Cár Mikuláš II.V noci zo 16. na 17. júla 1918 zavraždil oddiel boľševickej tajnej polície posledného ruského panovníka, cára Mikuláša II., spolu s jeho ženou, cárovnou Alexandrou, ich 14-ročným synom, cárovičom Alexejom, a ich štyrmi dcérami. Boli zastrelení v pivničnej miestnosti domu v Jekaterinburgu, meste v Uralskom federálnom okruhu, v ktorom boli predtým väznení. Dcéry boli dorazené s bajonetmi. Aby sa zabránilo kultu mŕtveho cára, telá boli odvlečené na vidiek a pochované v tajnom hrobe.

Boľševickí predstavitelia zo začiatku vyhlasovali, že cár bol zastrelený potom, ako bolo odhalené sprisahanie pre jeho oslobodenie. Určitý čas boli informácie o smrti cárovny a detí utajované. Sovietski historici dlhé roky tvrdili, že miestni boľševici konali na vlastnú päsť, a že Lenin, zakladateľ sovietskeho štátu, s tým nemal nič dočinenia.

V roku 1990 zverejnil Edvard Radzinskij, ruský historik a dramatik, výsledky jeho podrobného vyšetrovania vrážd. Objavil pamäte Leninovho osobného strážcu Alexeja Akimova, ktorý spomínal, ako osobne odniesol Leninov príkaz na popravu do telegrafnej ústredne. Telegram bol podpísaný tiež sovietskym vládnym predstaviteľom Jakovom Sverdlovom. Akimov uchoval originál telegrafnej pásky ako doklad tajného rozkazu.[1]

Radzinského výskum potvrdil to, čo už predtým naznačovali dovtedajšie dôkazy. Lev Trockij, jeden z Leninových najbližších kolegov, pred rokmi odhalil, že Lenin a Sverdlov spolu rozhodli o poprave cára a jeho rodiny. Spomínajúc na rozhovor z roku 1918, Trockij napísal:[2]

„Moja ďalšia návšteva Moskvy sa odohrala po páde Jekaterinburgu [načas bol dobytý protikomunistickými bielymi vojskami]. V rozhovore so Sverdlovom som sa medzi iným spýtal:
„Ozaj, a kde je cár?“
„Dokončený,“ odpovedal. „Bol zastrelený.“
„A kde je jeho rodina?“
„Rodina spolu s ním.“
„Všetci?“ spýtal som sa, zjavne s náznakom prekvapenia.
„Všetci,“ odpovedal Sverdlov. „A čo má byť?“ Čakal na moju reakciu. Neodpovedal som.
„A kto o tom rozhodol?“ spýtal som sa.
„Rozhodli sme to my tu. Iljič [Lenin] si myslel, že by sme bielym nemali nechať živú vlajku, okolo ktorej by sa mohli zhromažďovať, najmä za súčasných ťažkých podmienok.“

Viac som sa nepýtal a považoval som vec za uzavretú.“

Nedávne výskumy Radzinského a ďalších tiež potvrdzujú správu, ktorú podal pred rokmi Robert Wilton, 17 rokov pôsobiaci korešpondent London Times v Rusku. Jeho výpoveď The Last Day of the Romanovs (Posledné dni Romanovcov), pôvodne publikovaná v roku 1920 a republikovaná v roku 1993 Inštitútom historickej revízie (the Institute for Historical Review), je založená z veľkej časti na zisteniach podrobného vyšetrovania vykonaného v roku 1919 Nikolajom Sokolovom pod autoritou „bieleho“ (protikomunistického) admirála Alexandra Kolčaka. Wiltonova kniha je stále jednou z najpresnejších a najkompletnejších výpovedí o vyvraždení ruskej panovníckej rodiny.[3]

Správne chápanie dejín bolo vždy najlepšou pomôckou pre pochopenie súčasnosti a predpovedanie budúcnosti. Primerane tomu sa ľudia najviac zaujímajú o minulosť v krízových dobách, keď sa budúcnosť zdá byť najviac neistou. S pádom komunistickej vlády v Sovietskom zväze, 1989 – 1991, a v súvislosti s tým, ako sa Rusi snažili vybudovať nový poriadok na troskách starého, boli historické témy veľmi aktuálne. Mnohí sa, napríklad, pýtali: ako mohli boľševici, malé hnutie vedené učením nemecko-židovského sociálneho filozofa Karla Marxa, uspieť pri ovládnutí Ruska a vytvorení krutého a despotického režimu nad jeho ľudom.

V nedávnych rokoch vyjadrovali Židia v celom svete úzkostlivé obavy ohľadom hrozieb antisemitizmu v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. V novej a neistej ére, hovoria nám, opäť raz vyplávali na povrch potlačené pocity nenávisti a hnevu voči Židom. Podľa jedného prieskumu verejnej mienky z roku 1991, napríklad, väčšina Rusov chcela, aby všetci Židia opustili krajinu.[4] Ale prečo je protižidovský sentiment tak rozšírený práve medzi obyvateľmi bývalého Sovietskeho zväzu? Prečo tak veľa Rusov, Ukrajincov, Litvanov a ďalších obviňuje „Židov“ z toľkého nešťastia?

Tabuizovaná téma

Hoci Židia oficiálne nikdy nepredstavovali viac ako 5 percent obyvateľstva krajiny[5], hrali značne disproporčnú a zrejme rozhodujúcu úlohu v začiatkoch boľševického režimu, efektívne dominujúc v sovietskej vláde v jej prvých rokoch. Sovietski historici, spolu s väčšinou ich západných kolegov, radšej desaťročia ignorovali túto tému. Fakty však nemožno poprieť.

