ako „Radšej pod Nemcami než pod boľševickými banditmi.“

Často sa argumentuje tým, že partizáni a povstalci ako ľudoví bojovníci mali podporu slovenského národa. Veď predsa: bez pomoci ľudu by vedenie partizánskej vojny nebolo možné. Na druhej strane sa však väčšina slovenského obyvateľstva stavala k povstaniu pasívne, až negatívne. Ľudia sa predsa chceli vyhnúť vojnovým hrôzam, nie ich predčasne pritiahnuť k svojim dverám. Keď prišli partizáni, obyvatelia okolitých obcí im často dali, čo chceli – ako sa hovorievalo, „len aby bol pokoj“. Napokon, to, že ľudia partizánov takto podporovali, nemuselo znamenať, že s nimi súhlasia: aj postupujúce nemecké vojsko bolo ubytované v domoch Slovákov, ktorí ich často aj pohostinne pozývali k sebe, no to neznamená, že bezvýhradne súhlasili s politikou Veľkonemeckej ríše. Samozrejme netreba dopĺňať, že ak partizáni nedostali svoje, často si to vynútili. Sú zaznamenané početné nešťastné prípady, kedy ľudia odmietli pomôcť partizánom a doplatili na to svojím zdravím a životom.

Pár dní po vypuknutí povstania (4. septembra) Čatloš dezertoval k povstalcom. Bolo to preto, lebo Nemci Tisovi dokázali, že sa kontaktoval s povstalcami a plánoval Slovensko previesť k Spojencom. Čatloš pred zatykačom utiekol do Banskej Bystrice. Povstalci ho však medzi seba neprijali, zatkli ho a odvliekli do ZSSR. Podobne dopadol aj Malár, ktorý síce povstanie odsúdil, ale nie preto, že sa uskutočnilo, ale ako sa uskutočnilo. Po tom, čo v prejave svojim jednotkám hovoril o boji proti Nemcom v budúcnosti, nemecké bezpečnostné orgány ho zatkli a odvliekli do Nemecka, kde zomrel v koncentračnom tábore Sachsenhausen.

Medzitým v Prešove plukovník Viliam Talský, jeden z popredných organizátorov povstania, ktorý sa už v júni 1944 zradne pridal k čechoslovakistickému odboju riadenému z Londýna, tentoraz opäť zradil a bez akéhokoľvek poverenia či súhlasu s celým štábom odletel k Sovietom s 18 najkvalitnejšími lietadlami Slovenskej armády (nemecké ME-109).

Heinrich Himmler: „Slovensko je spriatelený štát, a nie obsadená krajina“

Za hlavného veliteľa nemeckých vojenských operácií na Slovensku bol vymenovaný Gottlob Berger, generál Waffen SS. Berger sa od začiatku cítil ako pán Slovenska. Chcel rozpustiť a uväzniť slovenskú vládu a vymenovať novú podľa svojich predstáv. Taktiež sa ihneď dožadoval, aby mu zavolali prezidenta Tisa. Nemeckí diplomati ho ale napomenuli, že sa nachádza na území samostatného štátu, čo zdôrazňuje vždy aj Führer, takže o žiadnom rozpúšťaní vlády nemôže byť reči a o stretnutie s prezidentom musí požiadať ako každý iný. A tak si generál Berger musel počkať. V polovici septembra ho potom na jeho poste vystriedal ďalší generál SS, Hermann Höfle.

Nemecká armáda, všeobecne známa dbaním na dobrú disciplínu, špecificky nariaďovala svojim veliteľom zabezpečiť, aby sa ich vojaci správali na Slovensku mimoriadne príkladne.

Keď generál SS Hermann Höfle preberal funkciu veliteľa operácií SS na Slovensku, sám Reichsführer SS Heinrich Himmler mu zdôraznil, že „Slovensko je spriatelený štát, a nie obsadená krajina. Preto je potrebné, aby sa nemecké vojsko správalo zvlášť bezchybne.“

V rozkaze Armádnej skupiny Heinrici sa zdôrazňovalo, že „vojsko treba dôkladne poučiť o tom, že sa nenachádza v nepriateľskej krajine a že bezúhonným vystupovaním a dobrým zaobchádzaním s obyvateľstvom musí prispieť k tomu, aby sa obyvateľstvo cítilo chránené nemeckou brannou mocou a podporovalo boj proti bandám“.

Ďalšie nemecké armádne rozkazy zdôrazňovali, že „treba vychádzať z toho, že Nemecko považuje Slovensko aj naďalej za spojenecký štát“. V prípade, že sa niektorí vojaci dopustia aktov zvôle proti obyvateľom Slovenska, velitelia jednotiek dostali prísny rozkaz, aby dôstojníci takéto činy bezodkladne stíhali a čo najprísnejšie potrestali páchateľov. Napr. plukovník Mathias získal disciplinárnu trestnú moc divízneho veliteľa „utvoriť stanné súdy a ťažké prechmaty nemeckých vojakov voči civilnému obyvateľstvu ihneď stíhať trestom smrti“.

Takéto opatrenia nezostali len na papieri. Napríklad v auguste 1944, len pár dní po úteku partizánov zo Žiliny, zmizol z vešiaka v kaviarni hotela Grand kožený kabát. O pár minút bol vonku chytený nemecký vojak aj s ukradnutým kabátom. Ihneď ho vzali na vyšetrovanie na nemecké veliteľstvo. Keď sa pri výsluchu správal agresívne, dokonca sa pokúsil napadnúť vypočúvajúcich, Nemci ho ihneď vyviezli za mesto a tam ho zastrelili.

