Weisenbacherova útočná päsť. Zdroj: Facebook.com

Weisenbacherova útočná päsť. Zdroj: Facebook.com

Inštitút ľudských práv (Human Rights Institute), ktorý vedie homoaktivista Weisenbacher, „sa zasadil“ 8. 8. 2012 v „plnej sile“ pred ruskou ambasádou v Bratislave za práva nevychovaných ruských feministiek z punk-rockového zoskupenia Pussy Riot postaviť sa pred chrámový oltár a šaškovať! Všetkých šesť aktivistov tohto spolku vytvorilo mäsitú päsť spravodlivosti, ktorá otriasla základmi nielen ruskej ambasády, ale i starobylej ruskej pravoslávnej duchovnosti!

Členky Pussy Riot koncom februára tohto roku vtrhli s farebnými kuklami na hlavách do najväčšieho pravoslávneho kostola – Katedrály Krista Spasiteľa v Moskve – a po prežehnaní sa pred oltárom začali hádzať svojimi telami, zatiaľ čo spievali o tom, aby „Bohorodička odstavila Putina“... Potom, čo ich ochranka vyviedla von, zostali tri členky od marca obvinené z výtržníctva. Bránia sa, že šlo o politický protest a svoj výdatne medializovaný proces pred súdom pripodobňujú monsterprocesom boľševickej éry.

Pritom je všeobecne prijímaným a rešpektovaným faktom, že znesvätenie náboženských miest je posudzované dokonca aj liberálnymi spoločnosťami ako prehrešok proti slobode vyznania. „Uvedomujeme si, že správanie týchto (alebo aj iných osôb) mohlo uraziť veriacich a plne rešpektujeme ich právo na slobodu presvedčenia...“ na margo Pussy Riot sa uvádza aj v liste samotného Inštitútu ľudských práv Mimoriadnemu a splnomocnenému veľvyslancovi Ruskej federácie na Slovensku, Pavlovi Maratovičovi Kuznecovi. Je však otázne, do akej miery je toto tvrdenie Inštitútu myslené úprimne, keď len jeho predseda pravidelne uráža veriacich na svojej Facebookovskej stránke.

Je tiež nepochopiteľné, ak Inštitút priznáva, že šaškovanie ruských feministiek pred oltárom mohlo tradičnú ruskú spoločnosť pohoršiť a na druhej strane „považuje za neadekvátne“, keď sa pohoršená spoločnosť snaží následne delikventky potrestať.

Zdravý rozum hovorí, že feministky z Pussy Riot mali proste smolu: neporovnateľne menej Rusov trápi to, že „protestovali“ proti putinizmu, než to, že znesvätili meno Bohorodičky, ktorej kult je v ruskom pravosláví nedotknuteľný a urobili to na pietnom mieste najväčšieho pravoslávneho chrámu – čo symbolicky hraničí s útokom na kultúrno-duchovné korene ruskej spoločnosti. Skutočnosť, že západné média a rôzni ľudsko-právni aktivisti sa snažia z hlúposti feministiek vyťažiť politický kapitál slúžiaci k zdiskreditovaniu Ruska, je prirodzené, nie však obdivuhodné či dokonca hodné širšej podpory...

Dvojitý meter, naivita a nekritickosť – hlavné pracovné metódy Inštitútu ľudských práv?

Bolo by zaujímavé sledovať, ako by sa zachoval Inštitút ľudských práv vedený Weisenbacherom v prípade, v ktorom by skinheadská skupina vtrhla v uniformách SS do papundeklovej repliky neologickej synagógy [1], [2] na Rybnom námestí v Bratislave a spievala o Mojžišovi, ktorý má zmiesť z povrchu zemského všetkých žijúcich premiérov Izraela... Išlo by podľa nich aj v tomto prípade o nevinné prejavenie názoru, alebo ako píšu v liste pre ruského veľvyslanca: „...majú rovnako všetci ľudia právo (...) praktizovanie či politické aktivity kritizovať a to akýmkoľvek nenásilným spôsobom, na mieste a v čase, ktorí si sami zvolia.“?

Inštitút ľudských práv – táto jednosmerne ľavicovo orientovaná a spolitizovaná frakcia ľudsko-právnych aktivistov, ktorej predsedá práve Weisenbacher, sa bola bývala vyčlenila z verejne amorfnejšieho zhluku Amnesty International Žida Sorosa. Amnesty International dáva dodnes od Inštitútu ľudských práv ruky preč zrejme práve kvôli tomu, že diletanti okolo Weisenbachera až príliš okato svojou činnosťou a vyjadreniami prepájajú agendu niekedy až ľudských nadpráv s politickou cestou reformovaného marxizmu a tým sťažujú prácu medzinárodným profesionálnym revolucionárom z Amnesty international v ich bohumilej lopote šírenia marxistickej kultúrnej revolúcie.