Boľševici – pohľadnicaOkrem Lenina (Vladimír Uljanov) Židia tvorili väčšinu vedúcich komunistov, ktorí prevzali moc v Rusku v rokoch 1917 až 1920. Lev Trockij (Lev Bronstein) viedol Červenú armádu a nejaký čas aj sovietsku diplomaciu. Jakov Sverdlov (Solomon) bol ústredným predstaviteľom boľševickej strany a, ako predseda všeruského výkonného výboru, viedol sovietsku vládu. Grigorij Zinoviev (Radomyslskij) viedol Komunistickú internacionálu (Kominterna), hlavnú organizáciu na šírenie revolúcie do cudzích krajín. Medzi ďalších význačných Židov patrili tlačový komisár Karl Radek (Sobelsohn), ľudový komisár zahraničných vecí Maxim Litvinov (Wallach), Lev Kamenec (Rosenfeld) a Mojsej Urickij.[6]

Sám Lenin bol zväčša ruského a kalmyckého pôvodu, ale bol tiež štvrtinový Žid. Jeho starý otec z matkinej strany, Izrael (Alexander) Blank, bol ukrajinský Žid, ktorý bol neskôr pokrstený v ruskej pravoslávnej cirkvi.[7]

Bezvýhradný internacionalista Lenin pohŕdal etnickou či kultúrnou lojálnosťou. Voči vlastným rodákom bral minimálne ohľady. „Rozumný Rus,“ raz sa vyjadril, „je takmer vždy Žid alebo niekto so židovskou krvou v jeho žilách.“[8]

Rozhodujúce schôdzky

Pri komunistickom uchopení moci v Rusku bol židovský podiel zrejme rozhodujúci.

Dva týždne pred boľševickou „októbrovou revolúciou“ roku 1917 Lenin zvolal prísne utajenú schôdzku v St. Petersburgu (Petrohrad), na ktorej učinili hlavní predstavitelia ústredného výboru boľševickej strany osudné rozhodnutie – získať moc násilným prevratom. Z dvanástich osôb, ktoré sa schôdzky zúčastnili, boli štyria Rusi (vrátane Lenina), jeden Gruzínec (Stalin), jeden Poliak (Dzeržinskij) a šesť Židov.[9]

Na riadenie prevratu bolo vytvorené sedemčlenné politbyro. Pozostávalo z dvoch Rusov (Lenin a Bubnov), jedného Gruzínca (Stalin) a štyroch Židov (Trockij, Sokolnikov, Zinoviev a Kamenev).[10] V tom čas bol v petrohradskom Soviete, ktorého predsedom bol Trockij, zostavený 18-členný vojenský revolučný výbor, ktorý mal prakticky realizovať prevzatie moci. Pozostával z ôsmych (deviatich) Rusov, jedného Ukrajinca, jedného Poliaka, jedného Kaukazca a šiestich Židov.[11] A na účely dohľadu nad organizáciou povstania, boľševický ústredný výbor zostavil päťčlennú revolučnú vojenskú centrálu ako stranícke operačné vedenie. Pozostávalo z jedného Rusa (Bubnov), jedného Gruzínca (Stalin), jedného Poliaka (Dzeržinskij) a dvoch Židov (Sverdlov a Urickij).[12]

Dobové varovania

Dobre informovaní pozorovatelia, vnútri aj mimo Ruska, si všimli toto obdobie kľúčovej židovskej úlohy v rámci boľševizmu. Winston Churchill, napríklad, varoval v článku publikovanom 8. februára 1920 v londýnskom Illustrated Sunday Herald, že boľševizmus je „globálne sprisahanie s cieľom zvrhnúť civilizáciu a vytvoriť spoločnosť na báze zastaveného vývoja, závistlivej zloby a nemožnej rovnosti.“ Tento významný britský politik a historik napísal:[13]

Vôbec nie je potrebné preháňať rolu, ktorú pri vzniku boľševizmu a pri praktickom uskutočnení ruskej revolúcie, zohrali títo medzinárodní a väčšinou ateistickí Židia. Je rozhodne veľmi významná a pravdepodobne prevažuje nad všetkými ostatnými. S význačnou výnimkou Lenina je väčšina ostatných vedúcich osobností zložená zo samých Židov. Okrem toho, základná inšpirácia a hnacia sila pochádza práve od týchto židovských vedúcich predstaviteľov. Tak je Čičerin, etnický Rus, zatienený jeho nominálnym podriadeným, Litvinovom, a vplyv Rusov ako Bucharin alebo Lunačarskij nemôže byť porovnávaný s mocou Trockého, Zinovieva, diktátora červenej citadely (Petrohrad), Krassina alebo Radeka – všetci sú Židia. V sovietskych inštitúciách je prevaha Židov ešte viac ohromujúca. A vedúcu, ak nie priam rozhodujúcu, rolu v systéme terorizmu, ktorý uplatňuje Všeruská mimoriadna komisia pre boj s kontrarevolúciou a sabotážou (Čeka) zohrávajú Židia a v niektorých význačných prípadoch Židovky.

Netreba ani uvádzať, že v duši ruského národa boli vyburcované tie najprudšie vášne túžiace po pomste.“

David R. Francis, americký veľvyslanec v Rusku, varoval v januári 1918 v hlásení do Washingtonu: „Tunajší boľševickí vodcovia, väčšina z nich sú Židia a 90 percent z nich sú bývalí exulanti, sa v minimálnej miere zaujímajú o Rusko alebo o nejakú inú krajinu, ale sú to internacionalisti, ktorí sa snažia spustiť celosvetovú sociálnu revolúciu.“[14]

Holandský veľvyslanec v Rusku, Oudendyke, mal rovnaké postrehy o pár mesiacov neskôr: „Pokiaľ nebude boľševizmus udusený v zárodku, bude sa šíriť v takej alebo onakej forme po Európe a celom svete, keďže je organizovaný a realizovaný Židmi, ktorí nemajú žiadnu národnú príslušnosť, a ktorých zištným cieľom je zničiť súčasný poriadok vecí.“[15]

„Boľševická revolúcia,“ vyhlásil obežník poprednej americko-židovskej komunity, „je z veľkej časti produktom židovského myslenia, židovskej nespokojnosti, židovskej snahy o prestavbu.“[16]