Nemecká strana musela podľa stáleho Hitlerovho stanoviska rešpektovať suverenitu Slovenskej republiky, teda pri zavádzaní poriadku spolupracovať so slovenskou vládou a úradmi. V rozkaze veliteľovi Junckovi sa ako prvý bod zdôrazňovalo: „Slovensko je náš spojenec. Stanné právo vyhlásila slovenská vláda; jeho zachovanie, alebo zrušenie je vecou slovenskej vlády.“ 5. septembra vydalo hlavné veliteľstvo nemeckej brannej moci rozkaz, podľa ktorého výkonná moc musí na východnom Slovensku ostať v rukách slovenských autorít.
V skutočnosti však samozrejme moc prechádzala najmä do rúk bojujúcich armád. To ale bolo prirodzeným dôsledkom prebiehajúcich krutých bojov na území Slovenska.

Rýchly postup Nemcov

Nemecké vojská na územie Slovenska prenikali z viacerých prúdov. Pri postupe odzbrojovali nespoľahlivé posádky slovenskej armády. Toto odzbrojovanie sa začalo až po súhlase prezidenta Tisa (sám Hitler nariadil, že nemôže byť zahájené skôr). Jednotky, ktoré ostali verné SR, Nemcami pochopiteľne odzbrojené neboli. Celkovo sa bojov zúčastnilo asi 50 000 nemeckých vojakov, proti nim stálo do 60 000 povstaleckých vojakov a vyše 15 000 partizánov.

Slovenskí vojaci na západnom a východnom Slovensku uposlúchli výzvy generálov Čatloša a Malára a nekládli postupujúcim nemeckým silám odpor, a tak v prvých dňoch nemecké vojská postupovali rýchlo. Na západe obsadili Piešťany, Trenčín, Trnavu, Nitru, Topoľčany, Čadcu, Nové Mesto nad Váhom, Považskú Bystricu, Púchov a Žilinu; na severe a východe Prešov, Bardejov, Kežmarok, Poprad, Levoču, Spišskú Novú Ves, Liptovský Mikuláš, Ružomberok. Vo väčšine týchto miest sa povstalci, ak tam vôbec nejakí boli, rozutekali a opustili ich viac-menej bez boja. Podľa očitých svedkov v Žiline partizáni ešte na úteku postrelili niekoľkých civilistov, vraj si „len tak triafali do ľudí“. 13. septembra nemecké jednotky vytlačili partizánov a povstalcov z Dolného Kubína a oslobodili Oravu, kde im partizáni v Tvrdošíne nechali významné zásoby benzínu.

Neraz sa stalo, že slovenské obyvateľstvo malo práve v dôsledku vyčíňania z partizánov strach a nemeckých vojakov vítalo ako ochrancov. Takto hlásil 25. septembra 1944 SS-Hauptsturmführer H. Hoppe: „Z oslobodených oblastí máme stále nové hlásenia o tom, že slovenské obyvateľstvo je z väčšej časti v ostrom protiklade k partizánom a radostne víta nemeckú armádu. Iba myšlienka na návrat bánd negatívne ovplyvňuje obyvateľstvo a vedie k zdržanlivosti.“

Jozef Lenárt z Porúbky zaslal v októbri 1944 obsiahle hlásenie Hlavnému štábu partizánskych oddielov na Slovensku, v ktorom uvádza, že „Dedinskí občania vo Spiši si myslia, že partizáni sú zbojníci, že vraždia, pália a kradnú.“

Aj Slováci bojovali proti povstaniu

Slovenská armáda bola od leta 1944 v hlbokom rozklade. Sprisahaní dôstojníci odmietli zasahovať proti teroristickým činom partizánov. Vojaci, ktorí ostali verní Slovenskej republike a slovenskému národu, sa združili v jednotkách Domobrany. Predovšetkým zaisťovali územia dobyté od povstalcov a udržiavali na nich poriadok.

K Nemcom sa pripájali skupiny slovenských dobrovoľníkov, ktoré pomáhali pri potláčaní povstania a zavádzaní poriadku na Slovensku. Slovenská armáda sa zradami dôstojníkov ako organizovaný celok prakticky rozpadla a stala sa nefunkčnou, takže až do zániku štátu Slovensko nemalo žiadne riadne ozbrojené sily. Ale vojaci, ktorí ostali verní Slovenskej republike, zriadili jednotky Domobrany (prvá zložila prísahu vernosti 8. októbra 1944) a neodzbrojení pomáhali Nemcom. Domobrana mala vyše 40 000 členov, priamo do bojov však výraznejšie nezasiahla, skôr strážila už zaistené územia a chránila obyvateľstvo pred partizánmi. Pri tom pomáhali aj Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG), zriadené v septembri rozkazom Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy. Bolo vytvorených 17 oddieloch POHG a na ich čele stál Otomar Kubala.

Spomedzi významných miest na Slovensku sa k povstaniu odmietla pridať nitrianska posádka v sile asi 2 000 mužov (s výnimkou podplukovníka Jána Černeka, ktorý bol podľa práva uväznený). Jej veliteľ podplukovník Ján Šmigovský dobre odhadol účel povstania. Otvorene sa vyjadril, že nikdy nebol germanofilsky založený, že jeho manželka je Češka a vždy mal dobrý vzťah aj s československy orientovanými kolegami. Pochopil však, že povstaním, ktoré práve vypuklo, sa nesleduje iba cieľ obnovenia ČSR, ale hlavne zboľševizovanie celého stredoeurópskeho priestoru. A tak pomáhal organizovať vojenské jednotky Slovenskej republiky, keďže sa rozhodol konať ako uvedomelý Slovák a absolútny odporca boľševizmu (za toto bol v roku 1945 odsúdený a zastrelený). Práve jeho posádka sa stala základom Domobrany.

Pri znovunastoľovaní a udržiavaní poriadku asistovali aj zvyšky slovenského žandárstva. 18. októbra 1944 bol za ich hlavného veliteľa menovaný plukovník Timotej Ištok (po vojne komunistami odsúdený na zastrelenie). Tomu sa do potlačenia povstania podarilo na svoju stranu získať vyše 1 000 žandárov, ktorých podviedla povstalecká propaganda alebo dezertovali zo strachu pred boľševickým terorom. Stav mužstva slovenských žandárov, ktorí ostali verní Slovenskej republike, sa len do konca roka viac ako strojnásobil.