Napokon, najlepšie povahu týchto ľudsko-právnych aktivistov vystihol Ivan Pastorek, samotný sympatizant Inštitútu ľudských práv, ktorý sa dostal na Facebook-u do ideovej prestrelky medzi Weisenbacherom a Krempaskou, ktorí pod svojím príspevkom soptili za kriminalizáciu čo i len nesprávnych názorov (viď printscreen z konverzácie):

„‚...a keďže sú si všetci ľudia rovní, nie je možné akceptovať, že jedna skupina si uplatňuje svoje ‚práva‘ na úkor druhej,‘ tu je krásna irónia tohto problému, že práve týmto dokazujeme tým, ktorí rovnosť neuznávajú (čo ja áno), že rovnosť je len naše pozlátko pre presadzovanie nášho postoja, (definovaného ako anti-postoj k nim) na ich potieranie, pretože nevytvárame rovnaký priestor na slobodné vyjadrovanie ich názorov a postojov. De facto im ukazujeme, že nie sme schopní akceptovať to, čo vyžadujeme od nich, a teda ich postoj robíme akoby ‚oprávneným‘, nakoľko sami nedodržiavame normu, ktorú sme stanovili (rovnosť v slobode prejavu).“

Je akosi nekonzistentné, ale najmä pokrytecké, že na jednej strane by Inštitút ľudských práv nepohodlných za ich názory zatváral a „exemplárne“ (Krempaská), ale stíhanie svojej krvnej skupiny a ideového tábora v prípade Pussy Riot, „považuje za neadekvátne“, i v prípade, že počínanie mladých punkeriek prekročilo rámec názoru a prešlo ku skutku výtržníctva.

Medzi sympatizantov Inštitútu ľudských práv sa od jeho vzniku radia takí „nonkonformistickí“ premianti ako Hana Fábry, nesympatická, na chlapca ostrihaná staršia pani, ktorá ani vo vyššom veku ešte nedostala rozum a páčia sa jej mužatky ako napr. Romana Schlesinger, Židovka organizujúca Dúhový Prd a ďalšia z priaznivcov Inštitútu ľudských práv.

V slede funkcionárov nasleduje Alena Krempaská, spoluorganizátorka protigorilích protestov, a Róbert Mihály, známy bratislavský „guerillagardener“ venujúci sa bohumilej činnosti umiestňovania črepníkov s vysadenou burinou po Bratislave. Ide teda o jadro Oficiálneho „štrajkového výboru“ na Slovensku alias „Privatizačnej skupiny © Gorila“

Bolo teda len otázkou času, kedy sa táto akčná skupinka pestovateľov „nonkonformity“, zgrupujúca ľavicových fanatikov buzerujúcich svojimi predstavami spoločnosť, doslova „zasadí“ za práva podobných odľudí z Pussy Riot. Veď, prečo nie, koľko ľudí, toľko chorôb...

Čo by však človek nečakal od predsedu takéhoto váženého inštitútu a akademika s vedeckou hodnosťou, PhDr. Petra Weisenbachera, PhD, je jeho nekritický prístup hraničiaci s iracionalitou. „...ani si nepamätám tak úspešnú ľudsko-právnu akciu, obzvlášť ak ide o ‚feministky‘ a ‚punkerky‘,“ už v predvečer demonštrácie sa citovo nestabilný Weisenbacher rozplýval nad počtom ľudí, ktorí na Facebook-u odklikli, že sa akcie zúčastnia.

Jeho naivita nenechala vlažným ani inak naivného docenta Chmelára, ktorý ho musel otcovsky napomenúť: „...už by si mohol vedieť, že počet nahlásených na FB treba zvyčajne vydeliť piatimi takže treba sa ešte stále venovať propagácii akcie a na hodnotenie si počkať po jej skončení,“ komentoval jeho slová v statuse na Facebook-u.

S problémom iného typu, než dostať vynadané od otca slovenských svetoobčanov, sa musela pri obrane výtržníčok z Pussy Riot doma očividne stretnúť aj feministicko-lesbická aktivistka Romana Schlesinger, ktorej brat Eduard sa rád fotografuje pri ruských imperiálnych zástavách s obrazmi Putina a Medveda v pozadí...


Námetom na napísanie článku sa stal dokumentačný materiál poskytnutý bývalým sympatizantom Amnesty International.

Aj týmto článkom dávame priestor Inštitútu ľudských práv urobiť všetko preto, aby sme svoj názor mohli prejaviť, i keď s ním oni nemusia nutne súhlasiť... Redakcia Beo.sk

Ak sa ti článok páčil, môžeš ho zdieľať na sociálnych sieťach.

Zaujímavý projekt