Ako vyjadrenie svojho antinacionalistického zamerania, pár mesiacov po uchopení moci vydala vznikajúca sovietska vláda dekrét, na základe ktorého bol antisemitizmus trestný. Nový komunistický režim sa tak stal prvým na svete, ktorý prísne trestal všetky prejavy protižidovských nálad.[17] Sovietski funkcionári zjavne považovali také opatrenie za nevyhnutné. Na základe dôkladného pozorovania počas dlhšieho pobytu v Rusku, americko-židovský učenec Frank Golder v roku 1925 oznamoval, že „keďže tak veľa sovietskych lídrov sú Židia, antisemitizmus je [v Rusku] na vzostupe, obzvlášť v armáde [a] v novej a starej inteligencii, ktorej vedúce pozície sú preplnené synmi Izraela.“[18]

Názory historikov

Rekapitulujúc situáciu v tom čase izraelský historik Louis Rapoport píše:[19]

„Okamžite po [boľševickej] revolúcii bolo mnoho Židov euforických ohľadom ich vysokého zastúpenia v novej vláde. V prvom Leninovom politbyre dominovali muži židovského pôvodu.

Pod Leninom sa Židia angažovali vo všetkých aspektoch revolúcie, vrátane tej najšpinavšej roboty. Napriek komunistickým sľubom o jeho vymetení sa antisemitizmus rýchlo šíril v porevolučnej dobe, čiastočne kvôli prominentnému postaveniu veľkého množstva Židov v sovietskej administratíve, rovnako ako v traumatizujúcej a neľudskej sovietizácii, ktorá nasledovala. Historik Salo Baron poukázal na to, že vysoko disproporčný počet Židov vstúpil do novej boľševickej tajnej polície, Čeky. A mnohí z tých, ktorí sa dostali do konfliktu s Čekou, boli zastrelení židovskými vyšetrovateľmi.

Kolektívne vedenie, ktoré sa vytvorilo počas posledných Leninových dní, bolo vedené Židom Zinovievom, zhovorčivým, podlým a kučeravým krásavcom, ktorého namyslenosť nepoznala hraníc.“

„Ktokoľvek, koho postretlo to nešťastie, že padol do rúk Čeky,“ napísal židovský historik Leonard Schapiro, „mal veľmi veľkú šancu, že bude konfrontovaný a možno aj popravený židovským vyšetrovateľom.“[20] Na Ukrajine „tvorili Židia takmer 80 percent radových agentov Čeky,“ informuje W. Bruce Lincoln, americký profesor ruských dejín.[21] (Zo začiatku Čeka alebo Večeka) Sovietska tajná polícia bola neskôr známa ako GPU, OGPU, NKVD, MVD a KGB).

V svetle všetkých týchto skutočností by nemalo byť prekvapujúce, že Jakov M. Jurovskij, veliteľ boľševického oddielu, ktorý zavraždil cára a jeho rodinu, bol Žid rovnako ako Sverdlov, sovietsky vodca, ktorý spolupodpísal Leninov exekučný rozkaz.[22]

Igor Šafarevič, ruský matematik svetového významu, ostro kritizoval židovskú úlohu pri zničení romanovovskej monarchie a vybudovaní komunistickej vlády v jeho krajine. Šafarevič bol popredný disident počas posledných dekád sovietskej vlády. Ako významný ľudsko-právny aktivista sa stal zakladajúcim členom Výboru na ochranu ľudských práv v ZSSR.

V Rusofóbii, knihe napísanej desať rokov pred pádom komunistického režimu, poznamenal, že Židia boli „ohromne“ zastúpení medzi zamestnancami boľševickej tajnej polície. Podľa Šafareviča je charakteristické židovstvo boľševických popravcov najzreteľnejšie práve pri vražde Mikuláša II.:[23]

„Táto rituálna akcia symbolizovala koniec storočí ruských dejín spôsobom, ktorý môže byť porovnávaný iba s popravou Karola I. v Anglicku alebo Ľudovíta XVI. vo Francúzsku. Zdalo by sa, že predstavitelia nevýznamnej etnickej menšiny sa budú snažiť čo najviac vyhnúť tejto strastiplnej udalosti, ktorá sa bude odrážať v dejinách. Avšak s akými menami máme dočinenia? Na priebeh popravy osobne dozeral Jakov Jurovskij, ktorý zastrelil cára; predseda miestneho Sovietu bol Beloborodov (Vaisbart); zodpovednou osobou pre všeobecnú správu v Jekaterinburgu bol Shaya Goloshchekin. Na doplnenie mozaiky, na stene miestnosti, v ktorej bola poprava vykonaná, bolo napísané dvojveršie z Heineho básne (napísané po nemecky) o kráľovi Baltazárovi, ktorý urazil Jehovu a bol preto zabitý.“

Zaslúžilý novinár Robert Wilton uviedol vo svojej knihe z roku 1920 podobne drsné zhodnotenie:[24]

„Celé dejiny boľševizmu v Rusku sú nezmazateľne poznačené znakom cudzineckej invázie. Vražda cára, úmyselne naplánovaná Židom Sverdlovom (ktorý prišiel do Ruska ako platený nemecký agent) a vykonaná Židmi Goloshchekinom, Syromolotovom, Safarovom, Viokovom a Jurovským, nie je činom ruského národa, ale jeho nepriateľského votrelca.“

V boji o moc, ktorý nasledoval po Leninovej smrti v roku 1924, zvíťazil Stalin nad svojimi rivalmi, pričom sa mu nakoniec podarilo fyzicky odstrániť takmer každého z najvýznamnejších raných boľševických vodcov, vrátane Trockého, Zinovieva, Radeka a Kameneva. V neskoršom období, predovšetkým po roku 1928, podiel Židov v hlavnom vedení sovietskeho štátu a komunistickej strany výrazne zoslabol.