„Demokratická“ SNR zrušila všetky ostatné strany

1. septembra 1944 SNR vydala nariadenie o zrušení politických strán a ich pridružených organizácií. Tento zákaz postihol všetky legálne strany pôsobiace v SR – Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, Deutsche Partei aj Magyar Nemzeti Párt. Majetok týchto strán a im pridružených organizácií prepadol v prospech štátu (novovyhlásenej ČSR). To slúžilo na ospravedlnenie zabavovania vecí nepohodlných osôb.

Povstalecké velenie, aby predišlo totálnej strate podpory, muselo neustále stupňovať svoju propagandu, čo často viedlo k vyhlasovaniu úplne absurdných tvrdení. Napríklad 6. septembra predsedníctvo SNR vydalo falošnú informáciu, že Nemci v Turčianskom Sv. Martine zhadzovali ampulky s baktériami týfu a červienky, a tak sa snažia otráviť slovenské obyvateľstvo.

6. septembra boli na Slovensku nariadením SNR zrušené nemecké a maďarské školy všetkých stupňov a kategórií, okrem ľudových škôl, zriadených do 6. októbra 1938 (teda za prvej Československej republiky). Takéto hrubé odnárodňovacie opatrenie sa na Slovensku nevyskytlo od čias najtvrdšej maďarizácie.

Vedúce postavenie v SNR mali komunisti. Predstavitelia KSS pravidelne vysielali rôzne „ohlasy k národu“, v ktorých vzývali predstaviteľov ZSSR a „hrdinskú Červenú armádu“. V Banskej Bystrici sa zo študentov, ktorí sa zúčastnili na povstaní, utvoril Klub slovenských vysokoškolákov, ktorý v úvodnej rezolúcii slávnostne vyhlásil: „Nech žije ZSSR a jeho veľký maršal Stalin! Sláva prezidentovi Dr. E. Benešovi! Sláva Československej republike!“ 6. októbra na pomoc povstaniu priletel z Moskvy generál Rudolf Viest, zastupujúci československú „exilovú vládu“ a ujal sa velenia 1. československej armády na Slovensku. Stal sa tiež predsedom Rady na obranu Slovenska (vytvorenej už 12. 9. 1944 z iniciatívny komunistov).

Začiatok konca

Protipovstalecké vojská narazili na tvrdší odpor až na strednom Slovensku. Napr. pri Telgárte prebiehali niektoré z najťažších stretov povstania. Tvrdé boje prebiehali aj o Strečno, ktoré bránila prevažne jednotka francúzskych partizánov.

Povstalci z Banskej Bystrice žiadali Londýn o bombardovanie Bratislavy, Veľkých Kostolian, Kežmarku, Kútov, Malaciek, Hlohovca, Galanty, Nitry, Levíc, Lučenca, Košíc, Žiliny a iných slovenských miest. Ich vojská sa začali sťahovať do trojuholníka Banská Bystrica – Zvolen – Brezno. Na tomto malom území sa však ocitli v obkľúčení nemeckých vojsk a slovenských jednotiek verných SR.

Na niektorých miestach sa povstalcom podarilo front ako-tak stabilizovať a stred Slovenska držali ešte niečo vyše mesiaca. Podľa odhadu z polovice októbra nemecký veliteľ konštatoval, že v stredisku povstaleckého hnutia počet zahraničných vojakov prevyšoval sily slovenských povstalcov. 18. októbra sa začal rozhodujúci, sústredený útok nemeckých jednotiek proti oblasti, ktorá ešte bola v rukách vzbúrencov. Tomuto náporu sa už nedokázali ubrániť a povstalecká morálka sa začala definitívne rúcať.

21. októbra Nemci konečne prerazili povstalecký odpor pri Telgárte a Červenej Skale. 24. októbra obsadili Brezno nad Hronom. V ten deň povstalci bez boja opustili Zvolen a z Banskej Bystrice utiekli velitelia Československej armády, ako aj Hlavný štáb partizánskych oddielov. V polovici októbra na príkaz predsedníctva SNR povstalci ešte stihli ulúpiť slovenský zlatý poklad uložený v trezoroch Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici a dali ho letecky dopraviť do Moskvy. 26. októbra už bolo po všetkom: nemecký veliteľ hlásil, že „Slovenské útvary skladajú zbrane a začínajú sa rozkladať. Ojedinelé prípady odporu sú len tam, kde je ruské velenie.“

Príslušníci slovenskej protipartizánskej jednotky SS Jagdgruppe Slowakei 232 – Slovenská stíhacia skupina s krycím menom „Jozef“.

Odpor konečne zlomený

27. októbra Nemci obsadili Banskú Bystricu, čím potlačili povstanie. Nemecký vojenský veliteľ na Slovensku hlásil do Berlína: „Československo-sovietske povstalecké hnutie je rozbité.“ Podľa hlásení spravodajských služieb víťazné nemecké jednotky v poslednej chvíli oslobodili 2 000 odvlečených občanov nemeckej národnosti – krátko predtým, než povstalci stihli vykonať už vydaný rozkaz všetkých ich vystrieľať.

28. októbra generál Rudolf Viest vydal rozkaz o rozpustení armády a jej prechode na partizánsky spôsob boja. Potom spolu s generálom (medzičasom ho povýšil Edvard Beneš) Jánom Golianom pod ochranou 227-členného Vysokoškolského strážneho oddielu ušiel z Donovalov do hôr. Podľa očitých svedkov slovenskí vojaci zapálili lietadlo, ktorým sa chceli Golian a Viest zachrániť útekom za frontovú líniu k Červenej armáde. Začiatkom novembra boli Golian a Viest zajatí v Pohronskom Bukovci. Nemci ich chceli dať verejne popraviť v Bratislave, na intervenciu prezidenta Tisa sa to však nestalo. Golian a Viest boli deportovaní do nemeckého zajateckého tábora Eberswald, kde prežili vojnu. Potom padli do rúk agentov sovietskej okupačnej armády a boli odvlečení do Ruska na nútené práce, kde začiatkom 50. rokov zomreli. (Iné zdroje však hlásia, že boli popravení už v nemeckom Flossenburgu.)

