Chorvátska pieseň Krv nije voda od hudobného zoskupenia Gracia prehovára človeku priamo do duše. Jej refrén vami aspoň na chvíľu otrasie. Najskôr vás okríkne mocný Matijin hlas a v tej jedinej sekunde prepuknutia vašich zmyslov vás slová tejto slovanskej ženy primäjú k zamysleniu.

Pristavme sa teda nad jej slovami spoločne, aby sme aj spoločne poznali jej posolstvo:

Krv nije voda
da se tako lako proda
ne boj te se nikoga
jer Bog s nama hoda

položi cvijeće materi i čaći
reci im da zajedno smo jaći
digni glavu i ne plači

krv nije voda
da se tako lako proda

A ešte raz v slovenčine (voľný preklad):

Krv nie je voda
tá sa tak ľahko predá
nebojte sa nikoho
veď Boh s nami kráča

polož kvety materi i čaći (? neznaju :)
slovo nájdeme spoločné, nech sme akýkoľvek,
pozdvihni hlavu a neplač.

To, že krv nie je voda, vie každý. Aspoň sa všetci tvárime, že „to tak akosi“ prirodzene vieme... že poznáme rozdiel medzi krvou a vodou, tvárime sa, že je nám nad slnko jasnejšie, že voda je všetkých a krv len naša... Tvárime sa. V tom tkvie to naše slovenské zúfalstvo v kontexte západnej modernity.

Akonáhle sa „otvorili“ po 89.-tom roku dvere do západnej Európy a do sveta „tej západnej civilizácie“ nám, mladým Slovenom a Slovenkám, až priveľmi poľahky sme zabudli na svoje matere a svojich otcov, ktorým sa hanbíme nosiť kvety na hrob, zabudli sme na našu spoločnú reč a napokon sami medzi sebou nie sem schopní nájsť spoločného slova. To sme. Takí sme. Sloveni a Slovenky. Deklaratívne hrdí. Inak prázdni. Bez vedomia svojej krvi. Príslušnosti k nej. Hrdosti na ňu. A vedomia si jej nevyčísliteľnej ceny!

Chceme byť „in“, moderní – chceme byť takými „cool“ ľuďmi, akých vídame denno-denne na kanáloch západných televízií. Bohatými. Úspešnými. Mocnými. Sebeckými. Už i my chceme dnes predávať našu čistú a priezračnú vodu, i napriek tomu, že kedysi sme „akosi prirodzene“ vedeli, že sviežosť tečúcej vody je všetkých. A tu sa nezastavujeme. Predávame i svoju krv. Obrazne či doslovne. V Británii žiadosťami o zmenu občianstva či v Rakúsku predajom darcovskej krvi.

Stávame sa úbohými. Azda už úbohí sme? Či vari sa radšej obzrieme a prstom ukážeme na iných – to oni sú úbohí, ja nie?

Zabudli sme na Boha. Blúdime tak cudzími svetmi úplne sami. Nikto nás neratuje. Nikto nám v našej každodennej borbe nepomôže. Je nám ťažko na srdci. Sme nešťastní v našej honbe za finančným zabezpečením. Cítime, že život nám uniká „akosi“ pomedzi prstami, že naša krv mladosti sa míňa každým rokom v cudzích krajoch. V krajoch samoty.

Žijeme v hlučnej samote. Obklopujeme sa mnohými ľuďmi, zoveme ich priateľmi a usporadúvame s nimi hlučné večierky – len aby sme prehlušilo to prekliate ticho v nás. Snažíme sa utiecť sami pred sebou, pred skutočnosťou: či už hraním počítačových hier, trávením času s „priateľmi“ na Facebooku a podobne. Prečo? Prečo to len robíme?

Lebo skutočnosť, v ktorej žijeme, je biedna. Je prázdna. Je úbohá. A pritom k tomu, aby sme ju znova naplnili ľudskosťou, nehou, láskou – naplnili samou plnosťou – stačí tak málo: stať sa zodpovednými. Za seba. Za blízkych. Za svoju krv. Za svoje zdravie. Za svoj národ.

Stať sa darcom krvi a zostať ním, je v prvom rade zodpovednosťou voči sebe samému. Hýriť pravidelne po nociach a byť darcom krvi je nezodpovedným počinom. Neuváženým konzumným spôsobom života neohrozujeme len budúcich príjemcov krvi, ale i seba samých... Svoje zdravie a tým i zdravie svojich blízkych. Zdravie svojho národa.

Isto, isto, „národ“ – znie to dnes smiešne, však? Máte pravdu, zabudnite na národ. Predstavte si radšej ľudí, na ktorých vám záleží. A predstavte si tiež tých ľudí, na ktorých záleží vašim blízkym. To je národ. Je to na smiech? Vari je vám na smiech vaša mama, váš otec a vaši súrodenci, bratranci a tety?

Kamaráti a kamarátky, zjednotená Európa, o ktorej dnes počúvame, sa mení. Vaša šťastná budúcnosť neleží na západe. Neleží v Británii či v Írsku, v Holandsku či inej krajine. Vaše šťastie leží doma. Len oň treba bojovať; duševné šťastie a duševnú plnosť treba pestovať – nie čakať, že vám padne z nebies, respektíve ju hľadať u susedov...

V západnej Európe dnešných dní sme a zostaneme pliagou... Ľuďmi druhej či tretej kategórie. Demoľuďmi. Ľuďmi hodnými poľutovania. Ľuďmi, s ktorými západ bude akurát tak súcitiť. Vy nikdy nebudete ako oni. Vy ste vy. Vy ste Sloveni a Slovenky, vy ste stredeurópania, vy ste Nitrania, Bratislavčania, Prešovčania, Trenčania, Košičania, Vy ste Oravania, Záhoráci, Východniari, slovenskí Maďari.

My nie sme oni. My sme my. Naša krv patrí nám. Podeľme sa s ňou, pretože každý jeden z nás je, lebo sme. A aby sme boli, je každý jeden z nás...

Na záver mi nedá neodkázať Vás na záverečný preslov Heleny Ružičkovej v poslednej časti nezabudnuteľnej trilógie, Slunce, seno a erotika: Tak veľmi sme chceli byť súčasťou Európy, až sme zabudli, že najskôr sme súčasťou seba samých...

PS: Ak Vás zaujala skupina Gracia, pozrite si i ďalšie jej piesne na jej kanály YouTube http://www.youtube.com/user/GraciaTV , prípadne navštívte jej internetovú stránku http://gracia.hr/ .

Hnaný Joomlou!
© Beo.sk | Píšeme pre vás od roku 2004.