Poprava bez súdu

Počas prvých mesiacov po uchopení moci boľševickí predáci zvažovali, že postavia „Mikuláša Romanova“ pred „Revolučný tribunál“, ktorý by odhalil jeho „zločiny na národe“ predtým, než by bol popravený. Existoval pre to historický precedens. Dvaja európski panovníci prišli o život v dôsledku revolučných nepokojov: anglický kráľ Karol I., ktorý bol sťatý v roku 1649, a francúzsky kráľ Ľudovít XVI. zomrel pod gilotínou v roku 1793.

V týchto prípadoch bol kráľ popravený po dlhom verejnom procese, v ktorom mal možnosť prezentovať argumenty na svoju obhajobu. Mikuláš II. však nebol ani obžalovaný ani stíhaný. Bol pod rúškom noci tajne popravený, spolu s jeho rodinou a najbližšími, spôsobom, ktorý pripomínal viac gangsterský masaker ako formálnu popravu.

Prečo nakoniec Lenin so Sverdlovom zavrhli plány o „monstrprocese“ s bývalým cárom? Podľa Wiltona boli cár Mikuláš s rodinou zavraždení preto, lebo si boli boľševickí vládcovia vedomí toho, že nemajú skutočnú ľudovú podporu, a oprávnene sa báli, že by ruský ľud bez ohľadu na zámienky a právnické formality neodobril zabitie cára.

Trockij stvárnený protikomunistickou propagandouTrockij obhajoval masaker ako potrebné a dokonca nevyhnutné opatrenie. Napísal:[25]

„Rozhodnutie [zabiť panovnícku rodinu] nebolo iba vhodné, ale aj nevyhnuté. Tvrdosť tohto trestu ukázala každému, že budeme nemilosrdne pokračovať v boji a nezastavíme sa pred ničím. Poprava cárovej rodiny bola potrebná nie iba za účelom vyvolania strachu, hrôzy a pocitu beznádeje medzi nepriateľmi, ale tiež za účelom preverenia našich ľudí, aby sme ukázali, že tu nie je cesta späť, že pred nami je buď totálne víťazstvo alebo totálna prehra. Lenin si toto správne uvedomoval.“

Historický kontext

V rokoch pred revolúciou z roku 1917 boli Židia disproporčne zastúpení vo všetkých ruských podvratných ľavicových stranách.[26] Nenávisť Židov voči cárskemu režimu bola založená na reálnych pomeroch. Z popredných európskych mocností danej doby bolo imperiálne Rusko inštitucionálne najviac konzervatívne a protižidovské. Napríklad, Židia nemohli normálne sídliť mimo veľkého územia v západnej časti ríše, známej ako Tscherta osedlosti.[27]

Akokoľvek pochopiteľné a možno dokonca ospravedlniteľné mohlo židovské nepriateľstvo voči imperiálnemu režimu byť, významný židovský podiel v omnoho despotickejšom sovietskom režime je ťažšie ospravedlniteľný. V Rusku narodená židovská spisovateľka Sonja Margolina označila židovský podiel pri podporovaní boľševického režimu ako „historický hriech Židov“ vo svojej nedávno publikovanej knihe o Židoch v Rusku v 20. storočí.[28] Poukazuje, napríklad, na významné postavenie Židov ako veliteľov sovietskych Gulagov, koncentračných a pracovných táborov, a na podiel židovských komunistov pri systematickej likvidácii ruských kostolov. Okrem toho, píše, že „Židia celého sveta podporovali sovietsku mocnosť a mlčali pri konfrontácii s akoukoľvek opozičnou kritikou.“ Vo svetle týchto skutočností ponúka Margolina hroznú predpoveď:

„Prehnane oduševnená účasť židovských boľševikov pri ovládnutí a zničení Ruska je hriech, ktorý bude pomstený, sovietska moc bude stotožňovaná s židovskou mocou a nespútaná nenávisť proti boľševikom sa zmení na nenávisť proti Židom.“

Ak možno usudzovať na základe udalostí z minulosti, je nepravdepodobné, že by sa mnoho Rusov snažilo o pomstu, ktorú Magdolina predpovedá. Avšak, obviňovať „Židov“ za zločiny komunizmu nie je o nič opodstatnenejšie ako obviňovať „bielych“ za otroctvo černochov alebo „Nemcov“ za druhú svetovú vojnu alebo holokaust.

Slová hrozivej predzvesti

Mikuláš a jeho rodina sú len najznámejší z nespočetného radu obetí režimu, ktorý otvorene vyhlásil svoj brutálny zámer. Pár týždňov po masakri v Jekaterinburgu bolo v novinách vznikajúcej Červenej armády vyhlásené:[29]

„Bez zľutovania, bez milosti budeme zabíjať našich nepriateľov po stovkách, aj po tisícoch, nechajme ich utopiť sa vo svojej vlastnej krvi. Za krv Lenina a Urického nech tu sú potoky krvi buržoázie – čim viac krvi, tým lepšie.“

Grigorij Zinoviev, rozprávajúc na stretnutí komunistov v septembri 1918, otvorene vyhlásil trest smrti desiatich miliónov ľudských bytostí: „Musíme pokračovať s 90 miliónmi zo 100 miliónov obyvateľov sovietskeho Ruska. Čo sa týka zvyšku, nemáme im čo povedať. Musia byť vyhladení.“[30]

„Dvadsať miliónov“

Ako sa ukázalo, sovietske počty obetí na životoch sa ukázali byť výrazne vyššie, ako naznačovala vražedná rétorika Zinovieva. Málokedy sa stalo, ak vôbec, že by režim zavraždil také množstvo vlastných obyvateľov.[31]

Citujúc nedávno sprístupnenésovietske dokumenty KGB, historik Dmitrij Volkogonov, hlava špeciálnej ruskej parlamentnej komisie, nedávno dospel k tomu, že „od roku 1929 do roku 1952 podliehalo represii 21,5 milióna [sovietskych] ľudí. Tretina z nich bola zastrelená, zvyšok uväznený, z ktorých mnohí zahynuli.“[32]

Podobne sa vyjadrila aj Olga Šatunovskaja, členka Sovietskej komisie straníckej kontroly a hlava špeciálnej komisie ustanovenej Chruščovom v 60. rokoch: „Od 1. januára 1935 do 22. júna 1941 bolo zatknutých 19 840 000 nepriateľov ľudu. Z týchto bolo sedem miliónov zastrelených vo väzniciach a väčšina ostatných zahynula v táboroch.“ Tieto údaje boli tiež objavené v dokladoch člena Politbyra Anastáza Mikojana.