Viestov posledný rozkaz sa ale k väčšine jednotiek už ani nedostal, a tak sa v dezorganizácii rozutekali domov alebo sa vzdali. Komunisti sa to neskôr snažili prekryť bájkou o „zatlačení povstania do hôr“. Istá časť povstalcov síce prebehla k partizánom a izolované skupiny sporadicky vyčíňali až do zániku republiky, tieto však sledovali viac svoje záujmy ako nejaký jednotný odboj. Boli to vlastne len bandy kriminálnikov, ktorí sa často dopustili ťažkých zločinov na slovenskom obyvateľstve (lúpenie, vraždy kňazov a príslušníkov nemeckej menšiny...).

Zaujímavé svedectvo o partizánoch vydal aj jeden z nich, Pavol Hrivík, ktorý bol členom oddielu „Za vlasť“: „Skutočných partizánov, ktorí nasadzovali vlastný krk, bolo tak 30 %; tí ostatní len drancovali, zabíjali, znásilňovali ženy a dievčatá a opíjali sa.“

Neslýchané krutosti

Od augusta 1944 až po potlačenie povstania, ale aj po ňom, sa na Slovensku odohrávali krutosti ako nikdy predtým.

31. augusta partizáni z roty Nováky (sformovanej vzbúrenými židovskými väzňami z tábora Nováky) v Handlovej pri výsluchu zavraždili zdravotnú sestru J. Červeňovú pre podozrenie, či neschováva v nemocnici hľadané osoby. Začiatkom septembra sa štáb partizánskej brigády kapitána Jána Nálepku usídlil v kúpeľoch Kováčová. Ihneď po jeho príchode tam partizáni zabili asi desať ľudí, ktorých doviezli z Krupiny, a ich osobné dokumenty spálili. Keď sa nemecké vojsko zmocnilo tohto priestoru, nemecko-slovenská lekárska komisia pri vyšetrovaní zistila, že tam bolo zavraždených dokopy asi 20 mužov a 5 žien.

2. septembra z Koštian nad Turcom partizáni odvliekli starostu J. Šedaja, ktorý bol predsedom miestnej HSĽS a zámočníka J. Matulu. Ich mŕtve telá, ktoré niesli stopy trýznenia, našli neskôr pri neďalekej obci. 6. októbra príslušníci partizánskej brigády Gottwald vyhodili do vzduchu pri Lieskovanoch v okrese Spišská Nová Ves osobný vlak zo Spišských Vlachov, v ktorom sa viezli robotníci do práce. Na mieste zahynulo 5 ľudí a 17 bolo ťažko ranených, z ktorých nasledujúce dni štyria zomreli.

Podľa nemeckých hlásení z 27. septembra 1944: Česko-boľševické hordy bombardovali oslobodené mesto Ružomberok. Dve bomby padli na mauzóleum slovenského bojovníka za slobodu Andreja Hlinku a ťažko ho poškodili. Toto bombardovanie sa udialo na 80. narodeniny zomrelého vodcu Slovákov.“

Krutosti partizánov boli často smerované proti predstaviteľom cirkvi. V nočných hodinách z 16. na 17. novembra sa partizáni vlámali do farskej budovy v Lieskovci pri Humennom a prepadli mladého farára Jána Nemca, ktorého strašne týrali, potom uviazali za koňom a v blate vliekli cez polia a lesy štyroch chotárov až do Žalobína. Potom ho dvoma strelami a rozsekaním lebky zavraždili. Mŕtvolu vyzlečenú zo šiat hodili do rieky Oľky. 56-ročného katolíckeho farára Martina Martinku niekoľko týždňov predtým povstalci výstrelmi z automatov priamo „prepílili“.

Partizáni sa často pomstili aj na blízkych príbuzných kňazov alebo iných ľuďoch, čo mali niečo spoločné s cirkvou. Tak v obci Kšinnej zastrelili mladého stolára, ktorý mal brata kňaza. Na vrchu Zápač nad obcou Omastiná partizáni zastrelili robotníka, ktorý mal syna v reholi. Musel si najprv sám vykopať hrob a potom ho zavraždili strelou do tyla. Dvoch bratov Magútovcov zavraždili v lese, keď im najprv odsekli ruky i nohy. Obidvaja boli učiteľmi na katolíckych školách v Malatinej a v Kalamenoch.

Už v roku 1945 po obsadení Rožňavy sa partizáni vrútili do biskupskej rezidencie a zavliekli 67-ročného biskupa Michala Bubniča do pivnice, kde ho dlho ponižovali a trýznili. Nakoniec mu rozkázali, aby si kľakol a pripravil sa na smrť, lebo ho idú zastreliť. Po niekoľkých minútach tejto hrôzy sa mu vysmiali: „Choď preč, škoda náboja, si už starý!“ Biskup sa už zo šoku nepozviechal a o pár dní zomrel v nemocnici.

Častokrát boli ľudia vraždení len preto, že patrili k nemeckej menšine alebo jednoducho mali meno „Nemec“. 1. septembra partizáni povraždili ďalších 48 obyvateľov Ružomberka nemeckej národnosti. 5. – 6. septembra partizáni pri Nemeckej Ľupči zavraždili 32 osôb, prevažne nemeckej národnosti. Niektorým obetiam potom vytrhali zlaté zuby. V Heľpe pri Brezne zavraždili šesť ľudí vrátane sedemročného dievčatka, dvojročného chlapčeka a tehotnej ženy. Všetky obete boli slovenskí občania nemeckej národnosti. Učiteľa Schüllera zo Zázrivej zavraždili výstrelmi z automatu pred očami jeho matky. V Hruštíne zastrelili pred školou učiteľa, ktorý sa volal Nemec.

Obec Sklené: exhumácia obetí partizánskeho teroru. Stovky slovenských občanov nemeckej národnosti boli zavraždené na etnickom základe. Je zrejmé, že cieľom týchto akcií bolo vyprovokovať tvrdý nemecký zásah. Podľa hlásení spravodajských služieb nemecké jednotky po obsadení Banskej Bystrice v poslednej chvíli oslobodili 2 000 odvlečených občanov nemeckej národnosti – povstalci už vydali rozkaz všetkých ich vystrieľať.

21. septembra pri železnici vedúcej zo Skleného do Hornej Štubne partizáni Leninského oddielu 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina guľometmi a granátmi vyvraždili 187 mužov a okradli ich mŕtvoly o cennosti. Išlo prevažne o slovenských občanov nemeckej národnosti zo Skleného. V noci z 26. na 27. septembra partizáni na železničnej stanici v Banskej Štiavnici fyzicky zlikvidovali okolo 70 – 80 osôb z transportu civilných občanov nemeckej národnosti. (Po obsadení Banskej Štiavnice mal byť na pomstu za tento akt popravený každý desiaty obyvateľ mesta. Na intervenciu miestneho katolíckeho farára Nemci však popravu odvolali.) 20. októbra pri Drietome partizáni zajali dvoch nemeckých vojakov zo skupiny, ktorá pomáhala miestnym obyvateľom pri oraní pôdy. Obidvoch zastrelili. Ešte v deň potlačenia povstania, 27. októbra partizáni v osade Magurka zavraždili 69 – 90 občanov nemeckej národnosti.

Tvrdá nemecká odveta

Po potlačení povstania začali s represiami protipartizánske jednotky. Tieto akcie, aj keď niekedy kruté, boli vždy odvetné, na rozdiel od zločinov partizánov a povstalcov. Na protipartizánskom boji sa v značnej miere angažovali aj Kozáci a kaukazské národy bojujúce na strane Hitlera a Nemecka. Keďže ku koncu vojny bol nedostatok vojakov a nebolo dobre možné robiť prísnejší výber, tieto jednotky boli často nedisciplinované a páchali najväčšie krutosti. Preto je nesprávne všetku vinu pripisovať Nemcom.

Na druhej strane, je samozrejme naivné myslieť si, že Nemci sa na Slovensku správali v každom prípade bezchybne. Prišli potlačiť partizánsko-povstalecké nepokoje, a pritom používali často aj drsné metódy. Nie je možné poprieť, že ich obeťami sa stali aj civilisti, niekedy možno aj nevinní. Išlo však o ojedinelé prípady. V chaose vojny nie je možné takýmto udalostiam zabrániť. Kľúčové je však, že podobné opatrenia nemali podporu nemeckého vojenského velenia a ani najvyšších ríšskych kruhov.

Navyše, mnohé z akcií partizánov boli v skutočnosti prehnane násilné a deštruktívne, no takticky v podstate zbytočné (alebo dokonca kontraproduktívne). Zdá sa skôr, že mali za hlavný cieľ vyvolať nemeckú odvetu, aby sa potom ľahšie ďalej brojilo proti „nemeckým utláčateľom“.

Bežnou praktikou bolo vypaľovanie obcí či horských chát, ktoré ukrývali partizánov. Desiatky dedín takto úplne alebo čiastočne ľahli popolom. Vo väčšine prípadov vypálených obcí boli však ich obyvatelia ponechaní nažive. Len zopárkrát došlo aj k smrti obyvateľov dedín, ktorí účinne napomáhali partizánom alebo kládli aktívny odpor. Mnoho civilistov, ktorí boli vyhlásení za obete „represií“, v skutočnosti padli v boji.

Akcie nemeckých jednotiek však smerovali proti ozbrojeným povstalcom, nie na civilné obyvateľstvo. Aj pri najznámejšej represii, pri ktorej bolo v priebehu prvých dní januára roku 1945 v Ráztockej doline pri obci Nemecká strelnou ranou do tyla nemeckými jednotkami SS postrieľaných vyše 400 (podľa niektorých prameňov až do 900) osôb, nešlo o slovenských civilov, ale o partizánov, povstalcov, Židov a kriminálnych väzňov. Obete boli na masaker zvážané z banskobystrickej Krajskej väznice a následne spálené v peci na pálenie vápna. Asistovali pri tom aj príslušníci POHG. Podobne bolo pri Kremničke pri Banskej Bystrici počas masových popráv v novembri 1944 – marci 1945 postrieľaných okolo 750 ľudí.

Smutný osud zastihol obyvateľov dedín Ostrý Grúň a Kľak. Po páde Banskej Bystrice sa do blízkych hôr uchýlili povstalci a partizáni, následkom čoho obyvatelia okolitých obcí Píly a Veľkého Poľa v strachu o svoje životy privolali na pomoc jednotky SS a Gestapa. Partizáni využívali obce Ostrý Grúň a Kľak ako zásobárne potravín a tamojších občanov nehanebne vyjedali. Nemci chceli partizánov od tejto možnosti odrezať, preto ľuďom z obcí stanovili termín niekoľkých dní, dokedy mali opustiť domy aj so všetkým, čo vlastnia. Keď sa to dozvedeli partizáni, odkázali ľuďom, že ak sa odvážia poslúchnuť Nemcov, sami ich všetkých postrieľajú, čím ich držali v pozícii rukojemníkov. Občania sa dostali do bezvýchodiskovej situácie, pretože súčasne stáli pod hrozbou Nemcov i partizánov. Výzvy a vyhrážky sa niekoľko ráz opakovali z obidvoch strán, až sa major Thun rozhodol obec vypáliť. Keď k tomu 21. januára 1945 naozaj došlo, partizáni sa ani nepokúsili občanom pomôcť, iba sa zbabelo stiahli z nemeckého dostrelu. V Ostrom Grúni a Kľaku zahynulo 149 ľudí.