Robert Conquest, uznávaný odborník na sovietske dejiny, nedávno zosumarizoval hrozivé výsledky sovietskej „represie“ vlastného obyvateľstva:[34]

„Ťažko sa vyhnúť záveru, že počet obetí po roku 1934 bol vyšší ako desať miliónov. K tomuto musia byť pripočítané obete hladomoru z rokov 1930 až 1933, deportácie kulakov a ďalšie protiroľnícke akcie, čo predstavuje ďalších desať miliónov. Súčet je tak v rozmedzí, ako sa zmieňujú Rusi, ‚dvadsiatich miliónov‘.“

Niektorí historici však uvádzajú ešte významne vyššie odhady obetí.[35]

Éra cárizmu v retrospektíve

Po dramatickom páde komunistickej vlády nadobúdajú mnohí Rusi nový a priaznivejší názor ohľadom predkomunistických dejín ich vlasti, vrátane obdobia vlády posledného romanovského panovníka. Zatiaľ čo Sovieti, a s nimi aj mnohí na Západe, stereotypne vykresľovali toto obdobie viac-menej ako éru svojvoľného despotizmu, krutého útlaku a masovej chudoby, skutočnosť je však iná. Je síce pravda, že cárova moc bola absolútna, že iba malá menšina mala významné politické práva, a že väčšina obyvateľov impéria boli roľníci, avšak treba spomenúť, že Rusi mali počas vlády Mikuláša II. slobodu tlače, náboženstva, zhromažďovania a združovania, ochranu súkromného vlastníctva a slobodné zamestnanecké odbory. Zarytí nepriatelia režimu, ako Lenin, boli viac menej ignorovaní.[36]

Počas desaťročí pred vypuknutím prvej svetovej vojny bola ruská ekonomika na vzostupe. V skutočnosti, medzi rokmi 1890 až 1913 bola najrýchlejšie rastúca na svete. Každoročne bolo otvorených dvakrát viac nových železničných dráh ako počas sovietskeho obdobia. Medzi rokmi 1900 až 1913 sa produkcia železa zvýšila o 58 percent, zatiaľ čo produkcia uhlia bola viac ako zdvojnásobená.[37] Obilie vyvážané z Ruska kŕmilo celú Európu. Okrem toho, posledné dekády cárskeho Ruska poznačilo aj obdobie veľkolepého rozkvetu kultúrneho života.

Všetko sa zmenilo s prvou svetovou vojnou, katastrofou nielen pre Rusko, ale aj pre celý Západ.

Monarchistický sentiment

Napriek (alebo možno práve preto) neúnavnej oficiálnej kampani počas celej sovietskej éry s cieľom odstrániť každú nekritickú spomienku na Romanovcov a imperiálne Rusko, v ostatných rokoch sa v Rusku šíri skutočný kult ľudového uctievania Mikuláša II.

Ľudia chtivo kupujú obrázky cára Mikuláš od pouličných predavačov v Moskve, Petrohrade a v ďalších mestách za sumu ekvivalentnú niekoľkohodinovej mzde. Jeho obrázok dnes visí v nevyčísliteľnom počte domov a bytov. Koncom roka 1990 bolo rýchlo vypredaných 200 000 výtlačkov prvého vydania 30-stranovej brožúry o Romanovcoch. Jeden pouličný predavač sa vyjadril: „Osobne som predal štyri tisíce výtlačkov takmer okamžite. Je to ako jadrový výbuch. Ľudia chcú naozaj vedieť o ich cárovi a jeho rodine.“ V mnohých mestách sa vytvorilo podhubie pro-cárskych a monarchistických organizácií.

Podľa prieskumu verejnej mienky z roku 1990 považujú traja zo štyroch opýtaných sovietskych občanov zabitie cára a jeho rodiny za odporný zločin.[38] Veľa ruských pravoslávnych kresťanov považuje cára Mikuláša za martýra. Nezávislá „Pravoslávna cirkev v cudzine“ kanonizovala cársku rodinu v roku 1981 a v Moskve sídliaca Ruská pravoslávna cirkev je pod nátlakom verejnej mienky, aby učinila rovnako, napriek jej dlhodobej neochote venovať sa tomuto oficiálnemu tabu. [pozn. prekladateľa: Ruská pravoslávna cirkev kanonizovala Mikuláša II. a jeho rodinu 14. augusta 2000.] V roku 1990 oznámil ruský pravoslávny arcibiskup Jekaterinburgu plán postaviť veľký kostol na mieste vrážd. „Ľudia milovali cára Mikuláša,“ povedal. „Jeho pamiatka žije v ľuďoch, nie ako pamiatka svätca, ale ako niekoho, kto bol popravený bez rozhodnutia súdu, nespravodlivo, ako mučeník svojej viery a mučeník pravoslávia.“[39]

Pri príležitosti 75. výročia masakru (v júli 1993) si Rusi pripomínali život, smrť a pamiatku ich posledného panovníka. V Jekaterinbergu, kde teraz miesto vraždy cárskej rodiny označuje veľký biely kríž ozdobený kvetinami, prítomní plakali pri speve chválospevov a modlitbách za obete.[40]

Zohľadňujúc ľudové nálady a nové sociálno-politické reality, biela, modrá a červená horizontálna trikolóra cárskeho Ruska sa stala v roku 1991 oficiálnou vlajkou a nahradila červenú sovietsku vlajku. A v roku 1993 sa imperiálna dvojhlavá orlica opätovne stala oficiálnym štátnym znakom namiesto sovietskeho kladiva s kosákom. Mestám, ktoré boli premenované k pocte komunistickým predákom, napr. Leningrad, Kujbišev, Frunze, Kalinin a Gorkij, boli prinavrátené ich mená z cárskeho obdobia. Jekaterinburgu, ktorý bol sovietmi v roku 1924 premenovaný na Sverdlovsk ako prejav poklony sovietsko-židovskému vodcovi, bol v septembri 1991 prinavrátený jeho predkomunistický názov, ktorý ctí pamiatku cárovny Kataríny I.