Iným prípadom sú udalosti v obci Tisovec. 21. novembra 1944 sem vtrhli nemecké jednotky, postrieľali 14 cigánskych mužov a 67 cigánskych žien a detí odvliekli do Kremničky, kde ich popravili. Na začiatku januára 1945 (podľa iných zdrojov v novembri 1944) v Čiernom Balogu jednotka SS nahnala 60 cigánskych obyvateľov do dvoch chatrčí, do ktorých potom cez okná strieľali z automatov. Nakoniec obe chatrče podpálili a všetci nahnaní tam zhoreli. V decembri 1944 v obci Slatina bolo pobitých 56 cigánov.

Židovské úklady proti Slovenskej republike

Na povstaní a jeho organizácii sa vo veľkej miere podieľali Židia. Toto sa zvykne zdôvodňovať tvrdením, že po príchode nemeckých vojsk ich pravdepodobne pri odhalení čakala deportácia či okamžitá likvidácia za protištátne aktivity. Faktom však ostáva, že Židia sa odboja proti SR zúčasťnovali dávno predtým, než sa nemecké vojská na slovenskom území vôbec nachádzali. Napríklad už roku 1942 sa komunisti pokúsili založiť na východnom Slovensku prvú partizánsku skupinu, v ktorej bolo okolo 30 členov, z toho asi 20 Židov.

Aj v iných partizánskych skupinách počtom prevládali alebo vysoké posty obsadzovali Židia, napr. Alexander Markuš, Rudolf Slánsky (Salzmann), ďalším príkladom je dramatik Peter Karvaš. Židia, ktorí sa niekoľko dní pred povstaním vzbúrili v táboroch Nováky (utvorili partizánsku rotu Nováky), potom v Seredi a vo Vyhniach, sa z veľkej časti pridali k partizánom. Celkovo sa povstania zúčastnilo asi 1 650 Židov (čo tvorilo okolo 9 – 10 % partizánov; Židia v tom čase tvorili asi 1 % obyvateľstva SR). Toto číslo Židov však nemusí byť úplné, pretože neexistujú žiadne spoľahlivé súhrnné správy o Židoch v povstaní (etnické zloženie partizánskych skupín sa podrobne nezaznamenávalo). Mnohí z nich mohli svoj pôvod zatajovať, pretože niektoré partizánske skupiny dokonca vyvražďovali Židov.

Prezident republiky Jozef Tiso sa k židovskej úlohe v povstaní vyjadril takto: „V ten deň [29. augusta 1944] sa totiž začal odboj najpestrejšej medzinárodnej spoločnosti proti Slovenskému štátu, ku ktorému sa pridali Židia na Slovensku. Opustili dovtedajšie tábory, zanechali svoje pôsobiská, išli do hôr a so zbraňou v ruke a ešte väčšmi veľkými finančnými prostriedkami podporvali odboj proti štátu.“

Keď bol Heinrich Himmler, Reichsführer SS, koncom septembra 1944 na návšteve Bratislavy, vyčítal Tisovi jeho nedôslednosť vo vzťahu k Židom. Hodil na stôl prezidentské výnimky, ktoré nemeckí vojaci našli u zastrelených a zajatých povstalcov Židov a povedal: „Toto všetko ste si mohli ušetriť, keby ste sa ich boli včas zbavili.“

Slovenská vláda a prezident zachraňovali, čo mohli

Po potlačení povstania v Banskej Bystrici generál Höfle organizoval oslavy víťazstva nad nepriateľom. Medzi pozvanými bol aj prezident Tiso a členovia slovenskej vlády. Tiso najprv odslúžil v katedrále tichú ďakovnú omšu a potom predniesol na námestí pred vojakmi i obecenstvom nasledujúci prejav (Höfle mu dodal aj osnovu prejavu vypracovanú Prof. Raschhoferom, ktorú však Tiso nepoužil):


    Jozef Tiso vyznamenáva nemeckých vojakov. „Ďakujem Bohu, že mi tými pár plieškami umožnil zachrániť toľko slovenských životov,“ vyjadril sa neskôr o tom.

    „Ťažko hovoriť ústami vtedy, keď je obťažené srdce citmi hlbokého bôľu nad tým, čo sa na Slovensku odohralo, citmi hlbokého zármutku nad všetkými mŕtvymi, ktorí padli za obeť zákerného útoku na našu štátnu samostatnosť. Večný Boh nech je odmenou týmto padlým slovenským obetiam a naša spomienka nech je len malou splátkou vďačnosti za veľký útok smrti, ktorý oni podstúpili len preto, že položili život za svoje verné, vytrvanlivé vyznávanie sa a priznávanie sa k slovenskému národu a štátu. (...) Najväčší nepriateľ slovenského národa a samozrejme aj Slovenského štátu – Beneš – vedel, že sa tu dva štáty nepomestia. Vytisnúť slovenský štát zdalo sa mu hračkou. Naštvať ale Slovákov proti vlastnému štátu vedel, že je absurdum. Za päť rokov skúsil každý Slovák, čo znamená pre Slováka Slovenský štát. Od robotníka počnúc, až po najvyššieho inteligenta všetci Slováci vedeli, že len Slovenskému štátu môžu ďakovať za svoj chlieb a existenciu. Beneš dobre vedel, že to nepôjde, takto presvedčených Slovákov chcieť dostať proti Slovenskému štátu. Preto nemohol vydať heslo: Do boja proti Slovenskému štátu! Heslo, ktoré vydal, bolo práve argumentom za Slovenský štát. Preto dal heslo: Slováci, do boja, lebo Nemci vám zavraždili prezidenta! Hľa, tu je dôkaz, keď hovorím k vám, ako ma zavraždili! (...) Mali sme nielen rozum, ale aj pocit zodpovednosti voči slovenskému štátu, keď sme vo vedomí, že proti cudzincom tu nazhadzovaným sami nestačíme, požiadali Veľkonemeckú ríšu, aby nás chránila. A česť nášmu ochrancovi Adolfovi Hitlerovi, sláva jeho armáde, jeho všetkým spolupracovníkom, zbraniam SS, sláva tu prítomnému pánu generálovi a ostatným veliteľom divízií, že nám prišli pomôcť a ako ste počuli z úst pána generála, prišli nám znova nastoliť samostatný Slovenský štát. Slovenský štát nie je likvidovaný a nie je pochovaný ani slovenský národ. Keď sa nám vytýka zo strany nepriateľa, že sa tak stalo vďaka cudzej pomoci, vtedy sa ja pýtam: Vy ste čiou pomocou išli na slovenský národ? Keď sem prišli Česi, Francúzi, Srbi a príslušníci rozličných kmeňov z celého Ruska, to nebol nápor cudzích proti Slovenskému štátu? Je ale jeden rozdiel, že kým my sme sa starali o záchranu svoju, vy ste išli za korisťou, ktorá mala byť krvavou a pre Slovákov smrteľnou. V tom je veľký rozdiel.“