Symbolický význam

S prihliadnutím na milióny, ktoré boli zavraždené sovietskymi vládcami v neskorších rokoch, sa vražda Romanovskej rodiny nemusí zdať ako obzvlášť významná. Avšak, táto udalosť má hlboký symbolický význam. Povedané výstižnými slovami historika Harvardskej univerzity Richarda Pipesa:[41]

„Spôsob, ktorým bol masaker pripravený a vykonaný, zo začiatku popieraný a neskôr ospravedlňovaný, má v sebe niečo výnimočne odporné, niečo, čo ho zásadne odlišuje od predchádzajúcich prípadov kráľovrážd a označuje ho za predohru masových vrážd dvadsiateho storočia.“

Ďalší historik, Ivor Benson, charakterizoval zabitie rodiny Romanovovcov ako symbol tragického osudu Ruska a, vskutku, celého Západu v tomto storočí neočakávaných konfliktov a utrpenia.

Vražda cára a jeho rodiny je o to viac odsúdeniahodná, keďže, bez ohľadu na jeho zlyhania ako panovníka, bol Mikuláš II. podľa všetkého osobne slušný, štedrý, humánny a úctyhodný človek.

Miesto masakru v dejinách

Masové vraždy a chaos prvej svetovej vojny a s tým súvisiace revolučné rozruchy, ktoré sa prehnali Európou v rokoch 1917 a 1918, znamenali koniec nielen pre starobylú dynastiu Romanovovcov v Rusku, ale aj celého kontinentálneho sociálneho poriadku. Rovnako skončila dynastia Hohenzollerncov v Nemecku s jej stabilnou konštitučnou monarchiou a starobylá dynastia Habsburgovcov Rakúsko-Uhorska s jej multinárodnou ríšou v strednej Európe. Popredné štáty Európy zdieľali nielen rovnaké kresťanské a západné kultúrne základy, ale aj väčšina panovníkov na kontinente bola pokrvne spríbuznená. Anglický kráľ Juraj bol cez jeho matku bratrancom cára Mikuláša a cez jeho otca bratranec cárovny Alexandry. Nemecký cisár Wilhelm bol bratranec v Nemecku narodenej Alexandry a vzdialenejší príbuzný Mikuláša.

Ešte viac ako v prípade západoeurópskych monarchií, cár Ruska osobne symbolizoval svoj národ a svoju krajinu. Takže zavraždenie posledného panovníka dynastie, ktorá v Rusku panovala tri storočia, nebolo iba symbolickým predznamenaním masových vrážd, ktoré si vyžiadali mnoho ruských životov v nasledujúcich desaťročiach, ale bolo aj symbolom komunistickej snahy zničiť samotnú dušu ruského národa a štátu.

Poznámkový aparát

  1. Edvard Radzinksy, The Last Tsar (New York: Doubleday, 1992), pp. 327, 344-346.; Bill Keller, "Cult of the Last Czar," The New York Times, Nov. 21, 1990.
  2. Zápis z apríla 1935 v "Trotsky's Diary in Exile." Citované podľa: Richard Pipes, The Russian Revolution (New York: Knopf, 1990), pp. 770, 787.; Robert K. Massie,Nicholas and Alexandra (New York: 1976), pp. 496-497.; E. Radzinksy, The Last Tsar(New York: Doubleday, 1992), pp. 325-326.; Ronald W. Clark, Lenin (New York: 1988), pp. 349-350.
  3. Ohľadom Wiltona a jeho kariéry v Rusku pozri: Phillip Knightley, The First Casualty (Harcourt Brace Jovanovich, 1976), pp. 141-142, 144-146, 151-152, 159, 162, 169, and, Anthony Summers and Tom Mangold, The File on the Tsar (New York: Harper and Row, 1976), pp. 102-104, 176.
  4. AP správa z Moskvy, Toronto Star, Sept. 26, 1991, p. A2.; Prieskum z roku 1992 zistil podobne, že štvrtina obyvateľov republík Bielorusko a Uzbekistan podporovala vysťahovanie všetkých Židov do špeciálneho židovského regiónu na Sibíri. "Survey Finds Anti-Semitism on Rise in Ex-Soviet Lands," Los Angeles Times, June 12, 1992, p. A4.
  5. Na prelome storočí Židia predstavovali 4,2 percentá populácie Ruského impéria. Richard Pipes, The Russian Revolution (New York: 1990), p. 55 (fn.). Na porovnanie, v USA dnes predstavujú Židia menej ako 3 percentá celkovej populácie (podľa najvierohodnejších odhadov).
  6. Pozri jednotlivé heslá: H. Shukman, ed., The Blackwell Encyclopedia of the Russian Revolution (Oxford: 1988), and in: G. Wigoder, ed., Dictionary of Jewish Biography (New York: Simon and Schuster, 1991). Významný vplyv Židov v ruskom revolučnom hnutí pred rokom 1914 a ranom sovietskom režime je potvrdený aj v: Stanley Rothman and S. Robert Lichter, Roots of Radicalism (New York: Oxford, 1982), pp. 92-94.
    V roku 1918 mal ústredný výbor boľševickej strany 15 členov, nemecký odborník Herman Fehst, citujúc publikované sovietske údaje, uvádza v jeho výbornej štúdii z roku 1934, že šiesti z týchto 15 boli Židia. Herman Fehst, Bolschewismus und Judentum: Das jüdische Element in der Führerschaft des Bolschewismus (Berlin: 1934), pp. 68-72.; Robert Wilton však uvádza, že v roku 1918 mal ústredný výbor boľševickej strany 12 členov, z ktorých 9 bolo židovského pôvodu a 3 ruského pôvodu, R. Wilton, The Last Days of the Romanovs (IHR, 1993), p. 185.
  7. Po rokoch úradného zamlčiavanie bol tento fakt uznaný v roku 1991 v moskovskom týždenníku Ogonyok. See: Jewish Chronicle (London), July 16, 1991.; Pozri tiež: List L. Horwitz v The New York Times, Aug. 5, 1992, ktorý cituje informáciu z ruského žurnálu "Native Land Archives."; "Lenin's Lineage?"'Jewish,' Claims Moscow News,"Forward (New York City), Feb. 28, 1992, pp. 1, 3.; M. Checinski, Jerusalem Post (weekly international edition), Jan. 26, 1991, p. 9.
  8. Richard Pipes, The Russian Revolution (New York: Knopf, 1990), p. 352.
  9. Harrison E. Salisbury, Black Night, White Snow: Russia's Revolutions, 1905-1917 (Doubleday, 1978), p. 475.; William H. Chamberlin, The Russian Revolution (Princeton Univ. Press, 1987), vol. 1, pp. 291-292.; Herman Fehst, Bolschewismus und Judentum: Das jüdische Element in der Führerschaft des Bolschewismus (Berlin: 1934), pp. 42-43.; P. N. Pospelov, ed., Vladimir Ilyich Lenin: A Biography (Moscow: Progress, 1966), pp. 318-319.
    Toto stretnutie sa odohralo 10. októbra (starého juliánskeho kalendára), respektíve 23. októbra (nový kalendár). Šiesti Židia, ktorí sa zúčastnili, boli: Urickij, Trockij, Kamenev, Zinoviev, Sverdlov a Soklonikov.
    Boľševici uchopili moc v Petrohrade 25. októbra (starý kalendár), preto sa hovorí o „veľkej októbrovej revolúcii“, respektíve 7. novembra (nový kalendár).
  10. William H. Chamberlin, The Russian Revolution (1987), vol. 1, p. 292.; H. E. Salisbury,Black Night, White Snow: Russia's Revolutions, 1905-1917 (1978), p. 475.
  11. W. H. Chamberlin, The Russian Revolution, vol. 1, pp. 274, 299, 302, 306.; Alan Moorehead, The Russian Revolution (New York: 1965), pp. 235, 238, 242, 243, 245.; H. Fehst, Bolschewismus und Judentum (Berlin: 1934), pp. 44, 45.
  12. H. E. Salisbury, Black Night, White Snow: Russia's Revolutions, 1905-1917 (1978), p. 479-480.; Dmitri Volkogonov, Stalin: Triumph and Tragedy (New York: Grove Weidenfeld, 1991), pp. 27-28, 32.; P. N. Pospelov, ed., Vladimir Ilyich Lenin: A Biography (Moscow: Progress, 1966), pp. 319-320.
  13. "Zionism versus Bolshevism: A struggle for the soul of the Jewish people," Illustrated Sunday Herald (London), February 8, 1920. Facsimile reprint in: William Grimstad, The Six Million Reconsidered (1979), p. 124. (V čase publikácie tohto článku slúžil Churchill ako minister vojny.)
  14. David R. Francis, Russia from the American Embassy (New York: 1921), p. 214.
  15. Foreign Relations of the United States -- 1918 -- Russia, Vol. 1 (Washington, DC: 1931), pp. 678-679.
  16. American Hebrew (New York), Sept. 1920. Quoted in: Nathan Glazer and Daniel Patrick Moynihan, Beyond the Melting Pot (Cambridge, Mass.: 1963), p. 268.
  17. C. Jacobson, "Jews in the USSR" in: American Review on the Soviet Union, August 1945, p. 52.; Avtandil Rukhadze, Jews in the USSR: Figures, Facts, Comment (Moscow: Novosti, 1978), pp. 10-11.
  18. T. Emmons and B. M. Patenaude, eds., War, Revolution and Peace in Russia: The Passages of Frank Golder, 1913-1927 (Stanford: Hoover Institution, 1992), pp. 320, 139, 317.
  19. Louis Rapoport, Stalin's War Against the Jews (New York: Free Press, 1990), pp. 30, 31, 37. See also pp. 43, 44, 45, 49, 50.
  20. Quoted in: Salo Baron, The Russian Jews Under Tsars and Soviets (New York: 1976), pp. 170, 392 (n. 4).