Tiso potom vyznamenal nemeckých vojakov, ktorí sa najviac zaslúžili o potlačenie povstania. Toto sa často uvádza ako dôkaz Tisovej „kolaborácie“ s nacizmom. Tisov prejav rozhodne odzrkadľoval z veľkej miery jeho postoj k povstaniu. Veď Tiso sa snažil Slovenský štát budovať v súlade s kresťanským a národným princípom, ktorý považoval za najprospešnejší. V roku 1944 proti tomuto vystúpili boľševické, čechoslovakistické (a iné) skupiny a ich sympatizanti začali vyhadzovať do vzduchu infraštruktúru, strieľať občanov SR a snažili sa zničiť Slovenský štát. Ich praktiky by aj podľa súčasnej legislatívy napĺňali definíciu terorizmu (§ 419 zákona 300/2005 Z. z. (Trestný zákon)).

Nemecká armáda skutočne pomohla v potlačení týchto nepokojov, takže za toto jej Tiso rozhodne bol vďačný.

Na druhej strane si ale Tiso týmto vystúpením zároveň otvoril možnosť intervencií v prospech Slovákov. Za odvetu po potlačení povstania mali byť zbombardované a vypálené tri mestá, ktoré boli hlavným ohniskom povstania: Zvolen, Brezno a Banská Bystrica. Tiso sa snažil generála Höfleho od tohto odhovoriť. Ten súhlasil, avšak pod podmienkou, že Tiso vyznamená niekoľkých nemeckých vojakov. Jozef Tiso o tom neskôr povedal: „Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa trápili generácie, a ak by boli zničené, na ich náhradu by sa museli trápiť ďašie generácie.“ Nemci dodržali svoje slovo a žiadne z troch na represálie odsúdených slovenských miest nebolo zrovnané so zemou.

Aj minister vnútra Alexander Mach a iní členovia vlády sa do záchranných akcií pustili s plným nasadením. Tiso sa o tom vyjadril: „My sme v takej situácii, že zachraňujeme, čo môžeme.“ Dokonca aj Dr. Igor Daxner, sudca tzv. „Národného súdu“ uznal, že „od prvých dní Slovenského národného povstania sa Mach dokázateľne zaslúžil o záchranu životov mnohých politicky, národne alebo rasove prenasledovaných.“

Zaujímavý je tiež prípad z decembra 1944. Partizáni sabotážne zničili telefonické vedenie v Banskej Bystrici. Následkom toho bolo vo väznici Gestapa v Banskej Bystrici zadržaných 10 rukojemníkov (účastníkov povstania). Miestny rozhlas vyhlásil, že budú všetci zastrelení, ak sa neprihlásia páchatelia tohto trestného činu. Na toto člen Štátnej rady Dr. Ján Balko a prezident Tiso intervenovali u generála Höfleho. Nakoniec bola poprava zrušená tak, že sa vyhlásilo, že sabotéri boli zaistení.


„Slovenské národné povstanie“ je významnou zložkou komunistickej, ako aj kapitalisticko-humanistickej propagandy. Publikácie ako „SNP 1944 – vstup Slovenska do demokratickej Európy“ pre človeka znalého histórie vyznievajú komicky.

Strašné dôsledky

Historik František Vnuk o povstaní a povstalcoch napísal: „Ich predčasná kainovská akcia neskrátila vojnu o jeden deň. Priniesla však tisíckam ľudí smrť, utrpenie, strašné materiálne škody.“

Počet obetí povstania nebol nikdy presne zosumarizovaný. Nemci odhadovali, že povstalcami bolo dokopy zavraždených „asi 1 200 slovenských Nemcov a 2 000 až 3 000 Slovákov“, a to len do konca októbra 1944. Podľa nekontrolovaných údajov z komunistických zdrojov od začiatku povstania až do úplného obsadenia Slovenska Červenou armádou nemecké vojenské jednotky, na niektorých miestach podporované POHG povraždili 3 723 osôb (je však možné, že do tohto čísla sú započítané aj osoby padlé v boji na strane povstalcov). K tomu je ešte potrebné započítať padlých v boji. Nemecké straty dokopy činili asi 4 200 vojakov, povstalecké okolo 1 700. Do koncentračných táborov bolo vyvezených vyše 12 000 Židov a stovky iných osôb, z ktorých určitá časť tiež pravdepodobne vojnu neprežila. Ďalší boli deportovaní alebo zastrelení počas následných očisťovacích akcií. Vcelku podložený sa javí odhad, že povstanie stálo asi 20 000 – 30 000 životov. Plukovník Otto Klement bez odvolania na ďalšie zdroje hovorí dokonca až o 80 000 obetiach.

Každopádne zopár týždňov trvajúce obdobie pustošenia Slovenska si vyžiadalo mnohonásobne väčší počet obetí, než dovtedy padlo Slovákov v celej vojne – počas „fašistickej diktatúry“.

Podľa štatistických výpočtov vojnové škody na slovenskom národnom majetku dosiahli 114 461 000 000 Ks (niektoré hovoria až o 140 miliardách); z nich najväčšiu časť zapríčinilo povstanie. Ďalšie dve miliardy si zaúčtovali Nemci za pomoc pri potlačení povstania (zaviazali sa však, že Slovensko za ne dostane po vojne určitú náhradu). Na porovnanie, Sovieti od ČSSR po „oslobodení“ žiadali viac ako 20 miliárd predvojnových – silnejších – korún. Slovenská koruna, predtým najstabilnejšia mena vojnou zmietanej Európy – nazývaná tiež „Dunajský dolár“, klesla takmer na úroveň protektorátnej koruny, ku ktorej bola predtým v pomere asi 10:1.

Ak bolo cieľom povstania oslobodiť Slovensko od Nemcov, tak sa mu to nepodarilo, ba naopak, jeho dôsledkom bola už stála prítomnosť nemeckých vojsk na území SR. Ak jeho cieľom bolo obnovenie Československej republiky alebo nastolenie Slovenskej socialistickej republiky, ani tento cieľ nedosiahlo, lebo bolo tvrdo likvidované. Ak malo za cieľ odstránenie režimu Slovenskej republiky, to sa mu čiastočne podarilo, avšak len v tom zmysle, že veľkú časť reálnej moci prenieslo na nemeckých národných socialistov a umožnilo im dôkladne realizovať aj tie veci, ktorým sa slovenská vláda až do jesene roku 1944 úspešne bránila.

Argument, ktorým sa zdôvodňovala potreba povstania tým, že previedlo Slovensko na stranu Spojencov, vojenských víťazov vojny, sa tiež ukázal ako irelevantný. ZSSR a Veľká Británia totiž už od roku 1941 prestali uznávať Slovenskú republiku, USA ju neuznali nikdy. Namiesto toho sa priklonili k Benešovej „exilovej vláde“, čím si osvojili aj tézu „právnej neexistencie stavu po 1. 10. 1938“, na ktorej Beneš zakladal. Vychádzalo sa z neustálej kontinuity ČSR – vraj nikdy neprestala existovať. Teda územie Slovenska by tak či tak automaticky pripadlo k ČSR. Bez povstania by si však Slovensko ušetrilo desaťtisíce ľudských životov, ako aj drvivú časť materiálnych škôd priamo aj nepriamo spôsobených povstaním. Ak by sme mali povstanie komplexne zhodnotiť v jednej vete, možno konštatovať, že nič pozitívne pre Slovensko a slovenský národ nedosiahlo.

Z povstania bezprostredne ťažil Edvard Beneš, ktorý sa na jeho príklade demagogicky snažil dokázať, že Slováci sú stále naklonení Českloslovenskej republike. Beneš aj po vojne neochvejne zotrvával na nereálnej platforme „jednotného československého národa“. Tú však už na Slovensku po šiestich rokoch národnej a štátnej samostatnosti nik neprijímal. Dokonca aj predtým zarytí čechoslovakisti začali bežne operovať s pojmom „slovenský národ“; ináč by ich slovenské obyvateľstvo ani nebralo vážne.

Najväčší úžitok však povstanie jednoznačne prinieslo Komunistickej strane Československa, ktorá za pomoci svojej sovietskej centrály upevnila svoje pozície vo vojsku, v československej vláde, v administratívnych úradoch, v zmonopolizovaných odboroch i v samosprávach obcí. Z dlhodobej perspektívy teda povstanie vydláždilo Komunistickej strane Československa cestu smerom k totálnemu prevzatiu moci, ktoré sa potom definitívne realizovalo v roku 1948.

Zdroje:

Ďurica M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. ISBN 80-7114-386-3
Ďurica M.S.: Jozef Tiso: Životopisný profil. Bratislava: Lúč, 2006. ISBN 80-7114-572-6
Ďurica M.S.: Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava: Lúč, 1999. ISBN 80-7114-262-X
Husák G.: Svedectvo o SNP. Bratislava: Pravda, 1974.
Jablonický J.: Z ilegality do povstania. Kapitoly z občianskeho odboja. Bratislava: Epocha, 1969.
Kol. autorov: Zborník: Slovenská republika 1939-1945 Očami mladých historikov/III. Povstanie roku 1944. Trnava: Katedra histórie FF UCM, 2004. ISBN 80-89034-75-6 (Text publikácie prístupný online.)
Kružliak I. – Okáľ J. (zostavovatelia): Svedectvo jednej generácie. Cambridge, Ontario: Dobrá kniha, 1990.
Kropilák M.: Slovenské národné povstanie. Bratislava: Obzor, 1974.
Kropilák M. a kol.: Dejiny Slovenska, V. zväzok. Bratislava: Veda, 1985.
Lipták Ľ.: Slovensko v 20. storočí. Bratislava: Kalligram, 1998. ISBN 80-7149-225-6
Špiesz A.: Ilustrované dejiny Slovenska. Bratislava: Perfekt, 2002. ISBN 80-8046-190-2
Vnuk F.: Mať svoj štát znamená život: Politická biografia Alexandra Macha. Bratislava: Odkaz, 1991. ISBN 80-85193-11-6

http://www.druhasvetova.sk/
http://www.kvhcarpathia.sk/
http://www.muzeumsnp.sk/
http://www.snp.sk/
http://www.szpb.sk/
http://sk.wikipedia.org/wiki/SNP

Tento článok sa páči 117 ľuďom. Ak sa páči aj tebe, môžeš ho zdieľať na sociálnych sieťach.

Zaujímavý projekt