  21. The Atlantic, Sept. 1991, p. 14.; V roku 1919 tvorili tri štvrtiny pracovníkov Čeky v Kyjeve Židia, ktorí sa snažili omilostiť svojich židovských súkmeňovcov. Na základe rozkazu, Čeka zobrala iba pár židovských zajatcov. R. Pipes, The Russian Revolution (1990), p. 824.; Izraelský historik Louis Rapoport tiež potvrdzuje dominantnú rolu, ktorú zohrali Židia v sovietskej tajnej polícii počas dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia. L. Rapoport, Stalin's War Against the Jews (New York: 1990), pp. 30-31, 43-45, 49-50.
  22. E. Radzinsky, The Last Tsar (1992), pp. 244, 303-304.; Bill Keller, "Cult of the Last Czar,"The New York Times, Nov. 21, 1990.; See also: W. H. Chamberlin, The Russian Revolution, vol. 2, p. 90.
  23. Citované v: The New Republic, Feb. 5, 1990, pp. 30 ff.; Kvôli údajnému antisemitizmu Rusofóbie bol Šafarevič v júli 1992 požiadaný Národnou akadémiou vied (Washington, DC), aby odstúpil ako pridružený člen tejto prestížnej inštitúcie.
  24. R. Wilton, The Last Days of the Romanovs (1993), p. 148.
  25. Richard Pipes, The Russian Revolution (1990), p. 787.; Robert K. Massie, Nicholas and Alexandra (New York: 1976), pp. 496-497.
  26. Článok v rešpektovanom americkom žurnáli National Geographic z roku 1907 uvádzal ohľadom revolučných príprav v Rusku počas rokov pred prvou svetovou vojnou: „Takmer všetci revoluční vodcovia sú príslušníkmi židovskej rasy a najefektívnejší revolučný výbor je Židovský zväz.“ W. E. Curtis, "The Revolution in Russia," The National Geographic Magazine, May 1907, pp. 313-314. Pjotr Stolypin, zrejme najvýznamnejší štátnik cárskeho Ruska, bol zavraždený v roku 1911 rukou židovského vraha. V roku 1907 Židia predstavovali okolo 10 percent členskej základne boľševickej strany. V menševickej strane, ďalšej frakcii Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany, bolo židovských členov dvakrát viac. R. Pipes, The Russian Revolution (1990), p. 365.; See also: R. Wilton, The Last Days of the Romanovs (1993), pp. 185-186.
  27. Martin Gilbert, Atlas of Jewish History (1977), pp. 71, 74.; Napriek tejto reštriktívnej politike žilo v roku 1897 okolo 315 000 Židov mimo tejto zóny, väčšina z nich protizákonne. V roku 1900 žilo viac ako 20 000 Židov v hlavnom meste St. Petersburgu a ďalších 9 000 v Moskve.
  28. Sonja Margolina, Das Ende der Lügen: Russland und die Juden im 20. Jahrhundert (Berlin: 1992). Quoted in: "Ein ganz heisses Eisen angefasst," Deutsche National-Zeitung (Munich), July 21, 1992, p. 12.
  29. Krasnaia Gazetta ("Red Gazette"), September 1, 1918. Quoted in: Richard Pipes, The Russian Revolution (1990), pp. 820, 912 (n. 88).
  30. Richard Pipes, The Russian Revolution (New York: 1990), p. 820.
  31. Napriek tvrdeniam mnohých západných historikov, sovietsky teror a systém Gulagov nezačal so Stalinom. Na konci roku 1920 bolo v sovietskom Rusku 84 koncentračných táborov s približne 50 000 väzňami. Do októbra 1923 sa tieto čísla zvýšili na 315 táborov so 70 000 väzňami. R. Pipes, The Russian Revolution (1990), p. 836.
  32. Citované historikom Robertom Conquestom v recenzii/ článku v The New York Review of Books, Sept. 23, 1993, p. 27.
  33. The New York Review of Books, Sept. 23, 1993, p. 27.
  34. Recenzia/článok Roberta Conquesta v The New York Review of Books, Sept. 23, 1993, p. 27.; Len počas „Veľkého teroru“ rokov 1937 a 1938 bol podľa Conquesta zastrelený približne jeden milión sovietskou tajnou políciou a ďalšie dva milióny zahynuli v sovietskych táboroch. R. Conquest, The Great Terror (New York: Oxford, 1990), pp. 485-486.;
    Conquest odhadol, že od 13,5 do 14 miliónov ľudí zahynulo pri kolektivizácii („dekulakizácia“) a nútenom hladomore v rokoch 1929 až 1933. R. Conquest, The Harvest of Sorrow (New York: Oxford, 1986), pp. 301-307.
  35. Ruský profesor Igor Bestuzhev-Lada, píšuc v moskovskom týždenníku Nedelya v roku 1988, naznačil, že iba počas samotnej Stalinovej éry (1935 – 1953) bolo až 50 miliónov ľudí zavraždených, odvlečených do táborov, z ktorých sa nikdy nevrátili, alebo stratili životy ako priamy dôsledok brutálnej protiroľníckej „dekulakizácie“ "Soviets admit Stalin killed 50 million," The Sunday Times, London, April 17, 1988.; R. J. Rummel, profesor politických vied na Univerzite v Havaji, nedávno vypočítal, že 61,9 miliónov ľudí bolo systematicky zavraždených sovietskymi komunistami od roku 1917 do roku 1987. R. J. Rummel, Lethal Politics: Soviet Genocide and Mass Murder Since 1917 (Transaction, 1990).
  36. Kvôli jeho revolučným aktivitám bol Lenin v roku 1897 odsúdený na tri roky exilu na Sibíri. Počas tohto „trestu“ sa oženil, napísal asi 30 prác, značne využíval dobre zásobovanú miestnu knižnicu, odoberal mnoho zahraničných periodík, udržoval rozsiahlu korešpondenciu s podporovateľmi z celej Európy a venoval sa športovému poľovníctvu a korčuľovaniu na ľade, navyše, počas celého obdobia dostával štátne štipendium. Pozri: Ronald W. Clark, Lenin (New York: 1988), pp. 42-57.; P. N. Pospelov, ed.,Vladimir Ilyich Lenin: A Biography (Moscow: Progress, 1966), pp. 55-75.
  37. R. Pipes, The Russian Revolution (1990), pp. 187-188.;
  38. The Nation, June 24, 1991, p. 838.
  39. Bill Keller, "Cult of the Last Czar," The New York Times, Nov. 21, 1990.
  40. "Nostalgic for Nicholas, Russians Honor Their Last Czar," Los Angeles Times, July 18, 1993.; "Ceremony marks Russian czar's death," Orange County Register, July 17, 1993.
  41. R. Pipes, The Russian Revolution (1990), p. 787

Článok The Jewish Role in the Bolshevik Revolution and Russia's Early Soviet Regime vyšiel pôvodne v The Journal of Historical Review, Jan.-Feb. 1994 (Vol. 14, No. 1), s. 4-22.

Ak sa ti článok páčil, môžeš ho zdieľať na sociálnych sieťach.

Zaujímavý projekt